Ocenení a nominovaní. Lucia Židek Gamanová: Chýbajú mi pojmy, ktoré by jednoducho pomenovali to, čo robím

Každá súťaž, vrátane domovskej Národnej ceny za dizajn, pre verejnosť vrcholí odovzdávaním cien. Naším blokom príspevkov, ktoré vznikajú v súvislosti s ďalším ročníkom NCD, sa však snažíme vysledovať, čo sa deje s víťaznými dielami a ich autormi neskôr, po slávnostnom galaprograme, keď sa dizajnérsky život vráti do normálnych koľají. Napokon veď (nielen) v tejto súťaži ide predovšetkým o to, aby boli ocenené životaschopné projekty.

Šperk ako niečo, projekt Lucie Židek Gamanovej, získal Národnú cenu za dizajn 2021 – Produktový dizajn, v kategórii Študentský dizajn (pedagógovia Marcel Benčík a Karol Weisslechner)

Lucia Židek Gamanová (1993) začala svoju umeleckú cestu na Katedre intermédií a multimédií VŠVU (2013 – 2015). V 3. ročníku prestúpila na Katedru vizuálnej komunikácie, kde získala bakalársky titul. Počas magisterského stupňa (2017 – 2019), ktorý strávila v ateliéri Priestor na Katedre vizuálnej komunikácie, absolvovala ročnú internú stáž v ateliéri S+M+L_XL – KOV A ŠPERK na Katedre úžitkového umenia a štúdium ukončila, trochu netradične, na oboch katedrách naraz. Počas štúdia tiež absolvovala výmenné pobyty v Poľsku a Izraeli (Akadémia výtvarných umení Jana Matejku v Krakove a Shenkar College of Engineering, Design and Art v Tel Avive). Za svoju diplomovú prácu Šperk ako niečo, získala v Národnej cene za produktový dizajn 2021 ocenenie v kategórii Študentský dizajn. Mladá, interdisciplinárne pôsobiaca dizajnérka, je v súčasnosti doktorandkou v ateliéri Priestor a okrem toho pracuje na svojich umelecko-dizajnérskych projektoch.

V Národnej cene za produktový dizajn 2021 si získala ocenenie za diplomovú prácu Šperk ako niečo…

Mám pocit, že tento projekt je spájaný s mojím menom asi najviac, minimálne na internete. Je to vlastne dobrá správa o tom, že práve Národná cena za dizajn mi poskytla túto prestíž. Zaujímavé ale je, že som sa s touto prácou prihlasovala aj do Národnej ceny za komunikačný dizajn v roku 2020 a nedostala som sa s ňou ani do druhého kola.

Bola to pre mňa pozoruhodná reflexia. Ovplyvnilo ma to aj v ďalších úvahách o tom, kam spadá táto kategória. Je to dizajn? Je to grafický dizajn? Kde vlastne my, ľudia, ktorí sa venujeme priestoru, patríme?

Je to problém toho, ako našu prácu komunikujeme? Alebo je to tým, že komunikačný dizajn nemá priestor na priestor? Kategória Priestor v rámci súťažných kategórií síce je, ale zdá sa mi, že je stále trochu v úzadí.

Je potrebné v tomto kontexte povedať, že si v rámci svojej diplomovej práce spracovala nielen šperky, ale aj výtvarno-priestorové riešenie tvojej výstavy. Skúsme si v krátkosti pripomenúť, o čo v tomto projekte išlo.

Svoju diplomovú prácu som sa rozhodla vytvoriť na Katedre úžitkového umenia aj na Katedre vizuálnej komunikácie. Už rok vopred som vedela, že výstupom bude výstava. Obsahom výstavy bol šperk, na ktorom som pracovala v ateliéri S+M+L_XL – KOV A ŠPERK a koncepciu výstavy som tvorila v ateliéri Priestor. Konzultácie teda prebiehali na oboch katedrách naraz.

Čo sa týka šperku, už predtým som sa venovala odpadu a predmetom nájdeným na zemi. V tomto prístupe som pokračovala a každý objekt, ktorý som našla, som zdokumentovala fotografiami a označila podľa miesta nálezu. Vzniklo niekoľko zbierok – zbierka nájdených predmetov, zbierka fotografií a zbierka ulíc a dátumov. Následne som sa snažila nájsť spôsob, ako tieto nájdené predmety povýšiť na nositeľný, funkčný objekt.

