Knihy, ktoré nezostarnú

„Čitateľ si má uvedomovať typografickú úpravu rovnako tak málo ako pútnik svoje dobre ušité topánky.“ Jan Van Krimpen

Ľubomír Krátky, čoskoro osemdesiatnik, človek na prvý pohľad nenápadný, no profesijne výrazný a dokonalý, v odbornej verejnosti stále rešpektovaný ako knihy z jeho dielne. Pre milovníkov krásnych kníh meno, ktoré symbolizuje rýdzeho typografa, grafického dizajnéra a kaligrafa, očareného krásou písma. Práve ono, krásne písmo, je hlavným zdrojom jeho inšpirácií a zároveň nástrojom výtvarného vyjadrenia. O tom sme sa pred časom mohli presvedčiť na jeho retrospektívnej výstave v galérii Slovenského centra dizajnu – Satelit. Formou originálnych výtlačkov kníh, vytvorených od polovice šesťdesiatych rokov minulého storočia do dnešných dní, predstavila prácu popredného slovenského knižného – grafického úpravcu.

Nepoznám motív, ktorý priviedol Ľubomíra Krátkeho na Priemyselnú školu grafickú v Prahe, kde študoval grafickú úpravu tlačovín. Jeho rozhodnutie bolo správne, štúdium padlo na úrodnú pôdu. Dokladá to jeho bohaté grafické dielo s rozpoznateľným autorským rukopisom, ktorého korene treba hľadať práve v jeho pražských rokoch. Najmä silný vplyv českých typografov Karla Dyrynka alebo Oldřicha Hlavsu, nemeckého typografa a kaligrafa Hermann Zapfa v kombinácii s jeho vlastným talentom Ľubomíra Krátkeho mimoriadne zviditeľnil. Stal sa rešpektovanou osobnosťou. Nečudo, že ponuky na spoluprácu dostával od tých najprestížnejších vydavateľstiev.

Po štúdiu pracoval Ľubomír Krátky vo viacerých vydavateľstvách (Slovenské pedagogické nakladateľstvo, Mladé letá, Slovenský spisovateľ), a to ako technický a neskoršie aj ako výtvarný redaktor. Začínal v časoch, keď vydavateľstvá začínali bojovať o skvalitnenie grafickej úrovne slovenskej knihy. Knihy sa upravovali manuálne ceruzkou, nožnicami a lepidlom v ruke. Podrobným narysovaním jednotlivých prvkov tlačovej stránky, vytvorením zrkadla sadzby, rozpisom druhu, veľkosti a rezu písma zadával ako úpravca rukopis pre potreby sadzača. Vytváral presný model budúcej knihy – maketu – s rozvrhom textov a obrázkov, celkový vzhľad knihy, obálky, väzby, predsádky, určoval druh papiera a spôsob tlače. Často určoval aj počet ilustrácií a ich rozloženie. Ako grafik vytvoril buď kompletnú maketu celej knihy, alebo len maketu titulného listu, kapitoly s návrhom na obrazec sadzby na strane.

Grafická úprava knihy Páví kráľ je v duchu klasického grafického dizajnu. Plocha textu je postavená tak, aby na dvojstrane opticky tvorila jeden celok. Tento zámer podporuje v záhlaví strany umiestnená modro-čierna dvojitá linka s pagínou. Každá rozprávka sa začína čiernou iniciálou, ozdobenou
iba jemným, červeným ornamentom, aby nekonkurovala farebnosti ilustrácií. Aby dvojstrany nepôsobili v knihe stereotypne, nie sú zrkadlovo rovnaké. Názov knihy v modrej farbe sa pod pagínou opakuje iba na ľavých stranách. Na pravých stranách je ako pendant malá ilustrácia ruže.
Luskáčik a Myší kráľ. Kompozícia vytvára na dvojstrane jeden celok. Ilustrácia jazdca je umiestnená v hlave strany a myš v spodnej strane. V uhlopriečke sa obrázky opticky spájajú, hoci ich veľkosť nezodpovedá realite, vzniká jeden obrázok, kde jazdec na koni prenasleduje myš.
Na ďalšej dvojstrane dizajnér vytvoril z dvoch ilustrácií jeden príbeh. Postava pozerá ďalekohľadom ponad text, do ktorého je malá ilustrácia zapustená iba do niekoľkých riadkov, aby jej zostal dostatočný životný priestor a opticky bola spojená s ilustráciou dvojice na náprotivnej strane.

V článku Nad stránkami slovenskej knihy uverejnenom v časopise Typografia napísal: „Typografická úprava sa vyhotovovala väčšinou interne, na pôde vydavateľstiev, čo postupne viedlo k bezinvenčnému klišé… vydavateľstvá vyhadzujú cez palubu ako najväčšiu príťaž výtvarný fenomén knihy, pretože ho považujú za prepych.“

U Ľubomíra Krátkeho hneď od začiatkov možno vidieť snahu nájsť nové prístupy a nové vizuálne hodnoty, ktoré popierali vtedajšie typografické konvencie. Písmo sa pre neho stalo dôležitou zložkou výtvarnej myšlienky v kombinácii so snahou zachovať jeho kľúčovú úlohu – dobrú čitateľnosť.

