Peter Masár a Dušan Veverka: Tvorba expozícií vyžaduje neustále hľadanie inovatívnych prezentačných foriem

Peter Masár (1981) a Dušan Veverka (1980) sa špecializujú na navrhovanie a realizáciu výtvarno-priestorových riešení expozícií a výstav. Podľa ich slov nepôsobia ako štúdio. Ich tím má skôr charakter voľného združenia a tento spôsob multidisciplinárnej spolupráce im okrem flexibility umožňuje pracovať s rôznymi perspektívami a vedie ku komplexnému uchopeniu projektu. Na konte majú desiatky realizácií, dlhodobo spolupracujú so Slovenským národným múzeom, ale aj mnohými regionálnymi múzeami, napríklad s Múzeom Spiša v Spišskej Novej Vsi či Zemplínskym múzeom v Michalovciach. Minulý rok bolo ich riešenie antropologickej expozície Slovenského národného múzea – Prírodovedného múzea Človek v čase a priestore nominované na Národnú cenu za dizajn v kategórii Priestor a v súťaži Výročné ceny časopisu Pamiatky a múzeá za rok 2021 získali zaň v kategórii expozícia – výstava 1. cenu. V roku 2019 boli nominované na ceny v tej istej súťaži ich výstavy N89 – Cesta k slobode a Nábytok v múzeu.

Navrhovanie výstav zo svojej podstaty prepája viaceré kreatívne odbory a profesie. Vedeli by ste priblížiť, čo všetko zahŕňa práca na projekte a kto sa na ňom podieľa?

Peter Masár (PM): Áno, je to multidisciplinárny odbor. Samotný prístup k tvorbe môže byť v istom momente bližší k architektúre či dizajnu, alebo naopak, sochársky alebo filozofický.

Dušan Veverka (DV): Pri návrhu výstav sa na práci podieľa celý súbor rôznorodých profesijných činností, ako je tvorba libreta, scenára, tvorba ideí, kreovanie náučných a edukačných vrstiev, vizuálnych prvkov, interaktivity, ako aj celkovej koncepcie architektúry a dizajnu, návrh materiálovo-technických riešení, funkčnosti a ergonómie, svetelná réžia a mnoho ďalších.

Práve toto bol dôvod, ktorý vás viedol k vytvoreniu „voľného združenia” odborníkov s rôznym zameraním? Vedeli by ste ho aj bližšie predstaviť?

DV: Neviem, či by som to definoval práve tak, že toto bol ten dôvod. Odkedy sa venujeme tvorbe výstav, vždy vznikali vo vzájomnej spolupráci. Nebolo to „programové“ rozhodnutie, deje sa to prirodzene. S niektorými ľuďmi spolupracujeme opakovane, pretože si rozumieme a zdieľame rovnaké názory a hodnoty, a s inými len jednorazovo alebo sporadicky v závislosti od typu projektu… Momentálne sa zloženie nášho tímu ustálilo na štyroch viac-menej stálych členoch. Dlhodobo s nami pôsobí architektka Dominika Szabová a grafická dizajnérka Barbora Krejčová. Pracujeme projektovo a občas sa zdá, že všetci robíme všetko. Ďalších ľudí oslovujeme podľa toho, aká expertíza je pre momentálny projekt potrebná alebo podľa toho, kto má aké kapacity, pretože každý z nás má aj vlastné projekty.

PM: Vznik „voľného združenia” je podmienený aj snahou o prezentáciu jednotlivých projektov pod spoločnou značkou.

Ako takéto združenie funguje v praxi? Narážam konkrétne na vnútornú dynamiku. V čom vidíte jeho výhody?

PM: Zloženie, povedzme, pracovnej skupiny vždy ovplyvňuje charakter zadania k jednotlivým projektom. Napriek alebo vďaka skúsenostiam z predchádzajúcich zadaní sa ku každému projektu snažíme pristupovať inak. Zloženie tímu a to, k čomu inklinujú konkrétni ľudia, do veľkej miery ovplyvňuje výsledok. Aj zdanlivo podobné zadania tak môžu mať vo výsledku iný charakter.

DV: Jednou z hlavných výhod vzájomnej spolupráce v takomto zoskupení je jeho flexibilita, komplexnosť informácií a odbornosti. Ponúka slobodu, viac priestoru na sebarealizáciu a zároveň možnosť obohatenia kolektívu o externé vstupy a poznatky.

Akú rolu zastávate v tíme konkrétne vy?

