Bude treba pomôcť Ukrajine a dizajnéri sa tu môžu spolupodieľať. Rozhovor s Oleksandrou Bakushinou

Oleksandra Bakushina (1993) je pôvodom Ukrajinka, po ukončení Strednej umeleckej školy v Kyjeve prišla v roku 2015 do Bratislavy študovať dizajn na Vysokú školu výtvarných umení. Už počas štúdia sa predstavila niekoľkými zaujímavými projektmi, ktoré vznikli v rámci bakalárskeho štúdia na Katedre dizajnu v Ateliéri industrial dizajn a medziodborovej stáže na Katedre úžitkového umenia (v Ateliéri S+M+L_XL – Kov a šperk a Ateliéri keramiky). V súčasnosti je v poslednom ročníku magisterského štúdia v Ateliéri experimentálneho dizajnu a pracuje na vzniku svojej diplomovej práce.

K dizajnu má Oleksandra blízko nielen vďaka štúdiu architektúry na strednej škole, ale aj vďaka rodinnému zázemiu. Jej otec bol počas sovietskeho režimu konštruktér vesmírnych staníc, vymýšľal konštrukciu na rozkladanie solárnych panelov pre vesmírnu stanicu Mir. Mama je interiérová dizajnérka. Hoci dôvodov na rozhovor s ňou mohlo byť niekoľko, nás zaujímalo popri téme dizajnu predovšetkým prežívanie hrôz vojny prostredníctvom svojej rodiny na Ukrajine.

Tento rozhovor vedieme v čase, keď vojna, ktorú ruský prezident Vladimir Putin rozpútal pod zámienkou „špeciálnej vojenskej operácie“, pokračuje už takmer tretí mesiac. Je teda prirodzené, že v tejto situácii prejavujeme oveľa viac pocity hnevu, bezmocnosti, neistoty, ale zmocňujú sa nás aj úzkosť a strach. Vy tieto emočné stavy prežívate pravdepodobne intenzívnejšie, pretože máte obavy o svojich rodičov a blízkych, ktorí zostali na Ukrajine. Čo vám ich pomáha prekonávať?

Prekonávať mi ich pomáha viera v to, že zvíťazíme. Moji rodičia zostali na Ukrajine s myšlienkou, že chcú pomáhať. Žijú na dedine blízko Kyjeva, kde sa všetci obyvatelia zapojili do rôznych aktivít. Otec je konštruktér, pomáha vojakom, ktorí zvárajú protitankové konštrukcie, zbrane a pod. Mama zase s ostatnými ženami varí pre vojakov. Dokonca sa im v dobrom sťažovali, že pribrali a nedokážu bojovať. Všetkých spája viera, že bojujú za slobodu a budúcnosť. Mňa zatiaľ drží nad vodou aj to, že vo vnútri nie sú konflikty, ktoré možno časom prídu, ale zatiaľ ideme jedným smerom, a to mi dáva nádej. Teším sa, keď sa vrátim domov a budem cítiť atmosféru voľného, slobodného Kyjeva.

Hoci spočiatku som sa cítila veľmi paralyzovaná, nemohla som spať, jesť, normálne fungovať, v ďalšej fáze som si uvedomila empatiu a potrebu pomáhať ľuďom na Ukrajine na diaľku. Dostávali sme od dobrovoľníkov zoznamy s potrebnými vecami a posielali sme ich na Ukrajinu. Uvedomili sme si, že aj keď nie sme v centre vojny, môžeme byť nápomocní.

Porcelán, 2020. Foto: Matej Hakár
Porcelán, 2020. Foto: Matej Hakár
Porcelán, 2020. Foto: Matej Hakár
Porcelán, 2020. Foto: Matej Hakár

Vojenská invázia totálne zmenila pokojný každodenný život na Ukrajine. Ako vyzerá ten súčasný za zvuku sirén, keď ľudia musia razom upustiť svoje domovy?

Aj keď sa na život vo vojne nedá zvyknúť, ľudia sa snažia fungovať ďalej. Mesto pomaly ožíva, ľudia sa vracajú do normálu, a keď sa ozvú sirény, automaticky sa presúvajú na niekoľko hodín do úkrytov. Avšak pre tých, čo opúšťajú Ukrajinu kvôli vojne a mali určité zázemie či status, to musí byť ťažké. To nie je odchod za lepším. Odchádzajú preto, že sú v ohrození, obávajú sa o svoje deti. Mrzí ma, že na Slovensku sa chápe pomoc Ukrajine v podobe rôznych benefitov v inom svetle, ale ľudia z Ukrajiny tu nie sú vlastným pričinením. Mnoho z nich sa teší domov, lebo tam mali veľmi dobre rozbehnutý život. Je preto potrebné vžiť sa aj do situácie žien, keď muži ostali doma a ony musia zabezpečiť celú rodinu. Mnoho mojich kamarátok po príchode na Slovensko trpelo úzkosťami nielen preto, že sú v cudzej krajine, ale aj preto, že im niekto niečo dáva, poskytuje, zabezpečuje, čo je pre nich veľmi frustrujúce.

