Fenomén Fulla a jeho inšpiračný potenciál

Galéria Ľudovíta Fullu v Ružomberku prezentuje slovenské výtvarné umenie už päťdesiat rokov. V porovnaní s inými galériami je však špecifická svojím poslaním. Vznikla totiž nielen ako priestor na vystavovanie diel, ktoré vo veľkorysom počte daroval Ľudovít Fulla Slovenskej republike, ale od otvorenia sa stala aj umelcovým domovom. Architektonicky progresívna, moderná a zvonka v zásade neveľká budova v sebe prekvapivo ukrýva reprezentatívne priestory stálej expozície v štýle white cube a rovnako krásne priestory určené na bývanie a tvorbu majstra či potrebné zázemie.

Priestory pre verejnosť boli dômyselne oddelené od súkromných, ale domáci pán túto hranicu sám často nerešpektoval a z prostredia ateliéru rád vstupoval priamo do svojej expozície, aby zistil, kto sú jej návštevníci. Aj preto prvých vyše desať rokov fungovania galérie sa tak sám Fulla stal najdôležitejším objektom, exponátom vo vlastnej galérii. Nepochybne ho tak vnímalo aj širšie okolie. Svedčia o tom nielen podmienky zmluvy, ktorou Fulla potvrdil darovanie diel štátu a na oplátku štát sa zaviazal, že mu postaví galériu a bude znášať všetky náklady súvisiace s jej prevádzkou aj s umelcovým bývaním. Okrem štátu mali „patronát“ nad galériou aj vtedajšie Bavlnárske závody V. I. Lenina i majster sám. Nebolo to len formálne gesto, brigády socialistickej práce skutočne udržiavali okolie, záhradu, budovu aj interiéry. Tí, ktorí sa pri týchto činnostiach s umelcom stretávali, ho oslovovali „majstre“ ako vyjadrenie úcty a obdivu.

Ľudovít Fulla je dosiaľ príťažlivý fenomén. Predurčuje ho na to predovšetkým jeho tvorba, ktorá v sebe geniálnym spôsobom spája domácu tradíciu s európskou dobovou modernou a už na prvý pohľad je vizuálne príťažlivá, takže osloví aj laika. Fulla študoval na Umeleckopriemyselnej škole v Prahe viacero umeleckých disciplín v rôznych oddeleniach, čo vytvorilo základ jeho všestrannosti, hoci on sám sa považoval skôr za maliara. Inšpiračné zdroje jeho maliarskej tvorby sú rozmanité a v jeho diele čitateľné; od detského výtvarného prejavu cez ikonomaľbu, od ľudového umenia až po poučenie svetovou výtvarnou modernou. V maľbe sa prejavuje aj jeho grafické cítenie, inklinácia ku konštruktivistickému prejavu, kubizmu, geometrickej abstrakcii, ale aj fauvistické nadšenie pre farbu. Pre geniálnu a osobitú syntézu všetkých týchto podnetov je jeho tvorba nezameniteľná. A to nielen ako maliara, ale aj grafika, ilustrátora, scénografa, dizajnéra.

Práve pre túto výnimočnosť sme sa v Galérii Ľudovíta Fullu pred približne piatimi rokmi rozhodli, že sem budeme pozývať umelcov na rezidencie s požiadavkou, aby sa vo svojej tvorbe pokúsili reagovať na fenomén Fulla. Úplne na začiatku stál projekt Viac Fullu v meste (2016). Vznikol pôvodne ako snaha zviditeľniť majstrovu tvorbu v jeho rodnom meste, kde sa nachádza galéria s jeho najzásadnejšími prácami. Projekt vychádzal z presvedčenia, že mesto nedostatočne reflektuje význam a potenciál Fullovej tvorby a že by sa mohlo omnoho viac identifikovať s odkazom tejto výnimočnej osobnosti slovenského výtvarného umenia 20. storočia. Túto ideu sme napĺňali v spolupráci s Katedrou vizuálnej komunikácie Vysokej školy výtvarných umení, ateliérom Pavla Chomu a Marcela Benčíka. Vystavenými návrhmi sme sa pokúsili načrtnúť možnosti, ako symbolicky vyniesť umelcovo dielo z galérie do exteriérov.

