Karol Rosmány. Držiteľ Ceny za dizajn 2020 za dlhodobý prínos v oblasti dizajnu

Grafický dizajnér Karol Rosmány je čerstvým držiteľom Ceny za dlhodobý kultúrny prínos v oblasti dizajnu v Národnej cene za dizajn 2020 – Komunikačný dizajn za svoje takmer šesťdesiatročné tvorivé pôsobenie na scéne. Svoju prácu, súčasný život i postoj k dnešnému grafickému dizajnu nám priblížil v nasledujúcom rozhovore.

Karol Rosmány (1937) vyštudoval architektúru na Slovenskej vysokej škole technickej. Po ukončení štúdia v roku 1962 niekoľko rokov pracoval ako architekt v projekčnej kancelárii Štátneho projektového ústavu obchodu v Bratislave, ale od roku 1967 pôsobí ako grafický dizajnér v slobodnom povolaní. Zameriava sa predovšetkým na navrhovanie knižnej grafiky a typografie, log a značiek, informačných systémov a kultúrnych plagátov. V tvorbe ho ovplyvnili najmä švajčiarsky a nemecký modernizmus a česká typografia. Pracoval pre väčšinu veľkých slovenských vydavateľstiev ako Tatran, Smena, Slovenský spisovateľ, Mladé letá či Pallas. Vytvoril logá pre mnohé inštitúcie, podniky a veľtrhy (napríklad hotel Kyjev, Incheba či Technopol) a zapájal sa aj do domácich i medzinárodných súťaží – napríklad na nové logá pre výskumný inštitút OIKOS Bologna a výstavisko Fiera Milano –, kde sa dostal aj do užšieho výberu. Realizoval tiež mnohé informačné a orientačné systémy a vonkajšie nápisy rôznych inštitúcií. Širšej verejnosti je známy hlavne ako autor loga politického hnutia Verejnosť proti násiliu. Po Nežnej revolúcii si Karol Rosmány založil vlastné grafické štúdio s názvom Design Rosmány a realizoval zákazky pre množstvo firiem, kultúrnych inštitúcií, podujatí, súťaží či škôl. Hoci posledné tri desaťročia pracuje hlavne na počítači, papiera a ceruzky sa nikdy úplne nevzdal. V súčasnosti je na dôchodku a venuje sa viac vlastným autorským projektom aj menším príležitostným zákazkám.

Udelenie Národnej ceny za dizajn za dlhodobý prínos v oblasti dizajnu vás určite veľmi potešilo. Boli ste z nej prekvapený? Ako reagovali vaši blízki?

Bolo to potešenie a zároveň aj prekvapenie. Nie som zvyknutý dostávať niečo zadarmo, bez „roboty“ (prečo sa to volá „cena“?). Ale toto je za „dlhodobý prínos“, takže zrejme to nebude za nič. A veľmi ma potešila parádna textová interpretácia ceny.

Ako hodnotíte Národnú cenu za komunikačný dizajn 2020, pokiaľ ide o výber prác, ocenenia aj samu výstavu?

Zaujalo ma mnoho prác, resp. projektov, ako sa to teraz nazýva (za mojich čias sa slovo projekt chápalo ako napríklad projekt domu). Veľmi ma oslovili napríklad obaloviny BRUT.TO, magazíny Čas-opis a Noviny pre budúcich architektov, kritická platforma grafického dizajnu Critical Daily, programové plagáty pre KC Diera do sveta alebo vizuálna identita pre Verejnú ochrankyňu práv – i keď musím povedať, že možno menej by bolo viac, stačila by aplikácia výkričníkového fontu trebárs iba na titulky. V neposlednom rade ma však oslovilo štúdio Pergamen!

Sú vám štýl a práce štúdia Pergamen blízke?

Knižná dielňa Timotej a Pergamen boli prvé lastovičky v dobe „temna“ po Novembri ’89. Ich tvorbu chápem ako „moju“ – akoby som to robil ja, v rovnakom názore aj typografii. Okamžite si získali moje sympatie a uspokojenie, že pokračujem.

Pred vyše rokom ste si sám napísali, graficky upravili, zalomili aj vydali svoju vlastnú monografiu. Bola to vaša iniciatíva alebo vás „nakoplo“ vaše okolie? Ako prebiehala práca na knihe?

Popud prichádzal hlavne z okolia, citujem: „Urob knihu o tom, čo si urobil!“ Priamym popudom bol ale grant od mobilného operátora O2, teda financie na realizáciu. Vlastne až počas práce na monografii som zisťoval to množstvo, čo mám za sebou, a tým pádom aj pred sebou. Doteraz som vždy mal nejaký návod, ako rukopis alebo scenár, ale tentoraz som si toto všetko musel urobiť sám. Riešil som aj problém, čo všetko tam dať, či stačia len ukážky z tvorby pre jednotlivé vydavateľstvá, edície, klientov, alebo to ponímať ako katalóg. To by ale kniha narástla na dvoj-trojnásobok, než som mal v pláne. Nakoniec to skončilo štyristo šestnástimi stranami.

