Písmenká mi boli veľmi blízke. Rozhovor s Johannou Biľak

Johanna Biľak rod. Balušíková (1974) je grafická a písmová dizajnérka. Študovala na Vysokej škole výtvarných umeni v Bratislave (1992 – 1998), École des Beaux-Arts v Saint-Etienne (1997 - 1998), Atelier National de Recherche Typographique v Paríži (1998-1999) a Jan van Eyck Akademie v Maastrichte (1999 - 2001). Je partnerkou v rodinnej firme Typotheque.com, spoluautorkou publikácie We Want You To Love Type. Získala Národnú cenu za dizajn 1999 za jednotný vizuálny štýl Biennale Internationale de Design´98 Saint Étienne a 1. cenu v kategórii Tvorba písma na 21. bienále Brno 2004. V súčasnosti pracuje s deťmi vo vlastnom štúdiu Kids Atelier v Haagu.

Rozhovor s Johannou Biľak

Stará múdrosť hovorí, že doma nie je nikto prorokom. V prípade Johanny Biľak to ale celkom neplatí. Hoci je jej tvorba už niekoľko rokov súčasťou globálnej kultúry, dôležité miesto má v kontexte slovenského grafického dizajnu.  Jej spriaznenosť s domovom a rodinou majú nezastupiteľné miesto v jej každodennom živote . Napokon aj tento rozhovor vznikol v kruhu našej rodiny v holandskom Haagu.

Keď sa ťa niekto  neznámy spýta, čo robíš, čo mu odpovieš?

Vždy ma bavilo veľa vecí a bola by som chcela študovať aj viacero odborov naraz: zaujímala ma architektúra – a prijali ma na architektúru na Slovenskú technickú univerzitu. Šila som si oblečenie – bavila ma móda a ručné práce, priťahovalo ma aj voľné výtvarné umenie a hlavne grafika, ale nakoniec som vyštudovala odbor grafický dizajn na Vysokej škole výtvarných umení. Momentálne som partnerkou v Typotheque.com, v našej rodinnej firme, ktorá sa špecializuje na tvorbu písma a typografie, a ako hobby pracujem s malými deťmi. Hoci som nikdy netúžila byť učiteľka, odkedy sa nám narodila dcéra, deti sa stali stredobodom môjho záujmu a stále ma inšpirujú. Veci sa dejú spontánne a ja tomu nechávam voľný priebeh. Rada sa dávam prekvapiť, čo mi ešte príde do cesty. Som zmenám otvorená.

Kedy si si prvýkrát pomyslela, že výtvarné umenie by mohla byť práca pre teba?

Už veľmi skoro, asi päťročná som chcela ilustrovať knižky. Vyrábala som malé knižné skladačky, kde som písala a ilustrovala vlastná príbehy. Spomínam si na jeden o rodinke medveďov, ktoré cestovali vo vlaku, ale keďže sa cestou prejedli, pre veľké bruchá nemohli vystúpiť. Ten sa páčil aj mojej dcére. Fascinovali ma knižky s ilustráciami Miroslava Cipára, Albína Brunovského a Dušana Kállaya. Rodičia mi nechávali veľa priestoru na výtvarný prejav, lebo sami sú architekti. Bavila ma aj Ľudová škola umenia v Považskej Bystrici a výtvarná výchova na základnej škole. Išla som ale na gymnázium, lebo na ŠUP-ku by som musela ďaleko dochádzať. No aj tam čoskoro učitelia zistili, že mi môžu zveriť výzdobu školy a úpravu školského časopisu, dokonca mi pani učiteľka Buociková zorganizovala aj prvú vlastnú výstavu prác…

Čo si vtedy obdivovala z výtvarného umenia?