Do predmetu samotného som vôbec nezasahovala, je vo svojej surovej podobe osadený do platformy, ktorú som vytvorila. Tak vznikli šperkové objekty. Následne som pre každý z nich vytvorila vlastný inštalačný modul, ktorý vznikol prepisom fotografie miesta, kde som predmet našla, do polygónov. Umiestnenie šperku na inštalačnom module teda priamo odkazuje na konkrétny povrch zeme. Vystavených bolo 11 šperkových objektov.

Pri tvorbe tejto výstavy som zistila, že ma baví pracovať s priestorom. Východiskom bolo vyhranenie sa voči tomu, ako je šperk zvyčajne prezentovaný. Najčastejšie sa vystavuje v kolekciách a spravidla je inštalovaný vo vitríne, za sklom, kde sa ho nemožno dotknúť. Pritom má slúžiť práve na nosenie a má byť v kontakte s telom, s nositeľom*kou.

Ku svojej inštalácii som sa snažila pristúpiť inak a venovať každému šperkovému objektu samostatný priestor, pretože boli odlišné materiálovo aj tvarovo. To, čo ich spájalo, bol doplnkový 3D materiál.

Projekt si vystavovala v roku 2019 v Galérii Nova ako svoju prvú samostatnú výstavu. Ako sa vyvíjal ďalej?

Keď som v roku 2019 skončila školu, začala som projekt prihlasovať do rozličných súťaží a ocenení. Na Graduation Projects 2019 v Poľsku som ho prezentovala ako priestorové riešenie spolu so šperkovými objektmi, na medzinárodnej výstave Art Jewelry Night of Budapest a na Talente 2020 / International Jewelry and Craft Exhibition v Mníchove som prezentovala iba šperkové objekty. Takže sa podarilo, že mal medzinárodnú odozvu. 

Má projekt nejaké pokračovanie?

Pôvodne som mala ambíciu šperkové objekty predávať, vytvoriť si značku, meno… Ale keďže som začala študovať na doktorandskom štúdiu, táto ambícia išla zatiaľ bokom. Šperk a práca s nájdenými predmetmi sa však v mojej tvorbe objavujú stále.

V projekte Matter in place (2020) som napríklad tieto objekty skrývala v bužírke zmrštenej teplom. Vznikli tak obrysy predmetov a iba skrz otvor bolo možné vidieť, čo je vnútri ukryté. Boli tam rôzne predmety – štuple od fliaš, sklíčka z bicykla, často neidentifikovateľné plastové úlomky. Následne som do šperkových objektov osadila magnety, vďaka ktorým sa dali spájať do nekonečných radov.

Zápasila som s tým, že šperky sú širšou verejnosťou vnímané ako dekorácia, „fashion doplnok“, nie ako samostatný objekt, ktorý má svoju výpovednú hodnotu. Rozmýšľala som nad tým, ako tieto šperkové objekty prezentovať. Oslovila som dve tanečníčky/performerky Silviu Svitekovú a Andreu Tušimovú a po spoločných diskusiách sme dospeli k tomu, že je podstatné odprezentovať najdôležitejší moment môjho procesu tvorby šperku – akt zdvihnutia zo zeme. Na tomto intuitívnom performatívnom vystúpení (ako sme to nazvali) v Novej Cvernovke (2021) tanečníčky/performerky pomocou magnetu šperky nabaľovali na svoje telo.

Možno tu niekde sa črtá moje ďalšie smerovanie v šperku, nevidím význam v statických výstavách alebo fashion-live prezentáciách. Pre mňa je šperk niečo viac, môže byť procesuálnym objektom a časom sa vytratiť, môže byť akciou či performance… Má z môjho pohľadu nespočetné množstvo podôb.

Už v úvode som spomenula, že si v podstate od skorého štúdia pôsobila interdisciplinárne – na pomedzí intermédií, šperku a grafického dizajnu. V súčasnosti sa však tvoj záber rozšíril ešte viac. Tvoje projekty zahŕňajú angažované občianske združenie, kurátorovanie, scénografiu, navrhovanie výstav, performance, rôzne umelecké priestorové inštalácie…

Mám často problém pomenovať, čo robím. Začala som to nachádzať v pojme priestorový dizajn, kam viem zahrnúť výstavný dizajn, priestorové inštalácie aj scénografiu. A čiastočne aj ďalšie veci…

Čomu v súčasnosti venuješ najviac času?

V poslednej dobe to bolo viacero výstavných projektov. Nedávno som pripravovala vizuál a architektúru výstavy Ľuby Sajkalovej (Ľ. S. (de)materializovaná, Galéria Mesta Bratislavy, 18. 5. – 8. 10. 2023) spolu s Jozefom Vančom (Gutenart). Spolupracovala som aj na tanečnom predstavení, pre ktoré som pripravila vizuál celého podujatia, scénografiu aj kostýmy (You don’t need to know why, Caroline, Batyskaf o.z., 2022).

