Poloplný alebo poloprázdny pohár?

Výstava venovaná storočnici vzniku Československa sa stala dlho očakávanou kultúrnou a spoločenskou udalosťou. Zodpovedali tomu čas na jej prípravu i nezvyčajne vysoká finančná dotácia oboch následníckych štátov. Ako viacnásobný návštevník tejto výstavy sa pokúsim zhodnotiť výsledný projekt i dojmy, aké si mohlo odniesť publikum. Nebudem sa zameriavať na plány a zámery organizátorov, ich objektívne i subjektívne ťažkosti, komplikácie, časový stres a iné prekážky. Ide o legitímny prístup, lebo každý, kto si zaplatí vstupné, hodnotí to, čo mu predložili autori, nie to, čo mu chceli a nemohli predložiť.

Česko-slovenská výstava / Slovensko-česká výstava, 27. 4. – 9. 9.2018, Slovenské národné múzeum, Bratislavský hrad, Bratislava

K výstave venovanej storočnici Československa

Výstavu som si prešiel niekoľkokrát v máji a na základe opakovaných návštev som napísal túto úvahu. Po jej napísaní som si bol ešte raz overiť svoje dojmy a s potešením môžem konštatovať, že mnohé sa na výstave zmenilo, a to k lepšiemu. Preto som viaceré kritické poznámky dodatočne korigoval. Škoda, že úpravy a doplnenia sa robili doslova „za pochodu“, ale je dobré, že sa tak stalo a organizátori sa neuspokojili s pôvodným stavom.

Treba povedať, že väčšina návštevníkov bola s výstavou spokojná. Vďaka zámernej tematickej pestrosti si každý našiel „to svoje“. Fungoval výrazný spomienkový sentiment, jeden vnímal „svoje“ staré hračky, druhý spomínal na kuchynskú výbavu domácností, ďalší na športové úspechy či vojenčinu. Plytkosť spomienkového optimizmu asi nebola zámerom, hoci s takouto recepciou sa muselo počítať. To je však na výstavu podobného rozsahu asi málo. Z poznávacej stránky, dôležitej najmä (ale vôbec nie len) pre cudzincov, keď si každý našiel čo-to nové a obohatil svoje vedomosti z histórie, prípadne si utvoril komplexný obraz o už neexistujúcom štáte, mohla by sa výstava považovať za vydarený projekt. Po prvýkrát vystavené kľúčové dokumenty z dejín Československa k tomu nepochybne prispeli, hoci zážitok z takej svätováclavskej koruny určite nenahradia. Je otázne, či stáli za „výpožičnú“ cenu a do akej miery pritiahli práve tieto dokumenty návštevníkov na výstavu. Ide predsa „len“ o dokumenty a návštevníci na nich dlho oči nenechali. Vizuálny vnem tu nie je prioritný a „originálny“ obsah dokumentov je výpovedný skôr pre odborníkov.

Podarilo sa zhromaždiť celý rad veľmi zaujímavých, ba až unikátnych exponátov, ktoré „nútia“ človeka prísť aj po druhý raz, aby všetko dokázal „spracovať“. Pestrosť exponátov nenudí, ich prehustenosť neraz na malom priestore je však náročná na pozornosť a návštev ­ ník má čo robiť, aby mu nič neuniklo.

Takže, aká bola výstava z môjho, samozrejme, subjektívneho pohľadu? Páčilo sa mi tematické rozdelenie, čo umožnilo, aby sa nezanedbala takmer nijaká oblasť a nevenovala sa pozornosť len alebo prioritne len politike. V dôsledku istej atomizácie sa niektoré bloky kĺzali po povrchu a historický vývoj skôr ilustrovali ako vysvetľovali či interpretovali. Textové úvody svojou všeobecnosťou a nešikovnými formuláciami nenahradili taký potreb­ný výklad k jednotlivým tematickým celkom. Formulácia „industrializácia na Slovensku prispela k väčšiemu konzervativizmu slovenských miest“ je zavádzajúca a neobstojí. Podobných nekorektne zovšeobecňujúcich téz je v úvodných textoch viacero. V texte o kultúre nájdeme tvrdenie: „umelci hľadali výrazové prostriedky, ktoré sa vzťahovali zväčša k tradícii národ ­ nej idey novovzniknutého štátneho zriadenia“, čo je nič nehovoriaca vata. To mohli byť len umelé česko-slovenské väzby v minulosti, ale z hľadiska trendov a umeleckých smerov išlo o periférny jav. V časti o národnostiach zase nájdeme logicky nezmyselnú vetu: „Odvrátenou stranou spolužitia nemeckej a maďarskej menšiny bol ich transfer z Česko-Slovenska.“