Tvorbu Ľubomíra Krátkeho som spoznával predovšetkým cez knižky z edície Kruh milovníkov poézie. Potešil ma čerstvý závan – nový pohľad na grafiku kníh. Hoci v tejto edícii vychádzali diela špičkových svetových básnikov, niektoré knižky som si kupoval predovšetkým kvôli úprave. Boli to knihy nielen na čítanie, ale aj na pozeranie. Veľmi ma potešilo, keď som ich všetky uvidel na jednej ploche. Výstava v Slovenskom centre dizajnu ponúkla prezentáciu komplexného diela, zoradeného podľa edičných radov alebo druhu literatúry, možnosť pochopiť autorov názor a prístup k tvorbe. Ponúkla jedinečnú príležitosť spoznať jeho úsilie priviesť na svet krásnu knihu – bez diktátu trhu – podľa vlastných predstáv, prístupov a názorov.

Písmo je základným stavebným prvkom, s ktorým Krátky pracuje.

Sadzbu na stranách upravuje tak, aby tvorili jeden celok – rovnomerne zafarbenú plochu uprostred bielych okrajov strany, ktoré tvoria akúsi paspartu textu. Spôsob práce, akým upravuje texty, je striedmy, rešpektuje požiadavky dobrej čitateľnosti. Pri titulkoch a umiestňovaní ilustrácií na strane odmieta stredovú typografiu takisto ako pri tvorení písmových kompozícií obálok a väzieb. Jednotlivé litery pokladá na plochu úplne voľne, samozrejme, s ohľadom na určenie knihy alebo charakter edície.

Vplyv Hlavsu vidím u Krátkeho predovšetkým v striedaní veľkostí vedľa seba komponovaných textov titulov kníh. To vytvára napätie založené na kontraste litier. Aj keď Krátky na svojich obálkach často používa ilustráciu, písmo na nich má vždy rozhodujúcu funkciu. Výber typu písma podriaďuje tvarosloviu použitej kresby so snahou zachovať dominantnú a informačnú úlohu typografie. To všetko na základe dokonalého poznania písma, ktoré si osvojil dlhoročnou praxou typografického úpravcu a zároveň aj poznaním zákonitostí tohto krásneho umeleckého remesla. Objavil jeho svojbytnú krásu. Využíval čisto typografické hodnoty, a tým sa zbavil zbytočného knižného dekorativizmu.

Pri pohľade na dielo Ľubomíra Krátkeho nesmieme vynechať jeho prezentačno-publikačné pôsobenie v odborných časopisoch, akým je Typografia, ako aj jeho pedagogickú činnosť, najmä prednášky a pôsobenie na škole. Touto líniou svojho diela tiež významne prispel k rozvoju novej kapitoly vo vývine slovenského grafického dizajnu.

V špecifickej oblasti – pri úprave kníh pre deti – textová a obrazová časť tvoria vyvážený harmonický celok, ktorý poskytuje dokonalý čitateľský a estetický zážitok. Výborným príkladom môže byť jeho spolupráca s ilustrátormi, najmä s Albínom Brunovským, Dušanom Kállayom a Miroslavom Cipárom. Táto Krátkeho tvorba viditeľne nadväzuje na klasické knižné umenie, ale už osobnostne vyzretá s jasným smerovaním.

Ľubomír Krátky podnetne tvrdí: „Základným celkom knihy je dvojstrana. Ak dvojstrana nie je jedným harmonickým celkom, nemôže byť ani kniha dokonalým celkom. Grafickou konštrukciou v knihe neriešime iba dvojrozmernú plochu. Kniha je objekt trojrozmerný a z toho vyplývajú pre grafický dizajn špecifické pravidlá. Vizuálny zážitok vzniká už pri prvom uchopení knihy, potom následným listovaním. Musíme rátať s týmto faktom. Titulná strana je síce vstupným portálom do textovej časti knihy, ale neurčuje podobu celej grafickej koncepcie. Je skôr zavŕšením procesu kreatívneho myslenia, jeho obrazovým symbolom. Musíme najskôr vyriešiť kompozíciu mnohých jednotlivostí, začlenenie dodaných ilustrácií, rytmus potlačených a nepotlačených častí, ustálenie funkčnej hierarchie strán v celej knihe. Obálka, respektíve väzba majú osobitnú funkciu, ale musia byť vo výtvarnom súlade s dizajnom celej knihy… Typograf vždy sleduje, aby bol text dokonale čitateľný, to však neobmedzuje jeho kreativitu. Musí však zohľadňovať zmysel literárneho textu a hra s písmom musí byť neformálna, podporujúca myšlienku literárneho diela. Citlivým riešením detailov typografie smeruje k dokonalému výrazu i celej knihy. Typografia je základom estetickej hodnoty knihy.“

Rád súhlasím, a preto aj pri tejto príležitosti zvýrazňujem citovaný Krátkeho pasus. Konvenuje mi. Jeho typografia dokazuje, že vie pracovať s vkusom, že dokáže skĺbiť riadky písma, titulky a ilustrácie do jedného harmonického celku.