K divadlu a tancu sa vo svojich projektoch rada vraciam, je to úplne iný svet ako tvorba výstav, má iné pravidlá a limity. Na rozdiel od výstavy, kde sú vytvorené výstavné objekty spravidla statické, v scénografii ide často o predmety, ktorých sa herci a herečky dotýkajú a manipulujú s nimi. Dizajn scénografie vzniká v komunikácii s ďalšími ľuďmi, je to kolektívne dielo.

Spolu s Oleksandrou Bakushinou som pracovala napríklad na procesuálnom priestorovom objekte pre predstavenie Edward II. Láska som ja (Divadlo iks, 2021), ktorý sa konalo v Novej Cvernovke (v súčasnosti reprízované v Štúdiu 12 ako monodráma). Herci a herečky s ním počas predstavenia pracovali, menil podobu a postupne degradoval. Hlavný protagonista je nízkeho vzrastu, takže sme skúmali, akým spôsobom bude s objektom interagovať, napríklad na neho liezť. V niektorých scénach totiž predstavoval trón, neskôr stenu či priestor na sedenie…

Vo výstave vnímam iné témy. Baví ma skúmať to, ako sa dá priestor zmeniť. Zdá sa, že na Slovensku je príznačné, že keď začínam pracovať s priestorom, je to spravidla o nejakom konflikte – ako ho vyčistiť, ako ho upratať a vo všeobecnosti dostať do takej podoby, aby som s ním mohla pracovať. Pri tvorbe výstavy sa zaoberám tým, ako „neuškodiť” vystaveným dielam, ako vystihnúť ich podstatu a „neprekričať” ich. Väčšinou sa snažím byť subtílna, pokiaľ dielo priamo nevyžaduje iný prístup.

Čo sa týka dizajnérskej tvorby, pôsobíš spoločne s Oleksandrou Bakushinou pod značkou GAMANOVA BAKUSHINA. Jedným z vašich projektov je séria objektov FRAMEWORK. Ako tento projekt vznikal?

Bolo to hneď po škole v roku 2019. Saša je moja dlhoročná priateľka a obe sme mali ambíciu prezentovať sa mimo Slovenska. Rozhodli sme sa zainvestovať do českého Designbloku (2019). Oleksandra vtedy vyrábala porcelánové vázy autorskou technológiou a ja som pracovala na šperkových objektoch z hliníka, ktoré som náročne spájala stovkami nitov a následne eloxovala (kolekcia IRENA).

Pre objekty sme vytvorili vlastný environment – prezentačný a inštalačný systém. Je zložený zo 4 väčších kusov flokovaného styroduru, do ktorého sú vyrezané ďalšie tvary. Tie sa dajú vysunúť do rôznej výšky a vytvoria inštalačné podstavce. Keď sú zasunuté, tvoria kompaktný kváder. Je to praktické, keďže sme museli brať ohľad na transport.

Pri tejto príležitosti vznikla značka GAMANOVA BAKUSHINA. Vtedy sme ešte netušili, že budeme spolupracovať aj na ďalších projektoch ako napríklad na Spoločenskej hre v iks dejstvách, viacerých divadelných predstaveniach pre Divadlo iks a mnohých ďalších projektoch.

Na čom momentálne pracujete?

Momentálne ako o.z. PÄŤ & PÓL pripravujeme Bratislava Design Week. Pracujeme aj na vizuálnej identite pre Little Fruit Company, ktorá plánuje svoje alkoholické nápoje predávať v Singapure.

Spomínané občianske združenie PÄŤ & PÓL, ktoré si spoluzakladala (spoločne s Oleksandrou Bakushinou, Kvet Nguyen, Paulou Malinowskou a Evou Takácsovou) si kladie za cieľ podporu mladej generácie umelcov a umelkýň na Slovensku. Ako vznikla táto iniciatíva?

Združenie vzniklo v snahe propagovať a predávať náš pôvodne školský projekt – DIÁRE VŠVU (2018 – 2022) aj mimo školy. Názov vznikol tak, že nás v tom čase bolo päť a Saša bola tehotná. Bolo to spontánne, a myslím si, že doteraz to funguje, je to zvučné. Hoci sme tam už len tri. Paula odišla ešte v roku 2021 po tom, ako sme skončili posledný a piaty Diár VŠVU a Kvet nedávno kvôli pracovnému vyťaženiu. 

