KREATIVITA SA NEDÁ ŽMÝKAŤ

Michaela Chmeličková (1985) je grafická dizajnérka. Vyštudovala na Katedre vizuálnej komunikácie na Vysokej škole výtvarných umení v Bratislave, má svoju vlastnú značku Planéta 220 a cenné skúsenosti zbierala okrem iného na stážach v Londýne. Venuje sa ilustrácii, knižnej tvorbe, dizajnu webových stránok, korporátnym identitám, logotypom, plagátovej tvorbe, vídžejingu, stage designu, aj voľnej tvorbe. Je napríklad autorkou minuloročnej identity festivalu Biela noc či Košickej noci múzeí a galérií 2013. Svoju voľnú tvorbu vystavovala na Slovensku, v Česku aj v Londýne. Jej grafický štýl vychádza z tape drawingu, teda kreslenia páskou. Čisté geometrické línie pôsobia jednoducho a zrozumiteľne, no dôkladne premyslenému obsahu nechýba príbeh, zašifrovaný odkaz či vtip.

Spomínaš si, kedy si si prvýkrát uvedomila, že chceš byť grafická dizajnérka?

Asi to bolo až koncom strednej školy (študovala som odbor grafika na Škole úžitkového výtvarníctva Josefa Vydru v Bratislave), keď som za sebou mala štyri roky intenzívneho kreslenia a hry s písmom. Vtedy ešte nebolo štandardom používať veľmi počítače a grafické programy a tak deväťdesiat percent prác sme vytvárali rukou, aby sme si uvedomovali vzťahy medzi písmenami, riešili sme kompozíciu a veľa štylizovali. Ísť na tento odbor mi odporučila učiteľka, ktorá ma na strednú pripravovala a odhadla tak dobre moje schopnosti. Počas detstva som však veľa kreslila a všeličo vytvárala. Vyrábala som si vlastné časopisy, do ktorých som si tvorila aj obsah a potom som sa ich snažila predávať spolužiakom na základnej. Možno až tam siahajú moje začiatky. To rozhodnutie ísť na VŠVU bolo teda úplne automatické a vybrala som si odbor vizuálna komunikácia.

Ľudia majú o grafickom dizajne rôzne, často skreslené predstavy. Iste je rozdiel aj medzi tým, akú si mala predstavu o práci grafického dizajnéra, keď si sa rozhodovala, že sa chceš tomuto odboru venovať a tým, ako ho vnímaš teraz. Vedela by si opísať ten rozdiel medzi pôvodnou predstavou a realitou?

Neviem, či som mala nejaké predstavy, len som sa chcela ďalej hrať. Mala som to šťastie, že počas školy som nemusela chodiť zároveň aj do práce, aby som si zarobila na živobytie. Venovala som sa iba štúdiu, ale sem-tam som vyhrala nejakú súťaž a tak zákazky pomaly prichádzali. Na škole sme mali dvakrát do roka prieskum, čo je prehliadka prác, ktoré vzniknú počas jedného semestra. To boli možno dva malé a jeden veľký projekt. Teraz sa to všetko strašne zrýchlilo a takýto „prieskum“ musím odovzdávať pomaly každý týždeň. Takúto predstavu o mojej práci som určite nemala. Kreativita sa nedá žmýkať, musí sa nechať vyzrieť a na to treba čas, aby sa vytvoril od „diela“ nejaký odstup. A ten čas teraz nikto nemá. To je problém. Týmto štýlom sa žiadne geniálne dielo nevytvorí. Niektorí tvrdia, že pod tlakom sa najlepšie tvorí, ale ja nemám rada takéto situácie.

Tvojím poznávacím znamením sú jednoduché geometrické línie a tvary, rovnako ako technika tape drawingu. Vždy si inklinovala k čistým líniám?

