Matúš Hnát: Inšpiráciou sú pre mňa hudobné subkultúry

Matúš Hnát (1987) nerád rozpráva o dizajne. Necíti potrebu verbalizovať niečo, čo by malo komunikovať samo osebe vizuálne. Vyštudovaný kulturológ sa tak trochu zámerne pohybuje na okraji dizajnérskej scény a podnety hľadá radšej v hudobných subkultúrach než na dizajnových konferenciách. Jeho výrazný grafický prejav tento rok ocenila aj porota Národnej ceny za dizajn 2022 – Komunikačný dizajn a udelila mu Cenu pre osobnosti dizajnu – Nový zjav.

Magazín Identity, 2019.
Magazín Identity, 2019.

Čo pre teba znamená ocenenie poroty Národnej ceny za dizajn Nový zjav? Gratulujem.

Teším sa z toho. Po desiatich rokoch na scéne je to prvý takýto úspech, prvá poriadna spätná väzba. Skôr sa vyhýbam sebaprezentácii. Nechodím na dizajnové konferencie, ani keď ma pozvú prednášať na také platformy ako Pecha Kucha. Neozvem sa im. Mám nechuť rozprávať sa o svojej práci, o dizajne.

Z čoho to pramení?

Asi trpím impostor syndrómom. Musel by som fabulovať. Vizuálny dizajn funguje sám osebe, a keď musíš o konkrétnom projekte niečo hovoriť, vysvetliť to slovami, dať tomu koncept, to už je, podľa mňa, skôr dosadené. Premýšľam vizuálne, a tak nemám potrebu to verbálne opisovať. Aj teraz, keď sa s tebou rozprávam, ide to ľahšie iba vďaka introspektíve, ktorou som si prešiel kvôli príprave medailónu pre Národnú cenu za dizajn.

Magazín FJÚŽN, 2020.
Magazín FJÚŽN, 2020.

V predchádzajúcich ročníkoch si prihlasoval svoje práce do Národnej ceny za dizajn?

Áno, v roku 2016 prvýkrát. Väčšina prihlásených prác mi vždy postúpila na výstavu, v roku 2020 som získal tri nominácie.

Aj v tomto ročníku si mal tri nominácie na cenu – magazín FJÚŽN, vizuál k festivalu NEXT a sérii prednášok SINGULARCH.

Prihlásil som dovedna osem prác, z toho sedem prešlo do druhého kola. Zistil som, že porota sa na to díva úplne inak ako ja. To, v čom ja vidím chyby, nie som s tým úplne spokojný alebo tomu možno neprikladám takú váhu, porota, naopak, vyzdvihla. A zas niečo, čo vnímam ako srdcovku, neprešlo. Takže prihlasujem čo možno najviac vecí, ktoré vznikli za posledné dva roky a môžem ich ukázať.

Prečo považuješ pre dizajnérov za dôležité, aby sa zúčastňovali na takýchto súťažiach?

Pre mňa osobne je to jediná platforma, kde môžem kriticky zreflektovať to, čo som spravil. Aby som dostal nejakú spätnú väzbu.

Neviem, či si to zaznamenal, ale tento rok bolo na Národnú cenu za dizajn dosť kritických ohlasov. Zavedenie poplatku, nedostatočná prezentácia ceny, vizuál atď. Aký máš na to názor?

Poplatok mi nevadil. Nepovažujem to za prekážku, ktorá by ma mala odradiť. Pokiaľ ide o prezentácie, pri slávnostnom udeľovaní cien CE ZA AR 2022 pred dvoma týždňami som si uvedomil, že prenos na RTVS tomu určite dodáva prestíž. Zákonite to na cenu vrhá iné svetlo.

Ja sa nepohybujem v kruhu dizajnérov. Ľudia z môjho blízkeho okolia nie sú z kreatívneho priemyslu. Zaujímavé je, že ich prvá otázka vždy smeruje k tomu, aká je finančná odmena za tú cenu. A ja musím povedať, že žiadna. Určite by teda pomohol aj honorár. Vyzdvihlo by to cenu aj v očiach laickej verejnosti. Lebo pre nich je zvláštne, že v čom je tá cena?

Bratislavský knižný festival BRaK – Melanchólia, kampaň, 2019.
Bratislavský knižný festival BRaK – Melanchólia, kampaň, 2019.

Tak akú cenu má pre teba tá cena?

Uznanie. Ale nielen to. Tým, že som samouk a mám tendencie sa porovnávať s akademikmi, je to dobrý pocit, keď obstojí aj moja práca. Ako samouk som možno citlivejší na uznanie a znamená to pre mňa dosť. Lebo stále je to súťaž, v ktorej ťahám za kratší koniec.

Ako nadväzuješ spoluprácu s klientmi? Oslovujú ťa oni?

Sám klientov vôbec nevyhľadávam, vždy ma oslovujú oni. Nechávam sa prekvapiť, čo to bude. Niekedy máš vopred predstavu o nejakej spolupráci, máš pocit, že to bude fajn, a potom zistíš, že to vôbec nefunguje. A naopak, taká spolupráca, o ktorej by si vôbec nepovedal, že môže fungovať, tak to ide.

Knižná edícia KPTL, 2019 – súčasnosť.
Knižná edícia KPTL, 2019 – súčasnosť.

Ktorý projekt ťa takto prekvapil?

Zistil som, že s vedcami a vedkyňami sa mi robí lepšie ako s ľuďmi, ktorí majú blízko k umeniu. Tí sú akoby prejedení veľkým množstvom vizuálnych vnemov a sú strašne nerozhodní. Nevedia si dať nejaký strop a donekonečna návrh spochybňujú. Mojou ambíciou nie je robiť životné dielo pri každej zákazke. Jasné, že ho chcem spraviť dobre, aby sme boli všetci spokojní, ale aj to má nejakú hranicu. Nechcem robiť desať návrhov. Dokonca ani dva až tri. Nie vždy procesu prospeje neustále negovanie a nové návrhy. Hlavne, keď sú to veci, ktoré majú obmedzenú trvácnosť, napríklad plagáty.


Celý článok nájdete v časopise Designum 4/2022 na s. 4
Predaj časopisu Designum