Ako sa rodila Farebná šeď – Buntes Grau

V Slovenskom múzeu dizajnu sme dlho čakali na vhodnú príležitosť realizovať veľkú výstavu produktového dizajnu. Téma socialistického Československa sa nám prirodzene ponúkala aj vďaka živým spomienkam a veľkému množstvu výrobkov, ktoré máme z tohto obdobia v našich depozitároch.

Na začiatku som mal veľkolepý nápad vystaviť československý dizajn spolu s dizajnom z iných socialistických krajín a uzavrieť tak kapitolu Ostblok – tvarové riešenia výrobkov počas socializmu. Z hľadiska dejín dizajnu je síce toto časové obdobie vďaka snahe socialistických zriadení o sebestačnosť najproduktívnejšie, ale po konzultácii s mojimi kolegyňami som si rýchlo uvedomil, že by sme takto rozsiahlu výstavu nedokázali priestorovo ani finančne zabezpečiť. Prvé stretnutie kurátorov a externých spolupracovníkov vo februári 2016 prinieslo jasnejšie kontúry výstavného projektu. Spolu s Katarínou Hubovou, Zuzanou Šidlíkovou, Adrienou Pekárovou, Klárou Prešnajderovou, Simonou Janišovou a Zuzanou Michalovičovou sme sa dohodli, že sa časovo vymedzíme „zlatou érou“ šesťdesiatych a sedemdesiatych rokov, ktorá je zaujímavá práve prechodom od oblých foriem k formám hranatým a zároveň si vyberieme jedného „protivníka“ do súboja dizajnov. Najlepšie kontakty z krajín bývalého východného bloku máme s Nemeckom, keďže sme pred rokom realizovali výstavu a prednášku v DDR Museum Berlin a zároveň sme nadviazali kontakt aj s Museum der Dinge. Hneď v úvode sme sa vymedzili voči ostalgii a politizácii a upriamili svoju pozornosť na reprezentatívny výber produktov. Upustili sme aj od násilnej konfrontácie v rámci súboja dizajnov a celý koncept posunuli do roviny objavovania nepoznaného a odstraňovania vzájomných predsudkov o zlom dizajne.

Klára Prešnajderová sa cez Sabine Eickenrodt z Katedry germanistiky, nederlandistiky a škandinavistiky FF UK úplnou náhodou zoznámila s vermittlungstelle_b, malou galériou v Berlíne, ktorá sídli v prízemí obytného domu v bývalom Západnom Berlíne. Bettina Güldner a Wolfgang Binder z vermittlungstelle_b okamžite fandili Slovenskému múzeu dizajnu a ochotne súhlasili so spoluprácou na výstave. Tešili sme sa, že máme nemeckých partnerov a veľa času. Niekoľko mesiacov sme premýšľali nad úlohou izbičiek podkrovia, ktoré má len 500 m2. Uvedomovali sme si výhody aj nevýhody dlhého priestoru pod strechou a nechceli sme, aby výstava vyzerala ako vagón. Keď sme s Pavlom Chomom a Martinom Kubinom vymýšľali architektúru výstavy, vedeli sme, že NDR bude naľavo a ČSSR napravo. Na konci priestoru sme chceli mať vzorové izby. Ale čo ďalej?

V apríli 2016 priviedol do múzea dizajnu Juraj Čarný vzácnu návštevu, ktorá bola kľúčová pre expozíciu módy. Léontine Meijer-van Mensch z Museum Europäischer Kulturen bola z našich zbierok a plánov nadšená a prisľúbila spoluprácu pri realizácii časti výstavy venovanej móde z NDR. Všetci sme mali veľa nápadov a nadšenia, no všetko určoval výber vecí a rozdelenie priestoru. Až v júni sa pred nami začalo rozvidnievať. Ani neviem, ako mi napadol názov Farebná šeď. Po preložení do nemčiny to znelo ako dobrá detektívka so Schimanskim. Niečo ako Tatort. Buntes Grau. Náhoda neexistuje, ale to, že ŠEĎ bez diakritiky je skratka vtedajšej východonemeckej vládnucej strany Sozialistische Einheitspartei Deutschlands je parádny zásah. Vedel som, že logo budú tvoriť farebné a šedivé písmená fontu KOMU od typografa Jána Filípka. V berlínskom byte som načmáral zopár návrhov rozloženia československých výrobkov a vymyslel každej kóji poetický názov. Niektoré som vymýšľal v metre, aby som ich potom v S-Bahn zoškrtal. Iné sme spolu s Klárou tvorili v reštaurácii King-King na suši, aby sme papier s miliónom názvov vo Volksparku vo Friedrichsheine roztrhali. Keď sme sa k priblížili akceptovateľnému finále, poslal som návrhy Pavlovi Chomovi, aby mal jasnejšiu predstavu o výstave. Kým my sme premýšľali nad názvami a výberom, vermittlungstelle_b napĺňali naše mailové schránky fotografiami ich kurátorského výberu. Dohodli sme sa na menšom počte vecí a ako princíp výberu sme si zvolili fenomény špecifické pre dané obdobie a krajinu. Každý z nás si vymyslel svoje fenomény. S týmto nápadom, ktorý nám výrazne uľahčil výber produktov, prišla Zuzana Šidlíková. Od nemeckých kurátorov sme si aj vďaka tomu vyslúžili pochvalu za celkovú koncepciu výstavy, ktorá dostala vedecký charakter. Čoskoro sme oslovili ikonu východonemeckého dizajnu Karla Claussa Dietla, ktorý nám poslal svoje práce a prisľúbil účasť na prednáške koncom februára 2017. Zároveň sme napísali do Horch Museum, ktoré dodalo katalógy Trabantu.

