OBRAZ NIELEN LAUREÁTA

Bez akýchkoľvek pochybností možno konštatovať, že Cena za kultúrny prínos v oblasti dizajnu v rámci tohoročnej súťaže Národná cena za komunikačný dizajn je v tých najsprávnejších rukách. Pre zainteresovaných netreba ani menovať, pre tých ostatných upresním: laureátom sa stal Vladislav Rostoka (1948). Každý, kto sa pohybuje v odbore grafického dizajnu, po zaznení tohto mena vie, kde je v tejto oblasti takpovediac sever. A kto má s tým problém, mal by presedlať inde. Tým by som vlastne túto úvahu mohol skončiť. Ocenenie za celoživotnú tvorbu si však zasluhuje povedať viac.

Malá krajina ako Slovensko má limitovaný ľudský potenciál takmer v každej oblasti, nevynímajúc ani širokú oblasť vizuálnej komunikácie. Tá v posledných desaťročiach prešla zásluhou vpádu prevratných technológií prudkým vývojom. V oblasti grafického dizajnu úžas nad možnosťami počítačov vystriedali pochybnosti nad ich nespočetnými, ale aj monotónnymi variáciami, až po súčasné skeptické názory o množstve grafickej vaty, ktorá nás prostredníctvom počítačov obklopuje, ba zahlcuje. Situácia v tejto oblasti je identická so súčasným životným štýlom preferujúcim rýchlosť, priemernosť s primárnou snahou po ekonomickom efekte. To všetko deformuje kreatívny proces do takej miery, že pojmy originalita, osobitosť, koncepčnosť, špičková kvalita upadli v súčasnosti do takého hlbokého tieňa, že dnes ich nevnímajú ani jednotlivci, ani spoločnosť. Dezorientácia, ktorá vzniká akceptáciou, vyzdvihovaním, dokonca oceňovaním priemernosti, nás vedie do slepých uličiek chaosu a rezignácie. Na dokonanie obrazu priemernosti, ba podpriemeru sa vyrábajú celebrity na bežiacom páse, udeľujú sa „Kódy“ a „Krídla“, pričom ich nositelia majú ku krištáľovej hodnote kvality naozaj priďaleko. Tieto televízne divadlá sa servírujú verejnosti ako „slovenské nobelovky“ a naozaj súdny a kultúrny divák sa nestačí čudovať.

Metóda mixu, kde zopár renomovaných tvorcov prijatím „vyznamenania“ posvätí „kvalitu“ plejády priemerných, funguje na nezorientovanú verejnosť spoľahlivo. V tomto systéme nivelizovania kultúrnych hodnôt je dôležitá úloha profesijných inštitúcií hierarchizovať kvalitu a oceňovať prácu mimoriadnych tvorcov. Slovenské centrum dizajnu a ním organizovaná Národná cena za dizajn je toho príkladom. Aj táto súťaž je zatiaľ vzdialená dokonalosti, ale účasť zahraničných expertov v porote podporuje mieru odbornosti i objektivity pri určovaní jej výsledkov. NCD je v štádiu kryštalizácie hodnotovej štruktúry, podlieha syndrómu dnes preferovaného kultu mladých, preto nemá komplexnejší záber na relevantné generačné vrstvy tvorcov. Treba však veriť, že vodiacim faktorom aj v budúcnosti bude nekompromisná odbornosť so základňou profesijných vedomostí a znalosťou historickej kontinuity v odbore. Potom o úrovni tvorby ocenených autorov netreba mať obavy.

