Vyšiel nový Designum 2/2021!
Aktuálne číslo Designumu prináša príspevky predovšetkým z domácej dizajnérskej scény. Ľubica Segečová v Národnej cene za dizajn 2020 – Komunikačný dizajn získala spolu s Ivanou Čobejovou Špeciálnu cenu za inovatívny dizajn s edukačnými novinami pre budúcich tvorcov a obdivovateľov architektúry Priestor a nominovaný bol aj jej návrh vizuálnej identity pre neziskové združenie The Julius Koller Society. Rozhovor s ňou pripravila Zuzana Uhalová.
Združenie Spolka je platforma na rozmýšľanie a rozprávanie o meste a potrebách jeho obyvateľov. Svojimi projektmi pre mesto Košice, ako sú participatívne projekty, urbanistické návrhy, strategické plány výstavy, prednášky, workshopy alebo letná škola Never-never school, sa usiluje zapájať do procesu plánovania a tvorby mesta široké spektrum aktérov, ale aj tých ne-ľudských. Vo svojom príspevku Spolku prezentuje Roman Novotný. Pri príležitosti akvizície rúrkového nábytku do zbierky Slovenského múzea dizajnu SCD Katarína Hubová rozplieta príbeh zrodu a vývoja kovového nábytku, ktorý môžeme pripísať Martovi Stamovi alebo Marcelovi Breuerovi či Ludwigovi Miesovi van der Rohe. Do Slovenského múzea dizajnu sa nám podarilo získať solitéry nábytku, ktoré boli zakúpené v predajni Thonet v Bratislave v roku 1930 ako zariadenie do detskej izby. Simona Janišová pripravila pre bratislavskú Galériu dizajnu Satelit výstavu 2x Polonský. Podnietila ju k tomu, aby sa zamyslela nad významom tvorby Mariána a Ivana Polonských, ale aj nad perspektívami jej ďalšieho bádateľského smerovania.
Trojica autorov Dušan Kočlík, Michal Hronský, Katarína Morávková hodnotí výsledky výskumného projektu Interiér na Slovensku (INSK), ktorý sa zaoberá základným výskumom vývoja a smerovania slovenskej interiérovej tvorby prevažne druhej polovice 20. storočia a realizuje ho výskumný tím na Ústave interiéru a výstavníctva Fakulty architektúry a dizajnu STU v Bratislave. Enzo Mari patrí medzi významné osobnosti talianskeho dizajnu. Žiaľ, derniéry svojej monografickej výstavy sa už nedožil, zomrel na jeseň pár dní po jej otvorení na COVID-19. Hoci pandémia si pre nás pripravila rozmanité scenáre, výstavu pod kurátorským vedením Hansa Ulricha Obrista a Francescy Giacomelli sa organizátori po lockdowne rozhodli predĺžiť, a tak si ju návštevníci môžu vychutnať aj počas leta naživo alebo online. To, akú zodpovednú úlohu má v súčasnosti udržateľný dizajn, netreba obzvlášť pripomínať. Súvisia s ním aj pojmy, ako je upcyklácia, recyklácia či downcyklácia. Dôležitosť týchto procesov udržateľnosti pripomína rozhovor Evy Gartnerovej s Janom Veselským, zakladateľom platformy Upstart. Odbornej literatúry na poli dizajnu nie je nikdy dosť. Knihy Jana Michla Co Bauhaus dal – A CO VZAL a DESIGN teória a metodológia od Ľudovíta Petránskeho a Eleny Farkašovej recenzuje Zdeno Kolesár.
Pri príležitosti Roku slovenského dizajnu sme pripravili výber mimoriadnych písiem spolu s ich príbehmi, ktoré navrhli slovenskí dizajnéri alebo vznikli na Slovensku od počiatku digitálnej tvorby písma. V tomto čísle predstavujeme prvú trojicu písiem od Petra Biľaka (Greta), Mareka Chmiela (Veselica) a Ondreja Jóba (Klimax).