Na júnovej služobnej ceste v Berlíne sme postupne navštívili všetkých partnerov a prešli si „fahrplan“. Zmluvy, poistenia, termíny a katalóg. Prvýkrát v dejinách Slovenského múzea dizajnu sme sa pustili do poriadneho katalógu. Aj vďaka nemu sme si na výstave dovolili neprekladať fenomény a prinútili návštevníka výstavy listovať v katalógu a učiť sa cudzí jazyk. V katalógu je totiž na rozdiel od výstavy preložené všetko.

Po návšteve DDR Museum sme zistili, že naše múzeum dizajnu je na úplne inej koľaji. My kladieme primárny dôraz na autorov dizajnu a príbehy jednotlivých výrobcov, na rozdiel od DDR Museum, kde je na prvom mieste zážitok zo spomienok na socializmus. Všetko sme nakoniec vsadili na 3 partnerov: Museum Europäischer Kulturen, Museum der Dinge a vermittlungstelle_b, ktorí si rozdelili módu, sedací nábytok a všetko ostatné z NDR.

Nikto z nás nemal poriadne letné prázdniny. Namiesto kúpalísk alebo piesočnatých pláží sme si vymieňali texty, hatali moje snahy po zmenách koncepcie, stretávali sa s autormi alebo pozostalými, znášali veci pre výstavu, konzultovali jej architektonické riešenie a komunikovali s nemeckými partnermi. Ján Jánoš v tom čase priniesol do zbierok východonemecký fén zvláštnej sivomodrej farby. Až neskôr sme zistili, že autorom tvarového riešenia tohto kultového výrobku z NDR je Hubert Petráš, pôvodom z Hniezdneho. Vedľa fénu som položil československé horské slnko Mikrolux z Chirany Stará Turá od Jozefa Havlíka a Zdeňka Kovářa a kompozíciu odfotil mobilom. Fotografiu som obratom poslal mailom nášmu dvornému fotografovi Adamovi Šakovému, veci zbalil do auta a zaviezol mu ich na nafotenie. Podľa mailu vedel ako ich má nafotiť. Následne sme oslovili Ondreja Jóba, aby vytvoril jednotný vizuálny štýl výstavy a plagát, v ktorom použije Adamovu fotku a logo vytvorí z písma Jána Filípka. Ondrej vymyslel pomlčku ako základný element, ktorý obe krajiny spája a zároveň rozdeľuje a nahradil ňou moju lomku. Nástenkové polystyrénové písmo, ako aj pomlčka, to všetko ovplyvnilo Pavla Chomu a Martina Kubinu pri výbere materiálu pre výstavný systém, ktorým sa stal tmavý polystyrén, tmavý molitan a biely hliníkový plát. Horizontálne polystyrény sa striedajú s vertikálnymi molitanmi, na ktorých sú produktové fotografie od Evžena Somossyho alebo reprodukcie technických výkresov či obalov. Dokonale rozčlenený priestor ponúka za každým rohom nové objavy.

• 

• 

Logom výstavy sa vďaka milej udalosti, ktorá sa stala týždeň pred vernisážou, stalo písmeno „ostré S”. Bola slnečná sobota 24. septembra 2016. Zadanie znelo jasne: Napíšte do katalógu k výstave veľkými písmenami „Einzelmöbelmit Normmaßen” … napísala nám nemecká kurátorka nábytku Florentine Nadolni. Nemohli sme to napísať ako „NORMMASSEN”, pretože by sa zmenil význam slova z normovaných rozmerov na normované masy. Oficiálna nemčina však veľké „ostré S” nepozná, a preto sa v štandardných písmach nenachádza. Vo výnimočných prípadoch je možné použiť malé „ostré s” a zväčšiť ho.

Pre všetky materiály výstavy používame písmo UNI Grotesk, ktorého autorom je grafický dizajnér a typograf Peter Biľak. Aj v tomto písme prirodzene chýbalo veľké „ostré S.” Písmový a grafický dizajnér Ondrej Jób, ktorý nám zalamoval katalóg, vyskúšal malé ostré s”, tak ako by to urobili v Nemecku a napísal mi: „Inak to ß vyzerá dosť zle, ale čo už…. Gramaticky je to v poriadku, ale typograficky teda vôbec nie.” Nedalo mu to spať.