Ako sa na monografiu pozeráte s miernym odstupom času? S odstupom? Keby som bol vedel, čo to je zháňať originály z doby predpočítačovej a skenovať ich! Ale nakoniec som zistil, že to bola ešte tá menej náročná časť. Ako väčší problém sa ukázali staršie dokumenty už z doby počítačovej (z deväťdesiatych rokov a prelomu milénia), ktoré sa plynutím času už dnes nedajú otvoriť, pretože som ich mal uložené na starších nosičoch a CD, a tie už nie sú kompatibilné so súčasným softvérom. Tým sú vlastne tieto práce stratené a aby sme ich uchovali, museli by sme ich prepisovať stále na nové nosiče, do nových systémov. Takže zasa zostáva ako originál len to vytlačené a publikované.

Pri retrospektívnom pohľade na svoju tvorbu ste spokojný so svojou prácou? Zmenili by ste niečo? Ktoré vaše práce spätne hodnotíte ako najlepšie?

Mnoho vecí by som robil inak, ale je aj veľmi veľa takých, čo sa mi stále páčia a sú jednoducho „moje“. Nemenil by som na nich nič! Najmilšie sú mi niektoré z neprijatých a nerealizovaných knižných obálok alebo nevyhratých súťažných návrhov log. Sem radím návrhy na obálky časopisu štyroch stredoeurópskych univerzít Estetika, návrhy na logo a vizuál brnianskej filharmónie Filharmonie Brno / Brno Philharmonic, súťažný návrh na plagát Poster for Tomorrow / Death is not Justice alebo logo českého Ministerstva školství mládeže a tělovýchovy. A katalóg o VŠMU, ktorý som robil pre profesorku Ludmilu Purkyňovú v rokoch 1985 – 1987, patrí tiež medzi moje najkrajšie a najmilšie.

Na krst vašej monografie sme pozvali aj vášho kolegu z Čiech, grafického dizajnéra Pavla Šťastného – autora loga Občanské fórum, ktoré je symbolom Zamatovej revolúcie na českej strane, autorom loga Verejnosť proti násiliu ste vy. Predtým ste sa nikdy nestretli. Udržiavate dnes kontakt?

Pavla Šťastného som spoznal až na krste, momentálne kontakt neudržujeme, resp. si pošleme novoročenky. Celá akcia krstu mojej monografie, ktorú uvádzala a moderovala Lucia Pastierová Čarná, bola výborná a veľmi sa mi páčila. Vydarila sa, mala dobrú atmosféru, prišlo tam veľa mojich priateľov a známych a Agnes Snopko mal výborný „krstový“ príhovor. Jednoducho, samé superlatívy.

Slovenské centrum dizajnu vám pripravilo vo svojej Galérii dizajnu Satelit monografickú výstavu Senior Karol Rosmány vystavuje. Hoci som bola jedna z kurátoriek, rada by som sa spýtala, ako hodnotíte výstavu? Napriek tomu, že pre epidemiologické opatrenia musela byť dlhý čas zavretá, priniesla vám určitú satisfakciu?

Niečo bolo výborné, niečo by som zas urobil inak. Určite by som plagáty nerozhadzoval, vešal by som ich vedľa seba, aj možno do dvoch radov nad sebou, tak ako boli vždy lepené na klasických plagátových stenách či ohradách. Práve ich tesná blízkosť dávala týmto stenám dynamiku a pôvab – práve to, čo už dnes chýba, tým, že sa plagát svojím formátom už z vizuálu mesta vytráca.

Majú podľa vás výstavy grafického dizajnu odozvu aj u širšej verejnosti?

Niektorí kolegovia hovoria, že grafický dizajn sa nemá vystavovať – nesúhlasím, má! Povedomie širokej verejnosti o tomto fenoméne a jeho vážnosť je u nás na mizivej úrovni, v podstate okrem odbornej obce to nikoho nebolí a nezaujíma. Určitý posun za posledné roky je ale vidno napríklad v novinách a časopisoch – pri reprodukovaných plagátoch či obálkach kníh už uvádzajú autorov dizajnu, čo v nedávnej minulosti ešte nebolo bežné (ešte tak autorku bosých dievčat na Orave) a závideli sme to napríklad českým médiám.

Čo si myslíte o súčasnom grafickom dizajne na Slovensku a vo svete? Čo vnímate ako pozitívum a, naopak, čo je pre vás negatívom?

Po Novembri ’89 vznikla v grafickom dizajne na Slovensku „diera“, trvajúca zopár rokov, keď nás starších už málokto oslovoval a mladí ešte „neboli“. Bol to čas „podnikateľských dresov“ – tzv. podnikatelia nosili joggingové súpravy a potom prišli fialové saká. Spomínam si na jedného takého „fialového saka“, robil v ktorejsi firme referenta, mal asi tak sedemnásť až osemnásť rokov a ten mi vysvetľoval základné veci, napríklad že taký podnikový vizuál musí mať jednotnú farebnosť! Počas týchto divokých rokov už ale začali vstupovať na scénu solídni schopní „mladí“, ako jedno z prvých ma zaujalo štúdio Knižná dielňa Timotej – vysoká úroveň tvorby! Aj súťaže v tom období prestali, a až v poslednom čase ich zopár prebehlo.

