Jitka Petrikovičová – známa i neznáma

V Slovenskom národnom múzeu v Martine (SNM) sa koná do konca augusta 2017 výstava keramikárky Jitky Petrikovičovej (1926 – 2012), ktorú pripravili kurátorky Dana Doricová a Barbora Pekáriková pri príležitosti nedožitých 90. narodenín autorky.

Výstavný projekt umožnil dar, ktorý dostalo múzeum v apríli 2016 od dediča kolekcie diel stálej expozície autorky (v rokoch 2011 – 2012 inštalovanej v priestoroch budovy Kina Moskva v Martine), diela z majetku dedičov ateliéru, niekoľko ďalších prác, ktoré už inštitúcia získala darom a nákupom a napokon aj malé výpožičky. Uskutočnil sa s pochopením a podporou vedenia múzea, vďaka sponzorom a entuziazmu všetkých zainteresovaných ľudí odbornej i technickej prípravy a realizácie výstavy.

Práce v ateliéri pripravili nečakané prekvapenia a poznanie

Dedičské konanie po Jitke Petrikovičovej bolo ukončené vo februári 2016, po viac ako troch rokoch od jej úmrtia. Zakrátko potom sa do jej uzavretého ateliéru vlámali neznámi ľudia, pravdepodobne pred zimou. Nešlo im o diela. Najmä z dôvodu nebezpečenstva ďalšieho vlámania sa už v marci začal ateliér Jitky Petrikovičovej prevážať do priestorov SNM v Martine, ktoré urýchlene vyšlo v ústrety dedičom. Pracovníci múzea, ktorí pomáhali pri balení a prevážaní diel či zariadenia, našli predpokladané práce autorkinej tvorby v technike majoliky a zopár diel kameniny z rokov 1970 – 1971. Verejnosť ich mala možnosť vidieť na výstave Jitka Petrikovičová – keramické originály v Dome kultúry Turčianskych strojární v roku 1973. Zloženie súboru vystavených prác už jasne vypovedalo o novej orientácii autorky na techniku majoliky. Vystavených bolo 58 prác „polievanej tmavej hliny“ z roku 1972 a len 18 prác „polievanej kameniny“ z rokov 1970 – 1971, ako ich sama označila v skladačke k výstave.

Pri vyberaní najvyšších políc v každom priestore ateliéru nastalo objavovanie diela po diele z dlho nevystavovanej a dobre „uskladnenej“ tvorby. Boli to plastiky, dekoratívne a úžitkové predmety z červenice, najmä z rokov 1963 – 1964, vystavené na samostatnej výstave vo výstavnom kabinete Domu odborov v Žiline v januári 1965. Ďalej málo známa, nevystavovaná hlinená keramika z roku 1970. A ďalšie diela v technike kameniny z rokov 1970 – 1971. Objavili tam aj striedmo farebne glazované figúrky bábik – postavičiek zo záveru šesťdesiatych rokov 20. storočia, ktoré pokračovali v zjednodušenej a zväčšenej podobe v duchu keramickej tvorby autorky z polovice päťdesiatych rokov, ale aj formy k niektorým drobnejším keramikám a ich výrobe.

Pred očami sa pomaly skladal obraz tvorby Jitky Petrikovičovej z konca päťdesiatych rokov 20. storočia do roku 1971, po dlhé roky čiastočne známy z katalógov, fotografií, kresieb a niekoľkých prác, vystavených u nej v byte. Odrazu bol zastúpený netušeným a zachovaným prekvapivým množstvom prác.

