Výstava Národná cena za dizajn 2019 podľa Andrey Ďurianovej

Nasledujúci rozhovor predstavuje prepis komentovanej prechádzky po výstavnej sále s autorkou výtvarnej koncepcie a architektúry výstavy Andreou Ďurianovou. Pristavili sme sa pri väčšine diel a Andrea k oficiálnym popiskám pridala svoje postrehy a doplňujúce informácie.

Nachádzame sa v priestoroch Slovenského národného múzea na Vajanského nábreží v bývalej kaviarni, čo všetko tu môžeme nájsť? Ako si tvorila túto výstavu?

Východiskom bol priestor a zoznam vybraných diel. Úlohou výstavného dizajnu je vytvoriť prostriedok medzi priestorom a exponátmi. V tomto prípade som vytvorila čierne plochy, ktoré oddeľujú priestor, ktorý považujem za veľmi komplikovaný. Je dominantný, členitý, materiály sú výrazné, sálu delia stĺpy.

Hneď po vstupe upúta veľkorozmerný kruhový objekt, čiže vidím v tom aj pravidelný systém symetrie. Prečo toto dielo dostalo takúto centrálnu polohu?

Bolo to trochu východisko z núdze. Ten kruhový objekt je hudobný nástroj od Oleksandry Bakushiny, ktorý visí na dosť veľkej kovovej konštrukcii. Tá konštrukcia mi robila trochu problém… S kurátorom sme zvažovali aj jej umiestnenie medzi ostatné objekty, avšak nakoniec sme sa zhodli, že môže tvoriť aj takúto dominantu.

Mne sa to zdá veľmi efektné a baví ma tá Harmincova kulisa zo začiatku 20. storočia na pozadí úplnej súčasnosti. Múzeum na Vajanského nábreží vzniklo pôvodne ako Poľnohospodárske múzeum, nedávno v týchto priestoroch sídlilo Detské múzeum, takže výstava dizajnu sem úplne zapadá. Ako sú exponáty členené a usporiadané?

Nie je to podľa kategórií, ktoré sú dané Národnou cenou za dizajn. Postupovala som podľa typových kategórií. V najväčšom priestore som sústredila nábytok. Jednotlivé objekty sú doplnené drobnejšími predmetmi, podľa kontextu. Napríklad sklo je vystavené na ďalších exponátoch a nie samostatne na sokloch. Hneď na kraji vidíme stôl od Javoriny, má dĺžku skoro 3 metre, ale proporcie stolovej dosky pôsobia neuveriteľne subtílne. 

Čiže celá inštalácia je založená na kontexte. A všetko je jasne vysvetlené popiskami.

Zdalo sa mi to vhodnejšie, kompozične sa to pekne dopĺňa.

Áno, hovoríš tým, že ide o dizajnérske výrobky, ktoré sa dajú reálne používať. Prejdime v našej prehliadke za roh novovzniknutej steny…

Ešte sa môžeme pristaviť pri zaujímavej vodnej fajke. Musím povedať, že je to jeden z mojich favoritov tohtoročnej ceny. Hliníkové dielce sú veľmi precízne prepracované. Celý objekt sa skladá z hliníkových a sklenených častí. Na kove vzniká zaujímavý dekor. 

Kam by sme to typologicky zaradili? To je vlastne dobrá pikoška, že na Slovensku vznikol dizajn vodnej fajky!

Je to funkčný objekt, ale zároveň aj krásny interiérový doplnok. Môžeš si to kúpiť a mať doma. Autori to s nadsádzkou nazývajú slovenská fujara. Ale vraj sa to predáva po celom svete. Ešte ma na tom zaujalo, že akákoľvek časť sa dá nahradiť, objekt sa dá rozobrať na jednotlivé komponenty.

To je dôležité – element opraviteľnosti. Sú aj ostatné diela na Národnej cene za dizajn opraviteľné?

