Dizajn rozpustený v slovách
10. medzinárodné bienále dizajnu Saint-Étienne. Cité du design, 9. 3. – 9. 4. 2017
Bienále dizajnu vo francúzskom Saint-Étienne sa od svojho prvého ročníku v roku 1998 profiluje ako prehliadka, ktorá kriticky vníma dnes dominujúci komerčný rozmer dizajnu a sústreďuje sa na hľadanie jeho úloh v zodpovednom civilizačnom nasmerovaní. Namiesto prvoplánovej diváckej atraktívnosti a prezentovania dizajnu ako módy či kozmetiky priemyselných výrobkov ponúka skôr podnety na úvahy o jeho hlbšom, zmysluplnejšom a humánnejšom obsahu. Jubilejný 10. ročník v tomto smere predstavoval krajnú polohu a miestami pripomínal skôr konferenciu, kde na posteroch teoretici predstavujú svoje hypotézy, než výstavu dizajnu. Konceptuálna charakteristika bienále do istej miery vyplynula z orientácie na budúcnosť, v ktorej sa dizajn ako navrhovanie úžitkových predmetov má meniť na profesiu ponúkajúcu komplexné služby a dizajnér bude skôr sprostredkovateľom digitálnych technológií analógovému ľudstvu než tým, kto rozmýšľa o forme novej stoličky. Aj v rámci tohto nového vymedzenia bolo azda vhodnejšie predstaviť aspoň hmlisto načrtnuté hmotné riešenia než verbálne prezentované prognózy. Z doterajších skúseností vyplýva, že predstavy o budúcnosti sa málokedy naplnia. Pred päťdesiatimi rokmi sa napríklad prognostici domnievali, že dnes budeme lietať na výlety na Jupiter, bývať v plastových domoch a premýšľať, čo s voľným časom, keďže všetko budú za nás vykonávať roboty. Nič z toho sa nenaplnilo, ale z obdobia pred polstoročím ostali podnes inšpirujúce artefakty dokumentujúce snahu dizajnérov o civilizačný progres. Dizajn síce odráža obdobie, v ktorom vzniká, ale podobne ako tzv. voľné umenie, má schopnosť ho presiahnuť a prinášať univerzálne hodnoty. Organizátori bienále akoby na to tentoraz pozabudli a zrejme sklamali nielen tých, ktorí chceli vidieť trendové dizajnérske novinky, ale aj tých, ktorí v dizajne vidia nadčasovú reflexiu hlbších spoločenských a kultúrnych prúdov.
S analytickým nasmerovaním bienále v Saint-Étienne ladí voľba ústrednej témy. V minulosti to bola napríklad empatia a krása, tentoraz práca a jej budúce premeny. Jeden z kurátorov bienále Didier Fiuza Faustino dal v predpovediach veľký priestor sci-fi literatúre. Návštevníci mohli poležiačky v slúchadlách počúvať ich vízie – nechýbali ani také, ktoré sa podobali už spomínaným predstavám o budúcom ničnerobení. Akosi sa však vytratil technooptimizmus spred päťdesiatich rokov. Namiesto radosti nás čakajú depresie a „matrixové“ zotročenie strojmi. Budúcej postpracovnej spoločnosti sa venovali aj ďalší kurátori. Kládli si otázku, či je práca prirodzenou súčasťou ľudskej existencie, potrebou, alebo nanútenou povinnosťou, od ktorej sa treba oslobodiť podobne ako od techniky alebo vlastníctva. Život v ére postpráce ilustrovali napríklad melancholickou ambientnou hudbou, ale aj počítačovými monitormi s plávajúcimi rybičkami alebo vlniacimi sa listami.
Realistickejšie sa pokúsil budúcnosť vykresliť hlavný kurátor bienále Olivier Peyricot v obsiahlej expozícii nazvanej Panoráma mutácií práce. Panorámu tvorilo desať viac-menej samostatných častí venovaných rôznorodým prognózam zmien v paradigme pracovnej činnosti. V relatívne blízkej budúcnosti by sa napríklad obeťou automatizácie mali stať mnohé profesie. Samozrejme najmä tie menej kvalifikované, ale stroje zrejme nahradia aj časť lekárov. Budúcnosť môže priniesť prekvapujúce spojenie špičkových technológií so spôsobom života pripomínajúcim pravek. Na jednej strane pokračujúcu digitalizáciu a odklon od reálneho sveta k virtuálnemu, a na strane druhej akési rodové autarkické komunity fungujúce na báze subkultúrnej identity, sebestačnosti v zásobovaní potravinami a zabezpečovaní „analógových“ životných potrieb spôsobom „urob si sám“. Jedno i druhé by síce konvenovalo udržateľnosti civilizačného napredovania, možno však mať pochybnosti o tom, či sa tu neidealizuje reálna mentalita bežnej populácie. Bude napríklad ochotná vzdať sa automatickej práčky a používať manuálnu? Práčka poháňaná kľukou, stroj vyrábajúci kávu bez potreby elektriny a jednoduchý plnič piluliek so zdravou výživou možno spomenúť ako príklady z toho mála dizajnérskych riešení, čo v obsiahlej expozícií Panorámy mutácií práce ilustrovalo podoby budúceho zabezpečovania životných potrieb. Treba dodať, že by sa prevažne nemali odohrávať ani doma, ani v továrňach či úradoch, ale na „tretích miestach“ (third places) – zdieľaných priestoroch kooperatívne fungujúcich komunít. Ich príklady ponúkla výstava sociálnych projektov miest s titulom Humánne mestá – preverovanie mestskej mierky. Prostredníctvom fotografií predstavila život susedskej komunity „spoločenskej ulice“ v Bologni, pás zelene v centre Helsínk, improvizované ubytovanie návštevníkov hudobného festivalu na estónskom ostrove Muhu, verejný bazén v Bruseli, svojpomocne obrábané záhrady univerzitného areálu polytechniky v Miláne a ďalšie „kibucové“ projekty.