Obsah
Ľubica Segečová: úlohou dizajnu je aj primať diváka rozmýšlať, čudovať sa, objavovať / Zuzana Uhalová
Urbanizmus medzi angažovanou utópiou a situovaným poznaním: Spolka oslavuje päť rokov / Roman Novotný
Keramika bratov Mariána a Ivana Polonských / Simona Janišová
Začiatky nábytku z ohýbaných kovových rúrok / Katarína Hubová
Interiér na Slovensku – unikátne dedičstvo / Dušan Kočlík, Michal Hronský, Katarína Morávková
Enzo Mari: označovaný za rebela pre posadnutosť tvarom / Jana Oravcová
Rola dizajnu v procese upcyklácie / Eva Gartnerová
Ojedinelý počin v oblasti teórie dizajnu / Zdeno Kolesár
Čo modernizmus dal – A ČO VZAL? / Zdeno Kolesár
Písma čísla / Samuel Čarnoký, Michal Tornyai, Palo Bálik
Ľubica Segečová: úlohou dizajnu je aj primať diváka rozmýšlať, čudovať sa, objavovať
Zuzana Uhalová
Cesta Ľubice Segečovej (1978) k dizajnu nebola od začiatku jednoznačná. Dnes však patrí medzi výrazné osobnosti našej dizajnérskej scény. Pre jej tvorbu je príznačná multidisciplinarita, prepájanie žánrov a rôznorodosť projektov. Študovala na Vysokej školy výtvarných umení v Bratislave (2006 – 2011). Po bakalárskom štúdiu na Katedre vizuálnej komunikácie pokračovala na Katedre produktového dizajnu. Po škole sa stala spoluzakladateľkou štúdia Trivjednom (2011), organizovala festival SELF (2012 – 2016) a okrem toho, že v portfóliu má širokú škálu rôznych vizuálnych identít a publikácií, sa značná časť jej projektov spája s architektúrou. Minulý rok v Národnej cene za dizajn 2020 – Komunikačný dizajn získala Špeciálnu cenu za inovatívny dizajn s edukačnými novinami pre budúcich tvorcov a obdivovateľov architektúry Priestor a nominovaný bol aj jej návrh vizuálnej identity pre neziskové združenie The Julius Koller Society. Neverí v „bezbariérový“ dizajn a považuje sa za idealistku, ktorá svoju prácu potrebuje robiť naplno a s vášňou.
Keď sa vrátime úplne na začiatok, odkiaľ prišla tá myšlienka začať sa zaoberať grafickým dizajnom? Vaša mama bola chemička, otec fyzik, čo vás priviedlo k dizajnu?
Bola to viac súhra okolností ako nejaké cieľavedomé smerovanie. Začalo sa to tým, že som nemala odvahu ísť na
prijímačky na „šupku” a nakoniec som absolvovala polygrafické učilište. Neskôr som sa rozhodovala medzi architektúrou a grafickým dizajnom. Ak by som chcela nájsť nejaké príbuzné smery v našej rodine, tak to boli moji dedovia. Jeden bol stolár, navrhoval a vyrábal nábytok, a ten druhý pracoval v tlačiarni. Vždy sme mali doma veľa krásnych kníh, ktoré sa u nás tlačili na export. Bola ich plná „obývačková stena”, ktorú navrhli a vyrobili môj otec s druhým dedom. Ešte ani na VŠVU som to nepovažovala za definitívne rozhodnutie. Bakalárske štúdium som absolvovala na Katedre vizuálnej komunikácie, ale magisterské štúdium na Katedre produktového dizajnu.
