Nomádsky dizajn a luxus

Na jednej strane obraz tradičného nomáda, kočujúceho pastiera stád, na strane druhej exkluzívne objekty luxusnej značky s notorickými iniciálami LV. Luxusné nomádstvo či nomádsky luxus by boli kedysi možno bizarné slovné spojenia. Ale obsah pojmu nomád sa mení rýchlo, čo sa paralelne odráža aj v dizajne produktov. Už nie je výnimočné naraziť v súčasnej produkcii na výrobky prestížnych značiek s nálepkou „nomádske“, cenovo spadajúce do kategórie luxusných predmetov. Navonok je to paradox, ale sú tieto dva fenomény také protichodné aj pri bližšom pohľade? Majú nomádstvo a luxus niečo spoločné?

Slovo „nomád“, inak kočovník, pochádza z gréckeho slova „nomas“¹ , pričom pojem „nomades“ sa pôvodne vzťahoval na pastierov, ktorí sa v skupinách presúvali so svojimi stádami v stabilných a opakujúcich sa sezónnych trasách. Existujú tri hlavné typy nomádov, ktorých dodnes na svete žijú milióny – pastieri, lovci a zberači alebo obchodujúci kočovníci. Každú z týchto skupín charakterizuje typ človeka, nezaťaženého množstvom vecí, oslobodeného od hromadenia majetku, ktorý vlastní len to potrebné a nutné, aby sa mohol ľahko presunúť na ďalšie miesto.

To je obraz nomáda, ktorý zrejme inšpiroval Victora Papaneka (1923 – 1998), zástancu a priekopníka ekologicky udržateľného dizajnu, a jeho spolupracovníkov k vytvoreniu návodov na zostavenie vlastného nábytku pre potreby nomádskeho životného štýlu, publikovaných v Nomadic Furniture 1 a 2 v sedemdesiatych rokoch minulého storočia (viac v článku Na vlne DIY, Designum 1/2017). Pre úspešné uchopenie vážnych spoločenských problémov považoval Papanek za nevyhnutné investovať do výskumu životných podmienok rôznych kultúr a sociálnych skupín na celom svete. Preto sa venoval dizajnérskemu a antropologickému výskumu a istý čas žil medzi domorodými komunitami Inuitov, kmeňa Navajov a iných. Fascinovala ho vynaliezavosť týchto jednoducho žijúcich ľudí, schopnosť improvizovať a nachádzať riešenia problémov s použitím minima prostriedkov. V súlade s týmito poznatkami propagoval heslo „Mať viac a vlastniť menej“. Vo svojej slávnej knihe Design for the Real World (Dizajn pre reálny svet) odsudzoval súdobých dizajnérov za chrlenie „objektov fetišu“ a „zneužívanie dizajnérskeho talentu na uspokojenie ega bohatých a zvyšovanie ziskov priemyslu“. Tým sa zároveň snažil prebudiť dizajnérov k ekologickej a sociálnej zodpovednosti. V knihe tvrdí, že na to, aby sme sa vzdialili od spoločnosti zameranej na spotrebu, musíme sa zbaviť „prekliatia majetku“. „Koncept vlastníctva, ktorý sa vzťahuje na autá, domovy a veľké spotrebiče sa vo vysoko mobilnej spoločnosti stáva fikciou,“² písal už v roku 1971. Ideál nomáda šesťdesiatych a sedemdesiatych rokov bol slobodný človek, sťahujúci sa z miesta na miesto, ale zároveň ekologicky gramotný, konzumujúci triezvo a uvedomujúci si svoju zodpovednosť voči spoločnosti. Dalo by sa povedať, že veci sa uberali úplne opačným smerom.

