Odišiel Jaroslav Taraba
(18. januára 1932 v Leopoldove – 30. apríla 2020 v Lednických Rovniach)
S Jaroslavom Tarabom odišiel zrejme posledný z aktérov obdobia, keď sa v druhej polovici 20. storočia formovala podoba slovenského dizajnu. Povedomie o práci mnohých z nich, spojené s obdobím socializmu, bolo na istý čas po Nežnej revolúcii akosi zatisnuté do úzadia ako odraz spoločenských nálad. A to aj napriek novovzniknutej inštitúcii Slovenského centra dizajnu. Našťastie tento stav trval iba krátky čas, keďže už v druhej polovici deväťdesiatych rokov je možné zaznamenať zrejmý záujem o mapovanie minulosti, diania v historických fabrikách a príbehov rozhodujúcich osobností v publikačných materiáloch časopisu SCD Designum. K nim patrí aj Jaroslav Taraba. Dôležitou udalosťou pre vyzdvihnutie jeho úlohy pre vývoj slovenského sklárskeho dizajnu bolo udelenie Zvláštnej ceny ministra kultúry SR v rámci Národnej ceny za dizajn v roku 2009. Prijal ju s veľkým potešením a rád sa v spomienkach vrátil k svojej aktívnej dizajnérskej práci.
Mnoho faktov zo života Jaroslava Tarabu je známych. Celý svoj profesionálny život strávil v jednej sklárni – dnes Rona, a. s. – v Lednických Rovniach. Svojou dizajnérskou prácou významne prispel k jej úspechom v medzinárodnom meradle, dá sa však povedať aj to, že narastajúca technologická úroveň sklárne „provokovala“ jeho predstavivosť a chuť realizovať sa. Už ako 16-ročný začal pracovať v roku 1948 v kresliarni a mal šťastie, že sa tu stretol s Karolom Hološkom, ktorý práve rok predtým prišiel z Argentíny; mal skúsenosti s aktuálnymi trendmi v sklárskom dizajne a elán využiť ich. V roku 1957 sa Taraba stal jeho asistentom a od roku 1960 začal pracovať ako samostatný výtvarník. V päťdesiatych a šesťdesiatych rokoch si doplnil vzdelanie štúdiom kresby a maľby v Prahe a na sklárskej škole v Lednických Rovniach. Okrem výtvarného talentu narastali jeho technické znalosti procesu sklárskej výroby, ktoré vedel vynikajúco využiť. Keď hovoril o svojich konkrétnych návrhoch, vždy sa venoval technológii, navrhovanie nebola preňho záležitosť len výtvarnej kreativity, ale inšpirovali ho možnosti sklárskej technológie.
Pri vynájdení známeho postupu „ťahanej nohy“ v roku 1956 boli dizajnéri Hološko a Taraba a technik Ing. Vojtech Chmelík. Obaja dizajnéri dokázali túto technológiu využiť na zdôraznenie elegancie ručne fúkaného nápojového skla, ale vývoj strojovej automatickej verzie tejto výroby v nasledujúcich desaťročiach až dodnes priniesol sklárni v Lednických Rovniach vynikajúce medzinárodné prvenstvá.
V roku 1972 prevzal Jaroslav Taraba po Karolovi Hološkovi pozíciu vedúceho výtvarno-technického oddelenia, ktorá mu umožňovala nielen realizovať svoje návrhy, ale aj usmerňovať charakter dizajnu skla, ktoré opúšťalo fabriku. Je užitočné pripomenúť, že existencia takejto platformy na vývoj dizajnu a experimentovanie bola v tom čase v slovenských podnikoch ojedinelá. Sedemdesiate roky boli pre Jaroslava Tarabu veľmi úspešným obdobím, získal mnoho ocenení za nápojové sklo na veľtrhoch spotrebného tovaru v Brne a Prahe, na výstavách skla v Jablonci nad Nisou, ale aj na výstavách UP. Až do roku 1992, keď odišiel do dôchodku, navrhol desiatky produktov nápojového a stolového skla na domáci aj zahraničný trh. Jeho dizajn prešiel vývojom od subtílneho štíhleho tvaru, ovplyvneného príkladom Karola Hološka k robustnejšej podobe, aj poučením európskymi trendmi ako i vlastným cítením. Osobitne oceňovaným prínosom je jeho koncept „prestretého stola“ – rozšírenie klasickej skladby nápojových súprav (poháre na 6 druhov alkoholických nápojov a vodu + džbán a karafa) o ďalšie druhy servírovacích nádob – misky, svietniky, vázy. Zo širokej škály jeho skla máme možnosť poznať prostredníctvom zbierok Slovenského múzea dizajnu SCD súpravy zo šesťdesiatych, sedemdesiatych a osemdesiatych rokov, ktoré vznikli ako repliky v rokoch 2017 a 2018 podľa pôvodných návrhov pri príležitosti 125. výročia sklárne. Sklo je príliš krehké a sotva sa nám už podarí nájsť niekde originály z minulého storočia. Preto sú pre poznanie kontextu vývoja Tarabovho skla a sklárskeho dizajnu vôbec aj tieto repliky cenným zdrojom informácií. V Slovenskom múzeu dizajnu sa nachádzajú aj originály, ktoré boli výsledkom jeho experimentovania tvarového aj technologického (laserové dekorovanie), ako aj množstvo výkresov s jeho návrhmi skla a dekorov. Unikátna je aj nápojová súprava vysokých slávnostných pohárov LR 1801 z rokov 1980 – 1982. Po Tarabovi však zostalo aj mnoho na huti tvarovaných a za horúca zdobených mís, váz a dekoratívnych artefaktov z farebného skla. Svedčia o jeho výtvarnom cítení a neustálom skúmaní tvárnych možností roztavenej sklenej hmoty. Realizoval ich popri svojej dizajnérskej práci a od roku 1996 aj na medzinárodných sklárskych sympóziách, ktoré sa v Lednických Rovniach konali pravidelne (Taraba sa sympózia zúčastnil naposledy v roku 2000).
S pánom Tarabom som sa stretla niekoľkokrát – nebol príkladom hviezdneho dizajnéra, akých vyprodukovali deväťdesiate roky 20. storočia, ale tvorivého pracovitého človeka, zahĺbeného do povinnosti navrhovať funkčné a krásne nádoby, pozorovateľa a obdivovateľa matérie, s ktorou pracoval. V liste mi napísal: „Navrhovať nové výrobky zo skla, tohto zvláštneho materiálu, je veľmi interesantné. Sklo nesie v sebe veľa vlastností, ktoré musí dizajnér poznať a vedieť ich vo svojej práci využívať. Mnohostrannosť materiálu jeho tvarovateľnosť, výrazný lesk, váha, farba, sú základom každého objektu. Každý ručne vyrábaný výrobok je tak trochu originálom a stáva sa objektom očakávania. Myslím si, že iba preto je možné „dotýkať sa“ pri tvorbe toho istého druhu, tej istej funkcie a pritom prichádzať s novosťou. No na všetky nové výrobky sa treba dívať cez prizmu úžitkovej funkcie, pretože orientácia na čistú krásu môže byť vo výsledku klamlivá.“
Jaroslav Taraba, podobne ako Karol Hološko, mal výtvarné ambície a maľoval. Celá jeho tvorba čaká na komplexnejšie zhodnotenie.