Keď som bola malá, veľa som sa hrávala s legom a fascinovalo ma, ako sa dajú komplikované tvary zjednodušiť. Ale až keď som mala asi osemnásť rokov sa ku mne dostala kniha Jimmy Corrigan od grafického dizajnéra a ilustrátora Chrisa Warea. Tá ma ovplyvnila úplne zásadne a doteraz sa k nej vraciam. Čisté línie, práca s písmom, dokonalá kresebná zručnosť a veľká miera štylizácie. Čiernu linku som teda nevymyslela ja. Často mi ľudia pripisujú diela, ktoré som nevytvorila, len kvôli čiernej linke, takže som pobavená.

Ako si sa dostala ku kresleniu páskou?

V roku 2010 som pracovala na mojej diplomovej práci, ktorá sa týkala vizuálnej identity značky Designshop 220. Bol to pop-up obchod s dizajnom, nemal svoje trvalé miesto, objavoval sa len občas a dočasne na určitých miestach. Bolo potrebné dostať jednoduchú a hravú identitu aj do priestoru a potrebovali sme niečo flexibilné. Takže prišiel nápad s kreslením na stenu pomocou pásky, a tak som začala. Doteraz sa to so mnou vezie, ľudia ma oslovujú na dekoráciu interiérov kancelárií a komerčných priestorov, prípadne majú záujem o live performance, ale tomu sa radšej vyhýbam. Nekreslím impulzívne, všetko je dopredu premyslené, do detailu si všetko presne vymeriam. Vždy pripravím niečo iné na mieru klientovi a návrh prispôsobujem aj typu interiéru.

Každý sa asi občas cíti, akoby bol z inej planéty. Pod hlavičkou tvojej značky Planéta 220 si sa tričkom I AM NOT FROM THIS PLANET, trafila do pocitov mnohých ľudí. Kedy ti tento pocit pomáha získať nadhľad a kedy je to naopak frustrujúce?

To tričko je vhodné na rôzne príležitosti. Keď chceš na sebe vyzdvihnúť nejakú špeciálnu vlastnosť, ale aj keď s niečím nesúhlasíš. Keď ťa niečo štve a dáš si toto tričko, prestane sa ťa to okamžite týkať. Bohužiaľ víťaz amerických volieb alebo aj naša politická situácia sa nás neprestane týkať. Vtedy je to tá druhá možnosť.

Patríš k najznámejším menám mladého slovenského grafického dizajnu. Si v pozícii, že si môžeš vyberať, akú zákazku prijmeš, alebo musíš brať čo príde?

Neberiem všetko, ale beriem všeličo. Ako freelancer nikdy nevieš, či niečo príde ďalší mesiac. Keď si viem predstaviť, že niekoho iného práca sa na ten-ktorý typ zákazky hodí lepšie, tak rovno dám kontakt, nebudem to siliť. Ale teším sa, že som si prácu zatiaľ nemusela naháňať, prichádza za mnou sama.

Ktorý projekt pre teba doteraz znamenal najväčšiu výzvu?

Taký projekt bola určite moja samostatná výstava v galérii Satelit v roku 2012. Tým sa začalo všetko, čo pokračuje doteraz. Jedným z najdôležitejších bola ďalej určite vizuálna identita festivalu Biela noc, vtedy sa môj vizuál objavoval doslova na každom rohu. Výzvou bol pre mňa aj stage design pre Red Bull Music Academy v bratislavských kluboch alebo dekorácia stageu pre Startup Awards v Slovenskom národnom divadle. Stage design je niečo, čomu by som sa rada venovala aj viac. Pri tvorbe takýchto projektov mám v sebe doslova adrenalín a potom veľkú radosť, keď sa podaria tak, ako som plánovala.

Vyskúšala si si aj prácu v reklamnej agentúre a momentálne si opäť freelancer. Vyhovuje ti viac nezávislá práca, alebo tá v agentúre? Prečo?

Obidva modely majú svoje výhody aj nevýhody. Mám rada, keď som paňou svojho času. Večer môžem ísť von, lebo ráno nemusím vstávať o šiestej… Ale je to asi smiešne, lebo práca ma aj tak dostane úplne všade a hocikedy. Agentúra ma zas veľa naučila. Veľkou výhodou v agentúre je to, že sa môžeš venovať tvorbe a nič ťa pri tom nevyrušuje. Na komunikáciu s klientom je tam account. Zatiaľ čo pri freelancingu sa venujem aj cenovým ponukám, mailom, vlastnému marketingu, stretnutiam s klientmi. Niektoré dni trávim iba tým a zaberie mi to veľa času.

