Záhyby – globálny fenomén dizajnu a umenia

V tohtoročnej jarnej prehliadke krátkodobých výstav vo viedenskom Umeleckopriemyselnom múzeu (Das MAK – Museum für angewandte Kunst) sa predstavila rozsahom síce menšia, ale svojím výrazným transmediálnym a medzikultúrnym zameraním veľmi podnetná výstava nazvaná jednoslovne Záhyby (nemecky Falten, anglicky Folds). Tento jednoduchý výraz má nielen niekoľko slovníkových definícií, ale taktiež umeleckých, sociokultúrnych a filozofických presahov. Tieto rôznorodé uhly pohľadu výstava originálne „definuje“ v rámci viacerých tematických okruhov. Na jeho globálnosť a mnohovýznamovosť upozorňuje už úvodný text výstavy, ktorý zdôrazňuje, že človek je v kultúrnom a prírodnom prostredí doslova všade obklopený záhybmi, skladmi, vráskami, zvrásneniami... Tie nás ako prirodzený fenomén sprevádzajú po celý život v najrôznejších podobách a súvislostiach, okrem iného ako textilné sklady, plisovania, riasenia v oblasti umenia a dizajnu, ale taktiež ako vrásky a záhyby kože, ktoré sú prirodzenou súčasťou fyzického tela. Celá planéta je formovaná geologickými vrásneniami a i tie najmenšie detaily prírody, ako je štruktúra krídiel hmyzu alebo okvetných lístkov rastlín, dosvedčujú univerzálnosť tejto základnej stavebnej schémy.

Záhyby, sklady a vrásky sú tak síce trvalou, ale zároveň neustále sa meniacou súčasťou nášho umeleckého a biologického nastavenia. Táto nestálosť, mnohotvárnosť a pominuteľnosť preto otvárajú širokú škálu možností ich umeleckého uplatnenia. Autorka výstavy Mio Wakita-Elis, ktorá je zároveň kurátorkou ázijskej zbierky múzea, pristupuje k tejto zložitej téme práve z hľadiska jej bohatosti a mnohovrstevnatosti. Zameriava sa predovšetkým na dve ústredné oblasti – sféru umelých záhybov, skladov a riasení, ktoré súvisia prevažne so svetom umenia, remesla, módy a dizajnu. Druhá hlavná oblasť výstavy kladie dôraz na fyzickú a emočnú stránku ľudského tela a na jeho prirodzené prepojenie s kultúrnym i pôvodným prírodných prostredím. Toto základné rozlíšenie naznačuje výrazné antropologické zameranie výstavného projektu, keď umelecké a estetické vplyvy často priamo súvisia s históriou určitej sociokultúrnej oblasti, súčasnými globálnymi a ekologickými témami, problematikou genderu alebo dokonca priamo s ontologickými otázkami našej existencie. Zjednodušene tak môžeme povedať, že náš vzťah k fenoménu skladov, záhybov a vrások úzko súvisí s prostredím a spoločenským zriadením, ku ktorému prináležíme a ktoré nás dlhodobo formuje.

Výstava predstavuje vyše deväťdesiat exponátov, prevažne zo zbierok múzea, ale zastúpené sú taktiež výpožičky z iných inštitúcií alebo zbierok. Prezentujú sa tu nielen najrôznejšie umelecké médiá, formy a materiály, ale taktiež časovo a predovšetkým geograficky rôznorodé predmety a umelecké objekty. Prevažujú diela mimoeurópskej proveniencie, predovšetkým z oblasti tradičného čínskeho a japonského umenia a umeleckého remesla, ktoré sú zaujímavo konfrontované s ukážkami z tvorby súčasných japonských a taktiež rakúskych umelcov a dizajnérov. Tradičné západné (európske) umenie je zastúpené v podstatne menšej miere a v mnohých prípadoch práve v súvislosti so vzájomnými historickými umeleckými kontaktmi s čínskym, japonským, alebo všeobecnejšie mimoeurópskym prostredím.