Viem, že tento rok nezisková organizácia Repairably dokonca udeľuje cenu za opraviteľný dizajn, čiže je to určite podstatné kritérium. Avšak si myslím, že by so to malo týkať hlavne masovo vyrábaných produktov. Pri niektorých veciach sa ťažko môžeme baviť o opraviteľnosti, napríklad pri sklenených pohároch, pritom ich opakované používanie isto nezaťažuje životné prostredie. Čiže opraviteľnosť je samozrejme dôležitá, ale k životnému cyklu vecí patrí aj “smrteľnosť”, akurát v súčasnosti veci pochovávame oveľa skôr ako stihnú dožiť… 

Prichádzame k lampe…

Moodlight. Až tak to nie je moja parketa, ale oceňujem ten nápad, časti tienidla sa dajú posúvať a tým vytvárať inú svetelnú atmosféru. Mení sa intenzita a farebnosť svetla. Je to variabilné. No a táto nábytková kolekcia Tatran opäť od firmy Javorina je výborná. Vyznie v interiéri a má hravú myšlienku, vidím tam náš typický motív tatranského profilu, ale možno aj šindľovej strechy… Stolíky Foldari 01, študentská práca Viktora Javoreka z Košíc, sú mi naozaj blízke, pretože ide o ohýbaný plech. Stolík vznikne iba vyrezaním určitého tvaru a jeho ohýbaním. Je to síce dosť ťažké, ale zasa to môže fungovať aj v exteriéri… 

Asi sa to ešte nevyrába, keďže ide o študentskú prácu, ale mohli by sme ju odporučiť… Pripomína mi to origami.

Pravdaže, to sú bežné inšpirácie, ktoré fungujú. Potom tu máme obkladačky inšpirované ľudovými motívmi. Viem si obe predstaviť v zaujímavom interiéri. Dekor obkladačiek je určite zaujímavá téma. Človek ako taký má dekor rád, naše oko má záľubu v ornamentoch. Bohužiaľ, niektoré bežne predávané obklady majú naozaj príšerný výzor a ľudia si to dajú domov do bytu…

Inak ďalšia zaujímavá téma, koľko dizajnu vzniká podomácky DIY, ľudia nakupujú v rôznych hobby obchodoch, ktoré im možno tlačia ideu, že žiadnych dizajnérov nepotrebujú. Myslíš, že bežní ľudia chodia na Národnú cenu za dizajn, aby sa inšpirovali pri zariaďovaní bytu? 

To je ťažko povedať. Ale určite by to bolo fajn. Naši dizajnéri sú dosť málo viditeľní. Mnohí sa nevedia predať. Výroba je jedna vec, ale predaj a komunikácia so zákazníkom ďalšia. Mnohí dizajnéri sú naozaj nastavení len na proces navrhovania, prípadne výroby objektu, avšak to k úspechu nestačí… Ďalej tu máme vystavenú novinku od Michala Staška pre firmu tuli. Páči sa mi na tom, že ide o textil s výplňou a pôsobí to ako pevná sedačka. 

Hra s formou vankúšikov ako čalúneného kresla. Zvládnutá funkcia. Presuňme sa k ďalšej sekcii, môžeme ju nazvať experimentálna?

Môžeme. Tu je autorka Zuzana Zmateková, ktorá sa rozhodla pre spoluprácu s programátorom a vytvorili generované obrazce na tkanej textílii. Vytvorili nový typ vizuálu, ktorý vzniká z dát.

Je to aj vizuálne pútavé a iné. Zaujímalo by ma, ako by vyzeralo niečo z toho ušité. Poďme ďalej.

Viktor Tabiš vytvoril náramok na staré digitálky. Silikónový variabilný obal umožňuje užívateľovi nosiť aj digitálky, ktorým sa pokazil remienok. Je to vlastne ekologické, dáva veciam druhý život. Autor pri tom dokáže vyriešiť celý proces výroby sám. 

Podobne ako Marko Horban vedľa…

Tento projekt je aj vo výrobe, Marko ho údajne vyvíjal niekoľko rokov a testoval vhodný rozmer a formu. Ide o škatuľu na papierový odpad. Jednoduchý kváder má rúčku, za ktorú sa dá uchopiť a vyniesť do smetí. Zaujímavá je netypická proporcia nádoby, ktorá sa vie zmestiť do užšej medzery medzi nábytkom, či dobre “priľne” ku stene. Ide tiež o nízkonákladovú záležitosť. Dobrá je tá kombinácia s výrobcom, ktorý poukazuje čiastku z predaja na adopciu stromov.