Stáva sa ti niekedy, že by si najradšej rezignovala na prácu grafickej dizajnérky a venovala sa len voľnej tvorbe, prípadne niečomu inému?

Veľakrát. Mám také obdobia, keď by som ju najradšej vymenila za nejakú manuálnu prácu. Za niečo, kde sú hmatateľné a viditeľné výsledky za rýchlejší čas. Grafickí dizajnéri riešia malé nuansy a je to skoro neviditeľná práca, plus finálny produkt býva často len virtuálny. Chcela by som sa napríklad naučiť šiť, tam je zahrnutá ručná práca aj kreativita. Alebo pokojne by mi stačilo, keby som sa mohla venovať niekedy len tej voľnej tvorbe a živiť sa z predaja mojich ilustrácií.

Živíš sa grafickým dizajnom, venuješ sa voľnej tvorbe, ilustrácii, vídžejingu. Čo ti dodáva energiu, zvládať toľko vecí naraz?

Tvorba ma v živote napĺňa. Rada vytváram pekné a užitočné veci, ktoré zasa spríjemňujú život ľuďom, mojim klientom, alebo divákovi v klube, ktorý si aj vďaka dobrej projekcii môže odniesť domov špeciálny zážitok. Ale často aj nevládzem. Vtedy sa riadim heslom „Close the illustrator, open the beer“, v mojom prípade „wine“. Snažím sa tiež hýbať a dobrá rozcvička v kultovej posilňovni na Svoradovej vie tiež veľa vyriešiť.

Čo ťa dokáže nakopnúť a motivovať?

Ostrá ceruzka, nový skicár, ale aj internetová prehliadka prác mojich obľúbených štúdií, listovanie v peknej knihe. Som zberateľkou pekných kníh, najmä slovenskej beletrie, ktorú dizajnujú moji obľúbení slovenskí dizajnéri. Niekedy je to pre mňa dôležitejšie ako obsah. Ale aj prestávka v tvorbe ma vie nakopnúť. Cestovanie, spoznávanie nových miest, slnko… To potrebujem.

Máš ako grafická dizajnérka nejaké sny? Napríklad spoluprácu s nejakým konkrétnym podujatím, organizáciou, hudobníkom, spisovateľom?

Veľa snov sa mi už naplnilo. Ale bavilo by ma byť napríklad dizajnérkou charakterov/postavičiek pre firmu Lego, veľmi sa bavím pri štylizovaní portrétov. Mojím zatiaľ nesplneným snom je pracovať na identite hudobného festivalu alebo na videoklipe pre obľúbeného interpreta. A stále chcem poriadne rozbehnúť e-shop s vlastnými autorskými produktmi, budovať svoju značku oblečenia…

Sleduješ dianie vo svetovom grafickom dizajne? Je niekto, koho práce ťa momentálne dostali, koho obdivuješ?

Sledujem španielske štúdio Hey. Keď budem veľká, chcela by som byť ako oni. Potom sú to Craig & Karl (New York & London), ktorých na spoluprácu pre tohtoročnú Pohodu oslovilo aj štúdio Milk. Z toho mám veľkú radosť, je to šťavnatá spolupráca.

Tvojej voľnej tvorbe dominuje slovenská architektúra. Často sú to budovy, ktoré mnohí vnímajú ako problematické a radi by sa ich zbavili, ako napríklad hotel Kyjev, Hlavná stanica v Bratislave, jadrová elektráreň Mochovce či Dom kultúry v Trnave. Čím sú pre teba zaujímavé práve tieto budovy?