Okrem kritiky Papanek vo svojej knihe vyzdvihol aj existenciu produktov, ktoré považoval za esteticky aj funkčne prijateľné a dostupné. Ako príklady uviedol svoje obľúbené „nomádske“ stoličky, ktoré podľa neho uspeli v skúške času, keďže sú na trhu nepretržite už viac ako sto rokov. Čo sa však s nimi za ten čas stalo? Prvou je takzvaná „režisérska stolička“, ľahká skladacia stolička, pôvodne vyrobená z dreva a hrubého plátna. Oceňoval jej univerzálne použitie, ľahkú prenosnosť a v neposlednom rade „smiešne“ nízku cenu. Už v sedemdesiatych rokoch stoličku ponúkalo množstvo nábytkových firiem, dnes je ich samozrejme ešte viac. Zatiaľ čo sa na trhu stále nájdu aj režisérske stoličky za nízke ceny, pribudlo množstvo jej exkluzívnych verzií. Ceny moderných redizajnov stoličky dosahujú niekoľkotisícové sumy, pričom (dúfajúc) cenovým rekordom je skladacie kreslo z kolekcie Pippa, navrhnutej v osemdesiatych rokoch pre luxusnú francúzsku značku Hermès. Kreslo je stále v predaji, momentálne v cene 10 až 12-tisíc eur, verzia v čiernej krokodílej koži dokonca 20-tisíc eur. Niekto by si povedal, že tieto prepychové kusy už nebudú určené na časté presuny a sťahovanie kade-tade. No predsa, na internetovej stránke značky sa o kolekcii píše ako o skladacom, ľahko prenosnom nábytku, ktorý dizajnéri Rena Dumas a Peter Coles navrhli v duchu značky – „pohybovať sa s eleganciou“. Aktuálnym tohtoročným prírastkom do radu redizajnov režisérskej stoličky je Stanley, z dizajnérskej dielne Philippa Starcka pre firmu Magis. Starckov tím pracoval na návrhu tri roky a vo výsledku „znovu vynašiel tento nadčasový kus“. (Ak je produkt nadčasový, treba ho znovu vynájsť?) Túto polypropylénovú obdobu režisérskej stoličky určenú do záhrady si možno zadovážiť za 500 eur. Pozitívom vymenovaných sedacích kusov je aspoň fakt, že sú skladacie, nájdu sa totiž aj verzie režisérskej stoličky, ktoré od jej nosnej funkcie už upustili.

Ďalším príkladom je dnes už ikonická stolička Butterfly, oficiálne Hardoy³ , ktorú v roku 1940 predstavila skupina architektov Grupo Austral. Jej dizajn však nebol nový, čerpal z dizajnu stoličky Tripolina, navrhnutej pre taliansku armádu, ktorý si v roku 1877 patentoval britský inžinier Joseph Beverly Fenby. Pôvodná verzia mala drevenú kostru a bola skladacia, čo bolo pre jej použitie na bojisku kľúčové. Len v päťdesiatych rokoch boli vyrobené milióny kusov tejto stoličky a trh rýchlo zaplavili kópie, ktoré dokonca prinútili pôvodných výrobcov zastaviť produkciu. Certifikované aj necertifikované kópie sa vyrábajú dodnes, no väčšina modelov už (opäť) nie je skladacích. Stoličku charakterizuje jej neformálnosť, ktorou oslovila masy ľudí, v čase svojej najväčšej popularity bola akýmsi symbolom moderného životného štýlu. Táto „dizajnová ikona“ sa nachádza v stálej expozícii múzea MoMA a z bojiska sa jej dizajn presunul do štýlových príbytkov a na stránky interiérových blogov a magazínov. Produkt je prestížny a zberateľský, ale zároveň dostupný, keďže početné napodobeniny výrazne znížili jeho priemernú cenu. Certifikované kópie od oficiálnych výrobcov už však lacné nie sú, hoci jeho výroba je technologicky nenáročná a materiálovo úsporná. Čo je zaujímavé, firma Weinbaum, oficiálny nemecký výrobca Butterfly, získala v roku 2013 dizajnérsku cenu Red Dot Design Award za redizajn stoličky na verziu twin, určenú pre dvoch. Je veľa podobných príkladov, keď bol jednoduchý praktický a lacný nábytok demokratického či sociálneho razenia povýšený na symbol statusu a dobrého vkusu. Dokonca niektoré, pôvodne DIY dizajny dnes nosia nálepku „dizajnových ikon“, sú na predaj ako hotové výrobky a s konceptmi „urob si sám“, low-cost, ani s alternatívou ku konzumu už nemajú nič spoločné.⁴ „… provizórne sedacie prvky, ktoré oslobodili užívateľa od konvencií buržoáznej nostalgie na konci šesťdesiatych rokov sú dnes reprodukované rôznymi nábytkovými spoločnosťami a uvádzané na trh ako vysoko kvalitné drahé luxusné objekty.“⁵