Nasledovala rezidencia študentov Ateliéru skla z Katedry úžitkového umenia Vysokej školy výtvarných umení a výstava Viac Fullu do skla (2017) v spolupráci s pedagógmi a výtvarníkmi Patrikom Illom, Palom Machom a Milanom Opálkom. Zadanie pre všetkých študentov ateliéru bolo voľné, bez limitov: „Čokoľvek z Fullu (do skla); všímajte si farby, štruktúry, znaky, radenie znakov, kreslených a maľovaných tvarov pripomínajúcich vázy, poháre… sklo.” Vo výsledku vznikli diela realizované niekoľkými technikami, napr. fúkaním do foriem či ako brúsené optické sklo, líhané sklo. Študenti vytvorili objekty, ale aj inštalácie zo skla, práce z kategórie tzv. voľného umenia, ale aj dizajnu či úžitkovej tvorby.

Ostatný projekt z cyklu Viac Fullu – Zaostrené na detail (2019) sme realizovali v spolupráci s budúcimi fotografmi z ateliéru Jany Hojstričovej a ateliérom vizuálnej komunikácie Juraja Blaška.

V ňom sme sa nesústredili na Fullovo dielo, ale na budovu galérie, exteriér aj interiér výnimočnej architektúry zo šesťdesiatych rokov, ktorá ako prvá na Slovensku účelovo vznikala ako špecializovaný galerijný objekt. Cieľom projektu bolo mapovanie a interpretovanie kvality, zaujímavosti, celku i detailu tohto architektonického diela. Študenti sa okrem architektonických detailov snažili postihnúť aj genius loci miesta, kde žil a tvoril Ľudovít Fulla. Hľadali a zachytávali umelcovu stopu v interiéroch jeho súkromných priestorov, v nábytku či dekoratívnych alebo osobných predmetoch, ktoré miesto dotvárali a boli každodennou súčasťou jeho života. V nekompromisnom a sentimentom nezaťaženom objektíve fotoaparátov mladých autorov sa neidealizovaným pohľadom premietli aj súčasné kvality priestorov určených na vystavovanie majstrových diel a uchovávanie jeho umeleckého odkazu. Fotografie sme inštalovali ako intervencie priamo v expozícii.

V druhej línii sme do rezidenčných projektov zapojili dizajnérov. Jeden z prvých, Fulla – inšpirácie a interpretácie (2016), sme realizovali v spolupráci s projektom Vytvorené na Slovensku, keďže jeho zámerom je premeniť inšpirácie z folklóru, ľudových remesiel a z domácej kultúrnej tradície do atraktívnej súčasnej podoby, do čoho zapadá aj tvorba Ľudovíta Fullu. Jednak preto, že Fulla uvažoval podobne, a na druhej strane preto, že jeho dielo samo osebe je inšpiratívne. V rámci projektu dizajnérov vznikol napríklad džbán Fullák od Simony Janišovej alebo dodnes fungujúci a v digitálnom prostredí obľúbený Fullagenerátor Ondreja Jóba. Zrodili sa prvé dezény a modely jednej z najúspešnejších kolekcií Lenky Sršňovej Fullove.

Projekt Fullart (2018) sme pripravili ako riešenie situácie, keď 15 obrazov z expozície Ľudovíta Fullu odcestovalo na pol roka do Slovenskej národnej galérie na výstavu Filla / Fulla: Osud umelca. Stáli sme pred otázkou, čím nahradiť chýbajúce obrazy. Ponúknuť návštevníkom zmenšené reprodukcie by síce bolo riešením, ale pri takom veľkom počte diel sa nám to nezdalo najvhodnejšie. Preto sme sa rozhodli, že uvoľnený priestor ponúkneme na autorskú intervenciu výtvarným umelcom a dizajnérom: Jakubovi Gulyásovi, Pavlovi Chomovi, Jánovi Kudličkovi, Štefanovi Papčovi, Jánovi Vasilkovi, Ové Pictures (Veronika Obertová a Michaela Čopíková), tandemu Lenke Sršňovej a Ondrejovi Jóbovi. „Limitovali” sme ich práve chýbajúcimi Fullovými dielami; každému sme pridelili jeden obraz alebo skupinu obrazov, na ktoré mali reagovať. Vychádzali sme z určitej tematickej či formálnej príbuznosti, blízkosti či súzvuku konkrétneho Fullovho diela s charakterom tvorby jednotlivých umelcov.

