EXPO 67 v Bratislave

Po vyše päťdesiatich rokoch zavítala do Bratislavy výstava Expo. Teda presnejšie, fragmenty výstavnej prezentácie Československa na tejto prestížnej svetovej prehliadke. Reinštalácia českej expozície Automat na výstavu. Československý pavilón na Expo 67 v Montreale v bratislavskej galérii dizajnu Satelit v Hurbanových kasárňach približuje jej fenomén. Autormi koncepcie výstavy sú Terezie Nekvidová a Daniela Kramerová, ktoré sa téme Expo venujú dlhodobo.

Daniela Kramerová bola v roku 2008 spoluautorkou výstavy Bruselský sen¹ , ktorá v našom prostredí reflektovala a kriticky hodnotila československú účasť na svetovej výstave pri jej 50. výročí. Expo v Bruseli výrazne ovplyvnilo formovanie domácej architektúry, dizajnu a umenia, preto sa niekedy tento štýl označuje aj ako bruselský.² Výstava, ktorá pripomenula naše zastúpenie na svetovej výstave v roku 1967, vnútorne nadväzuje na predchádzajúcu prezentáciu, hoci nie je tak rozsiahla. Ako sa Československá republika predstavila na výstavách Expo v rokoch 1933 v Chicagu, 1937 v Paríži a 1939 v New Yorku³ , to sa nám už asi nikdy nepodarí fyzicky sprítomniť. Pokladáme ich však za významné medzníky architektúry a dizajnu medzivojnového demokratického Československa, reprezentovaného predovšetkým v architektonickej forme samotných pavilónov. Z neskorších výstav Expo z rokov 1958 (Brusel), 1967 (Montreal) a 1970 (Osaka) sa zachovala okrem inventára aj živá pamäť na proces prípravy a realizácie týchto prezentácií.

Rovnako ako výstavu Bruselský sen aj Automat na výstavu. Československý pavilón na Expo 67 v Montreale sprevádza knižná publikácia.⁴ Na výstave si bolo možné si pozrieť niektoré predmety, makety alebo súčasti umeleckých diel vystavených v pôvodnom pavilóne. Väčšia časť montrealskej výstavy totiž ostala na americkom kontinente, do vlasti sa vrátili len drobnejšie artefakty.⁵

Fenomén Expo

V 19. a 20. storočí boli jedinečnou prehliadkou pokroku ľudstva – platformou na prezentáciu technickej a kultúrnej vyspelosti národov. Svetové výstavy boli miestom, kde sa tvorila moderna. Na výstave Expo 67 sa zúčastnilo celkovo 62 krajín, z komunistického tábora okrem Československa len Sovietsky zväz, Kuba a Juhoslávia. Československo ako jedna z mála krajín z východnej strany železnej opony využilo možnosť reprezentovať svoju svojbytnú európsku kultúru.

Z dnešnej perspektívy boli výstavy Expo 67 v Montreale a Osake roku 1970 poslednými prehliadkami technooptimizmu, a teda viery, že technológie a vedecký pokrok sú cestou k dosiahnutiu mieru a stability vo svete, a utópie ideálneho humanizmu. Politická realita, hospodárske a ekonomické krízy a narastajúce problémy s ekológiou usvedčili ľudstvo, že cesta, na ktorej sa globálna spoločnosť ocitla, nevedie k naplneniu utópie, ale skôr k opačnému koncu. V kontexte Československa bolo toto vytriezvenie navyše korunované okupáciou a následnou normalizáciou. Technooptimizmus nahradil techno a sociorealizmus. Možno aj z tohto dôvodu sa tradícia svetových výstav Expo odmlčala na dlhé dekády a bola obnovená až roku 1992 Expom Sevilla. Dnes je účasť na svetovej výstave viac vecou prestíže než ekonomickým benefitom a neľahkou úlohou pre menšie krajiny. Ostatne, od roku 1992 a po rozdelení spoločného štátu Čechov a Slovákov už samostatné nástupnícke štáty nerealizovali pavilóny, ktoré by pre domáce prostredie a medzinárodnú prestíž predstavovali významný architektonický medzník. Z tohto dôvodu sa zameriame na zastúpenia ČSR na svetových výstavách, ktoré na vlne medzinárodného úspechu posúvali hranice možného v domácom prostredí