Viac sa dočítate v Designum 2/2021 na s. 4
Urbanizmus medzi angažovanou utópiou a situovaným poznaním: Spolka oslavuje päť rokov
Roman Novotný
Mestské plánovanie, urbanizmus, dizajn sú oblasti, ktoré sa dlhú dobu nachádzali na okraji spoločenského záujmu. Tvorba architektov a urbanistov sa odohrávala za zatvorenými dverami kancelárií a ideológií. Dnes sa stáva poprednou témou nielen akademických debát, ale aj občianskeho života. Ak má totiž do roku 2050 v mestách globálne žiť až 60 percent svetovej populácie, mali by sme týmto smerom obrátiť našu pozornosť a uvažovať, kde chceme žiť. Formy a obsahy miest, ich priestorové a sociálne plánovanie koniec koncov určujú, ako sa nám v mestách bude žiť, a v dôsledku toho i to, kým sme a chceme byť. Podnietiť verejnosť, aby sa viac angažovala v tvorbe miest, je jedným z cieľov združenia Spolka, ktoré oslavuje päť rokov od svojho vzniku. Zatiaľ čo tradičné prístupy k mestskému plánovaniu skôr ohraničujú priestory, telá miest a ich obyvateľov, Spolka smeruje k otvorenosti a odmieta akékoľvek vyčleňovanie na základe druhu, rasy, genderu alebo ekonomického statusu. Vďaka rôznorodým životným, študijným, geograficky i teoreticky situovaným pozíciám a príbehom členiek, môže Spolka k otázkam urbanizmu a tvorby miest pristupovať cez mozaiku perspektív siahajúcich od urbanizmu a dizajnu, cez umenie až po právo a sociológiu. Činnosť Spolky je lokalizovaná predovšetkým v Košiciach, kde sa odohráva významná časť ich aktivít a intervencií. Prostredníctvom svojich projektov sa Spolka usiluje zapájať do procesu mestského plánovania a tvorby mesta široké spektrum miestnych aktérov, pričom tento pojem chápu v širšom kontexte a snažia sa do neho začleniť i ne-ľudských účastníkov. Ich rozsiahle aktivity zahŕňajú participatívne projekty, urbanistické návrhy, strategické plány, výstavy, prednášky, publikačnú činnosť i workshopy. V Košiciach taktiež organizujú letnú školu Never-never school, zameranú na prepájanie poznania mestského plánovania, umeleckej praxe, dizajnu a iných oblastí.
Viac sa dočítate v Designum 2/2021 na s. 18
Keramika bratov Mariána a Ivana Polonských
Simona Janišová
Stretnutie s Mariánom Polonským (1943) patrí medzi milé udalosti, ktoré sprevádzajú moju kurátorskú prácu v Slovenskom múzeu dizajnu SCD, a je radostným obohatením z pohľadu výskumného a aj ľudského. Keď vás umelec-keramik príjme na návštevu do svojej svätyne – ateliéru, považujem to za vzácnu príležitosť. Návšteva ateliéru a záhrady Mariána Polonského v Modre bola pre mňa vstupenkou nielen do súkromného sveta autorovej tvorby, ale aj do priestoru úprimného nadšenca keramiky. Marián Polonský sa keramike venoval ako praktik aj ako zberateľ a vďaka tomuto hobby sa do našich zbierok dostali práce nielen bratov Polonských, ale aj ich súčasníkov (medzi ne patrí aj váza od Jozefa Sušienku, ktorá je súčasťou našej stálej expozície). Ani jeden z bratov nebol školený keramik, starší Marián je absolvent ateliéru Rudolfa Pribiša na Vysokej škole výtvarných umení v Bratislave a mladší Ivan (1945 – 1987) študoval u Emila Belluša architektúru na Slovenskej vysokej škole technickej v Bratislave. Napriek chýbajúcemu vzdelaniu v oblasti keramiky obaja vynikali v remeselnom spracovaní svojich hlinených diel. Realizovali ich takmer jedno desaťročie vo svojom ateliéri v Modre, ktorý si Marián zriadil krátko po ukončení školy. V centre záujmu boli u oboch bratov prevažne tradičné keramické nádoby – misy, vázy, taniere, obaja ich uchopili svojským a originálnym spôsobom.
Viac sa dočítate v Designum 2/2021 na s. 26
Začiatky nábytku z ohýbaných kovových rúrok
Katarína Hubová
Keď sme získali do zbierky rúrkový nábytok z roku 1930, „čerstvo“ vyrobený v známej fabrike Thonet, začala som sa viac zaujímať o tento druh dizajnu. Spočiatku som nevedela rozpoznať, kto je vlastne autorom prvej samonosnej pružiacej rúrkovej stoličky bez zadných nôh, ktorá bola skutočným prelomom v modernom dizajne nábytku 20. storočia. Bol to Mart Stam (1899 – 1986, Holandsko) alebo známejší nábytkár Marcel Breuer (1902 – 1981, Maďarsko) či Ludwig Mies van der Rohe (1886 – 1969, Nemecko)? V roku 1930 vznikol v celej strednej Európe obrovský boom v navrhovaní a výrobe kovového nábytku. Nový kovový materiál, ktorý spôsobil v nábytku priam revolúciu, mal byť vhodný pre sériovú výrobu, mal byť hygienickejší, praktickejší a tiež lacnejší. Vyrábal sa aj v Československu, dokonca ho navrhovali rôzni českí dizajnéri – architekti napríklad Jindřich Halabala, Petr Vichr, ktorý bol zároveň aj výrobca, Hana Kučerová-Záveská a ďalší. Vizuálne rozdiely medzi prvou stoličkou a jej mladšími „sestrami“ sú niekedy na prvý pohľad ťažko čitateľné aj preto, lebo rôzni výrobcovia získali licencie na výrobu rúrkových stoličiek a ďalších druhov tohto nábytku. Zmeny sú naozaj v detailoch, proporciách, materiáloch a možno aj v dostupných technologických postupoch ohýbania rúrky, vo váhe či v komforte sedenia.