Pracovníci SNM v Martine – kurátorka kultúrnohistorických zbierok Barbora Pekáriková a konzervátor Marián Veselovský – venovali dielam náležitú pozornosť. Vykonali základnú evidenciu, fotodokumentáciu, potrebné čistenie a ošetrenie, po ktorých sa mohla začať pripravovať výstava. V kurátorskej koncepcii Dany Doricovej a Barbory Pekárikovej a výtvarno-priestorovom návrhu Petra Klaudínyho výstava zahrnula 153 diel rokov 1963 – 2004. Okrem menej známych diel komplexnejší pohľad na jej tvorbu dopĺňajú aj práce s majolikou. Po štyridsiatich rokoch je vystavená veľká závesná priestorová závesná kompozícia 10 plastík Slnečné náručie, ktorú mali možnosť vidieť doteraz návštevníci výstav iba raz v priestoroch hradnej bašty v Trenčíne v roku 1977. Tak ako v časti ranej tvorby, aj tu sa sprítomnili jej cesty hľadania a návratov k hlavnému smerovaniu diela v plastikách Lampy, Akvárium, Ráno a Noc a viacerých ďalších z rokov 1972 a 1973.

Päťdesiate roky, hľadanie východísk v neznámom prostredí

Panoráma dlhšieho časového obdobia v kolekcii a kontakt s novými ranejšími dielami na výstave priviedli k skúmaniu vývoja autorkinej tvorby, jej ciest a aj veľkých zmien od konca päťdesiatych rokov 20. storočia. Ich dôvodov, príčin i vnútornej logiky. K hlbšiemu spoznávaniu jej tvorivej osobnosti.

Jitka Petrikovičová sa narodila v roku 1926 v Ostrave. V rokoch 1942 – 1944 študovala na Vyššej škole umeleckého priemyslu v Brne odbor grafický kresliar aranžér. Dokončila ho po vojne v roku 1946. Z prvých zamestnaní mala pre ňu veľký význam práca vo Vzorkových dielňach ÚLUV-u v Uherskom Hradišti, kde realizovali výskum ľudového umenia, návrhy pre úžitkové predmety a hľadali spojenie ľudovej tvorby so súčasnosťou.

Po príchode na Slovensko a po vydaji v roku 1950 bola zamestnaná v Matici slovenskej v Martine. Hľadala si miesto v neznámom prostredí bez vlastného tvorivého zázemia. Napriek tomu dokázala robiť autorskú tvorbu v textile i keramike. Jej vtedajšia drobná figurálna keramika a návrhy modrotlače boli stále prepojené s východiskami v ľudovom umení. V oboch oblastiach získala ocenenia na súťažiach a na pravidelných výstavách užitého umenia a priemyselného výtvarníctva (1956, 1957, 1958).

Od roku 1955 bola v slobodnom povolaní. Členkou profesionálnej výtvarnej organizácie sa stala už od roku 1949. V roku 1956 sa rozhodla prestúpiť z textilného do keramického odboru. Remeselné zručnosti si prehlbovala a získavala v keramickej dielni Diela v Martine, ktorú viedol Jozef Mračko. Od roku 1955 začala točiť na kruhu. Najviac znalostí získala od Jozefa Stiebera, ktorý bol majstrom na formy.

V tom období začala nadväzovať širšie kontakty so súčasným dianím. Prejavili sa v novej práci navrhovania šperkov. Jeden z nich získal na výstave vo Frankfurte nad Mohanom v roku 1958 ocenenie. Naučila sa paličkovať a hneď s prvým návrhom rozmernej čipky s názvom Lúka sa zúčastnila na súťaži textilu pre výstavu České sklo v Bruseli. V oblasti keramiky tvorila od roku 1958 drobné úžitkové predmety a návrhy vázičiek, svietnikov, misiek, popolníkov, celých kávových súprav a ojedinelých krhličiek. Mali jemne modelované, elegantné alebo dynamicky pretiahnuté siluety a evokovali zoomorfné tvary. Svoje slobodné myslenie uplatnila pri návrhoch váz. Riešila ich aj ako netradičný závesný tvar na stenu alebo voľne do priestoru. Inšpirovala sa tvarom košíčkov a používala techniku vyrezávania. Nie všetky vyšli funkčne rovnako šťastne. Práce mali v návrhoch sviežu farebnosť. Glazovala ich celoplošne alebo pokrývala asymetricky členeným dekórom. Boli spojené s duchom cítenia nového životného štýlu nazývaného bruselský. Keramiku tvorila sama ako originály priamo na predaj alebo ako návrhy pre výrobu podniku Dielo. Zachovali sa návrhy pre výrobu a niekoľko prác. (S vlastným točením však stále nebola dostatočne spokojná.)