Pravidelne sme chodili na Bienále ilustrácií do Bratislavy a tam som spoznala veľa osobností a objavila ich svet fantázie. Páčili sa mi knižky Květy Pacovskej a Jiřího Šalamouna. Najsvetlejším bodom počas strednej školy bolo dochádzanie do žilinskej Ľudovej školy umenia k Palovi Chomovi. Veľmi sme ho uctievali za jeho kritický pohľad a inšpiráciu, naučil nás spoznávať dianie v súčasnom výtvarnom umení a architektúry. Všetci študenti z jeho ateliéru sa dostali na výtvarné školy, kde sa hlásili. Po otvorení hraníc, keď som mala asi 15 rokov, sme mohli začať cestovať za umením do Viedne, Paríža, Benátok, Barcelony… a nakúpiť si inšpiratívne publikácie. Vtedy som natrafila na monografiu Davida Hockneyho, bola som unesená! Spájal v sebe humor, určitú naivitu a ľahkosť, dobrú kresbu a maľbu.

• 

• 

Aké to bolo prejsť z gymnázia na Vysokú školu výtvarných umení?

Bol to úplne prirodzený prechod, lebo som sa počas gymnázia výtvarnej príprave intenzívne venovala. Na prijímačkách som sa cítila neskutočne dobre, hovorila som si, že toto je škola mojich snov. Hlásila som na voľnú grafiku, ale skončila som prvá pod čiarou. Nakoniec moje práce videl Ľubomír Longauer a zobral ma do svojho ateliéru grafického dizajnu, za čo som mu doteraz vďačná. Písmenká mi boli veľmi blízke a na mojich kresbách bol vždy nejaký text. V škole sme trávili veľa času a pred prieskumom sme robili niekedy až do piatej ráno. Stretla som tu veľa blízkych duší, s ktorými som si dobre porozumela.

Počas štúdia si pomerne skoro išla na výmenné pobyty, čo ti dali?

V roku 1994 som prvýkrát išla na pár mesiacov na výmenný pobyt do Saint-Étienne. Francúzsko mi dalo šancu rásť v medzinárodnom kontexte, navštíviť konferenciu, objednať si odbornú literatúru do knižnice, uplatniť svoje návrhy v praxi. Počas štúdia som navrhla prvú identitu pre medzinárodné Biennale Designu 1998, a to odštartovalo moje zahraničné pôsobenie až dodnes. Potom som išla študovať do Paríža tvorbu písma a typografiu na ANRT (Atelier national de recherche typographique), kde vzniklo moje písmo Jigsaw. Francúzsko mi prirástlo k srdcu a rada sa tam vraciam, cítim sa tam doma. Určite by som študentom odporučila, aby aspoň raz počas štúdia išli na pobyt do zahraničia, pomôže im to získať nové stimuly a odstup od pohodlne zabehnutých koľají. Začiatky v cudzej krajine nie sú ľahké, a určite som sa veľakrát ocitla mimo svojej komfortnej zóny, ale nútilo ma to zapojiť všetok svoj potenciál a ísť cez svoje hranice za tým, čo skutočne chcem dosiahnuť.

Ako si sa ocitla v Holandsku?

Najprv som mala možnosť spoznať život na Akadémii Jana van Eycka v Maastrichte. Zúčastnila som na niekoľkých sympóziách, kde prednášali svetoví grafickí dizajnéri. Tak som si aj ja v roku 1999 podala prihlášku na túto postgraduálnu školu a prijali ma. Holandský kultúrny trh bol aj je akýsi nasýtenejší, dialo sa tam toho viac v oblasti dizajnu ako vo Francúzsku. Francúzsko bolo zase v tomto odbore konzervatívnejšie, v Holandsku existovala živšia debata, ktorá sa točila nielen okolo estetiky, ale riešili sa aj otázky zodpovednosti dizajnéra a politiky.

Prezraď niečo o Akadémii Jana van Eycka.