Na druhý deň, v nedeľu na pravé poludnie, mi napísal esemesku: „Vyzerá to tak, že Peter Biľak nám nakreslí veľké ß špeciálne pre pani z Nemecka, keď dovarí nedeľný obed.“ (Nie tá pani, ale Peter.) Ešte v ten deň pristálo v Ondrejovej mailovej schránke nové písmenko priamo z Haagu. Tento typografický nedeľný dezert nádherne zapasoval do slova „NORMMASSEN” kde nahradil škandalózne SS. V pondelok bol už katalóg v tlači.

Otvorenie výstavy Farebná šeď – Buntes Grau sa uskutočnilo 1. októbra 2016 na nádvorí Hurbanových kasární, kde sme postavili pódium, zabezpečili ozvučenie, zavolali Jakuba Ursínyho, aby na gramofónoch púšťal platne zo šesťdesiatych a sedemdesiatych rokov a Mariána Luckého s kapelou, aby po slávnostnom otvorení a predstavení všetkých kurátorov odohral hudbu, ktorá sa v tých rokoch ťažko zháňala. Počas pesničiek The Beatles, Cream, Jimiho Hendrixa a Kinks postupne parkovisko kasární zapĺňali vozidlá z ČSSR a NDR. Pred nemeckými kurátormi sme si v ten večer spravili aj vďaka obrovskému počtu návštevníkov veľmi dobré meno.

Všetci sme sa zhodli na tom, že výstava nemá ambície politicky alebo hospodársky vyhodnotiť socialistické zriadenie v ČSSR a NDR. Základným cieľom je ukázať kvalitu dizajnu výrobkov z oboch krajín počas rokov, ktoré ohraničujú takzvanú zlatú éru dizajnu. Spomínanie, objavovanie a aj hodnotenie nechávame na návštevníkovi výstavy, ktorému približujeme príbehy vybraných produktov, doplnené o zvukové a obrazové vnemy v zadnej časti výstavy, v ktorej sa nachádza komplexná inštalácia bežných vecí z domácnosti. Vzorové izby sme vystavali z výrobkov z oboch krajín, keďže niektoré východonemecké veci sa dali kúpiť aj u nás. Zároveň sme v tomto priestore ľudí vyzvali, aby ho počas trvania výstavy zariaďovali spolu s nami. Preto sme na steny a police projektovali veci, ktoré hľadáme. Inštalácia vzorových izieb má vďaka združeniu Mladý pes multimediálny rozmer, bez ktorého by sme mnoho vecí nemohli odkomunikovať. Napríklad tablet s písmenkovou polievkou v tanieri s odrezaným dnom vznikol na základe nášho spoločného spontánneho nápadu a okamžite si našiel svoje publikum. Jedine v tejto časti výstavy bolo možné exponátov sa dotýkať, sedieť v kresle, telefonovať alebo niečo hľadať v kuchynskej linke. Chladnička Calex 200 od dizajnéra Karola Hrubého bola niekoľko mesiacov zapnutá a chladila špeciálnu edíciu sponzorského piva s označením 73. Jej zvukový prejav taktiež dotváral celkovú atmosféru vzorovej kuchyne.

V utorok 7. februára 2017 mi okolo 11:00 zazvonil telefón. Volali z Nového Času, že vraj fínska dizajnérka Iina Vuorivirta, ktorá pracuje pre IKEA, videla fotografie niektorých výrobkov z výstavy Farebná šeď – Buntes Grau a ohúrili ju svietidlá z VD Pokrok Žilina. Okamžite som telefonoval Pavlovi Košťanovi, ktorý sa veľmi potešil a novinám poskytol krátky rozhovor. Výstavu videlo množstvo ľudí od prezidenta Slovenskej republiky až po riaditeľa MAK – Österreichisches Museum für angewandte Kunst / Gegenwartskunst a reakcie na výber exponátov alebo vymedzenie časového obdobia boli rôzne. Sme radi, ak sme vyvolali pozitívne spomienky, sprostredkovali nové objavy z dejín dizajnu alebo motivovali k tvorbe. Ja osobne dizajnu z ČSSR verím, pretože verím ľuďom, čo sú za tvarovými riešeniami výrobkov, z ktorých mnohé sa do výroby presadzovali ťažko, iné ostali len v podobe makety alebo kresby. Počas socializmu bolo veľa príležitostí pre tvorbu dizajnu a zároveň veľa zmarených snáh na realizáciu vynikajúcich produktov. Pochvala od prestížneho dizajnéra zo zahraničia ma utvrdzuje v presvedčení, že tvoriví ľudia sa rodia na našom území už veľmi dlho, a to bez ohľadu na politický režim. Čím viac príležitostí dáme nášmu dizajnu na realizáciu, tým skôr budeme mať aj my viac prestížnych dizajnérov svetového mena.

• 

• 

Maroš Schmidt je dizajnér, kurátor, teoretik dizajnu. Pôsobí ako vedúci Slovenského múzea dizajnu SCD. Prednáša, kurátoruje výstavy a buduje zbierky slovenského dizajnu a dlhodobú expozíciu v Slovenskom múzeu dizajnu.