Šesťdesiate roky, nové miesto keramiky

Toto zastavenie sa pri ranej tvorbe Jitky Petrikovičovej približuje jej ľudskú osobnosť, aj vlastnosti, ako je pracovitosť, húževnatosť, chuť tvoriť a stále sa učiť, silu prekonávať prekážky, hľadať nové cesty a možnosti.

V šesťdesiatych rokoch minulého storočia ich znovu potrebovala. V provizórnom a nevykurovanom prenajatom priestore – „ateliéri“ už nemohla pracovať kvôli zdraviu. Starú dielňu keramiky Diela v Martine (bývalá Brxovská kachliarska dielňa), kde príležitostne tvorila a učila sa remeslu, zasa zrušili. Prevádzka sa presťahovala do nových priestorov vo Vrútkach.

V roku 1960 na výstave Prehľad tvorby výtvarníkov pobočky SSVU Martin v Dome umenia v Ostrave vystavila Jitka Petrikovičová 23 keramík z rokov 1955 – 1959. Medzi nimi aj tri nové reliéfy Mačka, Rybačka a Čln na rieke v poeticko-civilistickom výtvarnom cítení doby. Použila hladké obdĺžnikové platne z prifarbovanej červenice. Vyryla do nich plošne rozložené abstrahované obrazové kompozície obrazov. Farebne ich dotvorila glazovaním niektorých plôch, čiar a línií. Táto technika a forma bez potreby práce na kruhu mohla byť cestou k riešeniu práce keramičky v nepriaznivo zmenených podmienkach. Rovnako bola aj naznačením ďalšieho smerovania a hľadania.

V tomto období rástol význam úžitkového umenia, ktoré sa zbližovalo s vývojom voľného umenia. Výrazne vstupovalo do každodenného života človeka a nachádzalo v ňom širšie a nové uplatnenie. Keramika už nebola len funkčným predmetom, ale získavala hodnoty a miesto ako diela voľnej tvorby. Pracovala s novými technikami a vytvárala nové formy blízke komornému, monumentálnemu a exteriérovému sochárstvu. Zaoberala sa so štruktúrami informelu, geometriou i expresiou abstrakcie a novej figurácie.

V Martine a blízkej Žiline sa v tom čase rozvíjal čulý výtvarný život, pribúdal počet umelcov. Do Žiliny sa v roku 1959 prisťahoval mladý významný keramik Ľubomír Jakubčík. Bol rovesníkom Jitky Petrikovičovej a študoval tiež na Vyššej škole umeleckého priemyslu v Brne. Boli si blízki, podporovali sa a dávali podnety jeden druhému.

Zmenené a zhoršené podmienky tvorby Jitke Petrikovičovej nezabránili v práci. Iba ju sťažili. Okrem toho mala málo glazúr, najviac mala čiernej. Používala preto viac engoby – bielu a hnedú. Drveným sklom a farbami si vypomáhala a zároveň rozširovala výtvarný výraz prác. Jitka Petrikovičová sa nevzdala. Začala robiť doma, v provizóriu. Vytvárala plastiky, veľké i menšie obrazové reliéfy, taniere, malé i rozmerné vázy, svietniky, žardiniéry… Tvarovala ich na valcovitých predmetoch, dokončovala rukami, krájaním a vyrezávaním. Voľne tvarované misy a voľne tvarované reliéfy, ako ich nazvala, modelovala zdvihnutím okrajov „hlinenej placky“. Sploštené nádoby nazvala poháre. Povrch poväčšine upravovala vertikálnym prerytím alebo (zriedkavejšie) vtláčanou i nakladanou štruktúrou a zdrsnením. Výraz zvyšovala súdobým jazykom sochárstva i keramiky, ktorý expresiu povyšoval nad dokonalosť a uhladenosť. Modelovala ostne, prilepovala rozmanité výčnelky a tvary, vtláčaním vytvárala priehlbiny. Zvýrazňovala ich farbou a používala na „farbenie“ netradičné materiály. Povrch výtvarne stvárňovala tak, aby sa práce dali vypáliť na jeden výpal v dielňach vo Vrútkach. Nosila ich tam osobne, v rukách, doma mala len malú piecku s vnútornou výškou 28 cm. Pri funkčnom dokončovaní diel – nohami, stojkami, potrebným prepojením – pracovala tiež technikou kombinácie materiálov. S duchom doby volila bambus a kov.