Ekológia, recyklácia a udržateľnosť v dizajnérskej obci celkom rezonuje.

Určite. Máme tu jeden karbonový stôl, je krásny, ale porota sa zamýšľala nad aspektami ekológie. Každopádne vzťah dizajnu a ekológie je veľmi komplexná téma a ja sama v tom nemám úplne jasno. Áno, treba zmeniť prístup k produkcii aj prístup spotrebiteľský. Všeobecne dnes prevláda názor, že plasty sú zlé. Avšak ja si neviem predstaviť život bez plastov. Plastová fľaša je dokonalá vec, je ľahká, zároveň priehľadná a nerozbitná, ako najväčší problém sa javí, že je taká lacná… Ako hovorí pán profesor Alexy, vynálezca slovenského bioplastu, nie plast je zlý materiál, ale to, ako s ním človek zaobchádza.

Vedľa vidíme – vulgárne poviem – “solárne kachličky” načo je nám taký produkt?

Je to systém solárnych panelov, ktorý kombinuje funkčnú záležitosť s estetickou kvalitou. Keď takýto produkt umiestnime na fasádu rodinného domu, vytvára úplne inú atmosféru a vizuálnu kvalitu.

Humanizácia solárnych panelov?

Asi áno. Ako vyrobiť niečo funkčne a pekne. A zároveň to evokuje južanské krajiny. 

A celá ďalšia miestnosť je venovaná odevu a odevným doplnkom. Skraja začínajú exponáty od okuliarov IOKO.

Je to zaujímavá záležitosť. Som trošku zaujatá, lebo s Danou Prekopovou spolupracujem, konkrétne tu som navrhovala krabičku na okuliare. Veľmi obdivujem jej vášeň pre okuliare, je človek, ktorý tým naozaj žije. Táto kolekcia je výsledkom spolupráce IOKO a Nastassie Aleinikavej, ktorá je niekoľkonásobná držiteľka ocenenia Czech Grand Design. Kolekcia obsahuje spolu s okuliarmi aj brošňu z odrezkov z rámu a okuliare sú uložené v acetátovej platničke, z ktorej boli vyrobené. Okuliare sú ako poznávacia značka človeka, to platí o tých dobrých aj “horších”. Avšak keď človek raz vyskúša to dobré, ťažko sa vracia k “horšiemu”…

To asi platí o každom dizajnérskom produkte… A hneď vedľa je vystavená autorka Mária Štraneková, ona je pre mňa synonymom čistej elegancie.

V tejto kolekcii Maja pracuje so staršími kusmi látok, minimalizuje odpad v strihoch, to je dôležitá rovina. A prichádzame k absolútnemu víťazovi – Marcel Holubec W. a kolekcia Suverén. Porota sa “že vraj” jednoznačne zhodla. Technicky je to naozaj na vysokej úrovni. Marcel síce navrhol v podstate obyčajné veci, ako tričká, kraťasy, či bundy, avšak prepracované v detailoch a dokonale ušité. 

A ako hodnotíš Lenku Sršňovú?

Neuveriteľne rozsiahla práca. Cítiť vášeň pre tému, sústredenie a precíznosť. Spolu s Ondrejom Jóbom poukázali na to, že máme z čoho na Slovensku čerpať inšpiráciu a tiež akým spôsobom sa dá s touto inšpiráciou pracovať.. Príde mi to dôležité. 

Čerstvý prístup a zároveň sa na nič nehráme, že otrocky kopírujeme kroje. A je to v pohode aj na denné nosenie, kabát z kolekcie Fullove má aj riaditeľka SCD Mária Rišková. Ale aj Michaela Bednárová redefinuje “ľudovosť” a “slovenskosť”.

