Laboratóriá dizajnu – Základ školskej a múzejnej pedagogiky

Neľahké cesty k aktuálnemu fenoménu výučbových laboratórií ergonómie dizajnu

O metódach výučby na umeleckých školách sa diskutuje pomerne často.¹ Hoci sú aj veľmi energické, ale nemajú takmer žiadny vplyv na prax. Je teda pravda, že vysoké umelecké školstvo patrí ku konzervatívnym prostrediam, kde je ťažké presadiť potrebné zmeny, takže sa menia skôr len povrchne a formálne?

Potvrdzovala by to skutočnosť, že model ateliérovej výučby vytvorený na akadémiách v 19. storočí a stavajúci na pedagogickom príklade slávneho umelca prežíva dodnes, hoci klíma „umeleckej prevádzky“ sa od druhej polovice 20. storočia zásadne mení. Na výučbu úžitkovej tvorby boli koncom 19. storočia zakladané umeleckopriemyselné školy, ktoré nadväzovali na umeleckopriemyselné múzeá, ale mechanicky prevzali ateliérový model. Inak dobre premyslený koncept bol postavený na potrebe pozdvihnutia estetickej úrovne priemyselnej výroby. Múzeá predstavovali pre výučbu užitočné partnerstvo, pretože umožňovali študentom priamy kontakt s novou aj staršou produkciou výroby. Prepojenie škôl a múzeí je funkčné aj preto, že v rámci trhového mechanizmu je nevyhnutné kultivovať výrobu aj zákazníkov.

Premýšľaví učitelia umeleckopriemyselných škôl si často kladú otázku, prečo sa táto výživná symbióza neuchovala dodnes. Presvedčivo na to odpovedá teoretik dizajnu Jan Michl, ktorý je presvedčený, že školy prestali využívať múzeá s nástupom „bezpríkladovej pedagogiky“ moderny, ktorá odmietala štýlovú kontinuitu dizajnu a stavala predovšetkým na revolučných inováciách.² Michl si všíma, že na dizajnérskej tvorbe ovplyvnenej takto zmenenou výučbou sa začali prejavovať väčšie známky povrchnosti a formálnosti, pretože študenti sa neopierali o dostatok praktickej skúsenosti s produktmi.

Pri úvahách nad metódami výučby je nevyhnutné vždy sa zaoberať kvalitou praktických cvičení, ktoré vytvárajú potrebnú protiváhu verbálnym prednáškam ilustrovaným iba dvojrozmernými fotografiami. Na dizajnérskych školách sa bežne vytvárajú modely rôznych produktov v dielňach. Málo sa ale komplexne testujú v laboratóriách. V nich sa tiež môžu predvádzať procesy, ktoré ani pri premietaní videa nie sú dostatočne názorné. K mimoriadne prínosným činnostiam laboratórií patrí dnes prezentácia servisno-opravárenských a recyklačných postupov.

Mechanické prevzatie ateliérového systému výučby pre úžitkovú tvorbu bolo mylné aj preto, že na rozdiel od voľného umelca má byť dizajnér predovšetkým univerzálny profesionál schopný plniť veľmi rôznorodé požiadavky zákazkovej tvorby. Na takúto výučbu je vhodný iný prístup, aký napríklad zaviedol v šesťdesiatych rokoch 20. storočia Ján Šmok pre zákazkových fotografov na pražskej Filmovej a televíznej fakulte AMU (FAMU). Študenti v ňom pod vedením výrazných osobností postupne absolvovali množstvo odlišných špecializovaných kurzov, čo zabezpečilo ich univerzálnu profesionalitu. Nebol pritom vylúčený ani rozvoj ich voľnej tvorby, ktorá ale netvorila dominantnú zložku štúdia.

Dnes nie je samozrejmé dotýkať sa exponátov v múzeách a dokonca ich rozoberať z dôvodu ochrany zbierkových predmetov. Narážame aj na bezpečnostné predpisy. Napriek tomu, že dnešné prevádzkové podmienky múzeí dizajnu príkladnú pôvodnú výučbovú prax priamo neumožňujú, našli si najprogresívnejšie zbierkotvorné ústavy cestu, ako pre ňu vytvoriť podmienky a pritom dodržať prísne predpisy. Je na to potrebné zavedenie špeciálneho režimu akvizície a vytvorenie výučbových laboratórií s možnosťou ochranného režimu prezentácie. Kvalitné múzeá dizajnu pochopili, že musia funkčne slúžiť rovnako školám aj širokej verejnosti. Dizajn ako výtvarný produkt nepatrí za sklo vitríny, ale do rúk užívateľa.