Je to postgraduálna škola zameraná na umenie, dizajn a teóriu, a hlavne na výskum v týchto disciplínach. Nie je to klasická škola, kde je všetko naservírované, ale dôraz sa kladie na vlastnú iniciatívu, organizovanie výstav, prednášok, seminárov. Disciplíny umenie, dizajn a teória sa prelínajú a medzi lektormi a študentmi sa veľa diskutuje. Také prostredie stimuluje pracovať na vlastnom projekte, a na to dostane participant prostriedky a priestor na svoj výskum a prezentáciu. Ja som napríklad robila výskum na tému Programovanie v grafickom dizajne, čo bola v deväťdesiatych rokoch pomerne nová disciplína. Pozvala som do školy prednášať Letteror (Erik van Blokland & Just van Rossum), ktorí šírili trend programovania populárnym jazykom Python, pochádzajúcim z Holandska. Fascinovalo ma, že Python umožňuje vytvoriť si vlastné nástroje, ktoré nekladú žiadne limity pre prácu dizajnéra. Ak niekto použije štandardný program ako Adobe InDesign, tak veľa dizajnérskych rozhodnutí už zaňho urobili inžinieri, ktorí softvér vyvíjali; ktoré písmo sa ukáže ako prvé, v akej veľkosti, ako sa dá použiť, aké nástroje sú dostupné. Ak si človek urobí vlastné nástroje, má nekonečné možnosti, ktoré mu pomáhajú naplniť kreatívny potenciál myšlienok. Na konci štúdia na Akadémii Jana van Eycka som zorganizovala program Czech Invasion, do ktorého som pozvala Aleša Najbrta a jeho kolegov z Prahy, aby predstavili svoju dizajnérsku, ale aj voľnú divadelnú tvorbu (Thomas and Ruhller). Zdalo sa mi zaujímavé ukázať to najlepšie z česko-slovenskej dizajnérskej kuchyne v holandskom kontexte.

Bolo ti jasné, čo  chceš robiť po skončení postgraduálnej školy?

Mojou prvotnou predstavou bolo vrátiť sa naspäť do Paríža a tam nadobudnúť viac skúseností v dizajnérskom štúdiu. Postupne som sa však s toto myšlienkou viac prikláňala na stranu holandského prostredia, kde som si to chcela tiež prakticky vyskúšať. Krátko som robila v malom dizajnérskom štúdiu Van Eck & Verdijk v Amsterdame. Potom som pracovala dva roky v štúdiu Kossmann. Dejong exhibition architects (www.kossmanndejong.nl), ktorí sa špecializujú na „experience” dizajn a interaktívne výstavy hlavne pre múzeá a kultúrne inštitúcie. Páčila sa mi ich hravosť a sviežosť, s akou pristupovali ku každému projektu, ako i nabúravanie konzervativizmu a tradícií niektorých inštitúcií. Naopak, provokácia a odvážna komunikácia pritiahla viac pozornosti a divákov na výstavy.

Kedy si sa rozhodla, že je čas začať pracovať na voľnej nohe?

Po pracovných skúsenostiach v niekoľkých štúdiách v Paríži (Atalante, Intégral Ruedi Baur et associés) a neskôr v Amsterdame som mala pocit, že tam nemôžem rásť, že robím veci v rozmedzí zmýšľania kreatívneho riaditeľa. A tiež som chcela pracovať v meste, kde bývam, lebo dochádzanie vlakmi ma stálo veľa energie. Tak som v roku 2004 vyskúšala, či to ustojím, a hlavne, či dokážem vyvinúť dostatočnú iniciatívu v holandskom vysoko konkurenčnom prostredí. Za veľké šťastie považujem, že sme v roku 2005 spojili sily a stala som sa partnerkou v Typotheque.com, našej spoločnej firme. V tom čase sme robili spolu na dizajne výstav, propagácii písem, navrhla som série typografických tričiek atď. Ďalším väčším nezávislým projektom bol e-a-t (experiment a typografia) spolu s Alanom Zárubom z Prahy, ktorý žil nejaký čas v Holandsku. Z našej zahraničnej perspektívy sme cítili, že o súčasnej česko-slovenskej typografii sa vonku veľa nevie, a bolo by zaujímavé poinformovať zahraničné publikum o dianí u nás. Zorganizovali sme sériu ôsmich putovných výstav a prednášok (Brno, Praha, Haag, Bratislava, Tešín, Ľubľana, Varšava, Budapešť) mapujúcich česko-slovenskú tvorbu písma a typografie od roku 1985 – 2005. K výstavám vznikla aj publikácia We Want You To Love Type a webstránka www.experiment-and-typography.org.

Holandsko je známe vysokou úrovňou dizajnu a vizuálnej kultúry. Je niečo, čo by si, naopak, vyzdvihla na Slovensku, čo funguje lepšie?

