Pavol Thurzo – dizajnér Tesly

Československá spotrebná elektronika po druhej svetovej vojne postupne zaostávala za svetovou úrovňou, no udržiavala si solídnu úroveň v dnes nepredstaviteľnom rozsahu od drobných súčiastok po zložité systémy. Prispieval k tomu kultivovaný dizajn tvorcov, ktorí sledovali medzinárodné trendy, pričom boli tiež schopní prinášať pozoruhodné inovácie. Patril k nim aj dizajnér bratislavskej Tesly Pavol Thurzo.

Dizajnérska produkcia Tesly Bratislava je relatívne dobre zmapovaná. Venovali sa jej Ondrej Eliáš a Ladislav Klíma¹, Maroš Schmidt² a ďalší autori. Zameriavajú sa na ňu zberatelia, návštevníci ju mohli vidieť na výstave Zapnuté- Vypnuté-Zabudnuté? vo výstavnom a informačnom bode SCD Satelit (2010), na podujatiach Tesla múzea³, prítomná je v prezentácii stálej zbierky Slovenského múzea dizajnu SCD. Poďakovanie autora tohto článku za poskytnutie dokumentačného materiálu patrí Ondrejovi Eliášovi.

V stručnom náčrte histórie firmy spomeňme, že nadviazala na výrobu žiaroviek (1937) a neskôr rozhlasových prijímačov (od 1938) filiálky budapeštianskej firmy Tungsram v Bratislave, ktorá počas druhej svetovej vojny prevzala výrobu nemeckej firmy Telefunken. Po jej znárodnení sa v roku 1946 stala súčasťou národného podniku Tesla združujúceho závody zamerané na oblasť spotrebnej elektroniky z celého Československa. Spočiatku vyrábala rozhlasové prijímače podľa technickej dokumentácie iných podnikov a v päťdesiatych rokoch rozbehla vlastný vývoj rádií a gramorádií s dizajnom Jána Vikruta a Viktora Knoteka. V oboch prípadoch išlo o konštruktérov, ktorí sa však postupne presadili ako zdatní dizajnéri. V roku 1967 pribudol absolvent Kovářovho zlínskeho (gottwaldovského) detašovaného oddelenia Tvarovania strojov a nástrojov Vysokej školy umeleckopriemyselnej Praha Mikuláš Slatkovský a v roku 1973 Pavol Thurzo, ktorému je venovaný tento článok. Tesla Bratislava sa medzičasom stala monopolným československým výrobcom rozhlasových prijímačov, od roku 1980 potom sídlom koncernu Tesla – Spotrebná elektronika, riadiaceho podniku v Bratislave, Orave, Prahe-Holešoviciach, Litovli, Přelouči a Slanom.

Dizajn výrobkov bratislavského závodu niekedy s menším, inokedy s väčším odstupom korešpondoval s medzinárodnými trendmi v oblasti spotrebnej elektroniky. V počiatočnom období išlo o neo-barokové tvary drevených skriniek s dekoratívnym dyhovaním, ktoré boli charakterom blízke súdobému nábytku. Sem možno priradiť prvé rádiá „tungsramovskej“ a vojnovej éry s presahmi do obdobia päťdesiatych rokov (niektoré návrhy Jána Vikruta a Viktora Knoteka). Nahrádzanie dreva fenolformaldehydom (bakelitom) spolu s technickým progresom prispelo k zmenšovaniu rozmerov rádií (spomeňme prvý v Bratislave vyvinutý prijímač 420U Trio z roku 1956 dizajnéra Jána Vikruta) a nachádzaniu ich špecifického dizajnu. V tomto materiáli vznikli vo viacerých závodoch Tesly od konca štyridsiatych rokov varianty prijímača Talisman, odkazujúce zaoblenými tvarmi a horizontálnymi „rýchlostnými líniami“ (speedlines) na americký štýl aerodynamizmu (streamlining). Posledný a zároveň najlepší príklad predstavuje Talisman 308U, ktorý sa od roku 1953 vyrábal v Bratislave a Maroš Schmidt jeho autorstvo pripisuje zakladateľskej osobnosti slovenského dizajnu Igorovi Didovovi⁴.

Dôležitý vplyv na dizajn rozhlasových prijímačov mal nástup tranzistorovej techniky po polovici päťdesiatych rokov. Z „nábytku“ sa definitívne stali „prístroje“. Vzhľadom na menšie rozmery a možnosť napájania batériami sa rozhlasové prijímače rozvetvili na prístroje stolové (prípadne „hracie skrine“ zlučujúce viacero funkcií – okrem rádia gramofón a niekedy aj televízor) a prenosné, ľudovo nazývané „tranzistoráky“. V rovnakom čase dizajn spotrebnej elektroniky ovplyvnila produkcia firmy Braun, pričom sa priam erbovým príkladom povojnového radikálneho modernizmu stalo gramorádio Phonosuper SK4 (1956) dlhoročného firemného šéfdizajnéra Dietera Ramsa a jeho spolupracovníka, pedagóga Hochschule für Gestaltung v Ulme Hansa Gugelota⁵.