Vychádzajúc z tohto už možno neprekvapí, že pod vplyvom trhovej logiky a novodobých marketingových stratégií sa aj nomádske môže stať luxusným. Čiastočne preto, že konotácie pojmu „nomád“ sa neustále menia, s pribúdajúcimi skupinami ľudí žijúcimi neusadeným spôsobom života. Dnešní globálni nomádi už cestujú sami alebo v pároch po celom svete a prostredníctvom rôznych ciest. Medzi novodobých nomádov z vlastnej vôle sa radia takzvaní digitálni, globálni nomádi, permanentní cestovatelia (PT – perpetual travelers) a napríklad aj takzvaní snowbirds, presúvajúci sa sezónne za lepším počasím. Vyzerá to tak, že sociálne a ekologické princípy ideálu nomádstva zo sedemdesiatych rokov sa z dnešnej podoby tohto fenoménu celkom vytratili. Moderným ideálom je slobodný „digitálny nomád“, niekto, kto si ľahko vystačí s laptopom, smartfónom, internetovým pripojením a kreditnou kartou. Ale aj s tým spojená dematerializácia, sprevádzajúca súčasnú digitálnu kultúru, je relatívna. Na opačnom konci sveta, kde sú západnému svetu slobodu poskytujúce zariadenia vyrábané a kam sú následne, po plánovanom konci svojej životnosti, opäť odvážané, o žiadnej dematerializácii nemôže byť reč.

Hnutie gypset je dobrým príkladom tendencie, ktorá kombinuje na pohľad protichodné fenomény nomádstva a luxusu. Skratka gypset je totiž spojením dvoch výrazov: gypsy – Róm a jet-set – elita či „smotánka“. Životný štýl týchto „bohémskych tulákov“ určuje spojenie slobodného ducha so sofistikovaným štýlom elity. Veria, že duchovné bohatstvo a majetný expanzívny životný štýl sú kompatibilné, a sami sa snažia žiť podľa tohto modelu. Predstavujú moderný nomádsky spôsob života, cestujú a žijú po celom svete v bohémskych enklávach, pričom pri hľadaní exotiky preferujú menej známe lokality. Vyznávajú nekonvenčnosť, spojenie „vysokej“ a masovej kultúry a za svojich ideových predchodcov považujú stratenú generáciu, beatnikov a hnutie hippies. Tento prúd je mierne paradoxný – na jednej strane spoločnosť netoleruje špecifický životný štýl Rómov, na strane druhej si títo majetní tuláci osvojujú ich identitu, samozrejme, len pokiaľ im to vyhovuje, prípadne pokiaľ je to fotogenické. Ako píše sociológ Michel Maffesoli vo svojej práci O nomádstve: „Takéto sú plody súčasného nomádstva: z rozmanitých civilizácií si vypožičalo prvky, ktoré triumfujúci racionalizmus buď zastrel alebo odsunul na okraj, a učinilo z nich ohnisko súčasného spoločenského života.“⁶ Je zrejmé, že do veľkej miery ide o módnu záležitosť, čo podporuje aj fakt, že móda je pre prívržencov tohto alternatívneho prúdu pomerne dôležitá, každopádne však všeobecný záujem o podobné životné štýly rastie.