Zdá sa, že spôsob nazerania na agendu žien po anexii Krymu sa postupne zmenil. Hoci sú ženy podľa viacerých svedectiev vnímané ako obete, sú aktívne, organizujú kurzy sebaobrany alebo dokonca berú do rúk zbrane, aby bránili svoju vlasť, čo sa zase nezhoduje s feministickými postojmi. Prispôsobujú svoje zručnosti a schopnosti vojnovej situácii, keď napríklad jedna z ukrajinských módnych dizajnérok vymenila svoju tvorbu pre módne móla za šitie nepriestrelných viest. Máte správy, aké roly zastávajú ukrajinské ženy v tomto vojenskom konflikte?

Ja som tiež posielala špeciálnu látku na Ukrajinu, poprosila ma o ňu moja sesternica, ktorá pracovala pre módnu dizajnérku. Moje kamarátky sa prvý mesiac dostali do šijací cechov, do tovární, ktoré boli bezpečné z hľadiska bombových útokov. Tu začali využívať voľný čas tak, že sa naučili šiť vojenské kukly, lenže postupne im dochádzali látky. V tejto situácii asi žiadna z nich nedokáže zostať pasívna. Aj v úkrytoch, kde sa starajú o svoje deti, ženy spoločne varia. V mobilizácii veľmi pomáhajú sociálne siete, prostredníctvom nich možno zásobovať vecami každodennej potreby, niektoré ženy prevážajú tovar na kamiónoch. Veľmi boli v tomto nápomocné ženské dobrovoľnícke organizácie. Na Ukrajine funguje aj ženská vojenská jednotka, ženy sú sniperky, tankistky a na instagrame majú svoje účty. Nastala určitá reverzia v tradičnom chápaní mužsko-ženských pozícií. Keď prehovorí žena, zdá sa, že jej hlas oveľa viac rezonuje, má väčšiu váhu a dôraz, šíri sa internetom oveľa rýchlejšie.

Na naše stretnutie ste priniesli publikácie o súčasnom ukrajinskom produktovom a interiérovom dizajne. Prvým prekvapením je, že takéto publikácie, na rozdiel od Slovenska, tam existujú, a ďalším, že ukrajinské dizajnérske štúdiá produkujú lokálny dizajn a snažia sa nadväzovať na aktuálne trendy. Napriek tomu, že Slovensko susedí s Ukrajinou, máme minimálne znalosti o jeho umení či dizajne. Ako by ste charakterizovali ukrajinský dizajn?

Hoci pochádzam z Ukrajiny, vždy ma zaujíma viac, čo sa deje vo svete. Nedávno pri pobyte v Kyjeve som si uvedomila, že o ukrajinskom dizajne toho veľa neviem. Tieto publikácie Product Design in Ukraine a Interior Design in Ukraine sú skvelý základ, na ktorý môžete nadviazať pri rešeršovaní, hľadať staršie alebo novšie projekty.

Na Hlavnom námestí v Kyjeve sa nachádza gigantická predajňa s lokálnym dizajnom, nazvaná Všetky naše, ponúka odevný dizajn od zimného oblečenia až po spodnú bielizeň, topánky, tašky a pod. Všetky naše otvoril aj predajňu s bytovým dizajnom, kde nájdete produkty z keramiky, textilu, ale aj nábytok, jednoducho všetky druhy produktového dizajnu. Je to úžasné, lebo na jednom mieste môžete kúpiť produkty viacerých dizajnérskych značiek a podporiť lokálny dizajn. Rada tam chodím, pretože je to v mnohom inšpirujúce.

Keď na svetových výstavách napr. v Miláne nájdem ukrajinský dizajn, veľmi sa poteším a som rada, že sa dostávame na medzinárodné prehliadky. Hoci pandémia a teraz aj vojna obmedzili pohyb, zabrzdili tvorivý elán, no na druhej strane otvorili možnosti rezidenčných pobytov. Je dobre, že veľa zahraničných firiem teraz pozýva ukrajinských dizajnérov na pobyty. Umelci či dizajnéri môžu vycestovať z Ukrajiny, nesedia v negatívnej bubline, práve naopak, vedia vyprodukovať viac, keď majú možnosti.

