Dizajn pre (telo) každého alebo O rovnosti v dizajne
Múzeum dizajnu v Helsinkách nepatrí svojou rozlohou medzi najväčšie múzea svojho druhu, avšak vo svojej obsahom rozsiahlej zbierke uchováva viac ako 75 000 objektov, 45 000 kresieb a 125 000 fotografií. Z informácií o múzeu sa dozvedáme, že pôvodná kolekcia bola založená v roku 1873 Fínskou spoločnosťou remesiel a dizajnu, aby slúžila potrebám Remeselníckej školy v Helsinkách, predchodkyne súčasnej Aalto University of Arts, Design and Architecture.
Prvých 700 predmetov do zbierky získala v roku 1873 na Svetovej výstave vo Viedni. Dnes je zbierkový fond súčasťou mnohých výstav a muzeálnej expozície pod názvom Utopia Now – The Story of Finnish Design, ktorá vznikla v roku 2017 pri príležitosti 100. výročia vzniku Fínskej republiky.1 Expozícia prezentuje množstvo zbierkových predmetov, od doteraz nezverejnených až po ikonické kusy zlatej éry fínskeho dizajnu. Jej kurátori sa pokúsili priblížiť k aktuálnym výstavným prístupom prezentovania muzeálnych zbierok: odklonili sa od modernistického princípu prezentácie dizajnu, namiesto tradičného chronologického usporiadania zvolili tematický prístup a históriu národného dizajnu ponúkli návštevníkom múzea v kontexte živých naratívov obsiahnutých v piatich témach, ako sú Demokracia, Rovnosť, História, Globalizácia a Budúcnosť. Ak expozícia zo zbierok helsinského Múzea dizajnu prispela k prehodnoteniu formálnej, resp. estetickej prezentácii diel v zmysle kanonickej predstavy o ich nadčasovosti a nemennosti, výstava Design for Every Body (8. apríla – 2. októbra 2022) svojou koncepciou zašla ešte ďalej. Hoci aj tu v centre pozornosti stoja múzejné zbierky, kurátorky Kaisu Savola a Anna Vihma prostredníctvom nich otvorili tému rovnosti vo fínskom dizajne a vizuálnej kultúre, ktorá dlhodobo stelesňovala tento ideál. Predstava rovnosti, resp. rovnostárskeho a demokratického dizajnu pretavená do predmetov každodennej potreby, ktoré mali spĺňať estetické a funkčné kritériá a zároveň mali byť dostupné pre každého, je v súčasnosti prehodnocovaná a stáva sa predmetom kritických úvah. Ak sa téma rovnosti stáva regulérnou pre mnohé spoločenské disciplíny, sféra umenia či dizajnu nie je výnimkou. Bol to aj jeden z dôvodov, prečo sme oslovili na rozhovor jednu z dvojice kurátoriek – historičku dizajnu Kaisu Savola, ktorá pracuje na Aalto University v Helsinkách.
Kaisu, výstava Design for Every Body (Dizajn pre všetky telá) je príkladom kurátorskej práce so špecifickou regionálnou zbierkou, ktorá uchováva aj rôzne predchádzajúce zberateľské záujmy či kurátorské zámery. Treba pripomenúť, že od deväťdesiatych rokov 20. storočia mnohé múzeá umenia prichádzajú pred divákov s novými prístupmi, ktorými sa snažia kriticky prehodnocovať zabehnuté stereotypy týkajúce sa inštitúcie múzea, jeho spôsobu fungovania, zbierania, ale aj vystavovania. Mnohé kánonické múzeá začali postupne meniť a dopĺňať svoje stále expozície, kam postupne začleňovali marginalizované skupiny a namiesto jedného historického príbehu (grand narrative) prinášajú viaceré paralelné príbehy. Výstavou Design for Every Body si zacielila svoju pozornosť na nerovnosť a týmto pojmom si upozornila na určité skupiny ľudí s chránenými charakteristikami, ako je rasa, zdravotné postihnutie, pohlavie a sexuálna orientácia. Inými slovami, rovnosť znamená zabezpečiť, aby každý jednotlivec mal rovnakú príležitosť, aby nemal horšie životné šance pre inakosť, ako sa narodil, odkiaľ pochádza, čomu verí alebo či má zdravotné postihnutie. Čo ťa ako historičku dizajnu viedlo k tomu, aby si upozornila na mnohé asymetrie prostredníctvom dizajnu. Venuješ sa tejto téme z profesijného hľadiska?