Ak líce mince digitálneho technologického pokroku predstavuje vízia sladkého ničnerobenia s univerzálnym príjmom, potom jej rubom je naopak zajtrajšok, v ktorom budeme do pracovných procesov zapojení permanentne, hoci si to ani nebudeme uvedomovať. Takáto budúcnosť vyzerá pravdepodobnejšie, keďže ju vlastne prežívame už dnes: „Objednávam si lístok na vlak, takže pracujem pre železničnú spoločnosť, investujem peniaze akoby som bol bankár, podpisujem petíciu ako aktivista, píšem komentáre ako novinár, inštalujem si aplikácie, ktoré sú priemyselnými nástrojmi, ubytovávam ľudí cez Airbnb akoby som bol hotelier, riešim veci, ktoré kedysi prináležali priemyslu,“ komentuje prerastanie práce a súkromnej sféry Olivier Peyricot. Keď „lajkujeme“, pracujeme pre reklamné agentúry, virálna reklama je vďaka nám všadeprítomná. Komentovaním manuálu vysávača nahrádzame servisného technika, priemysel cielene alebo spontánne preniká do nášho intímne – ho priestoru. Náš deň sa už nedelí na prácu, oddych a spánok. Uprostred noci sa nervózne zobúdzame, či v našej mailovej schránke nepribudlo niečo, čo treba akútne vyriešiť. A kde je v tejto situácii priestor pre dizajn? „Dizajn prestáva byť ilustráciou projektu modernizmu v podobe krásnych a ikonických priemyselných výrobkov, mení sa na dizajn služieb, kritický dizajn alebo sociálny dizajn. Opúšťa svoju pôvodnú charakteristiku (navrhovanie produktov sériovej výroby), ale stáva sa mocným sociálnym a politickým nástrojom. Jeho úlohou je uvoľniť miesto pre život so všetkou jeho tajuplnosťou a nerozlúštiteľnosťou,“ tvrdí Peyricot. Na inom mieste výstavného katalógu spresňuje: „Dizajn je nástrojom formovania moderného života. Teraz však opúšťame éru komfortu vytvoreného modernizmom a vstpujeme do obdobia veľkej nestability, ktorá spochybňuje spoločenský model tvoriaci samotný základ nášho života. Dizajn sa v 20. storočí stal dodatočným nástrojom rastu, ale po Černobyle, 11. septembri, masovej migrácii atď. v 21. storočí má skôr politickú úlohu v spoločenských záležitostiach.“
Z tých expozícií, ktoré zmeny paradigmy práce približovali konkrétnymi príkladmi dizajnérskych riešení, spomeňme Horizontálnych pracovníkov. Kórejský kurátor Ju Hyun Lee a jeho francúzsky kolega Ludovic Burel tematizovali nahradzovanie hierarchickej štruktúry pracovných činností (od riaditeľa po posledného pracovní – ka) horizontálnou (s rovnocennými pracovníkmi) a zmenu dominantnej pracovnej pozície z vertikálnej (státie, sedenie) na horizontálnu (ležanie). Pre výstavu vybrali ležadlá a postele z dávnejšej aj nedávnej histórie dizaj nu. Tie boli pôvodne určené najmä na oddych, berlínske štúdio Bless však navrhlo špeciálne ležadlo pre digitálny vek: užívateľ leží na bruchu, opiera sa o kolená a má aj oporu pre hlavu nad pracovnou plochou.