Apropo, k tomu sa musím vyjadriť – vonkoncom sa mi nepáči preferovanie slovenských tvorcov písma – v podmienkach súťaže je: „použitie fontu od slovenského tvorcu vítané, ale nie je to podmienkou“ – modré oko! Poviete si, „tak tú súťaž nemusíte robiť!“ Treba si ale uvedomiť, že tým sú diskriminovaní všetci, ktorí tieto fonty nemajú. Vôbec si neviem predstaviť, že by v niektorých zahraničných či medzinárodných súťažiach boli týmto spôsobom preferovaní určití autori, a tým vylúčení z hry všetci ostatní. Podľa mňa je to trápne a smiešne, to je ako keď si slovenskí muzikanti vynucovali v rozhlase v percentách hranie vlastnej tvorby alebo obchodníci určité percentá nášho tovaru. Dobrá hudba či písmo sa presadia samy. Napríklad v ukončenej súťaži na logo BKIS je v hodnotení s uspokojením konštatované, že vo víťaznom logu bolo vhodne použité písmo od slovenského tvorcu. No čo keby tam tak stálo – „krásne a adekvátne písmo od toho a toho“ – bolo by to výbornéééé pre všetkých a tvorca písma by tak získal väčšiu prestíž. Teraz ale zlé jazyky môžu povedať – logo vyhralo, lebo tam bolo slovenské písmo. A jeduje ma aj tzv. antidizajn.

Na druhej strane, v porote často sedia okrem profesionálov aj ľudia mimo odboru grafického dizajnu, napríklad klienti, ktorí tú súťaž vyhlásili a prizvali si na pomoc pri hodnotení odborníkov. Pre nich môže byť ťažšie predstaviť si to logo vizuálne na aplikácii. Myslíte si, že v takýchto porotách by mali oficiálne sedieť len „čisto“ profesionálni grafickí dizajnéri, resp. odborníci na grafický dizajn?

Keď už má klient toľko rozumu a pochopenia pre dizajnérsku tvorbu (čo zasa nebýva až tak často), že vyhlási súťaž, mal by v porote dať prednosť hlasu odborníka – trebárs mu dá dva hlasy oproti hlasu klienta. Klient mu má dôverovať aj v pohľade na aplikovanie loga v budúcej praxi. Veľmi záleží aj na téme súťaže, v niektorých prípadoch je rozdiel medzi klientom a odborníkom malý alebo žiaden – napr. nedávno prebiehajúca súťaž na logo Roku slovenského dizajnu 2021. Takže by som povedal, že hlas odborníka má byť prioritný a hlas klienta poradný, vysvetľujúci. Požiadavka na ukážky aplikovania je podľa mojej mienky často zbytočná, najmä ak je súťaž vyzvaná alebo len pre profíkov – každý hodný toho mena musí v procese tvorby myslieť na všetky možnosti a eventuality použitia svojich návrhov.

Majú to podľa vás dnešní grafickí dizajnéri ľahšie alebo ťažšie ako vy? V čom?

Je to stále rovnaké – je to o hlave! Ale obrovská prednosť dnešných dizajnérov spočíva v živote v slobodnej krajine a v styku so slobodným svetom. V neposlednom rade je to aj akoby „automatická“ znalosť angličtiny – to je otvorenie, vstup do oblasti compu, komunikácie a medzinárodných stykov. To sa ani nedá porovnávať s naším ohraničeným, ustráchaným a pribrzdeným profesijným životom. Angličtina, to je aj môj hendikep, ovládam ju len útržkovite – za socíku to nemalo zmysel, po osemdesiatomdeviatom už hlava bola stará… Dnes nepochopiteľné, že?

Dali by ste nejakú radu mladým začínajúcim grafickým dizajnérom?

Choďte von a vážte si seniorov viac ako my, keď sme boli mladé uchá.

Na akých zákazkách aktuálne pracujete? Oslovujú vás pravidelne nejakí klienti alebo ide skôr o jednorazové objednávky?

Z knižnej grafiky jediní, ktorí ma oslovili po Novembri ’89, boli vydavateľstvá učebníc. Pre Orbis Pictus Istropolitana som vytvoril počas deväťdesiatych rokov „tvár“ obálkam učebníc. Postupne sa ale redaktori menili, prichádzali noví, a tá „tvár“ sa strácala, zmenila sa na úškľabok a dnes dostávam percentá za reedície. Už ma oslovia sem-tam len príležitostní, nepravidelní klienti.

Čomu sa dnes venujete najčastejšie?

Konečne mám čas aj na tvorbu produktového dizajnéra – na rekonštrukciu domu a prácu s drevom. Milujem ten materiál a nábytok, stoly či pracovné pulty, ktoré z neho vznikajú! Robím aj svoje osobné projekty – spontánne, čo mi napadne, ale hlavne sa riadim takým milým sloganom – „v mojom veku môžem všetko a nemusím nič“!.

---

Článok bol uverejnený v časopise Designum 1/2021 na s. 4
Predaj časopisu Designum