V rámci iniciatívy ste realizovali viaceré projekty. Okrem diárov, ktoré propagujú mladých umelcov a umelkyne, ste mali napríklad aj akciu to:morrow na podporu vlka dravého na Slovensku. Minulý rok ste v Staromestskej galérii Zichy realizovali medzinárodnú výstavu STILL HERE (2022) Aký bol proces jej vzniku?

Je to jeden z mojich najobľúbenejších projektov, pracovali sme na ňom počas celého minulého roka. Po prvýkrát sme ako združenie mali projekt, ktorý sme zastrešili produkčne, kurátorsky, výstavne aj dizajnérsky. Je to pre mňa doteraz neuveriteľné, že sa nám to podarilo. Aj vďaka hlavnej kurátorke Denise Tomkovej sa náš open call rozšíril do zahraničia a na rôzne medzinárodné platformy. Mali sme skromné očakávania a boli sme prekvapené, keď sa nám do projektu prihlásilo 39 umelcov a umelkýň z celého sveta. Projekty boli tak kvalitné, že sme mali problém vybrať. Napokon sme urobili kurátorský výber 12 umelcov a umelkýň, ktorí z nášho pohľadu rozoberali veľmi dôležité témy – migráciu, postkolonializmus, feminizmus, LGBTQIA+ a iné.

Na projekte samotnom bolo obrovské množstvo práce. Celé sa to navyše dialo počas korony, čiže sme nevedeli, či ho budeme môcť realizovať. Čo sa týka priestorového riešenia, na ktorom som spolupracovala spolu s Oleksandrou, prispôsobili sme ho tematickým okruhom. Museli sme sa vysporiadať s priestorom galérie, ktorý sa nám podarilo jednoduchými zásahmi výrazným spôsobom zmeniť. Priestor tak funguje doteraz.

S autormi a autorkami po celý čas komunikovali online Kvet a Eva. Ony zastrešili celú produkciu, PR a celú administratívnu agendu. Kvet sa zároveň podujala aj na fotodokumentáciu jednotlivých podujatí a výstupov, ktoré boli pripravované v rámci trvania výstavy, aj po nej. Denisa s vybranými umelcami a umelkyňami pripravovala rozhovory, kurátorské texty a tlačové správy. Ja som spolu s Darjanom Hardim pracovala ešte na vizuále. Veľa vecí sa nám podarilo vybaviť vďaka rôznym barterom. Nemali sme popri tom všetkom čas robiť otvoreniu výstavy ešte aj nejaké zvlášť promo. Poslali sme asi 30 pozvánok mailom a výstavu propagovali na sociálnych sieťach. 

Doteraz je pre mňa záhadou, ako sa správa o otvorení výstavy natoľko rozšírila medzi ľudí, že ich prišlo tak veľa. Priestor bol úplne plný a ľudia čakali vonku. Neviem, či som niekedy bola taká šťastná!

Malo to však aj veľa úskalí. Ako občianske združenie sme počas práce na výstave boli natoľko vyčerpané, že sme seriózne zvažovali to celé ukončiť. Odozva tejto výstavy nás ale napokon povzbudila do ďalších projektov. Na základe toho sme dostali aj ponuku na spomínaný BADW 2023. 

Okrem mnohých aktivít o ktorých sme sa rozprávali, však zároveň pôsobíš aj ako doktorandka v ateliéri Priestor na VŠVU. V čom vidíš najväčšie výhody? Baví ťa práca s mladými ľuďmi a učenie?

Najväčšou výhodou je, že som stále aktuálna. Študenti a študentky prichádzajú s rôznymi témami a je potrebné byť neustále v strehu. Tento semester som mala možnosť pripraviť zadania a viesť druhý ročník v ateliéri Priestor, za čo som naozaj vďačná. Myslím si, že semester dopadol veľmi dobre, študenti a študentky vytvorili skvelé projekty.

Doktorandské štúdium mi okrem integrácie do štúdia v ateliéri ponúka aj možnosť cestovať. Minulý rok som bola napríklad v Izraeli na Erasme, kde som strávila semester na kurátorských štúdiách na Shenkar College of Engineering, Design and Art. Bol to úplne iný kontext a veľmi veľa mi to dalo. Dodnes na to takmer každý deň spomínam. Nedávno som bola aj v Čiernej Hore, kde som prezentovala školu a viedla workshop Plan Your Exhibition Design na FLUID dizajn forum v Cetinje. Za toto všetko vďačím najmä Marcelovi Benčíkovi, môjmu školiteľovi, ktorý ma do všetkého integruje. Uvedomujem si, že to nebýva pravidlom. Mám teda naozaj pestrú prax a myslím si, že mi to pomáha aj v mojej vlastnej tvorbe.