Do dizajnu chceme priniesť nehu. Rozhovor s dizajnérkami NCD 2024

Tohtoročnú vizuálnu identitu Národnej ceny za dizajn 2024 – Komunikačný dizajn (NCD) pripravili dve dizajnérky – Barbara Kowalczuková (1996) a Terézia Denková (1992). Barbara je aktuálne študentkou magisterského ročníka v ateliéri Typo na Vysokej škole výtvarných umení (VŠVU). Bola jednou zo siedmich dizajnérov/dizajnérok, ktorých oslovila odborná komisia na vytvorenie vizuálnej identity NCD. Aktívne pôsobí v kultúrnej sfére, spolupracuje so združením Čierne diery, festivalom Pohoda, vydavateľstvom Brak či mesačníkom Kapitál. Terézia absolvovala rovnaký ateliér roku 2020. Ešte počas štúdia vytvorila koncepciu projektu Typogaráž, prostredníctvom ktorého už päť rokov prináša do Bratislavy podujatia a aktivity z oblasti grafického dizajnu, písma a typografie. V roku 2022 získala za tento projekt Cenu nadácie Tatra banky za umenie v kategórii Mladý tvorca – Dizajn. Je dlhodobou spolupracovníčkou štúdia Milk, dvornou dizajnérkou festivalu Sensorium a matkou jedenapolročného syna. Témy spojené s osobným životom dizajnérok či dizajnérov nie sú v našom diskurze príliš časté, avšak o to dôležitejšie. Cez rolu ženy-dizajnérky a dizajnérky-matky sa trochu s vtipom a trochu vážne rozprávame o dizajnérskej praxi, nastavovaní si svojho osobného a pracovného života, o vzťahu k času, ale aj o prostredí dnešnej podfinancovanej kultúry.

Autorov/autorky vizuálnych identít NCD z rokov 2020/2021, 2023 a aj toho súčasného spája spoločný menovateľ – ateliér Typolab¹. Zdá sa, že pod vedením Pala Bálika je to mimoriadne produktívny ateliér, taká továreň na úspešných dizajnérov/dizajnérky. Čo na to hovoríte?

Barbara: Typolab nie je iba Palo Bálik, ale aj Michal Tornyai a už dva roky aj Ľubica Segečová. Sú to tri silné osobnosti slovenskej dizajnérskej scény, ktoré nás dokážu viesť a ukazujú nám, že názory na to, čo je dobrý dizajn a ako má fungovať, môžu byť rôznorodé. Aj vďaka tomu od nich vychádza študentstvo, ktoré má silný názor a dokáže ho artikulovať.

Terézia: Ja som do Typolabu prišla v roku 2018 z Viedne², pretože mi tam vôbec nevyhovoval edukačný prístup. Dostávali sme konkrétne zadania a veľmi špecifické, názorovo úzke feedbacky. V Typolabe som mala zrazu veľkú voľnosť. Ocenila som, že si tam študenti/študentky vyberajú vlastné semestrálne zadania. To je podľa mňa aj jeden z dôvodov, prečo v Typolabe vznikajú dobré veci. Rozvíjajú témy, ktoré ich zaujímajú, pedagógovia/pedagogička ich celým procesom sprevádzajú. Takto pozitívne vybudovaný vzťah k projektom si potom po škole prenášajú do praxe. Presne tak by to podľa mňa malo byť.

B: Ja som bola jeden semester na Erasme v Belgicku a Typolab je určite vedený pestrejšie. Nielen z konceptuálnej stránky práce, ale aj pri budovaní soft skills. Potrebné zručnosti pre dizajnérstvo zo strednej Európy sú v niečom špecifické, musíme si napríklad vedieť upraviť diakritiku na používaných písmach, lebo často nie je dobre nakreslená. Tvorba písma pritom na Západe nepatrí medzi základné dizajnérske zručnosti – u nás týmto procesom prejde každý študent/študentka, čo je super. Vedenie ateliéru nás tiež podporuje v angažovanom občianstve, chodili sme spolu na protesty, robili bannery, spolupracovali sme s rôznymi kultúrnymi organizáciami aj prezidentskou kanceláriou.

Obe aktívne pôsobíte ako dizajnérky. Povedzte, aké projekty tvoria jadro vašej dizajnérskej tvorby?

B: Už niekoľko rokov popri štúdiu aktívne pracujem, dá sa povedať, že hlavne v kultúre. Grafický dizajn beriem ako zručnosť, vďaka ktorej viem byť funkčnou súčasťou tímu, ktorému ide o vyšší cieľ. Primárne sa venujem knižnej tvorbe, časopisom, printom či identitám. Je to pre mňa zároveň aj nástroj na spoznávanie zaujímavých ľudí. Keďže som stále v procese hľadania toho, ako by mohla vyzerať moja prax, rada pracujem aj s inými dizajnérmi/dizajnérkami, sledujem ich workflow, čo je pre nich dôležité, čomu sa najviac venujú. Snažím sa od každého niečo naučiť a vyskladať zo seba dizajnérske frankenštajnovo monštrum (smiech).