V ostatnom projekte Re-konštrukcia Fullovho bytu (2019), ktorý sme pripravili k 50. výročiu otvorenia galérie, sme sa nezamerali primárne na Fullovu tvorbu, hoci ani tú, ako sa ukázalo, sme nemohli celkom vynechať. Po umelcovej smrti sa časť jeho bytu – ateliér, obytná hala a pracovňa – stala súčasťou expozície. Druhá časť – spálňa, kuchyňa, chodba a sociálne zariadenia – dnes slúži ako výstavná sieň. Práve na tento priestor, ktorého pôvodnú podobu nepoznáme a z ktorého neexistuje ani žiadna fotodokumentácia, sa zamerali oslovení umelci – textilná dizajnérka Michaela Bednárová, dizajnérka Sylvia Jokelová, animátor Andrej Kolenčík a grafický dizajnér Matúš Lelovský – pri fiktívnej rekonštrukcii bytu.

Výsledná výstava je vlastne site specific inštaláciou pripravenou špeciálne pre Galériu Ľudovíta Fullu. Vznikla ako výsledok spoločnej rezidencie zúčastnených autorov, ktorí v takomto zložení spolupracovali prvýkrát. Pri hľadaní spôsobu, ako uchopiť tému a vytvoriť spoločný jednotný koncept, sa objavila aj úvaha, či pristúpiť k priestoru ako k anonymnému, od Fullu oprostenému miestu, v ktorom sa odohráva akýkoľvek rodinný život. Ukázalo sa však, že je podstatné, že ide o autentický priestor, kde majster žil a tvoril.

Umelci vychádzali z analýzy Fullovej tvorby, zariadenia zvyšnej časti jeho bytu, charakteru architektúry. Zamýšľali sa nad ľudskými, osobnostnými charakteristikami umelca, spôsobom jeho života i dobovým kontextom. Zaujal ich napríklad fakt, že Fulla svoje moderné diela nechával často rámovať do klasických ozdobných rámov. Rozpor videli aj medzi moderným objektom galérie, umelcovho domu a starožitnými kusmi nábytku alebo orientálnymi kobercami v súkromných priestoroch. To všetko boli východiská pre výslednú realizáciu, ktorej súčasť predstavovalo aj samotné meno Fulla. Pri rešpektovaní konceptu výstavy ako súdržného celku si každý z nich našiel spôsob a cestu v súlade s vlastnou odbornou profiláciou.

Matúš Lelovský, ktorý sa venuje aj navrhovaniu kompletných vizuálov výstav a podujatí, experimentuje v oblasti typografie, tvorby typo-objektov a inštalácií a vo svojej voľnej tvorbe sa snaží držať na hrane voľného umenia a dizajnu, sa prirodzene podujal definovať fyzický rámec výstavy, charakter a spôsob vymedzenia priestoru. Vychádzal z jediného reálneho dobového podkladu, pôdorysu priestoru bytu podľa návrhu architekta Martina Kusého st., od ktorého sa však realizačný projekt mohol líšiť. Na jeho základe bielymi polystyrénovými blokmi a bielou linkou minimalisticky naznačil členenie jednotlivých miestností, ktoré „zariadil“ architektonickými symbolmi a pôvodnými autentickými kobercami s orientálnymi vzormi z Fullových interiérov.

Sylvia Jokelová ani tentoraz nezostala nič dlžná svojej povesti autorky, ktorá myšlienkový postup pri tvorbe začína výskumom, snahou nájsť podstatu a na nej postaviť dizajnérsky produkt alebo výtvarný objekt v jednoduchej forme a s jasným posolstvom, často s prvkami humoru a irónie. Zistenie, že protipólom Barbie je v moslimskom svete bábika Fulla, pokorná, poslušná a starostlivá, ju viedlo k uvažovaniu o tom, aké typy žien sa objavujú na Fullových obrazoch; okrem madony a modelky je to pracovitá a usilovná žena. Práve tento typ prevtelila do predmetov každodenného používania tak, aby sa o svojho majstra starali po celý deň. Ich jednotný dizajn je daný nielen outfitom samotnej Fully, vychádza najmä z Fullovho obrazu V poli na jeseň s dominujúcou čiernou siluetou. Starostlivá Fulla sa tak stáva saténovým županom, papučami, nočnou lampou, mydlom, uterákom, kuchynskou utierkou či sadou funkčných kuchynských pomocníčok; plastovou miskou, sitkom či termo návlekom na práve uvarené vajíčka.