Vysoko treba hodnotiť relatívne veľký počet interaktívnych obrazoviek. Na nich si mohli návštevníci (ako na celej výstave aj v angličtine) pozrieť dokumenty, reportáže, krátke filmy a výstižne graficky spracované porovnania vývojových a civilizačných trendov Československa a jeho obyvateľov, ako aj rozdiely v rôznych časových medzníkoch. Počet obyvateľov, rast školstva, konfesionálne rozdelenie, nárast diaľnic i pokus o unikátne porovnanie zárobkov a kúpnej sily obyvateľstva, ktorý síce z odborného hľadiska úplne neobstojí, ale ako ilustrácia istých trendov má veľmi zaujímavú výpovednú hodnotu.

Takýchto interaktívnych zariadení mohlo byť pokojne viac. Možno sa dali urobiť kvízy a ponúknuť viac zábavy pre deti, nielen pexeso, ktoré si mohli v rôznej náročnosti zahrať. Zážitkovosť a interaktivita sú alfou a omegou moderne vnímaného výstavníctva. Určite by bola pre návštevníkov zaujímavá informácia napríklad o počte osobných automobilov či počte lietadiel, riečnych a námorných lodí. Nie vždy by išlo o stúpajúce hodnoty. Rovnako by bolo zaujímavé ešte viac dotiahnuť konfesionálne rozdelenie oboch častí štátu v jeho vývoji počas celého 20. storočia. Veľa by to vypovedalo o charaktere oboch spoločností, o ich mentálnom stave a priepastných rozdieloch. Nevdojak by to potvrdilo, že línia medzi západným a východným modelom – napríklad prístup k sobášeniu – prechádzala práve po moravsko-slovenskej hranici. V súvislosti s urbanizáciou stačilo zhotoviť tabuľku, diagram o vývoji obyvateľstva na Slovensku žijúceho v sídlach nad 20 000 alebo nad 5 000 obyvateľov. Pre celé 20. storočie by to ukázalo obrovské zmeny s adekvátnymi kultúrnymi, mentálnymi a inými dôsledkami. Úroveň urbanizácie sa nemeria elektrifikáciou, ako je to uvedené vo vstupnom texte. Ide o dva samostatné procesy, ktoré sa v istej miere dotýkajú, ale nesúvisia a ani jeden nie je spúšťačom či dôsledkom druhého. Elektrifikácia dediny nespôsobí predsa odchod obyvateľstva do miest, rovnako ľudia neodchádzajú za elektrikou. Ide len o jeden z faktorov ovplyvňujúcich spôsob života.

Politický vývoj, podstatne komplikovanejší ako voľný čas alebo cirkevná problematika, sa však v jednej miestnosti, navyše ešte v spojení so školskou triedou, úplne zadusil. Mnohé exponáty boli prekryté inými (unikátne zástavy), mnohé zostali bez popisu. Je to škoda, lebo mnohé stáli skutočne za to. Jednoducho na pár metroch ukázať vývoj od Masaryka po Havla bolo nemožné a práve tu zostali skutočne cenné a zaujímavé predmety prekryté masou iných, možno rovnako zaujímavých. Tu bolo treba byť veľkorysejší v priestore a náročnejší na výber materiálu. A mnohé exponáty bez popisu akoby ani neboli. Treba povedať, že to sa postupne menilo a popisov pribúdalo. Napríklad dlho neoznačené osobné veci Antonína Švehlu i trofeje v športovej časti našli nakoniec vysvetlenie na informačných štítkoch.