Typickým príkladom takýchto umeleckých stretávaní, cirkulácií a vzájomných prelínaní sú ukážky historických japonských skladacích vejárov, ktoré boli v Japonsku používané už približne od 8. alebo 9. storočia. Išlo o vzácne predmety, často zdobené maľbou, kaligrafiou alebo inými umeleckými technikami. Skladacie vejáre zároveň predstavovali obľúbený vývozný artikel, ktorý Japonsko najprv vyvážalo do Číny a Kórey, kde boli ich tvary, konštrukcie a materiály postupne rôzne upravované a približne od 15. storočia sa tieto nové dizajnové formy vejárov importovali ako obchodný a umelecký tovar do Japonska, krajiny ich pôvodu. Svoju popularitu si ale rýchlo našli i v Európe, kam začali východoázijské skladacie vejáre od 16. storočia dovážať portugalskí a španielski obchodníci. Postupne sa rozvinula výroba skladacích vejárov v čínskom štýle i v Európe v rámci vlny chinoiserií – produkcie luxusných predmetov napodobujúcich čínske umelecké predmety. Čínsky i japonský exportný trh sa aj v nasledujúcich storočiach zameriaval na produkciu vývozných skladacích vejárov určených priamo pre európsky trh. V európskom prostredí vejáre navyše získali výrazný genderový podtext, boli často spojované predovšetkým so sexuálnou atraktivitou žien. V kontexte stredoeurópskeho kultúrneho priestoru zaznamenali moderné inšpirácie japonskými skladacími vejármi veľký ohlas napríklad v rámci nových umeleckých prístupov Viedenskej secesie okolo roku 1900.

Umelé sklady v umení a dizajne. Sklady ako forma ornamentu i spoločenskej kritiky

Skladacie vejáre sú však len jednou z mnohých umeleckých a dizajnových foriem, pre ktoré predstavujú metódy skladov a záhybov základný konštrukčný prvok. Výstava ukazuje celý rad ďalších umeleckých a remeselných prístupov, ktoré tieto metódy uplatňujú, či už ide o dizajn textilu, porcelánu, skladacieho nábytku, výrobu najrôznejších úžitkových predmetov od malých krabičiek, taštičiek až po väčšie kusy interiérového dizajnu.

Dominantnou oblasťou je však predovšetkým odevný a textilný dizajn, prirodzene zameraný na umelé sklady, záhyby a riasenia. Rôzne metódy skladov a riasení sú už tisíce rokov súčasťou tradičného odievania v rôznych častiach sveta. Túto umeleckú sféru na výstave zastupuje niekoľko vzácnych ukážok plisovaných sukní národa Miao, žijúceho prevažne v menších, rozptýlených komunitách v horských oblastiach južnej Číny. Zjednocujúcim kultúrnym prvkom jednotlivých komunít je práve fenomén indigovo sfarbených plisovaných sukní, ktoré sú charakteristickým odevom žien tohto národa. Ukazujú nielen na spoločenské postavenie svojej nositeľky, ale zároveň na jej jedinečnosť medzi ostatnými ženami, pretože každá sukňa je ručne vyrobená zložitými a neopakovateľnými remeselnými postupmi. Spôsoby výroby sa líšia región od regiónu. Sukne každej komunity sú zároveň odrazom okolitého prírodného prostredia, kde predstavuje dôležitý faktor dostupnosť konkrétnych farbiacich prísad a pigmentov, výber a typ povrchových úprav a nastavenie procesu plisovania textilného materiálu.

Tradícia skladov a záhybov v oblasti módnej tvorby, i celkovo vo sfére umenia a umeleckého remesla, je však asi najtesnejšie prepojená s historickou a súčasnou japonskou kultúrou. Zložité skladanie a trojrozmerné priestorové formovanie textilu alebo papiera patrí k charakteristickým postupom japonskej umeleckej tvorby. Výrazne sa uplatňuje napríklad pri vytváraní klasického japonského odevu – kimona, umeleckého skladania rôznych motívov z papiera – origami, alebo práve v podobe tradičných skladacích vejárov alebo paravánov.

Autorke výstavy sa podarilo výstižne ukázať tesnú nadväznosť súčasného japonského umenia a dizajnu na tento silný a stále živý historický umelecký odkaz. Predmety tradičného umeleckého remesla sú tu konfrontované s ukážkami z tvorby popredných osobností súčasného japonského umenia a dizajnu, ako sú Issey Miyake, Aika Furukawa, Reiko Sudō a mnohí ďalší.

---

Celý článok nájdete v časopise Designum 3/2023 na s. 46
Predaj časopisu Designum