Michaela Bednárová sa ako textilná dizajnérka v úplnom súlade so svojím tvorivým programom, prezentovaným pod značkou Puojd, inšpirovala Fullovými návrhmi dezénov zo sedemdesiatych rokov, ktoré on sám zvažoval aplikovať na kravaty. Autorsky upravila farebnosť a vzor korigovala a rozkreslila tak, aby bol realizovateľný vo výrobe. Jej inštalácia kravát priniesla do výstavy mužský prvok pána domu s patričným statusom, vyjadreným práve kravatou. Dezén aplikovala aj na ponožky, jej druhá inštalácia navodzuje pocit, že sme tu na návšteve, preto sa úctivo vyzujeme (ako je u nás zvykom). Alebo len jednoducho; tu sme doma, tu sa môže chodiť v ponožkách.

Andrej Kolenčík sa ako animátor a režisér zamyslel na tým, aké by bolo vysielanie súkromnej Fulla TV. Celú dramaturgiu postavil na známych minulých i súčasných televíznych formátoch s využitím Fullových diel či vystavených produktov. V živej panoráme nahradil pohľady do krajiny idylickými, zväčša krajinárskymi či pastorálnymi dielami. Zaradil aj priamy prenos z prvomájového sprievodu, pre ktorý rozanimoval Fullov obraz Prvý máj. Osvetlil myšlienkové skratky výskumu Sylvie Jokelovej a vo vysielaní teleshoppingu, natočenom akčne priamo v zázemí galérie, zároveň ponúkol všetky jej Fulla produkty. Nechýbali ani animované upútavky na kravaty Michaely Bednárovej alebo na kvalitnú Fullamore dew. Vysielanie uzatvára fulla vj hypnoshow; efektná, chvíľami až psychedelická animácia častí Fullových obrazov na spôsob kaleidoskopu. Samozrejme, celé vysielanie v kvalite Fulla HD.

Rešpektujúc význam Fullovho diela výstava otvorila aj úvahy o schematickej, jednofarebnej (pozitívnej) interpretácii osobnej histórie a ľudských charakteristík umelca práve v dôsledku nespochybniteľnej kvality tvorby. Na druhej strane priniesla viacvrstvové a často aj vtipné prepojenia s našou súčasnosťou, v autorských realizáciách pozorný divák mohol nájsť odkazy napr. na rodové otázky, stereotypné interpretácie, problematiku konzumu, ale i na súčasnú vizuálnu komunikáciu a digitálny marketing.

Počas realizácie pôvodne jednorazového projektu Viac Fullu sa ukázalo, že prínos takéhoto spôsobu zviditeľňovania umelcovho diela má viacero významov. Na jednej strane poukazuje na mnohovrstvový inšpiračný potenciál Fullovej tvorby aj pre súčasných umelcov a dizajnérov a pre rôzne oblasti (každodenného) života, súvisiace predovšetkým s umením a dizajnom, vizuálnou kultúrou. Na druhej strane tento projekt sprostredkúva Fullovo dielo (nielen) mladej generácii iným spôsobom. Preto sme sa rozhodli takúto formu projektov realizovať dlhodobo, resp. cyklicky a pokračovať v spolupráci jednak s mladými umelcami, prípadne s poslucháčmi vysokých umeleckých škôl, ale aj s profesionálnymi umelcami a dizajnérmi, ktorí na princípe apropriácie zviditeľňujú túto výnimočnú osobnosť slovenského výtvarného umenia 20. storočia netradičnou formou. Nadväzujú na jeho tvorbu a propagujú ju v nových vlastných realizáciách súčasným jazykom. Takýto proces sa môže odohrávať v rôznych druhoch (nielen) výtvarného umenia a jeho výsledky budú vždy určite prekvapivé.

Zuzana Gažíková je historička umenia, kurátorka a riaditeľka Galérie Ľudovíta Fullu v Ružomberku.