Viac sa dočítate v Designum 2/2021 na s. 36
Interiér na Slovensku – unikátne dedičstvo
Dušan Kočlík, Michal Hronský, Katarína Morávková
Pre architektúru a aj interiérovú tvorbu na území Československa bola druhá polovica 20. storočia plodným obdobím. Vznikli honosné reprezentatívne diela s gesciou a na objednávku štátu určené verejnosti. Nepopierateľne slúžili aj ako nástroj propagandy a režim sa prirodzene snažil predviesť svoju konkurencieschopnosť. Aj preto dostali naši architekti šancu vybudovať famózne a dnes ikonické diela, ktoré sú vďaka vtedajšej izolačnej bubline vo svete jedinečným a neopakovateľným záznamom doby. Ich integrálnou súčasťou bolo aj navrhovanie originálnych interiérov. Ako uvádza Henrieta Moravčíková: „Fakt, že veľké urbanistické koncepcie sa v povojnových rokoch často končili len torzovitou realizáciou, viedol architektov k záujmom o drobnejšie, ľahšie uchopiteľné témy, akými boli práve interiéry. Tu potom často vznikali pozoruhodné novátorské diela, ktoré ohmatávali budúce cesty domácej architektúry.“ Tvrdiť, že tieto budovy boli všetky do jednej propagandistické, by bolo prisilné, väčšina z nich bola azda potrebná na svoj „monoúčel“. Vlastníkom a prevádzkovateľom bol vždy štát, a preto si mohol dovoliť, aby vznikli zaujímavé diela aj v okrajových lokalitách. Spoločenská hodnota týchto stavieb ďaleko prevyšovala ich možný ekonomický potenciál, a to je jeden z hlavných faktorov, na ktorý dnes naráža snaha o ich ochranu a revitalizáciu. Keď sa k problému udržateľnosti pridá „zlá“ karma komunizmu, sympatie zvyčajne dokáže zachovať iba časť odbornej verejnosti.
Viac sa dočítate v Designum 2/2021 na s. 42
Enzo Mari: označovaný za rebela pre posadnutosť tvarom
Jana Oravcová
Keď Triennale Milano a Museo del Design Italiano oznamovali správu o otvorení aktuálnej výstavy venovanej tvorbe a ideám jednej z kľúčových osobností dizajnu Enzovi Marimu, nik netušil, že túto mimoriadnu udalosť poznačí druhá vlna pandémie svojím autentickým scenárom. Dva dni po otvorení výstavy, presnejšie 19. októbra 2020, sa verejnosť dozvedá smutnú správu, že na dôsledky COVID-19 zomrel Enzo Mari, o deň neskôr aj jeho manželka Lea Vergine, známa talianska teoretička, kritička a performérka. Pandemická situácia, ako sa ukázalo, zasiahla do tejto výstavy hneď niekoľkokrát. K neočakávanému odchodu Enza Mariho sa pridružil celý rad nových udalostí, súvisiacich s protiepidemickými opatreniami, ktoré viedli k uzavretiu všetkých múzejných a galerijných inštitúcií. S Mariho fyzickým odchodom akoby odišla aj nádej reálne sa stretnúť s umením/dizajnom, zažívať dianie okolo neho, ktoré za bežných okolností ponúkajú pre verejnosť múzeá a galérie. Uviazli sme na niekoľko mesiacov vo svojich domovov bez možnosti voľného pohybu, cestovania, zdieľania svojich kultúrnych zážitkov. V prípade Mariho retrospektívy to platí rovnako. Výstava, pripravená na priamy kontakt s mnohými návštevníkmi mekky dizajnu, tak žila svojím životom vo virtuálnom priestore. Výstavu si mohli priblížiť návštevníci webovej stránky prostredníctvom tzv. virtuálnej prehliadky, ktorú Triennale Milano ponúkalo online cez Google Arts & Culture, alebo počúvať živé diskusné vstupy streemované na instagramovom kanáli Triennale. Napriek tomu, že ani v tomto čase ešte nie je celkom možné pohybovať sa voľne, bez obmedzení, svitá na lepšie časy, a tým aj nádej, že výstavu si bude možno