Na moje prekvapenie v Holandsku nemajú systém základných umeleckých škôl pre deti, kde by sa po vyučovaní  mohli venovať výtvarným činnostiam. Je veľmi málo krúžkov pre deti zameraných na vizuálne umenie. Oveľa viac možností je na hudbu a tanec. Úlohu výchovy a vzdelávania vo výtvarnom umení preberajú múzeá a občasné prázdninové festivaly. V klasických školách majú len veľmi málo voľnej kresby a maľby. Je to asi dôsledok vývoja posledných desiatok rokov. To má za následok, že deti majú stále viac problémov s jemnou motorikou a sústredením, ich písmo a kresba sú menej detailné a rozvinuté, ale výtvarné sebavyjadrenie je dôležité aj pre ich duševný rozvoj. Verím, že ak vieme čítať detskú kresbu, môžeme deti aj lepšie pochopiť. Keď som nevedela nájsť žiadnu výtvarnú školu pre našu dcéru, vytvorila som Kids Atelier (kids-atelier.nl), kde deti majú priestor tvoriť a rozvíjať svoju fantáziu. Pozvala som do tohto projektu aj moju priateľku tanečnicu Valentinu Scaglia, ktorá zase pracuje s moderným tancom a pohybom, a tým deťom pomáha uvoľniť sa. Našou občasnou špecialitou sú workshopy, kde kombinujeme kreslenie s pohybovým vyjadrením. Máme na to veľmi pozitívny ohlas nielen u detí, ale aj u dospelých, ktorí by si to chceli vyskúšať.

Ovplyvňuje práca s deťmi aj tvoju vlastnú tvorbu?

Deti mi ukázali cestu späť k voľnosti a spontánnosti, keďže po toľkých rokoch práce s počítačom mi akosi robilo problém kresliť bez zbytočného posudzovania a sebakritiky. Videla som, ako moja dcéra nad tým zbytočne nehúta, zoberie štetec a namaľuje v rýchlosti, čo vidí pred sebou; alebo vymyslí komiks a nezablokuje sa nad tým, aké písmo vyberie. Malé deti v skutočnosti kreslia, ako cítia, a hlavne používajú svoju fantáziu. Škoda, že okolo deviateho-desiateho roku sa to mení, a že tam to treba už podchytiť, lebo fantázia postupne ustupuje rozumovému zmýšľaniu a tendencii veriť tomu, čo vidíme. Vtedy treba začať s výučbou perspektívy, proporcií a rôznych techník, aby sa upevnila sebadôvera vo vlastné schopnosti.

Okrem práce s deťmi som dostala chuť opäť na vlastnú voľnú tvorbu, po večeroch sa venujem linorytu alebo drevorytu v jednom malom grafickom ateliéri. Zistila som, že ma ruka opäť začala poslúchať a hlavne počas prázdnin a zelenej sezóny ma baví kresliť a inšpirovať sa prírodou.

Mimo Slovenska žiješ teraz už väčšinu svojho života. Si naviazaná ešte na rodnú krajinu? Aký máš vzťah k iným miestam, kde si žila a žiješ?

Čím dlhšie žijem mimo Slovenska, tým radšej sa tam vraciam a puto je silnejšie. Odkedy máme chatu na horách na Slovensku, sme tam častejšie. Vážim si každé prázdniny, keď si môžem oddýchnuť alebo zašportovať v našej úžasnej prírode. Mojou srdcovou záležitosťou od malička je lyžovanie a malá osada Podjavorník v Papradňanskej doline. Niekedy musíš obísť celý svet, aby si našiel ten poklad, čo hľadáš, rovno tam, kde si sa narodil.

Peter Biľak je grafický a písmový dizajnér, pedagóg a editor. Pedagogicky pôsobí v postgraduálnom kurze Type and Media na Royal Academy of Art v Haagu. Vedie vlastné štúdio Typothéque, ktoré sa špecializuje na grafický a písmový dizajn a vydávanie publikácií ako je We Want You To Love Type, Dot, Dot, Dot, alebo časopis Works That Work. Žije a pôsobí v Haagu.