Koniec koncov, dobrým príkladom takejto cesty je tohoročný laureát Vladislav Rostoka. Tvorca vo viacerých smeroch výnimočný, stojaci pevne na oponentskej pozícii voči vyššie spomenutým javom. Päťdesiatročná tvorba, ktorá je za ním, je postavená na niekoľkých kľúčových atribútoch. Sú zreteľné, identifikovateľné v celej jeho práci a sú opornými bodmi jeho výtvarnej poetiky. Osobitá a pritom zreteľná idea je základom každého jeho diela. Je primárnou v zmysluplnom koncepte (tvar, písmo, farba) a bezpečne smeruje diváka k finále autorovej obdivuhodnej hry. Všetko, čo je v grafickom procese použité, má dokonalú výtvarnú podobu, či je to znak, typografia alebo harmonická farebnosť. Celkový obraz i jednotlivé jeho prvky nesú nezameniteľné črty rostokovskej vynaliezavosti a objavnosti. Tí, čo nemajú schopnosť autentického prejavu, ich označujú ako „prílišná dominancia autora“… Rostoka pritom neskrýva svoj názor, že jeho ambíciou i cieľom v tvorbe knihy je byť rovnocenným partnerom spisovateľovi či v divadle režisérovi. Preto má vyhranený negatívny názor na anonymné výplody grafickej práce, ktoré sú dnes akousi módou najmä mladej dizajnérskej generácie. Zodpovednosť, ktorú berie na seba autor podpisom diela, považuje Rostoka za rozhodujúcu pri kvalite výsledku práce. Je dôležité pripomenúť, že patrí k autorom, ktorí štartovali a prešli kus tvorivej cesty v časoch klasických grafických techník a výborne sa adaptovali na digitálne technológie bez toho, aby podľahli množstvu ich lacných softvérových vábničiek. Vladislav Rostoka má navyše tú vzácnu vlastnosť, že dokáže uvažovať v potrebných súvislostiach, ktoré korenia v jeho hlbokých vedomostiach, intelektuálnych a morálnych základoch jeho osobnosti. Celkový výsledok prevedený do osobitej vizuálnej podoby vzbudzuje záujem i potešenie diváka.

Treba povedať, že tento grafik nepotrebuje byť všade a pri všetkom – jeho jedinečnosť bez hlučnej deklarácie dokumentujú mnohé výsledky vlastnej precíznej kreativity (je autorom viac ako 400 kultúrnych plagátov, 250 logotypov a symbolov, 1 100 kníh, katalógov a časopisov, 44 emisií poštových známok, autor kníh T1 – Typo:grafik:um, pripravovanej knihy Cipár & logo, etc). Nepotrebuje upriamovať pozornosť na svoju osobu a nezastupiteľnosť – osobitosťou svojej výtvarnej a typografickej kreativity je neprehliadnuteľný aj pre tých, ktorí mu práve nefandia (je držiteľom viac ako 90 ocenení: Najkrajšie knihy sveta, Najkrajšie knihy Československa a Slovenska, Najkrajšie známky Slovenska, Národná cena za dizajn, Ruská Národná cena za dizajn, Bienále Brno, Lahti, Mexico, Ljubljana, Rzeszow, Trienále Trnava, zlaté medaile Philatelic Exhibitions London, Mainz, Rio de Janeiro, Tampere, Grand Prix – Alice in Wonderland 150 Exhibition – New York,…). Nesťažuje si na službu verejnosti v rámci svojho odboru a nepotrebuje si dvíhať sebavedomie pokusmi o zaradenie medzi autorov voľného umenia – jednoznačne a dôsledne slúži len vlastnej idei a vynaliezavej koncepcii svojich projektov (v rokoch 1978 – 2010 pripravil 51 samostatných výstav tvorby pod názvom Typo:grafi(k)a, – na Slovensku, v Čechách, Nemecku, Maďarsku, Rusku, Fínsku, Dánsku, Poľsku, Slovinsku, Bulharsku, Kanade, USA; zúčastnil sa na vyše 650 skupinových výstavách grafického dizajnu…). Nepotrebuje okupovaním inštitúcií a médií budiť dojem jediného a „najvýznamnejšieho“ tvorcu – naopak, za člena ho už dávno prijali významné domáce i zahraničné profesijné inštitúcie (medzinárodná organizácia grafikov AGI, Maďarská spoločnosť plagátu, Maďarská akadémia umení, Sdružení Bienále Brno, Typo:Design:Slovakia, First Poster Club). Rostoka sa nemusí na všetky strany usilovať, aby bol považovaný za guru slovenského grafického dizajnu – on ním jednoducho je.

Áno, je známa aj jeho prehnaná precíznosť (najmä pri realizácii tvorby), tvrdohlavá dôslednosť pri službe vlastným princípom, odpor voči bezduchým, ale tváriacim sa grafickým produktom, permanentná snaha o maximalizmus až za hranice dokonalosti. Iste, viacerými z týchto postojov je v príkrom kontraste voči súčasnému grafickému okoliu, posúva samého seba do sťaženej pozície a irituje dlhé rady priemerných. To je však vždy údel osobností typu Rostoku.