Fascinujú ma svojou atmosférou a chcela som na ne upozorniť. Napríklad je mi ľúto za hotelom Kyjev, spája sa nám so sivými spomienkami na socializmus, ale je to nadčasová architektúra, ktorá momentálne chátra. Kedysi budovy navrhovali naozajstné osobnosti, majú ducha, sú špecifické a dotiahnuté do detailu, cez použité materiály až po interiér. Čas ukázal, ktoré stavby majú hodnotu a mali by sa zachovať pre ďalšie generácie. Druhou stranou mince je to, ako sa tieto budovy udržujú. Sú vystavené zubu času, zatvorené verejnosti, sprejeri sa na nich môžu realizovať. A pritom majú obrovský potenciál a mohli by ďalej slúžiť ľuďom. Dom kultúry v Trnave má vnútri obrovské priestory, kde by sa mohli vytvoriť hudobné kluby, knižnica, bary s úžasným výhľadom na historické jadro… Namiesto toho sú tam smiešne obchody a ešte sa aj plánuje ďalšie nákupné stredisko.

Budovy, ktoré sa objavujú v tvojej voľnej tvorbe, navyše nie sú len mechanicky prenesené do línií. Je v nich vždy nejaká pridaná hodnota, nejaká súvislosť, príbeh, vtip. Za zdanlivo jednoduchým obrázkom sa zjavne skrýva starostlivá príprava. Ako vyzerá proces od výberu konkrétnej predlohy (budovy) až po výsledný print?

Áno, nesnažím sa len kopírovať architektúru, chcem tam dostať niečo viac, vytvoriť atmosféru, predstaviť konkrétne miesto inak ako ho poznáme, prípadne upozorniť na nejaký problém. Nad tým sa trochu zamýšľam aj dopredu, keď si vyberám námet, ale príbeh vznikne až pri tvorbe, keď vidím, kam sa to dá posunúť. Vďaka príbehu môže miesto/ budova zaujať turistov, ale aj domácich a môže tak byť znovuobjavená. Možno niektoré príbehy podnietia aj niekoho zodpovedného k aktivite.

Ako vídžejka si sa predstavila na mnohých podujatiach. Od Wilsonicu, cez Radio_Head Awards až po Pohodu. Čo ťa pritiahlo k vídžejingu a čo ťa na tom baví?

Bavilo ma, ako sa môže rýchlo meniť atmosféra pomocou vídžejingu, ako to môže zmeniť zážitok diváka z koncertu/vystúpenia. Raz som si to vyskúšala v rámci predmetu na škole a zistila som, že ma to zaujíma. Potom som raz uprosila manažérov jedného klubu, aby ma pustili zadarmo si „zavídžejovať“ počas hudobného večera. Neboli vtedy nadšení, lebo nevedeli čo majú čakať, ale nakoniec som sa tam stala rezidentným vídžejom. Všetky materiály, ktoré som púšťala von, som si predtým kreslila a animovala, bola to čistá sebarealizácia. Tam som sa učila a zlepšovala sa a potom prišli väčšie projekty, kde sa dali aj zarobiť nejaké peniaze. O tom som iba snívala. Vídžejovať na Pohode alebo Grape bol môj splnený sen. Teraz si už vyberám, pre aký projekt/večer vídžejing pripravím. Obzvlášť ma to baví, ak mi je aj hudba blízka. Aktuálne pracujem na audiovizuálnom projekte Isama Zing spolu s Jonatanom Pastirčákom, kde je jeho živé vystúpenie doplnené mojou live projekciou. Custom made softvér pre tento projekt naprogramoval zas Igor Rjabinin.

Vráťme sa ešte ku grafickému dizajnu. V roku 2009 si spolu s Karolom Kolčárom a Matúšom Lelovským založila pop-up Designshop 220 venovaný mladým slovenským dizajnérom. Ten síce už zanikol, ty máš teraz svoju značku Planeta 220 a tvoje dizajny sa predávajú aj pod hlavičkou iných značiek. Ako vnímaš zmeny na trhu s mladým slovenským dizajnom?

