Bystrík Míček a WERKEMOTION

Bystrík Míček (1988) je dizajnér, špecializuje sa na dopravné vozidlá, stroje, elektroniku, zdravotnú techniku, ale aj drony či inovatívny nábytok. Študoval na Katedre dizajnu, v Ateliéri Transport dizajn na Vysokej škole výtvarných umení v Bratislave (2007 – 2013). Počas štúdia nadobudol pracovné skúsenosti vo vývojových centrách Volkswagenu (Wolfsburg, Nemecko) a Mercedes-Benz (Sindelfingen, Nemecko). V roku 2013 založil dizajnérske štúdio WERKEMOTION zaoberajúce sa priemyselným a transportným dizajnom.

Vedeli ste už odmala, čo chcete robiť?

Už od detstva som navrhoval rôzne vozidlá, lietadlá, lode, stroje, architektúru, aj keď, samozrejme, v detskej forme. Bolo to také detsky naivné, ale bolo to základom mojej zvedavosti a kreativity. Ako malý som mal veľmi limitovanú predstavu o tom, ako dané produkty fungujú a z čoho pozostávajú, tak som si vytváral vlastné koncepcie. Teraz to vnímam ako pridanú hodnotu a snažím sa to udržiavať, aj keď je to stále ťažšie, pretože okrem seba o tom musím presvedčiť aj klienta.

Takže voľba štúdia priemyselného dizajnu bola pre vás jednoznačná?

Na Strednej umeleckej škole v Prešove v rokoch 2003 – 2007 som študoval grafický dizajn, DTP, typografiu a knihárske odbory. Na VŠVU som následne začal tiež študovať grafický dizajn, ale už v prvom roku som požiadal o prestup na oddelenie priemyselného dizajnu so špecializáciou na transport dizajn.

Počas štúdia ste pracovali v zahraničných automobilkách.

Na praktiká, ako to volajú Nemci, alebo tzv. stáže som sa dostal v 4. a v 5. ročníku VŠVU, najskôr do štúdia Volkswagenu na interiérový dizajn pre osobné vozidlá a následne do štúdia Mercedes-Benz na oddelenie exteriérového dizajnu pre špecializované vozidlá, úžitkové vozidlá ako pickupy, ťahače, vojenské vozidlá a rôzne absurdné monštrá, kde som sa dostal až k dizajnu na modely Mercedes-Benz 6×6 G AMG, ktorý vychádza z mojich návrhov. Tých projektov, na ktorých som sa podieľal v týchto firmách, bolo viacero, bol tam aj koncept Mercedes X pick-up, vo VW to bol Tiguan, Touran a viaceré konceptuálne projekty.

Aké skúsenosti ste tam získali?

Dobré. V týchto štúdiách nájdete mix vysoko kvalitných ľudí z celého sveta. Ich spôsoby myslenia, riešenia dizajnových úloh či problémov boli unikátne a rozdielne. Mal som možnosť vidieť, ako fungujú tieto top svetové firmy zvnútra. Spravil som si predstavu, ako vyzerá taká spoločnosť, ale zároveň som si uvedomil, v akých procesoch sú zase akékoľvek gigantické firmy neefektívne a, paradoxne, pomalšie.

Zvažovali ste, že by ste v tomto sektore zostali?

Pracovať v štúdiách VW či Mercedes-Benz bolo mojím snom. Problémom však bolo, že už počas pôsobenia v týchto firmách som si nebol istý, či ma to bude napĺňať dlhodobo a či pri tom budem chcieť zostať. Pravdupovediac, môj životný sen som mal premyslený iba do momentu získania pozície automobilového dizajnéra. Nakoniec som sa však rozhodol, že ako interný automobilový dizajnér sa do automobilového odvetvia nevrátim a založil som WERKEMOTION.

WERKEMOTION ste založili hneď po skončení vysokej školy. Za akých podmienok?