Dnes, v časoch, keď sa všetky hodnoty zredukovali na dve – mamon a slávu, je naozaj potrebné všímať si týchto posledných mohykánov slušnosti, kvalitnej práce a v našom prípade originálnej tvorby. Ich ocenením sa kvapkou prispieva k poukázaniu, že aj na neveľkom dvore slovenského grafického dizajnu je priepastný rozdiel medzi špičkovým výkonom a monotónnym priemerom. Verejnosti je aj týmto spôsobom predostretá pravda a na jej základe možnosť lepšej orientácie vo výsledkoch odboru, ktorý zasahuje do mnohých oblastí života. Slovenské centrum dizajnu vybralo tohto roku na ocenenie autora, ktorý sa svojím celoživotným pôsobením v oblasti vizuálnych komunikácií dostal do čela svojho odboru a ako jeden z mála slovenských dizajnérov je uznávaný v medzinárodnom profesionálnom prostredí. Vladislav Rostoka nasadil pre budúcich laureátov vysokú, pre niektorých možno privysokú latku kvality. V záujme upriamenia pozornosti na Národnú cenu za dizajn sa nič lepšie organizátorovi súťaže i slovenskej kultúrnej verejnosti nemohlo stať..

Vladislav Rostoka

Narodil sa 18. mája 1948 v Köbölkúte (teraz Gbelce). V rokoch 1963 – 1973 študoval na Škole umeleckého priemyslu (Štefan Schwartz, Rudolf Fila) a na Vysokej škole výtvarných umení v Bratislave (Dezider Milly, Orest Dubay). V rokoch 1973 – 1993 pracoval ako grafický dizajnér v slobodnom povolaní. Oblasťou jeho pracovných záujmov sú všetky druhy grafického dizajnu (kultúrny plagát, logotyp a jednotný vizuálny štýl, knižná a časopisecká typografia a ilustrácia, výročná správa, kalendár, poštová známka). V roku 1978 organizoval svoju prvú samostatnú výstavu grafického dizajnu (Galéria Cypriána Majerníka, Bratislava) nazvanú Typo:grafi(k)a. Tento názov plne vyjadruje smerovanie jeho práce, hlavnú úlohu tu hrá vždy typografia.

V nasledujúcich rokoch realizoval pod týmto názvom 51 samostatných výstav (Bad Dürkheim, Banská Štiavnica, Békéscsaba, Bratislava, Brno, Budapešť, Cedar Rapid, Kodaň, Lahti, Montreal, Moskva, Noginsk, Nové Zámky, Odense, Opava, Pécs, Plock, Plovdiv, Praha, Roskilde, Sofia, Stuttgart, Trnava, Varna, Washington, Varšava, Zelenograd…). Svoju tvorbu predstavil verejnosti na vyše 600 spoločných výstavách. Roku 1981 bol prijatý za člena najvýznamnejšej medzinárodnej organizácie grafických dizajnérov AGI – Alliance Graphique International. V rokoch 1994 – 2006 bol kreatívnym riaditeľom grafického štúdia Rabbit and Solution v Bratislave. Je spoluzakladateľ Maďarskej spoločnosti plagátu a člen Maďarskej akadémie umenia (2005). V roku 2007 založil jednočlenné štúdio grafického dizajnu Rostoka Graphic Atelier v Bratislave. Za svoju prácu získal v rokoch 1965 – 2018 vyše 90 cien (Bratislava, Brno, Budapešť, Frankfurt, Lahti, Lipsko, Ljubljana, Londýn, Mainz, Martin, Mexiko, Moskva, Praha, Rio de Janeiro, Rzeszow, Tampere, Trnava…).

Dušan Junek je grafický dizajnér, typograf, pedagóg, publicista. Je autorom a spoluautorom viacerých monografií a publikácií. S Vladislavom Rostokom je spoluautorom publikácie T1 – Typo:Grafik:Um (abeceda súčasnej vizuálnej komunikácie a kultúry).