Na začiatku tejto etapy tvorby boli figurálne plastiky žien – černošiek. Prihlásila ich na výstavu UP už v roku 1962. Výtvarnej práci predchádzalo študovanie sveta týchto žien a charakteru ich pohybu. Svedčili o tom odložené materiály v jej knižnici. Vytvorila ešte viacero plastík žien a venovala sa aj zobrazovaniu vtákov, kohútov a byvola. Mnohé ďalšie zo spomínaných typov prác dotvárajú plošné figurálne kompozície, kompozície vtákov, stromov a cirkusových motívov. Boli blízke dobe i autorke. Dôležité je sa zastaviť pri jednej významnej spoločnej črte týchto keramík i tvorivého myslenia Jitky Petrikovičovej, ktorú tento súbor odkrýva. Komponovanie u nej zohrávalo dôležitú úlohu. Nespoliehala sa pri ňom len na cit. Študovala a poznala jeho zákonitosti i zákony a pracovala s nimi. V jej dielach je vždy kompozičná vyváženosť, harmónia. Pohyb plynie celkom alebo je v ňom ukrytý. Dáva im energiu a vnútorný život. Pri tanieri Hrnčiar dokázala ísť tak ďaleko, že zákonitosti kompozície v ňom nahradili presnú anatomickú realitu. Upravili ju a prirodzene rozložili do plochy. Skúsenosti z tohto tvorivého obdobia pretrvávali v prácach autorky ešte mnohé roky. Stavala na nich pri navrhovaní plakiet a darčekových predmetov pre Slovakotour Dolný Kubín, mesto Martin, Scénickú žatvu a pre viacerých ďalších objednávateľov. Samostatná výstava Keramika – Jitka Petrikovičová v roku 1965 sa stretla s úspechom a ohlasom v tlači. Objavený väčší súbor prác z jej kolekcie nestratil na pôsobnosti ani po rokoch. Okrem toho mala kolekcia aj komerčný úspech. Diela kúpili inštitúcie i jednotlivci, predávalo z nich Dielo a niektoré zobralo do svojej výroby. Jitka Petrikovičová mohla začať uvažovať o ateliéri a jeho potrebnom vybavení. Práce opráv a úpravy staršieho priestoru a potom, tesne pred ukončením, oprava snehovou kalamitou prelomenej strechy, trvali do roku 1969.

Sedemdesiate roky, nové inšpirácie a nápady V zošite, kde spätne pri príprave výstavy v roku 2001 opisovala prvé obdobia svojej tvorby, uvádza: „Možno povedať, že len až tak v rokoch 1969 a 1970 som pomaličky znova púšťala z hlavy tú celú katastrofu a myslela viac už na prácu.“ Teda v roku 1970 sa už intenzívnejšie a s radosťou púšťala do tvorby a štúdia. Čítala odborné časopisy a katalógy keramických výstav z Európy i USA. Roky predtým, ako svedčia knihy z jej knižnice, sa venovala takmer všetkým knihám Miroslava Stingla a Vojtecha Zamarovského a iným publikáciám z histórie staroveku a histórie i súčasnosti keramiky. Poznatky zo štúdia si zakresľovala a doplňovala vlastnými poznámkami v zošite Štúdium z cudzích časopisov / niektoré moje nápady. Systematicky si ich kreslila a zapisovala na ľavú polovicu strany, svoje nápady napravo. Na prvej strane je pri zapísaní publikácie Indian ceramics (3 diely) jediný dátum 16. 1. 1970.