Začínal som z bytu v Bratislave a firma mala adresu v Galante. Na stretnutia som cestoval veľké vzdialenosti a kým sa premenili na reálne projekty, už som strácal na vytrvalosti. Fungoval som iba z príjmu, ktorý som mal ako doktorand na VŠVU, kde som pôsobil ešte dva roky paralelne s firemnými aktivitami. Následne som bol nútený rozhodnúť sa. Doktorandské štúdium som zanechal, nebolo možné to časovo skĺbiť s firmou.

Aké najväčšie ťažkosti ste museli prekonať na začiatku?

Prvý rok, čiže od polovice roka 2013 do polovice 2014, bol veľmi kritický, veľa ľudí neverilo, že na Slovensku to môže fungovať, a po čase som začal pochybovať už aj ja. Tento prístup ma však stále prekvapoval, pretože sme v EÚ a máme dosah aj na svetový trh. Až teraz chápem, že dané reakcie boli viac mentálnymi bariérami ľudí ako reálnymi obmedzeniami. V tom čase som to však nevedel. Náročné bolo získať prvé projekty, lebo som mal minimum referencií, pokiaľ nerátam školské projekty, moje automobilové výsledky z Nemecka a klasický životopis, čo viacerí skúsení klienti nepovažujú za dostatočné referencie. Alfou a omegou je totiž realizovaný produkt v predaji. Nie super skica alebo vizualizácia.

Mysleli ste vtedy na to, že to vzdáte?

Prvý rok som premýšľal, či to vôbec bolo dobré rozhodnutie a či sa nemám vrátiť späť do automobilového priemyslu, zobrať prácu na plný úväzok. Ale nejako mi to nedalo, chcel som pokračovať. Rátal som však aj s tým, že to nemusí vyjsť. Mal som dvadsaťpäť rokov, takže som nemal čo stratiť, iba čas a možno si urobiť hanbu, ako by niektorí povedali. Ja si však myslím, že v danom veku by sa za skúsenosť, ktorá nevyšla, nemal nikto hanbiť.

Som si však istý, že najlepším potvrdením a stabilizáciou bolo to, že sa ku mne pridali ďalší ľudia, ktorí v túto ideu tiež naivne verili ako ja a bola im ako alternatívna cesta sympatická. Keby sa ku mne neskôr nepridali Šimon Kožička a Miloslav Melichárek, pravdepodobne by v dnešnej dobe žiaden WERKEMOTION už nemusel existovať. V procese s nami pracovali ďalší špičkoví profesionáli a super ľudia ako Filip Čík, René Gabrielli či Miroslav Truben.

Prešli ste si rôznymi fázami. Kedy bolo pre vás obdobie vo WERKEMOTION najťažšie?

Paradoxne, biznis začal byť ťažším vtedy, keď sa firme začalo dariť a mali sme za sebou už viac projektov. Vtedy totiž bolo potrebné začať zavádzať organizáciu, systém. To je odhadom od roku 2017 až po súčasnosť.

Koľko projektov ste už vo WERKEMOTION realizovali alebo boli súčasťou vášho vývoja?

Od polovice roku 2013 to bolo už pár desiatok projektov, na ktorých sme sa podieľali od koncepčných riešení až po realizáciu, čo je v našom segmente priemyselného a transport dizajnu za takéto obdobie nadštandard. Z toho bolo dvanásť hlavných veľkých projektov, ktoré sa realizovali alebo sú teraz pred dokončením. Treba poznamenať, že projekt, ktorý sa robí od skice až po výrobu, má vývojový cyklus približne jeden a pol až dva roky. Niekedy aj viac, záleží na komplexnosti a náročnosti.

V začiatkoch sme realizovali viaceré vzorové projekty alebo koncepcie pre prvých klientov. Teraz sa snažíme vyčleniť si čas na spolupráce, ktoré majú potenciál na realizáciu a predaj na viacerých trhoch.

V akom veľkom tíme spolupracujete?

