Ján Šuchaň – autor (nielen) svietidiel, ktorého nebolo vidieť
V histórii slovenského dizajnu je veľa autorov, ktorým sa nevenovala dostatočná výskumná pozornosť aj napriek tomu, že boli mimoriadne činní v širokom spektre realizácií, pokiaľ ide o jednotlivé výtvarné druhy, námety a materiály. Jedným z takých je všestranný autor umeleckej tvorby komorného charakteru či diel určených do verejného priestoru, autor návrhov priemyselne vyrábaných produktov, ale naopak, i drobných predmetov intímneho charakteru produkovaných v limitovanom množstve, zvyčajne dokonca iba v jednej kópii, Ján Šuchaň (1941 – 2009).
Na počiatku bolo sklo
Ján Šuchaň pochádzal z horehronskej obce Polomka, odkiaľ mal blízko do regiónu Novohradu a novohradských sklární. Napriek tomu, že sa s umeleckou tvorbou v mladosti stretával najmä prostredníctvom drevorezbárskej práce svojho otca, v rokoch 1956 – 1958 svoje zručnosti, vedomosti a výtvarné cítenie cibril v Závodnej učňovskej škole sklárskej v Katarínskej Hute.1 Takéto školy, či už továrenské, ľudové, učňovské, priemyselné alebo neskôr stredné často vznikali v blízkosti sklární s cieľom vychovať odborných pracovníkov vo všetkých sférach sklárskej práce. Po absolvovaní školy v Katarínskej Hute, kde sa vyučil za fúkača a brusiča skla, pokračoval v zdokonaľovaní svojich znalostí a schopností v oblasti brúsenia a rytia skla na Strednej umeleckopriemyselnej škole sklárskej v Železnom Brode, ktorá vznikla na podporu jablonecko-železnobrodského sklárskeho priemyslu. Vďaka progresívne mysliacim pedagógom a vďaka úsiliu vtedajšieho riaditeľa Stanislava Libenského sa škole podarilo prekročiť hranice lokálneho využitia schopností nových sklárov a zo školy vzišiel vysoký počet mimoriadne zdatných sklárskych výtvarníkov.2 Po absolvovaní strednej školy (1962)3 sa v tom istom roku zamestnal ako podnikový výtvarník v slovenských sklárňach v Zlatne a Katarínskej Hute, tie boli vtedy spolu so sklárňami v Málinci a neskôr vzniknutými v Poltári združené do národného podniku Stredoslovenské sklárne, v tom období so sídlom v Zlatne. V socialistickej spoločnosti bolo takéto združovanie podnikov jedného odvetvia pomerne časté. Či to malo viac výhod ako nevýhod, je otázne, dá sa však konštatovať, že vďaka centralizovanej organizácii sa im podarilo dosiahnuť ekonomickú stabilitu vo viacerých prevádzkach, ako výhoda sa taktiež javí lepšia konkurencieschopnosť českému sklu.4 Takéto organizačné zjednotenie však spôsobilo, že výrobný program jednotlivých závodov sa často kopíroval či prelínal, nebol jednoznačne vymedzený. Charakteristické bolo aj blízke naviazanie jednej výroby na druhú, keď sa v jednej z nich výrobok fúkal a v inej zušľachťoval dekorom.5 Výtvarná stránka výrobkov sa musela prispôsobiť dopytu, práca návrhára fungovala na iných princípoch ako napríklad v sklárňach v Lednických Rovniach. Riešenie výtvarnej stránky bolo úlohou kresliča, jeho práca spočívala v pretransformovaní nápadov obchodných partnerov do reálnej výroby, chýbala však vlastná, dizajnérska koncepcia výrobného programu.6 Z veľkej časti bola výroba v národnom podniku Stredoslovenské sklárne orientovaná na ťažké brúsené kusy z olovnatého krištáľu s minimálnymi rozdielmi v jednotlivých prevedeniach brusu, vytráca sa tak individuálna autorská práca. To je hlavný dôvod, prečo nie sú známe žiadne konkrétne návrhy pripisované práve Jánovi Šuchaňovi, ale ani iným konkrétnym výtvarníkom, aj napriek tomu, že sa vie, že boli v sklárňach v Katarínskej Hute činní.
Čistota a efektivita – základný kameň úspechu v Elektrosvite
Jeho prvé známe priemyselne vyrábané návrhy pochádzajú z obdobia šesťdesiatych rokov 20. storočia a spájajú sa s jeho prácou v národnom podniku Elektrosvit Nové Zámky, kde sa v roku 1950 oficiálne začala výroba svietidiel a neskôr aj absorpčných chladničiek. Jedným z najvýraznejších návrhov v tvorbe Jána Šuchaňa je stolové svietidlo TYP 1012 01 (1969), ktoré zároveň patrí k jedným z najznámejších výrobkov tohto charakteru v celom Československu. Za svoj úspech vďačí najmä minimalistickému výtvarnému prevedeniu, používateľskej efektivite a formálnej i vizuálnej čistote a jednoduchosti, ktorú dosahuje kombináciou kovu a bakelitu. Podstata jeho úspechu tkvie v absolútnej prispôsobivosti potrebám užívateľa, ktorú dosiahol konštrukčným zjednodušením používania. Svietidlo pozostáva z dvoch hlavných častí – kovových rúrok, jedna z nich má stabilnú vertikálnu polohu, slúži ako stojan, druhá je na ňu naviazaná pohyblivou časťou, ktorá umožňuje užívateľovi nastaviť si výšku a sklon lampy podľa vlastných preferencií. V riešení podstavca a tienidla pracuje so základným geometrickým tvarom, nezaťažuje ho dekorom a neruší ani iným elementom. Svietidlo pôsobí pomerne stabilným dojmom, miernu dynamiku mu dodáva vizuálna nerovnováha strán na zvislej rúrke. Jedna jej strana, ktorá nesie váhu tienidla – to celkovo zaberá priestor – pôsobí robustnejšie, druhá strana je výrazne odľahčenejšia vďaka vychádzajúcemu káblu určenému na zapojenie do zdroja. Na tomto svietidle, ktoré patrí do zbierok Slovenského múzea dizajnu už niekoľko rokov, ale aj na mnohých ďalších návrhoch je možné sledovať jeho chápanie „krásneho výrobku“. Ten bol preňho „… dokonale funkčný, perfektne remeselne spracovaný, s jasným výtvarným zámerom“.7 Vo fonde Slovenského múzea dizajnu sa nachádza niekoľko ďalších svietidiel (TYP 215 0411, rok výroby 1965, a TYP 215 07 01 z roku 1973), na ktorých pracuje s rovnakým princípom estetického minimalizmu s využitím rovnakej kombinácie materiálov, teda predovšetkým plastov a kovu. Okrem toho je aj autorom množstva ďalších technických, priemyselných či banských svietidiel, ako aj svietidiel pre domácnosť realizovaných hlavne v rokoch 1965 – 1976. Zároveň jeho návrhy bolo možné vidieť aj vo verejnom priestore v podobe pouličných lámp (Trenčianske Teplice, 1984; Levoča, 1985 – 1987). Národný podnik Elektrosvit obohatil aj o návrhy chladničiek, za niektoré z nich dokonca získal ocenenie (60-litrová chladnička, 1966, ocenenie Zlatý kahan).
Celý článok nájdete v časopise Designum 3/2022 na s. 54
Predaj časopisu Designum