Pri niektorých exponátoch síce boli informácie, ale strohé a obsahovo chudobné. Napríklad strieborné medaily futbalistov (Popluhára, Schrojfa) z majstrovstiev sveta v Chile (1962) bolo treba uviesť do kontextu s ďalšími súvisiacimi predmetmi. Nakoniec sa spravila dodatočne čiastočná náprava. Keby sa momenty z najväčších športových triumfov dali podľa voľby návštevníkov pustiť na obrazovke, určite by to pomohlo „oživiť“ jednotlivé prvky. Iný príklad: pas vydaný Karlovi Kramářovi na cestu do Švajčiarska v októbri 1918 asi väčšine ľudí nič nepovie. Stačilo však uviesť, že išlo o rokovania predstaviteľov domáceho a zahraničného odboja v Ženeve o charaktere budúceho štátu a obsadení jednotlivých postov, už by uvedený dokument nadobudol úplne iný kontext. Zvedavejší návštevníci by sa pýtali, ako bolo vôbec možné, že Rakúsko-Uhorsko Kramářovi a ďalším vydalo pasy (tri pečiatky miestodržiteľstva pôsobia na pohľad impozantne, v skutočnosti už išlo o agóniu štátu, ktorý sa o pár dní rozsype). Iný by sa pýtal, kto sa zúčastnil na týchto rokovaniach (účastníci by sa dali rozklikať na interaktívnej obrazovke), a na čom sa dohodli. Mohli by odznieť spomienky jednotlivých účastníkov, veď oni si už uvedomovali historickosť chvíle a prelomovosť udalostí, na ktorých sa podieľali.

V niektorých témach boli prezentované diela špičkových a menej známych umelcov. Tu mi najviac chýbalo vysvetlenie zámeru i výberu jednotlivých diel (napr. dve diela Václava Fialu). Ľudovít Feld si zaslúžil pár slov o svojom osude (podobne ako sa to urobilo pri Františkovi Zelenkovi alebo pri obraze Emila Fillu). Z hľadiska výstavy sa dobre vybralo a ešte lepšie vysvetlilo dielo Michala Moravčíka. To platí v časti o vidieku aj o dodatočne vysvetlenom obraze G. T. C. Ribota (pôvodne z tzv. Šrobárovej zbierky), ktorý sa svojím osudom rovnako hodil do koncepcie výstavy.

Dobrou myšlienkou bolo predstaviť republiku a jej vývoj na individuálnych osudoch ľudí, ktorých doba zomlela alebo jej vtlačili svoju výraznú pečať. Škoda, že tieto príbehy zostali skryté a na okraji expozície. Ak sa k nim dostal jeden návštevník, ostatní museli čakať alebo ich jednoducho obísť. Možno by bolo jednoduchšie vizualizovať postavy projekciou na stene, a tak by sa mohli prihovárať viacerým návštevníkom naraz a mohol sa striedať zvukový i vizuálny vnem súčasne.

Dostávam sa k priestorovému rámcu výstavy, čo asi najviac poznačilo charakter expozície a bolo najväčším sklamaním. Výstava patrila svojím významom určite na Hrad ako do symbolického národno-štátneho priestoru, ten však očividne nespĺňal najlepšie podmienky na takúto akciu. Sály boli umelo zmenšované, členené umelými stenami, ktoré však súčasne vytvárali celý rad hluchých priestorov. V protiklade k tomu sa návštevníci neraz tiesnili pri vitrínach a paneloch, úzke uličky ako keby ani nepredpokladali, že by mohlo prísť viac ľudí. Už aj dva autobusy návštevníkov znemožnili pozrieť si výstavu v pokoji a s adekvátnym záujmom.

Krištáľové lustre pôsobili ako päsť na oko najmä v časti o dedine a poľnohospodárstve či priemysle. Žeriav, takmer sa dotýkajúci krištáľového lustra, nepôsobí vôbec prirodzene, rovnako ako vojenská technika či všedný deň v kombinácii s neadekvátnym prostredím. Bola to nepochybne veľká výzva pre architekta, ale určite sa to dalo urobiť lepšie. Miestami sa nemyslelo na konštrukciu expozície, o ktorú mohol návštevník zakopnúť, rušivo pôsobili hluché a prázdne „zadné“ steny

Škoda, že len torzo návštevníkov využilo výsuvné vitríny s celým radom ďalších pozoruhodných exponátov. Od platidiel štátu až po receptúru ikonickej tresky v majonéze. Tí, čo chodievajú aj dnes dlhodobo do zahraničia, vedia najlepšie oceniť toto skvelé dedičstvo československých bufetov.