ešte naživo porieť. Organizátori sa totiž rozhodli, že ju predĺžia až do septembra 2021. Nám, ktorí žijeme v iných geografických končinách, pomáhal a asi aj naďalej bude pomáhať prekonávať vzdialenosť medzi Talianskom a Slovensko internetový prístup, mnohé sociálne platformy sprostredkúvajúce virtuálny zážitok, rovnako aj obsiahly katalóg, ktorý nebol problém získať aj počas lockdownu. Predstavujú niekoľko možných trajektórií, ako získať obraz nielen o tvorbe Mariho, ale aj o nezastupiteľnej práci kurátorov. Pozície hlavných aktérov výstavy, ako to naznačuje jej oficiálny názov v angličtine – Enzo Mari Curated by Hans Ulrich Obrist with Francesca Giacomelli (Enzo Mari v kurátorstve Hansa Ulricha Obrista a Francescy Giacomelli) – zohrávajú v tomto projekte, poznačenom spletitou sieťou osobných vzťahov, podstatnú rolu.
Viac sa dočítate v Designum 2/2021 na s. 52
Rola dizajnu v procese upcyklácie
Eva Gartnerová
Upcyklácia a udržateľný dizajn majú v súčasnosti stúpajúci trend a tomuto fenoménom sa venuje čoraz viac tvorcov a kreatívcov. V Českej republike vzniká komunita dizajnérov, ktorú spája spoločná myšlienka udržateľnejších výrobkov, prístupov a myšlienok. O tom, čo proces upcyklácie znamená, aké výhody či nevýhody prináša a kde je jeho potenciál, sme sa rozprávali s Janom Veselským, produktovým dizajnérom a iniciátorom projektu a showroomu Upstart, ktorý sa tematike upcyklácie a dizajnu venuje aj v rámci svojho doktorandského štúdia na Fakulte multimediálnych komunikácií Univerzity Tomáša Baťu v Zlíne.
Na úvod by ma zaujímalo, čo je upcyklácia, resp. aký je podľa vás hlavný rozdiel medzi pojmami upcyklácia a recyklácia?
Rozdiel medzi týmito dvoma disciplínami vnímam predovšetkým v tom, že upcyklácia je konštruktívny proces a recyklácia deštruktívny. Vo finále to znamená, že ak chceme nejaký materiál recyklovať, musíme pôvodnú surovinu prvýkrát rozdrviť, roztaviť či ju rozložiť na prvočastice a až následne z nej môžeme niečo ďalej vyrábať či produkovať. Na rozdiel od toho upcyklácia využíva už hotové produkty a úlohou dizajnéra je nájsť ich nové využitie a inovatívnou úpravou hľadať ďalšiu úžitkovú hodnotu potenciálneho produktu. Môžeme sa stretnúť aj s pojmom downcyklácia, v ktorej ja osobne nevidím žiadny význam pri samotnom navrhovaní. Výsledkom downcyklácie je totiž niekoľkokrát recyklovaný produkt, ktorý postupne stratí svoju kvalitu aj úžitkovú hodnotu. Vzniká tak produkcia s nižšou úžitkovou hodnotou než bola tá pôvodná. Zmysel ako taký ale určite downcyklácia má, bez nej by sme nemali napr. kartóny na vajíčka.
Viac sa dočítate v Designum 2/2021 na s. 66
Ojedinelý počin v oblasti teórie dizajnu
Zdeno Kolesár
Hoci na Slovensku rastie počet autorov, ktorí sa zameriavajú na teóriu dizajnu, zväčša prinášajú pohľady na tvorbu jednotlivých dizajnérov, vybrané úseky histórie, organizácie späté s dizajnom alebo sa zaoberajú aspektmi materiálových či technologických riešení. Inými slovami, ide o komentáre konkrétnych dizajnérskych výstupov s viac či menej rozprestretým pozadím širších súvislostí. „Čistej“ teórii dizajnu sa na Slovensku venuje len minimum odbornej literatúry, takže recenzovaná publikácia Eleny Farkašovej a Ľudovíta Petránskeho predstavuje na domácom poli výnimočný počin, hoci treba uviesť, že aj v jej prípade je teoretické zacielenie na mnohých miestach podopreté odkazmi na staršiu aj aktuálnu dizajnérsku prax.