Na vašu otázku, ako by som charakterizovala ukrajinský dizajn, môžem odpovedať, že sa do neho zlievajú rôzne kultúry, ktoré súvisia so susednými krajinami. Mnohé tendencie, ktoré k nám prúdia, určitým spôsobom transformujeme. Ukazuje sa to hlavne na interiérovom dizajne, ktorý je eklektický. Ak sa aj obzeráme po západných tendenciách, je v ňom viac toho lokálneho, viac prepracovaného, obsahujúceho aj vtipný detail. Paralelu vidím s našou kuchyňou, kde sa nebojíme experimentovať. Nebojíme sa toho, že to nie je módne, súčasné, trendy a pod. Ukrajinský dizajn je experimentálny.

Kon Rao, 2018. Foto: Igor Smitka
Kon Rao, 2018. Foto: Igor Smitka

Na Slovensko ste prišli študovať dizajn a tento akademický rok jeho štúdium na Vysokej škole výtvarných umení v Bratislave končíte. Máte za sebou niekoľko dizajnérskych realizácií, napríklad v Národnej cene za dizajn 2019 – Produktový dizajn v kategórii študentský dizajn vaša práca Kon Rao postúpila do finále. Ďalšou prácou pod názvom Framework, ktorú ste vytvorili spolu s Luciou Gamanovou, ste prezentovali na Bratislava Design Week 2019, Designblok 2020 a na ďalších výstavách. Môžete opísať tieto projekty?

Kon Rao (2018) je moja bakalárska práca, ktorá vznikla pod pedagogickým vedením Ferdinanda Chrenku. Zadanie pre celý ateliér bolo navrhnúť hudobný nástroj. Ponorila som sa do témy z hľadiska experimentu zvuku, hľadania jeho počiatkov, výskumu, ako ľudia nachádzali zvuk, ako pôsobí na človeka atď. Je inšpirovaný africkými hudobnými nástrojmi, ktoré napodobňovali zvuky prírody. Skladá sa z dvoch častí. Veľký kruh prostredníctvom pohybu produkuje zvuky dažďa v štyroch fázach – od začiatku dažďa až po búrku a vďaka zabudovanej mriežke z rôznych druhov dreva je zvuk vždy iný. Ďalšiu časť tvorí objekt, ktorý pripomína zvuk hromu. Tak ako vy s týmito nástrojmi komunikujete pohybom tela, ony komunikujú s vami. Framework (2020) som vytvorila s Luciou Gamanovou, pracovali sme s konštrukciou. Ona ju spracovala do šperkových objektov, pracovala s hliníkom a ja s porcelánom. Konzultovali sme ho spoločne, a preto odkazuje na framework aj medzi nami.

Lucia Gamanová, Oleksandra Bakushina: Framework, 2020. Foto: Darjan Hardi
Lucia Gamanová, Oleksandra Bakushina: Framework, 2020. Foto: Darjan Hardi
Lucia Gamanová, Oleksandra Bakushina: Framework, 2020. Foto: Darjan Hardi
Lucia Gamanová, Oleksandra Bakushina: Framework, 2020. Foto: Darjan Hardi

Na Bratislava Design Week v roku 2020 ste získali za kolekciu váz z liateho porcelánu ocenenie. Na tomto festivale ste v roku 2021 boli jednou z kurátoriek výstavného projektu Slávnostná večera, ktorý sa prezentoval v Apponyiho paláci Múzea mesta Bratislavy. Máte blízko k remeselnému spracovaniu keramiky či porcelánu?

Ide o dlhodobejší projekt. Počas bakalárskeho štúdia som bola na stáži v Ateliéri keramiky. Veľmi ma baví remeselná práca a experiment s materiálom. Tam som sa podučila tradičnej technológii pod pedagogickým vedením Markéty Novákovej, hlavne som ju dokázala presvedčiť, že technológiou, ktorú som si vymyslela, sa môj projekt dá zrealizovať. Druhý projekt, ktorý som už realizovala v Ateliéri experimentálneho dizajnu, som opäť konzultovala v Ateliéri keramiky. Zasa mi neodporučili technológiu. Ja som však za ňu bojovala a spoločne sme projekt dotiahli do úspešného konca. V tvorbe na porcelánových vázach by som chcela znova pokračovať. Je to ručná práca, náročná na čas, verím, že ju budem môcť ďalej posunúť. Nemám k tomu profesionálny vzťah, ale v rámci experimentu a spolupráce ma to veľmi zaujíma. Pre mňa je vždy dôležité spájať digitálne, vracať ho späť k technológiám, nachádzať spoločnú symbiózu.