Už dva roky pracujem napríklad s Michalom Tornyaim v Čiernych dierach. Michal je renesančný muž, precízne sa venuje projektom od konceptu až po prípravu do tlače, všetko má u neho čas dozrieť. Už druhý rok robím sezónne aj pre festival Pohoda s Jožkom Sklenkom. Je to práca, ktorá sa k záveru dostáva do veľmi intenzívneho tempa – pri takýchto projektoch si človek musí osvojiť schopnosť hrať sa aj pod časovým stresom. Podobné je aj zalamovanie mesačníka Kapitál. Istá forma hravosti je pre mňa pri práci dôležitá – bolo pre mňa dlho náročné si ju udržať aj pod stresom, nepodľahnúť panike a nenechať sa zlákať schematickými riešeniami.

T: Moja srdcovka je Typogaráž, alternatívny priestor pre typografiu, grafický dizajn a dizajn písma³. Pravidelne organizujeme eventy, workshopy, koncerty a prednášky dizajnérov/dizajnérok nielen zo slovenskej scény. Dáva mi veľký zmysel prispievať týmto do dizajnérskej komunity. Na dizajne a vizuálnych materiáloch k Typogaráži väčšinou spolupracujem s inými dizajnérmi/dizajnérkami a je to presne, ako opisovala Baša. Fascinuje ma sledovať, ako pracujú iní ľudia. Typogaráž je celoročná práca, ktorá zahŕňa mnohé činnosti, od žiadania o granty, organizáciu, dizajnovanie až po vyúčtovanie. Popri tom som ešte dvorná dizajnérka festivalu Sensorium, čoskoro zverejňujeme ročník 2024. Aktuálne pracujem na jednom menšom projekte aj s animátorkami a ilustrátorkami Ové Pictures. Je to tiež výborná skúsenosť, keď každý robí to, čo vie najlepšie. Vtedy vznikajú výborné veci. Občas ešte stále zvyknem pracovať na vybraných projektoch pre štúdio Milk. A môj syn, na tom tiež pracujem, vo dne v noci (smiech).

Povedali by ste, že je pre vás snaha spolupracovať na projektoch s rôznymi ľuďmi programová?

T: Grafickí dizajnéri/dizajnérky sa pri svojej práci len ťažko vyhnú spolupráci s inými ľuďmi, či už ide o ilustrátorky, tlačiarov, umelkyne, fotografov alebo korektorky. Práve tejto téme sme venovali posledné dve Typogaráže. Je to každodenná súčasť našej profesie, no napriek tomu sa o tom málo rozprávame. Pokiaľ ide o spoluprácu na projektoch s inými grafickými dizajnérmi/ dizajnérkami, je to u mňa dosť freestyle, záleží na charaktere projektu, chuti viac diskutovať o koncepčnej fáze a aj na časových kapacitách.

B: Ja tiež považujem dizajn za kolaboratívne médium. Som momentálne vo fáze, kedy by sa spolupráca s inými dizajnérmi/dizajnérkami dala nazvať programom. Vnímam to ako také „dizajnové randenie” – pracuješ s rôznymi ľuďmi a skúšaš, či vám to spolu klapne.

A vy dve spolupracujete na projektoch pravidelne?

B: Nie, toto je naše „prvé rande”. Mne sa Teréziine práce veľmi páčili už na škole, takže keď som si hľadala niekoho, s kým by som robila vizuál k NCD, využila som to ako príležitosť zlákať Teréziu na spoluprácu. Je to projekt pomerne lukratívny, ale aj desivý v tom, že je pre dizajnérov/ dizajnérky – najkritickejšie publikum.

1. Typolab (v súčasnosti ateliér Typo) je ateliér so zameraním na písmo na Vysokej škole výtvarných umení v Bratislave, ktorý vedie Palo Bálik. Minulý ročník boli obe spoluautorky aj spoluautor NCD (Aurélia Garová, Tereza Maco, Jožko Sklenka) dlhoroční študenti/absolventi tohto ateliéru. V rokoch 2020/2021 navrhli vizuálnu identitu NCD Andrej&Andrej (Andrej Čanecký, Andrej Barčák), tiež obaja absolventi Typolabu.
2. Tereza strávila na Die Universität für angewandte Kunst vo Viedni dva ročníky na Katedre grafického dizajnu.
3. Viac info na www.typogaraz.sk

---

Celý článok nájdete v časopise Designum 2/2024 na s. 16. Viac informácií o predaji časopisu Designum.

Designum oslavuje tento rok 30. výročie svojho vzniku! Pri tejto príležitosti bola v Galérii dizajnu Satelit otvorená výstava a k prvému tohtoročnému číslu sme Vám pribalili malý darček v podobe zápisníka.