Hlavný vývoj väčšiny projektov mám pod kontrolou spolu s Miloslavom Melichárkom a Šimonom Kožičkom, všetci sme absolventmi Ateliéru Transport dizajn na Katedre dizajnu VŠVU v Bratislave. Samozrejme, náš tím dopĺňajú ďalší veľmi potrební kolegovia, ktorí majú na starosti ekonomiku, administratívu alebo marketing, a v rámci dizajnu máme tiež podľa období ďalších kolegov na 3D modeling, koncepčný vývoj a pod.

Vo WERKEMOTION nás je momentálne šesť, ale potrebovali by sme ešte viac dizajnérov, priemyselných aj grafických, aj iných odborníkov. Kvalitných, skúsených a zodpovedných ľudí je však veľmi málo. Z dlhodobého hľadiska by sme chceli stabilizovať náš tím medzi 15 – 25 stálymi spolupracovníkmi.

Venujete sa viac „stylingovému“ alebo industriálnemu dizajnu, čiže riešite aj funkcionalitu produktu?

Na začiatku záleží na klientovi, s čím nás osloví. Do každého projektu sa však snažíme dostať oba parametre, keďže si myslíme, že iba tak je možné dosiahnuť kvalitný výsledok. Produkty musia mať vysokú estetickú úroveň a zároveň musia byť kvalitné aj funkčné a čo najlepšie optimalizované pre výrobu.

Často sa to násilne delí, že transport/ automotive dizajnéri viac pracujú s tvarovaním, tzv. stylingom a priemyselní dizajnéri viac s funkciou. Realita je však taká, že práca automobilového dizajnéra je v procese vývoja doplnená funkcionalitou v podobe ďalších špecialistov a priemyselní dizajnéri radšej vystupujú ako jednotlivci alebo malé tímy a snažia sa obsiahnuť profesiu dizajnéra, konštruktéra a technológa v jednom.

Je to často spojené so znalosťami, na ktoré sa kladie pri vzdelávaní väčší dôraz. Automobiloví dizajnéri majú najvyššiu úroveň kresby a kvality spracovania 3D modelingu plôch, ale menej sa sústredia na vyrobiteľnosť, konštrukcie, funkcionalitu a realizáciu. Avšak nie sú zaťažení existujúcimi možnosťami a vedia priniesť nové koncepcie, horšie je to už v realizácii. Priemyselní dizajnéri sa viac sústredia na realizáciu, funkcionalitu, používateľský prínos produktu a všetky parametre, ktoré sú s tým spojené, menej na kresbu. Na základe limitov vyrobiteľnosti a deficitu kresby a tvarovania zase vznikajú väčšinou geometrické riešenia produktov, ktoré veľakrát majú problém s emocionálnym „wow“ efektom, ktorý je dominantou automobilových dizajnérov. My sa snažíme tieto problematiky skĺbiť a privlastniť si to kvalitné z oboch svetov. Verím, že to je budúcnosť a všetky úspešné dizajnové štúdiá idú touto cestou.

Kedy nastal zlom a firma začala prosperovať?

V priebehu prvého roku som na veľtrhu v Hannoveri získal projekt pre veľkého slovinského výrobcu malotraktorov Agromehaniku a zároveň projekt na eventovú riečnu loď o dĺžke 110 metrov pre slovenského objednávateľa Ferdinanda de Martinengo. Samozrejme, pre oba projekty platilo, že proces od počiatočného zoznámenia do podpísania zmlúv a začiatku spolupráce trval vyše pol roka. To boli prvé projekty, ktoré mi dali financie, stabilitu a potvrdenie konceptu firmy.

Medzi prvými projektmi bol teda aj dizajn traktora. Je dopyt na vytvorenie dizajnu aj pre úžitkové produkty, akým je traktor? Dizajn je ekonomický nástroj a aj produkty účelového charakteru ho potrebujú. Dizajn sú aj emócie a človek sa pri nákupe primárne rozhoduje emocionálne. Samozrejme, okrem dizajnu je dôležitá aj funkčnosť, engineering a technická stránka produktu. Dizajn však ako prvý vytvára vzťah medzi zákazníkom a produktom. Je jedným z hlavných a nosných ekonomických pilierov každej značky, firmy. Podľa toho, ako a kto s ním narába, definuje hodnotu svojej firmy a svojich produktov.