V občianskom združení Päť & pól spolu s vami pôsobia Eva Takácsová, Lucia Gamanová a Kvet Nguyen. Spoločný projekt združenia Diár VŠVU, ktorý prezentoval práce študentiek a študentov Vysokej školy výtvarných umení v Bratislave, sa v Národnej cene za dizajn 2018 a 2020 – Komunikačný dizajn dostal do finále. V rámci združenia sa tiež venujete projektom, ktorými apelujete na riešenia klimatickej krízy. Aké dôležité je pre vás byť súčasťou takýchto generačných zoskupení, ktoré prostredníctvom umenia a dizajnu kriticky hľadia na svoju budúcnosť?

Päť & pól je pre mňa dôležité zoskupenie, ktorého primárnym cieľom je zviditeľniť a podporiť umenie začínajúcich umelcov a umelkýň. Napriek tomu, že vzniklo intuitívne, osobnostne sme si všetky sadli. Každá z nás pochádza z iného odboru, má iné názory, ale zároveň tvoríme niečo spoločne. Jednou z výziev bola aj spolupráca s World Wildlife Fund na startlabovom projekte v roku 2020. Predajom fotografií sme zbierali peniaze na fotopasce pre vlkov. Každé naše stretnutie nás však inšpiruje na ďalší projekt. Vytvorili sme otvorenú výzvu na výstavu s témou Still Here. Pôvodne sme projektom chceli reflektovať stagnáciu počas pandémie, avšak pochopili sme, že aj súčasná vojnová situácia je blízka v pocite, ktorý prežívajú mnohí súčasní umelci a umelkyne. Na výstavu, ktorá sa bude konať na jeseň v Zichyho paláci na Panskej ulici v Bratislave, sa nám prihlásilo veľmi veľa záujemcov aj z Ukrajiny. Je to pre nás obrovská výzva, baví nás to, že sa môžeme navzájom podporovať.

Združenie Päť & pól: Diár VŠVU, 2021. Foto: Paula Malinovska
Združenie Päť & pól: Diár VŠVU, 2021. Foto: Paula Malinovska

S Luciou Gamanovou tvoríte autorskú dvojicu dizajnérskeho štúdia GAMANOVA BAKUSHINA. Ste autorkami scény divadelného predstavenia Divadla iks Láska som ja, ktoré malo nedávno premiéru v Štúdiu 12 v Bratislave, ale aj Spoločenskej hry v iks dejstvách. Popíšte nám túto stránku vášho pôsobenia. Rozširuje vám scénografia nové dimenzie v dizajnérskej oblasti, ide o akýsi come back k architektúre?

Spolupráca s Luciou Gamanovou vznikla tiež spontánne, hoci sa dávno poznáme. Lucia je grafická dizajnérka a šperkárka, ja som produktová dizajnérka, preto sa vieme na rovnaký problém pozrieť pod iným uhlom. Lucia už dávnejšie spolupracovala s divadelnou scénou na scénografiách, keď prišla ponuka od nášho kamaráta Maximiliána Alexandra Sobeka, režiséra Divadla iks, aby sme dizajnérsky navrhli spoločenskú hru s témou divadla. Bol to náročný projekt, na ktorom sme pracovali rok a pol. Podieľal sa na ňom celý tím ľudí, pretože bolo potrebné vymyslieť dramaturgiu hry, jej tri herné verzie, potom napríklad matematicky vypočítať počet hráčov. Dizajn hry vrátane hracieho poľa, ktoré pripomína javisko, figúrky, kartičky s otázkami, sme navrhli my. Náročná bola aj posledná fáza, výrobný proces, pri ktorom sme zohľadnili ekologický postup. Dnes sa Spoločenská hra v iks dejstvách predáva v kníhkupectvách. Oblasť divadla nás odbočením od dizajnu obohacuje, pretože pracujeme s inou mierkou, iným druhom spolupráce, navrhujeme scénu, ktorá putuje, a tak nemôže byť statická, ale flexibilná. Je to určite dobrá skúsenosť, ako vyjsť zo svojej zabehnutej zóny.

Lucia Gamanová, Oleksandra Bakushina: Scéna divadelného predstavenia Divadla iks Láska som ja, 2021.
Lucia Gamanová, Oleksandra Bakushina: Scéna divadelného predstavenia Divadla iks Láska som ja, 2021.
Lucia Gamanová, Oleksandra Bakushina: Scéna divadelného predstavenia Divadla iks Láska som ja, 2021.
Lucia Gamanová, Oleksandra Bakushina: Scéna divadelného predstavenia Divadla iks Láska som ja, 2021.
Lucia Gamanová, Oleksandra Bakushina: Scéna divadelného predstavenia Divadla iks Láska som ja, 2021.
Lucia Gamanová, Oleksandra Bakushina: Scéna divadelného predstavenia Divadla iks Láska som ja, 2021.