Aj tu obdivujem profesionálny prístup autorky, vytvára si vlastné autorské látky. Myslím, že spolupráca módneho a grafického dizajnéra je zásadná a to na našej scéne funguje výborne. Motív makovice ma zvlášť baví, je to typická plodina z dedinských záhrad, pestovala ich aj moja starká a všade na západe je to pritom zakázané…

Veru, makovú blúzku som mala na slávnostnom odovzdávaní cien NCD. Michaela je úžasná v tom, že často šije svoje modely “one size”. Takže môžete pokojne pribrať, otehotnieť a podobne… Ešte tu máme úplety Andrey Vonkomerovej.

Zaujala ma určitá “konštrukcia” úpletu, má svoju vlastnú štruktúru. Z tejto štruktúry vychádzajú aj tvary odevov, ktoré sú veľmi špecifické.

Tiež to pre mňa demonštruje majstrovstvo v materiáli, nápady a riešenia, ktoré vznikali precíznym procesom. Máme tu šperky…

Tatiana Lesajová používa netradičné materiály pre šperk – mramor a mosadz. Zaujímavý je tiež príbeh okolo produktu, celá značka. Tatiana to má veľmi dobre zvládnuté. Venuje sa aj interiérovému dizajnu, navrhla napríklad interiér cukrárene Le Miam, ktorá je moja obľúbená. Má istý “francúzsky šmrnc” a spája sa mi to aj s jej šperkami.

Obráťme sa k ďalšej strane, tu máme niečo ako detskú sekciu…

Tak to vyšlo. Batohy Nosha mi prídu vtipné v marketingu… Ruksak, ktorý je kompostovateľný? Načo treba kompostovateľný ruksak? Ale potom si poviem, že prečo nie?

Ja som si ho teda zaobstarala, je kvalitne vypracovaný a vždy, keď ho dávam dieťaťu na výlet si robíme z toho srandu: Pozor, nechoď okolo kompostu, aby sa ti nerozložil ruksak!

Tu je ocenená študentská práca The Kit for an Urban Kid, je to zostava štyroch hracích balíčkov pre detské objavovanie vonkajšieho prostredia. Rozdelené sú podľa ročných období. Deti si napríklad môžu vyrobiť kŕmidlo pre vtáčiky a následne ich pozorovať. Toto mi úplne pripomína domov, môj otec s mladším bratom takto zostrojili kŕmidlo pre vtáčiky a my sa na ich nálety každú zimu pozeráme. 

Na hornej galérii je nainštalovaná “autíčkárska sekcia”.

V tejto oblasti nie som odborníčka, lepšie povedané, že som dokonca slepá na autá, niekedy neviem spoznať ani naše vlastné auto…
Máme tu výhercu, terénny minibus, na videu to vyzerá super a viem si úplne predstaviť výlet s kamošmi niekam do divočiny… Ďalej tu máme modely volantov, ktoré sú vyrobené 3D tlačou. Tvoria ich komplikované štruktúry, ktoré mi prídu zaujímavé. Tiež je tu práca, ktorá vyzdvihuje korok ako materiál budúcnosti pre interiér auta. Hmmm. 

Celkovo odchádzam z výstavy príjemne informačne i vizuálne uspokojená, exponátov je tak akurát na primerané sústredenie, ty si spokojná?

Pri navrhovaní výstavného riešenia som uvažovala aj nad tým, čo po výstave zostane. Od začiatku som teda mala v hlave, že nebudeme vyrábať nič na mieru. Mojou voľbou bolo vyskladať výstavu z hotových produktov, v našom prípade sú to štúdiové statívy, ktoré sme si v podstate len prenajali a po výstave ich vrátime. Statívy sú použité v kombinácii s čiernou netkanou textíliou, ktorá je jednak najlacnejšou voľbou a po výstave ju môžeme posunúť na ďalšie použitie nejakému záhradkárstvu, prípadne študentom dizajnu.  S pocitom spokojnosti mávam však celkovo problém, teda s tým, že ho obyčajne nemám. Aj pri tomto projekte mám isté pochybnosti, premýšľam, že som mala niečo urobiť inak a ako by to mohlo byť lepšie. Každopádne na výstave je niekoľko produktov, ktoré sa mi naozaj páčia a som rada, že vznikli na tu na Slovensku. 

Viac o výstave NCD 2019
Katalóg NCD 2019