Automat na výstavu

– tak znel oficiálny názov výstavy v Satelite, ktorá upriamila pozornosť na filozofiu prezentácie v Montreale. Za krátku dekádu medzi svetovými výstavami v Bruseli a Montreale 1958 – 1967 došlo k výraznému posunu vo vnímaní a koncipovaní výstav. Kým na skorších svetových výstavách, končiac bruselskou prehliadkou, dominovala prezentácia technického pokroku prostredníctvom samotných zariadení, ako sú automobily, lietadlá, spotrebná elektronika, vlakové súpravy alebo turbíny, ktoré boli len okrajovo doplňované umeleckým vyjadrením, tak výstavy počnúc Montrealom tento koncept zavrhli. Technológie sa jednoducho stali bežnou súčasťou života, ktorá už neohurovala davy. Pozornosť publika bolo potrebné získať novou formou zážitku.

Automat je priamou odozvou na spektakulárne výstavné formy, ktoré dominovali československému pavilónu. Diapolyekran a Polyvízia boli synchronizované a automatizované multimediálne diela Emila Radoka a Josefa Svobodu. Pre návštevníkov pavilónu boli azda najpôsobivejšou súčasťou výstavy.⁶ Iným dielom prezentovaným v programe pavilónu, ktorý sa neskôr stal známy širokej verejnosti, bol prvý interaktívny film Kinoautomat (autor Radúz Činčera, scenárista Pavel Juráček, režiséri Ján Roháč, Vladimír Svitáček a technické riešenie Jaroslav Frič).

Všetky tieto diela sa pre svoju technickú komplexnosť vytvorenú pomocou komplikovaných analógových technológií nezachovali, a teda ani nie je možné ich na aktuálnej výstave prezentovať. O to viac zaujme dokumentácia týchto diel, či už formou makiet a modelov alebo video záznamov.

Slováci

Veľkým pozitívom práce autoriek výstavy Daniely Kramerovej a Terezie Nekvidovej je pokus o komplexnejšie nazeranie na slovenskú účasť na Expo 67. Slovensko bolo na skorších svetových výstavách zastúpené najmä folklórom, ľudovou tvorbou, prípadne ľudovou architektúrou ako súčasťou kultúrneho dedičstva štátu. Dôvod, prečo boli doboví slovenskí tvorcovia marginalizovaní, mal hlbšie korene, spočíval v kultúrnej, sociálnej a ekonomickej asymetrii republiky. Je preto prínosom (čiastočne) výstavy, ale predovšetkým najmä sprievodnej publikácie, že upriamujú cielene pozornosť na politické pozadie účasti slovenských autorov pri tvorbe obsahu pavilónu.⁷ Na aktuálnej výstave sú zastúpené zachované diela slovenských autorov úžitkového umenia a dizajnu zo zbierok Slovenskej národnej galérie. Či už zo sklárskej tvorby Jaroslava Tarabu, alebo domáci riad z produkcie Sandrik od Jána Čalovku, vyznačujúci sa minimalistickým dizajnom. Umeleckú tvorbu reprezentovali v Montreale napríklad Milan Laluha, Ľudovít Fulla, Vladimír Kompánek alebo Rudolf Uher. Bronzový model obojstranného reliéfu je aj súčasťou inštalácie, originál plastiky zdobí dodnes okolie kultúrneho centra v Newfoundlande.

Pre Slovákov azda najznámejším artefaktom celého Expo Montreal bol reštauračný pavilón na Ostrove sv. Heleny. Reštaurácia Koliba od architektov Stanislava Talaša a Vojtecha Vilhana⁸ bola po skončení výstavy ako jediná stavebná časť prevezená späť do vlasti, kde na bratislavskej Kolibe slúžila svojmu pôvodnému účelu až do roku 2006.⁹ Vzťah slovenskej (nielen) odbornej verejnosti ku kultúrnemu dedičstvu ilustruje fakt, že budova Koliby bola nenávratne znehodnotená rozsiahlou prestavbou – dnes je ruinou slávnej minulosti.