PM: V istom zmysle sa naša pracovná štruktúra až tak nelíši od klasického korporátneho tímu, snáď iba v tom, že naše funkcie sú kumulované. Každý projekt potrebuje svojho lídra, niekoho, kto je zostavovateľ skupiny, kto sa stará o to, aby spolupráca fungovala, dohaduje stretnutia, zodpovedá za výstupy. Toto sme momentálne my s Dušanom.

DV: Keby som to mal definovať, rád by som sa videl ako tvorca ideí. Ale v zásade je to asi tak, ako povedal Peter. Preberáme rôzne typy úloh, raz si vedúci tímu, potom kreslič, tvorca, manažér. Zároveň sa však snažíme prerozdeľovať si kompetencie tak, aby nám boli blízke. Občas sa ale aj tak stáva, že ti jednoducho niečo „prischne”.

Výstavný dizajn v súčasnosti spadá napríklad pod výskum ateliéru Priestor na Katedre vizuálnej komunikácie Vysokej školy výtvarných umení, avšak v dobe, kedy ste študovali vy, sa oficiálne študovať nedal. Ako ste sa teda dostali práve k tejto disciplíne?

DV: Dostal som sa k tomu úplnou náhodou, ale okamžite som sa v tom našiel. Ústrednú postavu tu pre mňa zohral Pavel Choma, ktorý ma cez svoju osobnosť vtiahol do neobyčajného, zaujímavého sveta tvorby výstav. Je to pre mňa vlastne historka. Jedného dňa ku mne ešte v roku 2005 počas štúdia na VŠVU prišiel starší pán, ktorého som predtým nikdy nevidel, ukázal na moju prácu a opýtal sa: „Toto si robil ty?” Odpovedal som, že áno, a on na to, že „dobre, ešte sa uvidíme” a odišiel. Asi za rok ma prizval na spoluprácu, ktorá sa následne rozvinula. Tak sa to pre mňa v tomto smere začalo. V neposlednom rade tu musím tiež ukázať prstom na pre mňa smerodajných ľudí, ako sú Peter Liška, Róbert Fulek, Martin Kubina a Peter Masár.

PM: Už počas štúdia na VŠVU som pracoval v štúdiu Ungroup, ktoré sa venovalo televíznej scénografii. Môj profesor Miloslav Mudrončík sa v istom období svojej tvorby tiež venoval výstavnému dizajnu. Ale skutočným impulzom bola až spolupráca na projekte expozície pre Múzeum Andreja Kmeťa v roku 2015. Tam sa prvýkrát pretínajú aj naše profesijné cesty s Dušanom a ostatnými spomenutými.

Dlhodobo spolupracujete napríklad so Slovenským národným múzeom, ale aj s mnohými regionálnymi múzeami. Čo je pre vás dôležité pri spolupráci?

DV: Konkrétne s múzeami spolupracujeme radi práve z toho dôvodu, že sa tu stretávame so skutočnými odborníkmi, s ľuďmi, ktorí sú tam preto, lebo to, čo robia, ich naozaj baví a zaujíma. Sú to vysokokvalifikovaní špecialisti a odborníci, ktorí rozumejú tomu, čo robia. Je to veľmi zaujímavé a inšpiratívne prostredie.

Pracovali ste na riešeniach expozícií, ale aj výstav. V čom sa líši ich navrhovanie?

DV: V prístupe k výtvarným, vizuálnym a aj technickým aspektom. Expozícia musí celý čas svojho trvania, čo sa predpokladá na cca 15 až 30 rokov, prestáť a nezostarnúť, a to tak z hľadiska vizuálnej integrity, ako aj z hľadiska formy a kvality spracovania. Stále musí prinášať akési nóvum a pritom zostať funkčná a mať možnosť sa vyvíjať. Pretože s dobou sa vyvíja aj návštevník. Tiež má časom nové požiadavky a v expozícii musí byť priestor na to, aby sa informácie či exponáty mohli, povedzme, dopĺňať, vymieňať, prípadne celkovo preskupiť a oživiť. Jednoducho stála expozícia musí prečkať dobu, nezostarnúť, respektíve, zostarnúť vo význame rásť, dozrievať a mať možnosť obohacovať sa o nové informácie a nové prírastky. Pri krátkodobých výstavách postupujeme odlišne, tam je v podstate jasné, čo a na aký čas sa má prezentovať. Môžeme tak vo väčšej miere sledovať napríklad aktuálne východiská vo výstavnom dizajne. Môže byť v určitom zmysle, povedzme, štýlová či, naopak, tvoriť protiprúd aktuálnym tendenciám.

Celý článok nájdete v časopise Designum 2/2023 na s. 34
Predaj časopisu Designum