To je dobrá otázka – ako sa dostaneme k tomu, čo robíme, a zaujímať sa o veci, ktoré nás zaujímajú? Myslím si, že je to zmes zážitkov a osobnosti, ale aj kultúry prostredia, v ktorom vyrastáte, a samozrejme, aj okolitej spoločnosti a jej kultúry. Môj záujem o dizajn sa objavil na strednej škole zameranej na umenie, kde som absolvovala kurzy dizajnu a keramiky z čistej zvedavosti. To ma priviedlo k štúdiu dizajnu keramiky a skla na Aalto University, kde som získala bakalársky titul. Už v druhom ročníku som však čelila kríze v osobnom živote, ktorá ovplyvnila aj moje štúdium a celkový postoj k životu. Prostredníctvom tejto krízy som si čoraz viac začala uvedomovať globálne otepľovanie, sociálnu nerovnosť a spôsob, akým nadmerná spotreba a nadprodukcia poškodzuje prírodné prostredie aj nás ako ľudí.
Čím viac vedomostí o dizajne a priemyselnej výrobe som získala, začalo byť pre mňa čoraz menej motivujúce vyrábať predmety a využívať vzácne materiálne zdroje. Dizajn ma stále veľmi zaujímal, ale zároveň som sa cítila v jeho štúdiu stratená. V treťom ročníku som sa dostala ku kurzu histórie dizajnu, a to bolo ono. Pripadalo mi to ako návrat ku koreňom. Od malička som veľa čítala a uchyľovala sa ku knihám, takže asi preto som sa preorientovala na históriu dizajnu a nakoniec som získala magisterský titul na Royal College of Art v Londýne. Namiesto vytvárania predmetov som teraz mohla o nich čítať a písať, často prostredníctvom otázok, ktoré mi vtedy kolovali hlavou: Čo je dobrý život? Ako je konštruovaný a kým? Skrátka, proces, ktorý ma priviedol k tomu, aby som sa stala historičkou dizajnu, bol v prvom rade formovaný pocitom bezmocnosti zoči-voči klimatickej kríze a sociálnej nespravodlivosti. V mojej mysli sú tieto otázky neoddeliteľne spojené s dizajnom, a preto ovplyvnili moju profesionálnu prax ako historičky dizajnu.
Výstava nahliada na túto problematiku z perspektívy piatich tém Ikony rovnosti, Verejné priestory pre každé telo, Práca, Viacnásobné hlasy, Identita, ale aj rozličných dekád – od budovania fínskej demokratickej spoločnosti až po súčasnosť. Vo všeobecnosti boli predmety každodennej potreby vytvorené na to, aby užívateľom okrem skrášľovania obydlia, pracovného prostredia a formovania vkusu boli nápomocné v každodenných činnostiach, aby im zjednodušovali a skvalitňovali život a menili ich životný štýl. Predstava rovnosti, ako sme sa mohli presvedčiť, je premenlivá, podlieha určitým normám, ktoré sú podmienené rozličnými spoločenskými a ekonomickými podmienkami. Akú predstavu rovnosti mala fínska demokratická spoločnosť v minulom storočí? Pretože medzivojnové avantgardné tendencie smerujúce ku kolektivizácii a demokratizácii a tiež socialistická spoločnosť, ktorá prišla v päťdesiatych rokoch v bývalom Československu s konceptom rovnosti, zlyhali.
To je tiež skvelá otázka, ale veľmi, veľmi široká! Myslím, že by ste mohli napísať celú knihu o myšlienke rovnosti a o tom, ako sa rozvíjala vo fínskej spoločnosti počas 20. storočia. Ako som to pochopila, projekt sociálnej rovnosti vo Fínsku nebol avantgardným alebo „alternatívnym“ projektom. Namiesto toho ho vedome prijali fínski štátni predstavitelia a lídri zo všetkých politických strán počas celej existencie nezávislého Fínska. Naša krajina čelila veľkým tragédiám: ešte v šesťdesiatych rokoch 19. storočia v priebehu niekoľkých rokov zomrelo osem percent populácie od hladu, keď úrodu zničil mráz. V roku 1917, po získaní nezávislosti, došlo k brutálnej občianskej vojne, ktorá rozdelila krajinu na dve časti. O necelé tri desaťročia neskôr sa odohrala druhá svetová vojna. Možno tieto strašné udalosti vyvolali túžbu vytvoriť lepšiu spoločnosť.
Celý článok nájdete v časopise Designum 3/2022 na s. 44
Predaj časopisu Designum