Výučbové laboratórium predstavuje nielen priestor, ale najmä systém práce, kde verejnosť vrátane študentov priamo s produktmi pracuje v ich funkčnej rovine alebo predvádza činnosť múzejný pracovník. Ak mnohé predmety z technických a finančných dôvodov nemožno dlho udržať vo funkčnom stave, musí byť včas urobená primeraná videodokumentácia. Celú metodiku dobre popisujú texty pochádzajúce z múzeí, ktoré ju dokázali uviesť do praxe.³

Dnes sa však slovo laboratórium s obľubou používa aj pre čisto tvorivé priestory alebo zoskupenia. Umelci tým chcú naznačiť určitý postoj k práci, ale väčšinou sa pri tom nesnažia pracovať vedeckými metódami. Podobne je to aj pri postupe nazývanom design-research. Umelecký výskum tvorí jeden z troch pilierov ľudského poznania, používa odlišné metódy ako vedecký výskum, nemôže ho nahrádzať, ale musí ho dopĺňať.⁴ Pokiaľ majú byť výsledky umeleckého výskumu prínosne využité vo verejnej praxi, často je potrebné, aby sa tak dialo v následnej spolupráci s vedcami. Samotný design-research⁵ má z rôznych dôvodov blízko k marketingu a svojou metodikou nesmeruje ku skutočnému, ale k trhovo uplatniteľnému povrchnému komfortu. Tomu môžu laboratóriá svojimi racionálnymi vedeckými metódami vytvoriť potrebnú protiváhu na podporu skutočného komfortu. Každé laboratórium môže plniť súčasne viac funkcií – výskumnú, kontrolnú, vzdelávaciu či prezentačnú. Špecializované laboratória ergonómie sa potom môžu zaoberať základom vzťahu užívateľ – produkt, teda interakciou človeka a dizajnu (architektúry), alebo len čiastkovým spôsobom testovať vlastnosti jednej zo strán interakcie.

Výučbové laboratórium sa teda stáva jedným z najvýznamnejších fenoménov dnešnej pedagogiky, bez ktorej sa nezaobídu školy rovnako ako múzeá. Vývojová cesta k nej nebola jednoduchá a rýchla, preto stojí za pozorné ohliadnutie. Náš pohľad do minulosti bude pre stručnosť skôr náhodný, aby upozornil na charakteristické príklady, z ktorých je vhodné vziať si poučenie pre dnešnú prácu. K českým príkladom sú preto pripojené aj zahraničné.

Prvý český priekopník – dizajnér Petr Tučný

Ohliadnutie začína päťdesiatymi rokmi 20. storočia, keď dizajnér Petr Tučný zostavil na pražskej Vysokej škole ekonomickej odborný tím, ktorý v Laboratóriu experimentálnej a úžitkovej estetiky testoval a vyvíjal ergonomické tvary bežného ručného náradia, napr. pre stavebných robotníkov, ale aj ovládačov strojov.⁶ S podporou niektorých politikov sa mu podarilo presadiť mnohé návrhy do malosériovej výroby, ale celkovo nebolo v totalitnom štáte pre zdravotné potreby manuálne pracujúcich dostatok pochopenia, hoci návrhy mali vplyv na zvýšenie produktivity práce. Činnosť laboratória bola prirodzene veľmi užitočným doplnkom štúdia ekonómov, ktorí mali možnosť pri skúmaní ľudskej výkonnosti vnímať aj problematiku dizajnu nástrojov a ich ergonómie. Literatúra uvádza, že na použitie Tučného zlepšenia bol skôr predpoklad v zahraničí, najmä v Sovietskom zväze.⁷ Laboratórium publikovalo výsledky svojho výskumu tak v odbornej, ako v populárnej tlači. V každom prípade to bol, pokiaľ ide o vedecký tím a laboratórium, čin v tom čase v Československu výnimočný.

---

Celý článok nájdete v časopise Designum 4/2022 na s. 44
Predaj časopisu Designum