Sériovo množené dizajnérske riešenia ponúkla výstava Najlepšie skúsenosti, ktorá predstavila úspešné firmy zo Saint-Étienne a okolia. Oblasť, kedysi závislá od ťažby uhlia a tradičnej textilnej a strojárskej výroby, dostala nové impulzy z nových technológií a dizajnu. Firma Focal napríklad vyrába špičkové ozvučovacie systémy pre popredné svetové automobilky, výrobcovia Air Création Ardèche a Hexadrone patria k lídrom v produkcii ultraľahkých lietadiel a dronov a firma Toutilo vyrába poľnohospodárske stroje, ktoré menia prácu na poli na príjemný relax. Reálny dizajn predstavila aj výstava priemyselných produktov ocenených v dizajnérskych súťažiach. Pozornosť tu napríklad budila trojkolka Patricka Jouffreta Kiffu, ktorá sa dá jednoducho zmeniť na nákupný vozík a nové sedadlo pre rýchlovlaky TGV od štúdia Saguez&Partners. Organizátori bienále pravidelne vyhradzujú priestor na prezentáciu vybraného svetového regiónu s výnimočným dizajnom. Pred dvoma rokmi sa takto predstavila Južná Kórea a tentoraz to bolo mesto amerického stredozápadu Detroit. Niekdajšia svetová jednotka vo výrobe automobilov, prezývaná Motor City alebo Motown, sa v dôsledku poklesu konkurencieschopnosti amerických výrobcov mení na Murder City (mesto vrážd) s vysokou kriminalitou a celými vyľudnenými štvrťami. V snahe dôstojne prežiť v tomto niekdajšom industriálnom centre dizajnéri hľadajú špecifickú kultúrnu identitu a paradoxne pritom využívajú skôr remeslo a tradičné materiály. Štúdio Homes Eyewear z dreva opustených domov vyrába pomocou CNC frézy slnečné okuliare. Jack Craig low-tech postupom navliekania zahriatych plastových rúr na kamene produkuje sochársko-dizajnérsky nábytok, aj Alan Kaniarz pri výrobe nábytku využíva ručné remeslo, no obmedzuje sa výhradne na tradičné drevo. Priam symbolicky vyznieva skutočnosť, že v niekdajšom Motor City dnes autám úspešne konkuruje výroba bicyklov. Kultúru „tretích miest“ tu reprezentuje cyklistická komunita East Side Riders, ktorá sa každý týždeň predvádza manifestačnou jazdou po meste. Jej bicykle sa po úpravách „urob si sám“ dajú využiť na hudobnú produkciu, svetelnú šou, alebo záhradný gril. Výstava postindustriálnych podôb dizajnu Detroitu vyznela vcelku optimisticky či priam idylicky, ale návštevník si musel položiť otázku, či by sa všetci prepustení továrenskí robotníci mohli živiť a zabávať takýmto exkluzívnym spôsobom. A divák zo Slovenska si s dávkou čierneho humoru mohol predstaviť, ako o pár desaťročí niekdajší zamestnanci Volkswagenu v bratislavskej Devínskej Novej Vsi vyrábajú šperky zo svojich demolovaných panelových príbytkov a grilujú na rumovisku fabriky, ktorá ich kedysi živila.
Na záver si môžeme položiť otázku, čím sa jubilejné 10. medzinárodné bienále dizajnu v Saint-Étienne líšilo od tých predchádzajúcich. Viditeľnú zmenu predstavovalo oplotenie výstavného areálu, ktorý je inak sídlom miestnej školy umenia a dizajnu a dizajn centra (Cité de design). Aj v čase konania výstavy sa vo Francúzsku odohral ďalší z množiacich sa teroristických útokov, a tak každý návštevník musel prejsť osobnou prehliadkou. Príjemnejšiu novinku predstavovali ďalšie rekonštruované priestory niekdajšej továrne na zbrane, v ktorej škola a dizajn centrum sídlia. Pribudlo tiež viacero podujatí Biennale Off. Výstavy v Múzeu moderného a súčasného umenia (Umenie, dizajn a kino) a v Umeleckopriemyselnom múzeu (Optické prístroje firmy Angénieux) sa tentoraz vzťahovali k dizajnu len vzdialene, pozornosť si zaslúži skôr nový projekt „ulice dizajnu“, v rámci ktorého sa na Rue de la République dizajn predstavil v obchodoch a v Kooperatívnom supermarkete slúžiacom na predaj remeselne vyrobených produktov a potravín, ale aj na komunitné stretnutia. Pri vymenúvaní pozitív a negatív jubilejného bienále spomeňme aj to, že v jeho zornom poli chýbal grafický dizajn, hoci sa možno domnievať, že práve v oblasti práce prepojenej s rastúcim objemom informácií bude mať v budúcnosti kľúčové postavenie. Vytratilo sa aj Slovensko, ktoré po prvý raz od zrodu bienále nemalo zastúpenie. Celkovo sa zdá, že organizátori „medzinárodnosť“ bienále čoraz viac obmedzujú na technologicky najvyspelejšie oblasti a v dôraze na výskumný charakter projektov strácajú kontakt s reálnym svetom dizajnu. Bienále sa svojím 10. ročníkom ocitlo na križovatke a v prípade prehlbovania jeho orientácie na konceptuálne riešenia a sociálne inžinierstvo hrozí, že namiesto cestovania do juhozápadného Francúzska bude doterajším návštevníkom stačiť prečítať si texty vo výstavnom katalógu.
Zdeno Kolesár je historik a teoretik dizajnu. Pôsobí na Katedre teórie a dejín umenia na Vysokej škole výtvarných umení v Bratislave a v Kabinete teoretických štúdií Fakulty multimediálnych komunikácií Univerzity Tomáša Baťu v Zlíne. Je autorom a editorom viacerých publikácii o dizajne.