Starostlivým výberom typov písma, ich tvarovou jednotnosťou, prekvapujúcimi kombináciami, ako aj ich funkčnou krásou, Ľubomír Krátky odmieta módne prúdy. Typografie edičných úprav určuje výraznou – invenčnou a hravou konštrukciou titulu, kombinovanou s ilustráciou. Uvedomíme si to predovšetkým pri knihách edície Kruh milovníkov poézie. Práve pri nich máme jedinečnú možnosť zhodnotiť jeho snahu o hľadanie vlastnej cesty, no s úctou ku knižnému umeniu minulosti. Práve pri nich si uvedomíme, aký dôležitý je pre Krátkeho pôžitok z kontrastu bielej a čiernej – jeden z poznávacích znakov jeho typografie.

Dnes už môžeme povedať, že svojou tvorbou sa zaradil do histórie vývoja slovenského knižného dizajnu a podieľa sa na jeho tvarovaní. Nekompromisným profesionálnym prístupom, ktorý rešpektuje overený „typografický kánon“, významne poznačeným českou školou, prinieslo Krátkeho pôsobenie nový pohľad na súčasný slovenský knižný dizajn. Toto skromné užité umenie, akým knižná typografia je, vizuálne povýšil na úroveň voľného umenia.

Keď hovoríme o voľnom umení, tak vyššie spomenutá výstava ponúkla možnosť spoznať Ľubomíra Krátkeho aj ako vynikajúceho kaligrafa. Jeho rukou písané slová citlivými ťahmi dávajú myšlienkam život. Touto tvorbou, u nás hádam ojedinelou, obohacuje a zviditeľňuje slovenskú typografiu. Jej reprodukcie môžeme dlhé roky sledovať nielen v domácich, ale aj v zahraničných odborných časopisoch. V tomto druhu grafického umenia sa stal na Slovensku vedúcou osobnosťou.

Medzi skvosty slovenskej nízkonákladovej knižnej produkcie patrí jednoznačne Krátkeho bibliofília DANIEL – Danielov sen. Kaligrafia knihy je tlačená dvojfarebnou serigrafiou a ilustrovaná farebnými leptami Dušana Kállaya. Toto nádherné a jedinečné dielo bolo ocenené hlavnou Cenou Mikuláša Galandu na Bienále knižného umenia v Martine (2001).

Rok čo rok sa teším na jeho najznámejšie kaligrafické dielka – novoročenky. Nejednu sólovú kaligrafiu si viem predstaviť ako obraz, porovnateľný s voľnou tvorbou.

Ďalšou oblasťou Krátkeho dizajnérskej tvorby, ktorú obdivujem, sú jeho knihy pre deti. Autor dokazuje, ako sa dá text a ilustrácie harmonicky a nenásilne spájať do jedného celku. Dôkazom toho sú knihy Zlatá brána či Alica v krajine zázrakov, ktorá bola za výtvarnosť ocenená na mnohých domácich i zahraničných knižných podujatiach

Súčasnú formu tvorby knihy a jej estetické hodnoty ani tak neovplyvňujú rôzne výtvarné prúdy, ako skôr technologické výdobytky doby. Rozvoj polygrafického priemyslu radikálnym spôsobom urýchlil a skvalitnil tlač. Je tu doba digitalizácie kníh, knižní úpravcovia pracujú na počítačoch, ktoré im ponúkajú množstvo grafických programov, množstvo typov písma a lacných efektov. Knihy nevydávajú a nerobia iba tí, čo to vedia, ale aj tí, čo si trúfajú. Pod vplyvom komerčného diktátu trhu a hesla „nie je pekné, čo je pekné, ale čo sa komu páči“ vidíme na pultoch kníhkupectiev krásne vytlačené, nablýskané výtlačky neraz nízkej obsahovej a grafickej úrovne. Našťastie, na knižných veľtrhoch máme možnosť presvedčiť sa, že kniha, krásna obsahom i úpravou, ešte žije, a dúfať, že prežije. Držme jej palce.

Peter Ďurík je grafický dizajnér a typograf, pracoval pre viaceré vydavateľstvá. Jeho ťažiskovým záujmom je oblasť knihy a v súčasnosti sa profiluje aj ako bibliofilský vydavateľ.