Nakoniec sa dostávam k textovej časti, ktorá bola pre odborníka asi najväčšou výzvou. Napríklad text o politike bol výstižný a považujem ho za mimoriadne vydarený. Zásadne však nesúhlasím s používaním pojmu Česko-Slovensko a Česko-Slovenská republika, a to dokonca pre celé obdobie dejín štátu, teda trebárs aj pre päťdesiate a sedemdesiate roky. Ide o ahistorické vkladanie želania a predstáv za skutočnosť a nemá to nič spoločné s reálnou praxou, zvykom ani medzinárodným kontextom. Ako keby sa používalo Rusko namiesto Sovietskeho zväzu či Juhoslávia už od roku 1918, Poľsko v 19. storočí a pod. Jednoducho to nezodpovedalo historickej pravde. Tento názov Československa nezakotvila ani ústava, ani iné dokumenty štátu, ba ani medzinárodná prax. Ak sa zo začiatku a pri vzniku štátu tento názov používal, vedel by som uviesť aj iné názvy, kým sa ustálila podoba bez spojovníka. Legitímnym sa tvar so spojovníkom stal len v krátkom období od marca do apríla 1990, keď sa štát nazýval Česko-slovenská federatívna republika (aj to len v slovenskom jazyku). Dualizmus v názve bol ukončený v apríli 1990 zmenou názvu na Česká a Slovenská Federatívna Republika, ktorý sa stal spôsobom písania výnimkou v pravidlách českého i slovenského pravopisu.

Nie prax amerických Čechov a Slovákov, ani označovanie v prvých mesiacoch vzniku, ale ústava je vždy určujúca tak pri názve, ako aj štátnych symboloch. To platilo aj pre desaťročia po druhej svetovej vojne. Aj na vystavených dobových materiáloch, zástavách, platidlách, športových dresoch či dokumentoch je Československo bez spojovníka, v úvodných vysvetľujúcich „veľkých“ textoch sa však používa tvar Česko-Slovensko a Česko-Slovenská republika, v slovenských popisoch k predmetom však nájdeme aj tvar Československo. V paralelnom anglickom texte je dôsledne používaný pojem Czechoslovakia (s výnimkou niektorých popisov k predmetom), čo ešte viac zneprehľadňuje celý úzus. Ako keby zahraničný návštevník mal dostať zámerne inú informáciu. Neujasnenosť tvorcov textov spôsobuje chaos v názve štátu, ktorému je venovaná celá výstava. Ide teda o kľúčový problém, ktorý stačilo vysvetliť a potom dôsledne používať. Ani jedno, ani druhé sa však nestalo. To isté sa týka pojmu „prvá ČSR“, pričom nikde sa neobjavuje pojem „druhá ČSR“. To isté možno povedať v súvislosti s „prvou Slovenskou republikou“, ako keby sme dnes žili v „druhej“. Takéto zásadné chyby by sa v odborných textoch objavovať nemali. Dochádza dokonca k používaniu nezmyselných a nelogických pojmov ako „česko-slovenské obyvateľstvo“, ktoré nie je ani českým, ani slovenským, ani československým v zmysle obyvateľov štátu (aj s menšinami). Faksimile „česko-slovensko-maďarskej zmluvy“ z roku 1949 potom vyvoláva dojem, ako keby išlo o trojstrannú zmluvu, nie bilaterálnu. Formulácie „exodus česko-slovenských Židov“ alebo „protičesko-slovenský“ rovnako vyvolávajú otázniky. To sú dôsledky, s ktorými sa pri podobnom terminologickom voluntarizme muselo počítať, to je pasca, do ktorej autori libreta úplne dobrovoľne vstúpili. Neviem si predstaviť, že by sa podobná terminologická prax uplatnila aj pri textoch v českej „verzii“ výstavy, ktorá bude od októbra 2018 v Prahe. Nepôjde pritom o prejav „čechoslovakizmu“, ani dobového, tobôž nie súčasného, ale o rešpektovanie oficiálneho názvu štátu bez ohľadu na to, či sa to niekomu páči alebo nie. Odvolávanie sa na nezmyselné Pravidlá slovenského pravopisu nepovažujem z odborného hľadiska za únosné, veď odborná literatúra i školské učebnice tieto nehistorické predstavy bez problémov odmietajú. Napokon, sprievodné texty a informačné štítky sa pravopisným chybám aj tak nevyhli. Písanie Česko-Slovenska so spojovníkom znamenalo, že pri častom delení slova sa podľa pravidiel spojovník píše na konci prvého aj na začiatku nasledujúceho riadka (teda sa zopakuje). To sa v textoch na výstave ani raz nestalo, takže dodržiavanie pravidiel generovalo ďalšie rovnako závažné priestupky proti nim.