Hlavne majitelia firiem, ktorí ich vyrábajú či predávajú, si uvedomujú, že dizajn im v predaji výrazne pomôže. Pred šiestimi rokmi to bola ešte téma, ktorú bolo potrebné pred potenciálnym klientom pre úžitkové produkty obhajovať. Dnes je to tak už iba v minimálnej miere a platí pravidlo, že kto vás nepotrebuje alebo nevie rešpektovať vašu profesiu dizajnéra, tomu sa netreba vnucovať.

Ak by som chcela, povedzme, dizajnovú vzducholoď, bolo by možné ju spraviť?

Aký by bol postup pri navrhovaní produktu? Prvým krokom je analýza, či už ste v nejakom štádiu vývoja daného produktu, či rozumiete tomu, čo chcete robiť, a či vyvíjate prvý produkt vo svojom živote alebo máte firmu s dlhšou históriou vlastných produktov. Následne by sme zostavili celý zoznam požiadaviek, nastavili si postup, časovanie a financie.

V základnej schéme proces prechádza od rešerše témy a validácie cez porovnanie konkurencie až po výrobné a cenové nastavenie produktu. Následne vytvoríme koncept, kresbu, 3D modeling a tieto štádiá doladíme. Potom prechádzame do prototypovania a testovania a následne sa začne príprava na výrobu. Riešime aj marketingové podklady, fotografie, videá a pod. Pri každom projekte sa, samozrejme, líši rozsah a náročnosť týchto krokov na čas a v kontexte miery inovácie, akú máme priniesť.

Zmenil sa časom váš prístup k dizajnu?

Určite áno, a vo viacerých smeroch. Primárne máme vo firme lepšiu predikciu, ktorý dizajn bude úspešnejší, čo na to vplýva a ako to môžeme ovplyvniť už pri vývoji, prípadne aj pred ním. Voči študentským časom jednoznačne do dizajnu v realite viac vstupujú výrobné technológie, ekonomika, objem vyrobených kusov, technické obmedzenia a používanie produktu a zopár desiatok ďalších faktorov, ktoré sme ako študenti čiastočne potláčali, ignorovali alebo o nich vôbec nevedeli. Tu vidím veľký priestor na zlepšenie v kreatívnom vzdelávaní na Slovensku.

Mal som možnosť viesť alebo byť súčasťou riadenia rôznych kurzov, workshopov a prednášok na VŠVU v Bratislave, ČVUT, VUT v Brne či École supérieure d’art et design Saint-Étienne vo Francúzsku. Tieto školy majú podobné deficity, jedným závažným sú termíny a náuka o plánovaní projektu. Študenti končia semester často v extrémnych stresoch a s nepremysleným a nedotiahnutým riešením. Veľkým problémom je aj slabý dôraz na náuku o ochranne dizajnových riešení a vlastných autorských práv.

Na akých rôznych projektoch/ produktoch a dopravných prostriedkoch ste sa podieľali?

Počas VŠVU to bol primárne automotive dizajn pre značky ako Renault, Škoda, Volkswagen, Audi či prvá slovenská Študent formula v spolupráci s STU (aj s výrobou) a potom prakticky dva roky, ktoré som strávil v Nemecku vo Volkswagene a Mercedes-Benz (projekt Mercedes-Benz G AMG 6×6 a pick-up X), to je obdobie rokov 2007 – 2013. Od roku 2013 s WERKEMOTION to boli nasledujúce projekty: malotraktor pre firmu Agromehanika (Slovinsko), riečna loď Ferdinand de Martinengo (SK), tanker na skvapalnený zemný plyn LNG (SK, EU), 40-metrový pontón HUMA 6 (SK), na ktorom pristávajú lode zo zahraničia a je ukotvený pri Moste SNP na Dunaji, pánske šperky/náramky Chronose – us (SK, USA), stolička s možnosťou zmeny polôh sedenia Neseda (SK), ktorú ocenil aj Adobe selekciou medzi top inšpiratívne dizajny, prvý plnohodnotný off-roadový autobus TORSUS Praetorian (CZ, UA), ktorý sa nám podarilo dokonca ochrániť dizajnovo aj v Číne, PC terminál DOXXBet (SK, EU) a najnovšie zubárske kreslá pre jedného z top slovenských výrobcov DIPLOMAT DENTAL. V súčasnosti máme tiež vo WERKEMOTION viaceré ďalšie projekty v procese pre značky z Francúzska, Číny, Českej republiky, Slovenska či Ukrajiny.