Nástup tranzistorovej technológie spolu s využívaním plošných spojov, čo viedlo k miniaturizácii, sa v Československu oneskoroval. V bratislavskej Tesle sa táto technológia začala využívať až začiatkom šesťdesiatych rokov. Vreckové prijímače z nových plastov v pestrých farbách sa za svetovou konkurenciou americkej firmy Regency či japonskej Sony oneskorili približne o desať rokov.

Braunovský lakonický minimalizmus sa tu naplno nepresadil nikdy (to ostatne platí aj pre veľkú väčšinu zahraničnej produkcie), ale pravé uhly a jednoduché priamky namiesto oblých dekoratívnych foriem, prehľadnú jednoduchú kompozíciu čelných panelov či elementárne geometrické formy ovládacích prvkov, čo možno považovať za atribúty modernistického dizajnu, využívali dizajnéri Tesly Bratislava od neskorých šesťdesiatych rokov až po jej zánik. Pod tento dáždnik možno vtesnať rôzne nuansy, pričom treba mať na zreteli aj to, že konvenovali obmedzeným technologickým a materiálovým možnostiam charakteristickým pre celú produkciu tzv. východného bloku.

Dizajn rozhlasových prijímačov ovplyvnil aj nástup stereofónneho vysielania. Pre kvalitnú stereo-reprodukciu sa skrinky oddeľovali od samotného prijímača a ten sa zo stojatého hranolu menil na hranol ležiaci. Tu spomeňme prvý takýto prijímač z Bratislavy – Teslu 538A Stereodirigent dizajnéra Jána Vikruta. „Slíže“ však súviseli aj s vývojom miniaturizácie a ich príklady by sme našli už v staršej produkcii závodu.

Rámcovo možno k modernizmu priradiť i dizajn „strieborných a čiernych krabíc“ (blackbox, silverbox), ktorý emotívne formy a farby nahrádzal technologickou mystikou založenou na geometrickom minimalizme, profesionálnom vzhľade (profi-look), ale neraz aj preexponovanom množstve rôznych kontroliek a ovládačov, ktoré v deklarovanom racionalizme paradoxne skôr pôsobili na emócie užívateľov. V skromnejšej a pragmatickejšej podobe sa tento prístup uplatnil v špičkových prístrojoch Tesly Bratislava, napríklad v HiFi tuneri (prijímači bez zosilňovača) 3601A ST100 dizajnéra Jána Vikruta z roku 1972. V sedemdesiatych rokoch, teda v období, keď do Tesly Bratislava nastupoval Pavol Thurzo, vrcholila Vikrutova tvorba radom prístrojov s dizajnom porovnateľným s medzinárodnou konkurenciou. Jeho vážnu polohu možno ilustrovať profi-lookom HiFi prijímača 814A (1977), hravú potom rádiom 441A Euridika (1974) s variantnou farebnosťou plastovej skrinky a elegantne zaoblenými rohmi.

Pri pohľade na životopis Pavla Thurza sa jeho cesta k výtvarným disciplínam javí ako logická. Narodil sa v roku 1953 v Bratislave. Otec geodet sa celý život popri zamestnaní venoval maľovaniu, matka pochádzala z rodiny modranských keramikárov. Brat Peter patril k okruhu konceptualistov a v období normalizácie sa zúčastnil na legendárnych „bytových výstavách“, druhý brat Alex študoval dejiny umenia.

1. Eliáš, Ondrej – Klíma, Ladislav: ZAPNUTÉ – VYPNUTÉ – ZABUDNUTÉ? Dizajn a dizajnéri podniku Tesla Bratislava 1946 – 1990. (Katalóg výstavy). Výstavný a informačný bod SCD Satelit. Bratislava: Slovenské centrum dizajnu, 2010. ISBN 978-80-970173-3-0.
2. Schmidt, Maroš: Slovensko spí, pretože mu chýba SONO. Príbeh nášho rádiobudíka. Denník N 18. 9. 2015, s. 24. Schmidt, Maroš: Naša Hi-Fi veža z Tesly bola dosť v pohode. Denník N 5. 7. 2015, s. 24.
3. https://www.techbox.sk/tesla-muzeum
4. https://dennikn.sk/78582/legendarneradio-navrhol-talentovany-mladik/
5. Produkty firmy Braun sa vyznačovali harmonickou geometrickou jednoduchosťou, redukciou detailov, prísnou „klinickou“ farebnosťou (biela doplnená nevtieravými farebnými akcentmi), minimalistickou grafikou a perfekcionizmom výliskov. Svojou solídnosťou a prísnosťou reprezentovali v dizajne prúd označovaný ako „dobrá forma“ či „dobrý dizajn“ (Gute Form, Good Design). Presadzovala ho aj spomenutá vzdelávacia inštitúcia Hochschule für Gestaltung v Ulme v SRN.

---

Celý článok nájdete v časopise Designum 3/2023 na s. 66
Predaj časopisu Designum