ZaĽubom

Ľubomír Longauer navždy ostane stelesnením úprimnosti, cieľavedomosti, rovnosti a bojovnosti. Nepoznám iného človeka, ktorý by lepšie dokázal žiť a artikulovať svoj životný program. Vysmieval sa naprsenej samoľúbosti a papalášskej hlúposti, uznával poctivý prístup a profesionalitu bez zbytočných rečí. Jeho najmocnejšou zbraňou bolo slovo, ktoré vychádzalo z jeho veľkej fabriky na vedomosti, skúsenosti, súvislosti a vycibrenú štylistiku. Aj na tieto moje slová by len zamrmlal: „No, no, no!“

Jeho prejav bol ako jeho život. Ťažký a zároveň jasný, zrozumiteľný. Hovoril, písal a žil pravdu. Raz mi povedal: „Prezradím ti tajomstvo, ako napísať dobrý text. Hovor si v duchu to, čo chceš napísať a zároveň to píš. A potom škrtaj, škrtaj, škrtaj.“ Vedel som, že on svoje slová neškrtal. Nemusel. Z prepisov jeho vystúpení mohli pokojne vzniknúť kvalitné skriptá. Keď niekam prišiel, bola ho plná miestnosť a to, čo hovoril, malo vždy jasnú myšlienku a posolstvo. Nie každému to bolo príjemné a nie každý s ním dokázal viesť dialóg. Veľa vecí ho mrzelo a často hľadal dôvody, prečo sa ľudia s rovnakým cieľom a nastavením navzájom podrážajú. Formuloval to celkom jasne keď povedal: „Nie politici alebo štátni úradníci, ale na Slovensku ťa nakoniec podrazia tvoji vlastní z tvojho fachu.“ Nebola to paranoja, ale trpká skúsenosť. Celý život viedol boj za hodnoty, ktorým veril, no občas keď sa pozrel za seba, tak bol na barikáde sám. Som rád, že vo chvíľach keď sa bojovalo o Múzeum dizajnu, tak sme boli vždy za ním. Aj keď to, či sme boj naozaj vyhrali, ešte stále nie je jasné.

Niekedy naše debaty skĺzli do jeho absurdných predstáv, čo bude, keď navždy odíde, keď zomrie. Vtedy sa na mňa dlho zadíval a povedal: „Predstavujem si veľký smútiaci dav, budú tam všetci (menoval desiatky bývalých kolegov, kolegýň, kunsthistoričiek a teoretikov dizajnu) a ty budeš stáť pred mikrofónom a hovoriť: Profesor Ľubomír Longauer bol múdry a láskavý človek…“ Vždy sme sa na tejto predstave neskutočne smiali. On preto, lebo mu to prišlo šialene vtipné, a ja som tým smiechom úspešne zaháňal predstavu, že také niečo môže niekedy nastať. Stalo sa to dnes.

Pred pár dňami som Ľubovi telefonoval. Prvé, čo sa ma spýtal, bolo: „Tak čo? Robia vám zle?“ Povedal som mu, že najhoršie je to, že ani neviem, čo nám vlastne robia. Všade je ticho, ktoré je možno aj horšie ako rinčanie zbraní. Pravdou je, že máme aspoň pokoj na tvorbu druhej expozície slovenského dizajnu. Povedal mi, že nevie, či príde 17. septembra na jej otvorenie. Poprosil som ho o jeho citát, ktorý by bol rovno pri vstupe do expozície. Chcel, aby som nejaký jeho citát vybral ja. Ja som oponoval, že najlepšie by bolo, keby to bol citát, ktorý pre tak významnú udalosť vyberie alebo rovno vytvorí on. Sľúbil, že mi ho do dvoch dní pošle. Po štyroch dňoch mi prišla SMS od Janky Močkovej: „Ahoj Maroš, neviem, či už vieš, že zomrel Ľubo Longauer.“

Sľubujem, že vyberieme ten najlepší citát. Naozaj je z čoho vyberať. Nestihli sme spolu realizovať ešte veľa plánov, ale viem, že tá hybná sila, ktorou si nás potisol, sa prenesie cez generácie a raz sa splní Tvoj sen o veľkom Umelecko-priemyselnom múzeu. Nikdy na Teba nezabudneme.

