Cieľ jasný, pútnik vytrvalý. Anton Cepka (17. 1. 1936 – 26. 12. 2022)

Šperkár, sochár a pedagóg Anton Cepka nás opustil koncom decembra 2022 len niekoľko dní pred svojimi narodeninami. Rozlúčili sme sa s ním vo svätojurskom kostole a už tam sme si uvedomili, že generácia medzinárodného autorského šperku sa zavŕšila. Anton Cepka odišiel, ale jeho radar vysiela ďalej. Pulz jeho živých a pohyblivých sietí, empatia výrečných a nežných modulov zostanú naďalej signálnou správou o slovenskom autorskom šperku svetového formátu. Skromný a láskavý človek bol tichou a nenápadnou autoritou. Do jeho ateliéru na úbočí svätojurských vinohradov sa pravidelne vracali nielen študenti zo šperkárskeho ateliéru Vysokej školy výtvarných umení v Bratislave, ale aj elita medzinárodného autorského šperku. V nasledujúcom texte si ho pripomenieme prostredníctvom úvah Karla Schollmayera, autora jednej z kľúčových publikácií o novom, reformovanom šperku v európskom prostredí, Petra Skubica, renomovaného rakúskeho šperkára a vizuálneho umelca, a Ágnes Schrammovej, bývalej kurátorky Slovenskej národnej galérie v Bratislave. Vrátime sa aj k poslednej výstave Antona Cepku Kinetický šperk (2016).

„Začiatkom 60. rokov, keď mladá generácia na Východe a Západe dorástla natoľko, že si – nezaťažená minulosťou – dokázala vytvárať vlastné a predovšetkým nové obrazy sveta, sa ukázalo, že práve v Československu mali pripravenú neskutočne úrodnú pôdu. Spojili sa tu dva veľmi podstatné prvky ľudskej a kultúrnej podstaty: vitalita a inteligencia. Cepka, ktorý študoval v Bratislave a Prahe, ich vo svojej tvorbe zhmotnil. Šperky sú architektúra, hovorí, a zaviazal sa k jasným geometrickým tvarom bez toho, aby bol konštruktívny prvok v rozpore s organickým… Mriežky hrajú hlavnú úlohu vo všetkých jeho dielach, v šperkoch, aj v mobilných voľne stojacich plastikách, ku ktorým sa opakovane vracia. Nie sú to však priečky, ktoré oddeľujú a vymedzujú alebo zakazujú prístup. Cepkove mriežky sú ako antény. Prijímajú, prenášajú neviditeľné a tajomné. Sú priepustné a zároveň koncentrované. Človek verí, že vidí vibrujúce čiary, počuje vibrácie, jasné, čisté tóny harmonického, usporiadaného života… Antonovi Cepkovi sa podarilo, čo bolo vždy podstatou šperkov, byť mágiou, ktorá prekonáva strach. […] Architektúra jeho šperkov je skutočne zavesená na ihle, ktorá zaznamenáva tie najjemnejšie vibrácie ako seizmograf, a to aj v štruktúrach, ktoré sú zo svojej podstaty tuhé. Stabilita a mobilita sú spojené do jedného celku. Ako sa to Cepkovi darí s každým novým šperkom, sa ukáže až vtedy, keď človek hľadá nedostatky, či dokonca zlyhania. Nemôže ich nájsť. Všade sa stretáva s takmer klasickou čistotou formy, vyžarujúcou zároveň nevypovedané.”¹

„Milý Anton Cepka alebo lepšie: Milý Tono,… Prvý raz som videl tvoje práce v roku 1971 v Norimbergu na veľkej šperkárskej výstave, ktorú usporiadal Curt Heigl. Okamžite som bol fascinovaný tvojimi subtílnymi výtvormi, citom pre dobré proporcie, jednoduchosťou použitých prostriedkov. Nepíšeš vyhlásenia, málokedy radíš, ako sa majú interpretovať tvoje šperky. Raz som sa ťa spýtal, prečo sa v tvojich prácach tak často objavujú písmená BX a Ty si mi vysvetlil, že je to alfa a omega, ibaže nie celkom. Pre mňa to bolo výrazom tvojej skromnosti, ktorá Ťa – okrem iného – robí takým sympatickým. Si majstrom jednoduchých prostriedkov, objavil si dieru ako výtvarný prvok a dal si jej význam, ktorý je v súvislosti s danou témou taký frapantný a zároveň taký logický. Si vynálezcom štvorhranných drôtov z plechov rozpílených na pásy, ktoré sa potom ešte zvlnia. Normálne štvorhranné drôty nie sú štvorhranné, ale vlastne osemhranné. Naučil si ma, ako treba definovať roh z tyčiek, aby bol rohom, a ja som tento poznatok mohol posunúť ďalej. Bol si prvý, ktorý dal tému prehriatemu striebru, ktoré tesne pred roztavením získava vráskavú kôru. Pre teba to boli holé pohoria cudzej planéty, na ktorej sa nedarí životu. Tvoril si vždy presvedčivo. Tvoja umelecká etika nedovolila, aby sa Tvoje práce stali povrchnými. K svojim nápadom si si urobil veľa náčrtov. A tak si sa dopracoval k tomu, aby si im dal patričnú formu.”²

„Malý predmet, ktorý vytvoril Anton Cepka vo svojom ateliéri, nazývame šperkom, pretože iný vhodnejší názov zatiaľ nepoznáme. A po precíznej analýze dospejeme k názoru, že je to azda jediný výstižný termín, a všetko ostatné, čo tak označujem, vlastne ani skutočným šperkom nie je. Ktoré sú tie vlastnosti, ktorými sa vyznačuje, odlišuje a prevyšuje ostatné? Vyberme si napríklad niektorú z najnovších brošní. Prvé konštatovanie o tvare, ktoré sa nám vynorí v mysli – lietadlo. Má byť azda vyjadrením úcty a obdivu akéhosi novodobého Ikara nad letom oceľových vtákov, alebo je to motýľ, ktorý k nám zablúdil z kozmickej záhrady? Druh materiálu – striebro – skúsenosť nám našepkáva, že striebro je ligotavé, toto je však akési matné. Teda špeciálne opracovaný kov, aby zodpovedal výtvarnému zámeru. Kompozičné riešenie – absolútna symetria a obrysová čistota, plná plocha prechádza miestami v odhmotnenú konštrukciu skeletu. Psychický účinok – pokoj nabitý dynamizmom. Celkový dojem – miniatúrny monument – výtvor, ktorý mätie protikladmi. Cesta k tomuto výsledku bola dlhá, plná zákrut a rázcestí, ale cieľ jasný a pútnik vytrvalý.“³

Celý článok nájdete v časopise Designum 1/2023 na s. 62
Predaj časopisu Designum
Ospravedlnenie za chybne uvedenú predajnú cenu