Dvojdielna publikácia s titulom DESIGN teória a metodológia vznikla na Drevárskej fakulte Technickej univerzity vo Zvolene a vedúci jej Katedry dizajnu nábytku a interiéru René Baďura v predslove pripomína, že pôvodne sa zrodila v podobe skrípt, ktoré táto inštitúcia vydala v roku 1994. Ľudovít Petránsky v spolupráci s reprezentantkou mladšej generácie dizajnérskej teórie Elenou Farkašovou texty skrípt výrazne rozšírili a aktualizovali s ohľadom na vývoj v uplynulom štvrťstoročí. Skromnú grafickú úpravu skrípt nahradil veľkorysý dvojzväzkový formát v tvrdej väzbe s farebnými fotografiami na kriedovom papieri. Autori ako primárnu cieľovú skupinu uvádzajú študentov programu Dizajn nábytku a interiéru, ale publikácie si iste nájdu širší okruh čitateľov z radov odbornej verejnosti. Ako obmedzujúci sa v tomto smere javí jej nízky náklad (100 kusov).
Viac sa dočítate v Designum 2/2021 na s. 70
Čo modernizmus dal – A ČO VZAL?
Zdeno Kolesár
Jan Michl v texte uverejnenom v časopise Designum pred necelými dvoma rokmi konštatoval, že názov Bauhaus si drvivá väčšina našej populácie spája so švajčiarskym obchodným reťazcom s tovarom pre domácich majstrov. V súčasnosti osvietenejšia časť spoločnosti možno zaregistrovala, že Bauhaus bol tiež čímsi iným. Aj na stránkach našich denníkov sa čitatelia mohli oboznámiť s prejavom predsedníčky Európskej komisie Ursuly von der Leyen, v ktorom Európsku zelenú dohodu obhajuje odkazom na legendárnu vzdelávaciu inštitúciu: „Kultúra sa rodí, keď sa veľké hlavy dajú dokopy. Preto si želám, aby EÚ zriadila nový Európsky Bauhaus podľa vzoru umeleckej školy, ktorá bola založená pred sto rokmi a v rámci ktorej sa spájala forma a funkcia.“ Je paradoxné zaštiťovať environmentalistickú iniciatívu školou, ktorá rozvojom mašinistickej estetiky významne prispela k presadeniu industriálneho predátorského vzťahu človeka k životnému prostrediu. Z Bauhausu sa medzičasom stal mýtus, ale tiež obchodná značka použiteľná na ciele vzdialené jeho zámerom. To ostatne vnímal už riaditeľ bratislavskej Školy umeleckých remesiel Josef Vydra, keď žiadal, aby sa v jej propagačných materiáloch objavovalo „veľa toho Bauhausu“, hoci metódy uplatňované na jeho škole sa od tých bauhausovských líšili.
Viac sa dočítate v Designum 2/2021 na s. 76
Písma čísla
Samuel Čarnoký, Michal Tornyai, Palo Bálik
Pri príležitosti Roku slovenského dizajnu sme pripravili výber dvanástich mimoriadnych písiem spolu s ich príbehmi, ktoré navrhli slovenskí dizajnéri alebo vznikli na Slovensku od počiatku digitálnej tvorby písma. O výber sa postarali Palo Bálik, Samuel Čarnoký a Michal Tornyai na základe týchto zhodných kritérií: kvalitné prevedenie, inovatívny prístup, domáci a medzinárodný ohlas vrátane ocenení, rozsah a popularita používania písma doma a vo svete, lokálny prínos do globálnej písmarskej scény. Písma budeme počas tohto roka prezentovať prostredníctvom nadpisov v jednotlivých číslach časopisu Designum. V tomto čísle predstavujeme druhú trojicu písiem od Petra Biľaka (Greta), Mareka Chmiela (Veselica) a Ondreja Jóba (Klimax).
Viac sa dočítate v Designum 2/2021 na s. 80