Terminológia sa stala problémom na pokračovanie. Používanie termínu „Červená armáda“ v súvislosti s udalosťami z augusta 1968 nie je korektné. Išlo predsa o sovietsku armádu, ba dokonca Sovietsku armádu. Zvážil by som aj použitie termínu „revoluční gardisti“, ktorý nie je všeobecne známy, určite by som ho však nepoužil v tvare „Revoluční gardisti“, čo otvára otázku, ako sa robila jazyková korektúra textov. Tvar „v českých zemiach tomu bolo inak“ rovnako svedčí o neprofesionálnom preklade z češtiny. „České zeme“ sa v textoch mihli viackrát. Most SNP je aj dnes Mostom SNP, názov „Nový most“ bol nešťastným intermezzom a je už dobrých pár rokov minulosťou.

Popis ozdobného maďarského ručníčka je taktiež nepresný. Bol zhotovený na počesť pripojenia Sedmohradska k horthyovskému Maďarsku a aj erby sedmohradských miest sa vzťahujú k tejto udalosti. Horthyovské Maďarsko je zakreslené na pozadí historického Uhorska a vzťah tohto exponátu k Slovensku je len sekundárny. Vôbec, maďarská menšina si zaslúžila viac ako len iredentistické symboly. Popri niektorých prekrytých a nepopísaných exponátoch si mohol pozorný návštevník všimnúť aj to, že encyklika pápeža Pia XII. Mediator Dei bola mesiace uložená vo vitríne hore nohami. Informačné štítky sa napokon doplnili a encyklika sa dostala do správnej polohy.

Záverom treba povedať, že je skvelé, že sa takáto veľká výstava uskutočnila a takto si oba národy v nástupnických republikách spoločne uctili storočnicu štátu, ktorý ich spojil počas väčšiny 20. storočia. Veľká vďaka patrí všetkým za celý rad unikátnych a nesmierne zaujímavých exponátov, ktoré nepochybne oslovili každého návštevníka. Na tomto hodnotení nič nemenia ani kritické poznámky, ktoré rámcovali tento článok. Výstava mohla byť ešte lepšia, mohla sa vyhnúť viacerým chybám a mohla byť priestorovo oveľa veľkorysejšia

Záver výstavy o rozdelení štátu a čo sa stalo po ňom, bol z pochopiteľných dôvodov nahradený výpovednou silou obrazu. Možno sa nemuseli komentovať posledné desaťročia, ale na konci zosumarizovať, čo štát, ktorému bola venovaná výstava, dal Slovákom, aby sa nedémonizoval a nehľadali na ňom len negatíva. Aby sa nerozbil na parciálne časti a nezostal takto v pamäti všetkým, ktorí, plní dojmov, výstavu opúšťali. Keby tento štát neurobil nič iné, len zabezpečil Slovákom po prvý raz v dejinách hranice, tak by mal zmysel. Keby neurobil nič iné, len ich zdvihol na úroveň vzdelaného a kultúrne vyspelého moderného národa s politickou kultúrou, na ktorú môžu byť hrdí a z ktorej ťažia do súčasnosti, rovnako by mal svoj zmysel. A tak by sme mohli pokračovať. Dnes právom staviame na tradíciách Československa a jeho odkaz a vplyv už často ani nevnímame. Aj preto majú takéto výstavy zmysel. Hovoria nám o našich dejinách, o našich úspechoch a zlyhaniach, všetko navyše v kontextoch, ktoré si nie vždy uvedomujeme.

Roman Holec je vedeckým pracovníkom Historického ústavu SAV a profesorom histórie na Katedre slovenských dejín FF UK v Bratislave. Zaoberá sa dejinami „dlhého” 19. storočia s presahom do roku 1945 a so špecializáciou na hospodárske a sociálne dejiny.