Satelit

Kým československý dizajn s prívlastkom bruselský brázdi dodnes ulice v podobe električiek T3, výtvarne tvarovaná, odľahčená architektúra, mramorové benátske dlažby a zámočnícke detaily dodávajú charakter stavbám počiatku šesťdesiatych rokov¹⁰, podobné príklady s atribútom „montrealské“ v našej kultúre nenájdeme. Aj napriek tomu existujú priame prepojenia medzi Montrealom 67 a domácou tvorbou. Henrieta Moravčíková v publikácii, ktorá sprevádza výstavu (výstava skôr sprevádza knihu), píše, že na Expo 67 sa tvorila architektúra druhého veku strojov.¹¹ Obrátená pyramída Slovenského rozhlasu je stelesnením technooptimizmu doby, hľadanie nových foriem moderny. Nie náhodou sa v približne rovnakom čase paralelne tvorila koncepcia obrátenej pyramídy v Bratislave a zároveň aj na Ostrove Notre-Dame v Montreale.¹²

Z obsahovej stránky mala výstava predpoklady na sprostredkovanie fenoménu Expo a jej československého zastúpenia. Bratislavská výstava je však nainštalovaná s dojmom provizórnosti. Samotný priestor galérie Satelit so svojou členitosťou a nečitateľnosťou je možno pre ambíciu dramaturgie inštalácie Automatu na výstavu: Expo 67 v Montreale pritesný a nepoddajný. Prezentovaná výstava je tak opakom spektáklu výstavy v Montreale. Precíznejšia hra so svetlom a farbou priestoru by čiastočne umožnila navodiť atmosféru zážitku, čo sa ostatne aktuálnej výstave podarilo napríklad inštaláciou v Umeleckopriemyselnom múzeu Moravskej galérie v Brne.¹³ Aj preto je ťažké ubrániť sa dojmu, že výstave niečo chýba. Pokus slovenských partnerov doplniť výstavu o spomienkové predmety Expo 67 však nie je tou cestou, ako výstave pomôcť, a našťastie ostáva návštevníkom táto intervencia ukrytá v odľahlej miestnosti Satelitu.

Pre komplexné a kritické zhrnutie československej účasti na Expo 67 treba siahnuť po knižnej publikácii. V porovnaní s výstavou Bruselský sen si bratislavský návštevník hneď neuvedomí spoločenský vplyv výstavy na život v Československu. To však už neleží na zodpovednosti galérie Satelit ani autoriek výstavy. Ako priamo poukazujú, Expo v Montreale aj vzhľadom na vzdialenosť kontinentu, kde sa výstava uskutočnila, a roztrieštenosť doby, v ktorej sa konala, jednoducho nevyniesla generáciu autorov so silnou identifikáciou k štýlovej identite.

Kam ďalej?

Je nevyhnutné vytvárať prepojenia medzi globálnym diskurzom a domácou tvorbou. Expo aj vďaka nášmu (československému) zastúpeniu umožňovalo konfrontovať domácu dizajnovú, výtvarnú a architektonickú scénu so svetovým dianím. Mnohí autori mohli vycestovať na miesta výstav a mediálny ohlas v domácich médiách poskytol odbornej verejnosti inšpirácie a informácie o globálnom smerovaní. Dnes sú tieto postupy prirodzené a jednoduché, avšak len donedávna takmer nemožné. Za dva roky uplynie 50. výročie svetovej výstavy Expo Osaka 70, kde sa ČSSR zúčastnilo poslednýkrát v plnej sile, aj keď vzhľadom na počiatok normalizácie to nebola pozícia sebavedomá a progresívna. Pre uzatvorenie série veľkolepých zastúpení socialistického Československa by bola škoda toto výročie prejsť mlčaním. Aj napriek skromnému vyzneniu aktuálnej výstavy by expozícia venovaná našej účasti na Expo v Osake uzavrela jeden príbeh. Výstavu aj s jej nedostatkami je preto potrebné vnímať pozitívne ako dlhodobý projekt. Aj keď návštevník neodišiel ohúrený, zaiste mu predložená Expo archeológia odhalila málo poznané pohľady na výstavníctvo.