Získané vedomosti sa snažila hneď uplatňovať a vyskúšať v nových možnostiach ateliéru a postupne aj s novými materiálmi. Pracovala s červenicou, ktorú čiastočne glazovala, povrchovo farbila natmavo a na záver patinovala. V roku 1970 z nej robila jednotlivé zapísané „moje nápady“ v jednom alebo pár exemplároch. Nevystavovala ich. Pravdepodobne to brala ako štúdium. Kamenina jej bola bližšia. Robila v nej viac a rada, ale zasa to bolo veľmi náročné. Na druhé vysoké pálenie ju musela posielať v debnách do Poštornej na Morave. Odtiaľ jej ju ochotní ľudia posielali späť. Aj v nej skúšala nové inšpirácie a nápady. Osemnásť diel „polievanej kameniny“ z rokov 1970 – 1971 vystavila na samostatnej výstave v roku 1973 v Martine.

Z realizovaných nápadov treba spomenúť inšpiráciu profilovanej siluety rovných váz (polievanie glazúrou zo stredu tvaru) vytváranie dekóru „pečiatkovaním“ – vtláčaním tvarov (obalenie tvaru plátnom a obtlačenie poklepmi) plastický dekór urobený na črepe líniami po prstoch alebo nalepovaním a ďalšie. Dôležitý je aj záznam keramickej figurálnej plastiky „zkonstruováno z forem vytvořených na hrnčířském kruhu“ a skúsenosti s výtvarným využitím krakeláže.

Pod posledným záznamom v zošite je urobená čiara perom a napísané autorkiným rukopisom: „Treba nájsť vlastnú cestu na základe ľudového remesla.“ Od roku 1972 začala Jitka Petrikovičová pracovať v technike majoliky. Boli to Malé ľudové motívy, neskôr pomenované ako Variácie na ľudovú tému. Otvorili cestu bohatej tvorbe vo všetkých ďalších rokoch. Toto sú nájdené fakty. Po úspešných šesťdesiatych rokoch a výtvarne zaujímavých prácach „študovania“ a experimentovania v roku 1970 musel byť však prameň tak veľkej zmeny ďaleko hlbší a závažný. Možno sa domnievať, že sa vnútorne vrátila k duchu tvorby najranejšieho diela – figúrok „krojovaných bábik ako zvončekov“, rôznych hier a zábav detí, súborov Deti na ľade, Hry detí na paši a k poézii obrazov na keramikách pred rokom 1965. A čo je dôležité – z ľudskej stránky sama k sebe. Žiarivosť majoliky jej tento svet ešte rozsvietila.

Tvorba Jitky Petrikovičovej po roku 1972 ukázala, že jej podstatnou črtou bola túžba vytvárať a zobrazovať výtvarnú metaforu veľkosti a krásy života. Až do posledných chvíľ života jej zostali aj oči dieťaťa, ktoré sa tešili a hrali. Podstatné sú dva momenty, ktoré spolutvorili zdanlivú dualitu jej diela: vážne a krásne témy v disciplinovanej monumentalite plastík a na druhej strane postavičky plné života, epického rozprávania a poézie spolu s drobnosťami pre radosť každodenného života.

Dana Doricová je historička umenia, kurátorka, venovala sa výstavám a publikovaniu o kresbe (celoslovenské výstavy kresby v PGU v Žiline, medzinárodné bienále kresby v Plzni) a o keramickej tvorbe (Jitka Petrikovičová, Anna Horváthová a keramické sympózium v Beladiciach). Od roku 1978 je kurátorkou medzinárodného trienále Ekoplagát. Pracovala v PGU v Žiline, prednášala dejiny umenia na katedre VŠVU a PF ŽU v Ružomberku a bola kurátorkou Galérie Varias v Žiline. Je spoluautorkou viacerých monografických publikácii.