Vo vašom odbore je tiež potrebné neustále vzdelávanie.

Áno, neustále vzdelávanie je nutnosťou, pokiaľ chcete zostať na trhu aj o 15 rokov a nielen bežať na zotrvačnosti z minulosti, čo je u nás na Slovensku typické. Veľa vecí, nosných pre daný sektor dizajnu 10 rokov späť, už dávno neplatí. Základné zmeny, ktoré sa budú prejavovať vždy, bude vývoj technológií, ktoré dizajnér používa, či už to je hardvér, alebo softvér. Následne sú to výrobné technológie a rôzne formy marketingu, ktoré tiež rapídne menia dizajnérske procesy.

Dôležité je však nezostať v sebavývoji, a to nielen vo svojej oblasti, ale neustále si treba rozširovať vzdelanie jednak o potrebné sprievodné profesie aj kompletne v tých smeroch, ktoré s dizajnom na prvý pohľad nemajú nič spoločné. Iba tak dôjde reálne k evolúcii dizajnu ako profesie.

S akou najneobyčajnejšou požiadavkou prišiel za vami klient ?

Navrhnúť smartfón, ktorý ešte nikto nikdy nevymyslel. Za podiel vo firme. V takom momente je nutné si zachovať chladnú hlavu a diplomaticky to odmietnuť. Neodporúčam horlivo riešiť nekomfortné situácie. Za celú kariéru dizajnéra by sa ich mohlo nazbierať priveľa, a to by sa vám mohlo skôr či neskôr vrátiť. Je potrebné zostať nohami na zemi a vždy si uvedomovať, nie to, koľko znalostí a skúseností máme, ale aké veľké množstvo ich stále neovládame.

Sú vaši klienti prevažne zo Slovenska alebo zo zahraničia?

Teraz je to odhadom 50 : 50. Tento pomer je však variabilný, našou snahou je v dlhodobom horizonte sa sústrediť na zahraničie, keďže náš trh je malý a nikdy nebol pre nás ani primárnym trhom. Je veľmi dôležité hneď od začiatku firmy uvažovať medzinárodne, ideálne globálne a s prihliadaním na to rozvíjať všetky súčasti dizajnového štúdia. Ak je na začiatku vaším cieľom primárne napríklad Slovensko/ Česko a tomu nastavíte všetky svoje procesy, v horizonte nad osem rokov a viac sa extrémne obmedzíte.

Aké projekty vás čakajú v blízkej budúcnosti?

V dohľadnej dobe budeme realizovať projekty z automotive sektora, zo sektora elektroniky, zdravotnej techniky, hier, ale aj iných. Projekty si však filtrujeme, aby sme mohli na tých realizovaných vystavať naše budúce portfólio a definovať typy produktov, ktoré vyvíjame. Teraz sme veľmi univerzálni a na zvyšovanie kvalít do budúcna je nevyhnutná profilácia a špecializácia. Tým však nechcem povedať, že teraz to tak nie je, len je to náročnejšie, keďže každý nový typ produktu si musíme riadne naštudovať od jeho architektúry cez technológie až po používanie..

Veronika Baráková je freelance copywriterka, editorka a korektorka. Študovala sociálnu antropológiu, neskôr kultúrnu antropológiu a etnológiu na Univerzite Komenského v Bratislave. Publikovala rozhovory so zaujímavými slovenskými osobnosťami v slovenskej verzii magazínu Interview.