Martin Zaiček je doktorand na Fakulte architektúry Slovenskej technickej univerzity v Bratislave. Vo svojej dizertačnej práci sa venuje problematike neskorého modernizmu v prostredí slovenských kúpeľov. Ako člen výtvarnej skupiny Opustená (re) kreácia sa dlhodobo venuje objektom architektúry 20. storočia v slovenských kúpeľoch a rekreačných lokalitách.

Poznámky

¹Autorky výstavy Vanda Skálová a Daniela Kramerová; výstava bola prezentovaná v rokoch 2008 – 2009 v Galérii hlavného mesta Prahy v Mestskej knižnici, v Moravskej galérii v Brne a v SNG v Bratislave.

²Kolektív autorov: Bruselský sen. Praha : Arbor Vitae, 2008.

³V roku 1933 pavilón v Chicagu navrhol architekt Kamil Roškot. V roku 1937 v Paríži na brehu Seiny realizovali vysoko oceňovaný pavilón podľa návrhu architekta Jaromíra Krejcara, autora dnes chátrajúceho liečebného domu Machnáč v Trenčianskych Tepliciach. Výstavu 1939/1940 v New Yorku, ktorú Československo vzhľadom na jeho násilné rozdelenie nedokončilo, pripravoval opäť architekt Kamil Roškot.

⁴Nekvidová, Terezie – Kramerová, Daniela a kol.: Automat na výstavu. Československý pavilon na EXPO 67 v Montrealu. Cheb – Praha : Galerie výtvarného umění Cheb, Akademie výtvarných umění, 2017, 303 s.

⁵Samotný pavilón od architekta Miroslava Řepu po ukončení svetovej výstavy odpredali regionálnej vláde v odľahlej kanadskej provincii Newfoundland a Labrador, kde dodnes slúžia ako kultúrne centrum v meste Grand Falls – Windsor a čiastočne ako športové centrum v meste Gander. Nekvidová, Terezie: Výstavnictví na vrcholu. In: Ref. 4, s. 75.

⁶Bernátek, Martin: Spektákly synchronizace. In: Ref. 4, s. 167 – 195.

⁷Slovenskú účasť na Expo 67 podrobne analyzuje Vladimíra Büngerová: Koliba na ostrově. In: Ref. 4, s. 197 – 223.

⁸Architektúra Koliby bola modernou parafrázou vernakulárnych konštrukčných a materiálových princípov. Interiér sa delil do troch častí: Grobská izba, Liptovská izba a Ždiarska izba. Interiér dopĺňali diela slovenských autorov a autoriek ako napr. Erna Masarovičová (kováčske prvky), Mária Rudavská (textilné prvky), Viktor Holešťák-Holubár (svietidlá), jedálenský riad vystavený aj v rámci prezentovanej výstavy vytvorila Dagmar Rosůlková.

⁹Droppová, Zoja: Kolibský masaker motorovou pílou. In: Fórum architektúry, roč. 16, č. 1/2006, s. 8 – 9, Hustá, Ľubica: Nenápadne brutálny koniec jednej legendy. In: Designum, roč. 12, 1/2006, s. 5.

¹⁰Napríklad Dom umenia, dnešná Kunsthalle (1958 – 1965) od Miloša Chorváta alebo hotel Bellevue (1965) v Novom Smokovci architekta Karola Királyho.

¹¹Moravčíková, Henrieta: Co na Expo nebylo. In: Ref. 4, s. 167 – 195.

¹²Kanadský pavilón Kativamik, 1966 – 1967, Rod Robbie, Colin Vaughan, Matt Stankiewicz.

¹³Výstava sa konala v Galérii výtvarného umenia v Chebe (11. 5. – 5. 11. 2017), v Umeleckopriemyselnom múzeu Moravskej galérie v Brne (24. 11. 2017 – 25. 3. 2018).