Vtedy sme boli jediní tohto druhu v Bratislave spolu s designshopom, ktorý fungoval v rámci galérie Medium, avšak my sme fungovali ako pop-up. Poskytovali sme obrovský servis pre predávajúcich umelcov, uskladňovali sme, fotili produkty, balili produkty, cestovali s nimi, vystavovali ich a snažili sa ich predať. Neskôr sme zistili, že sa to nedá utiahnuť, ak naša provízia nebude aspoň päťdesiat percent. Potenciál kupujúcich však nebol až taký veľký a neboli ochotní dať tak veľa peňazí za autorský produkt. Ale často ani produkty dizajnérov neboli dotiahnuté dostatočne, je to ťažké, keď sa dielo vytvára v limitovanom počte. Dnes je už toho viacej, nová generácia zákazníkov ochotná zaplatiť za jedinečný produkt dorástla a existujú aj platformy ako Urban Market, kde je zodpovedný každý sám za seba. A to je dobre.

Čo je v súčasných slovenských podmienkach pre dizajnéra najväčšou prekážkou?

Ak je dizajnér zároveň subjektom podnikateľom, je to daňové priznanie. Ale všeobecne aj presviedčanie klienta o správnej ceste, ktorú si dizajnér musí obhájiť, a teda boj za zlepšovanie vizuálnej kultúry.

Je teda ťažké presadiť svoje vízie v komerčnej zákazke? Dôverujú klienti na Slovensku grafickému dizajnérovi, alebo je to stále tak trochu boj?

 Sú rôzni, ale musím povedať, že v poslednom čase som s tým nemala až taký problém. Je lepšie, keď klient nemá úplne konkrétnu predstavu o výsledku, ale dostatočne dobre vás navedie, aby ste mu dali to, čo potrebuje. O tom, ako by malo vyzerať to, čo potrebuje, však nechá rozhodnúť dizajnéra.

V jednom rozhovore si spomínala, že musíš klientom dookola vysvetľovať, čo všetko je zahrnuté v práci grafického dizajnéra. Znamená to, že situácia je dnes už lepšia?

Vidím, že úroveň vizuálnej kultúry sa zlepšuje, je nás stále viac, čo za to bojujeme, takže asi je lepšia. Ale potom nájdem stránku, kde si človek môže objednať logo za 20 eur a zasa sme naspäť.

Bohužiaľ, ešte stále u nás dávajú ľudia prednosť nízkej cene pred kvalitou. Ako grafická dizajnérka určite citlivejšie vnímaš aj vizuálny jazyk mesta. Si rodená Bratislavčanka, žiješ v hlavnom meste. Čo ťa na jeho vizuálnej stránke teší a čo naopak hnevá?

Ten vizuálny spam je príšerný. Je všade a je unavujúci. Cesta autobusom je taká plná rôznych vnemov: dvojité (!) megabordy, bilbordy lemujúce celé ulice, nelegálne trojnožky, polepené stĺpy, reklama na zastávke, reklama na polepe MHD, v interiéri MHD, dokonca televízia v MHD! Človek tak príde domov unavený len z toho, čo vidí a nemusí to byť len z fyzickej námahy. Na druhej strane som rada, keď v Bratislave vznikajú príjemné miesta, kde je vidno, že si majiteľ dal záležať na interiéri a celej identite podniku a prácu si nespravil sám doma vo Worde, ale nechal to na profesionála. To všetko dokopy vytvára dobrú atmosféru a pocit, čo si zákazník odnesie domov. Oceňujem aj architektonické dominanty z 20. storočia, ku ktorým sa v mojej tvorbe neustále vraciam, ale zároveň sa teším aj na nový projekt od architektky Zahy Hadidovej.

Kým sa dočkáme Sky Parku z dielne štúdia Zahy Hadidovej, prezraď, aké sú tvoje pracovné plány na tento rok?

Mám už za sebou jednu výstavu – ilustrácie mesta Trnavy visia až do konca marca v kníhkupectve AF. Mám teraz v pláne pracovať na niekoľkých vizuálnych identitách pre rôzne typy klientov – škôlka, realitka, cestovná kancelária alebo identita ambulancie. Ale mám rada výzvy, takže budem sa tešiť, keď prídu a aktuálne som v stave ich prijímania.

Lenka Bednárová je rozhlasová redaktorka. V Rádiu_FM má na starosti rubriku o výtvarnom umení a reláciu venovanú filmu.