Zaoberáte sa digitálnym spracovaním materiálov a ich spojením s remeslom. Vo svojej diplomovej práci sa chcete venovať téme postdigitálneho obdobia v dizajne. O čo v nej pôjde?

Momentálne som v procese jej myšlienkovej zmeny. Môj koncept, ktorý bol na začiatku, je po prežití všetkých aktuálnych situácií spôsobených pandémiou a vojnou už niekde inde. Zároveň sa pre mňa objavili zaujímavé situácie. Hoci žijeme v modernom digitálnom svete, zároveň nedokážeme mnohým veciam uveriť a hovoríme, že to sú fejky. Sme neustále konfrontovaní so spochybňovaním reality, a preto odmietame uveriť skutočnosti. Deje sa to na sociálnych sieťach, ktoré často odmietajú realitu, mnohé obsahy sú zablokované ako nevhodný obsah. Tu sa názorne ukazuje, ako fungujú postpravda a postdigitálna doba. Aj umelá inteligencia, ktorá pracuje na základe podmienok určených programátormi, novú alebo výnimočnú situáciu nevie správne vyhodnotiť. Uvedomujeme si to oveľa viac v súvislosti s vojnou na Ukrajine. Hoci by sme mohli ukázať realitu, mnohé správy na facebooku sa nedajú postovať, lebo je to zakázané podmienkami sociálnej siete, čo často prispieva k rôznym dezinformáciám.

S mojou diplomovou prácou je to v niečom podobné. Bola som v bubline hodnotenia postdigitálnej pravdy v dizajne, ale ľudia sa posunuli do predaja NFT technológií, do predaja neexistujúcej bubliny. Čo je znepokojujúce, digitálne technológie spotrebujú veľa energie, stále sa pohybujeme v materiálnom, čo nemá nič spoločné s ekológiou. V takejto mase zmätkov sa momentálne nachádzam aj ja. Dúfam, že nájdem tú správnu cestu, spôsob, ako sa na ňu dostať.

Pandemická situácia rovnako ako situácia vojny prináša do každodenného života nové a neočakávané skutočnosti, na ktoré treba rýchlo reagovať, okamžite nájsť riešenia. Predstavuje aj pre vás ako dizajnérku tvorivé výzvy či budúce perspektívy?

Určite áno. Myslím si, že by mala prísť postupne chvíľa na analyzovanie, pretože jednotlivé fázy treba prehodnotiť. Je zaujímavé pozorovať, ako emocionálne túto vojnovú dobu prežívame. Spočiatku sa u mňa prejavoval hnev, nechápala som, ako môže ísť svet ďalej, ako bezstarostne môžu piť ľudia kávu. Tieto fázy emócií treba prekonať, prežiť a nazbierať informácie. Pred dizajnérmi stoja výzvy, lebo o chvíľu budeme prežívať post-situáciu. Bude treba pomôcť Ukrajine a dizajnéri sa tu môžu spolupodieľať na vytvorení nových životných podmienok.

Lucia Gamanová, Oleksandra Bakushina a kolektív: Spoločenská hra v iks dejstvách, 2020. Foto: Kvet Nguyen
Lucia Gamanová, Oleksandra Bakushina a kolektív: Spoločenská hra v iks dejstvách, 2020. Foto: Kvet Nguyen
Lucia Gamanová, Oleksandra Bakushina a kolektív: Spoločenská hra v iks dejstvách, 2020. Foto: Kvet Nguyen
Lucia Gamanová, Oleksandra Bakushina a kolektív: Spoločenská hra v iks dejstvách, 2020. Foto: Kvet Nguyen

Príspevok bol pôvodne uverejnený v časopise Designum 2/2022. Keďže je súčasťou rubriky Stojíme pri Ukrajine, uverejňujeme ho v plnom znení aj online.
Predaj časopisu Designum

Súvisiace diela

Spočenská hra v iks dejstvách

Spočenská hra v iks dejstvách

Lucia Gamanová
Oleksandra Bakushina
Maximilián Sobek
Martina Mašlárová
Miro Dacho
KON RAO

KON RAO

Oleksandra Bakushina
Ferdinand Chrenka
Chladiaca nádoba

Chladiaca nádoba

Oleksandra Bakushina
Daniel Piršč
Prejsť na diela

Viac k téme v publikáciách

Designum 2/2022

Slovenské centrum dizajnu
3,40
Prejsť na publikácie