Česť tvojej pamiatke!

Za Slovenské centrum dizajnu napísal Maroš Schmidt.

Ľubomír Longauer (1948 – 2025)

Profesor Ľubomír Longauer patril medzi najvýznamnejšie osobnosti slovenského grafického dizajnu, a to nielen ako tvorca, ale aj ako historik, kurátor, autor publikácií o dejinách slovenského grafického dizajnu a spoluzakladateľ Slovenského múzea dizajnu. V rokoch 1963 – 1967 študoval na Strednej škole umeleckého priemyslu v Bratislave, kde v roku 1966 so spolužiakmi založili výtvarnú Skupinu 29. V rokoch 1969 – 1975 študoval na Vysokej škole výtvarných umení v Bratislave oddelení úžitkovej grafiky u profesora Jozefa Chovana. Po skončení štúdia pracoval ako grafický dizajnér v slobodnom povolaní. V roku 1989 bol jednou z významných osobností Nežnej revolúcie. V rokoch 1990 – 2003 pôsobil na Vysokej škole výtvarných umení v Bratislave: 1991 – 1993 bol jej prorektorom, od roku 1993 docentom, od roku 1998 profesorom. 1999 – 2002 bol vedúcim novovzniknutej Katedry grafického dizajnu. Po odchode z VŠVU učil do roku 2011 na Pedagogickej fakulte Univerzity Konštantína Filozofa v Nitre.

Ako grafický dizajnér pracoval najmä pre slovenské vydavateľstvá, kultúrne inštitúcie, galérie, divadlá, pre ktoré realizoval stovky knižných obálok, plagátov, značiek, bulletinov a iných tlačovín. Od roku 2000 sa Ľubomír Lonaguer intenzívne a ako jediný zaoberal historickým výskumom grafického dizajnu na Slovensku. Z výsledkov výskumu usporiadal množstvo výstav, ako napríklad Jozef Vlček: Neznámy autor známych prác (2011), Typografia a dizajn písma na Slovensku – Začalo to Cyrilom a Metodom (2013), Jozef Dóka ml.: Lautrec z Trnavy (2015), Univerzálny tvorca Miroslav Cipár (2015) a ako spolupracujúci kurátor expozíciu 100 rokov dizajnu na Slovensku 1918 – 2018 (2018).

Vydával časopis Grif Graf (2000) venovaný typografii a tvorbe písma, napísal monografie Martin Benka, prvý dizajnér slovenského národného mýtu (2008, spoluautorka A. Oláhová), O sebe a svojej práci (2009), Ladislav Csáder, zabudnutý bratislavský modernista (2009), Peter Roller – Bod, čiara, znak, písmeno (2013), Peter Ďurík – Typografia (2017) a výpravnú publikáciu Typografia a dizajn písma na Slovensku – Začalo sa to Cyrilom a Metodom (2013). V roku 2012 vydal prvý diel viaczväzkového cyklu Úžitková grafika na Slovensku po roku 1918 pod názvom Modernosť tradície, v roku 2013 druhý diel s názvom Vyzliekanie z kroja a v roku 2020 tretí diel Mierny pokrok.

Ľubomír Longauer bol jedným z iniciátorov a zakladateľov Slovenského múzea dizajnu, ktorému venoval celú svoju zbierku grafického dizajnu vrátane originálnych nákresov, skíc aj dobových výtlačkov z prvej polovice 20. storočia, prác svojich kolegov a študentov a tiež svoje vlastné práce z oblasti knižného dizajnu, plagátu a typografie.