Rastúca popularita novodobého nomádstva neunikla ani prestížnej módnej značke Louis Vuitton, ktorá pohotovo využila trend, že nomádsky dizajn sa od pôvodných etnických čŕt posunul k digitálnej kultúre a napokon až k dizajnu pre bývanie. Nomádsky dizajn pre bývanie dnes zahŕňa buď praktické flexibilné nábytkové kusy a doplnky alebo exotickú estetiku, niekedy ich kombináciu. Táto luxusná značka má vďaka tradícii výroby kufrov tému cestovania zakorenenú vo svojej identite, je teda celkom logické, že sa chopila aj interpretácie tohto trendu. Svoju kolekciu Objets nomades (Nomádske objekty) vytvorila v roku 2012 a odvtedy do nej každý rok pribúdajú nové kusy, odprezentované spravidla na dôležitých svetových dizajnérskych výstavách. Kolekciu tvoria limitované edície aj nepredajné experimentálne prototypy a momentálne obsahuje 25 produktov. Exkluzivitu zvýrazňujú aj mená dizajnérov, prizvaných na spoluprácu na kolekcii. Jednotlivé produkty navrhli bratia Campanovci, Patricia Urquiola, Nendo, Maarten Baas, Marcel Wandres a ďalší. Na poslednom ročníku milánskeho veľtrhu Salone del Mobile predstavili LV najnovšie prírastky do kolekcie, spolu desať kusov od deviatich dizajnérov. Do slávneho tímu sa pridali napríklad Tokujin Yoshioka, štúdio Raw Edges či India Mahdavi. Aj keď dizajnérske zadanie obsahovalo požiadavku mobility, každý z produktov interpretuje ideu cestovania po svojom. Zatiaľ čo pri niektorých kusoch kolekcie, napríklad skladacích stolčekoch (Atelier Oï), prenosnej solárnej lampe (Barber & Osgerby) alebo cestovnom pracovnom stole (Christian Liaigre), je viditeľná snaha o dosiahnutie ľahkej prenosnosti či skladnosti, iné časti kolekcie nevyvolávajú dojem, že by mali túto „nomádsku“ ambíciu. Napríklad organicky pôsobiace produkty bratov Campanovcov – hojdacie kreslo Cocoon či sedačka Bomboca inšpirovaná oblakom, alebo Lune, hojdacie kreslo Marcela Wandersa. Ani ceny produktov nenaznačujú, že by niekedy mali slúžiť ako doplnky kočovného života – tieto „nomádske objekty“ sa vyrábajú na objednávku, v cenách približne od 3 000 až po 70 000 eur. V každom prípade ide o ďalšie dobré príklady kríženia sa fenoménov nomádstva a luxusu. Ilustrujú aj to, ako môže byť idea nomádskeho dizajnu pod vplyvom konzumných mechanizmov prevrátená naruby a od „mať viac a vlastniť menej“ sa dostať až do podoby symbolu statusu.

Na trhu existuje množstvo ďalších výrobkov, ktoré umožňujú majetným konzumentom naplniť ich predstavy o nomádskom životnom štýle. Bez ohľadu na to, ako paradoxne pôsobí ich spojenie, sú tieto dva fenomény naozaj také protichodné? Čo majú nomádstvo a luxus spoločné? Tajomná postava nomáda či tuláka bola tradične vnímaná v spojitosti s ideou slobody, neviazanosti, revolty a absenciou majetkových či vzťahových záväzkov. Podľa Maffesoliho nomádstvo predstavuje archetyp, ktorý má v dnešnej spoločnosti veľa podôb a odtieňov. Spája ich prežívanie života ako dobrodružstva a orientácia na prítomnosť: „nezaujímať sa o zajtrajšok, užívať si okamih, uspokojiť sa so svetom takým, aký je.“⁷ V tomto ohľade sa podľa neho až tak nelíši elitárske nomádstvo príslušníkov jet-set a nomádstvo chudoby, spája ich práve „prítomné poňatie života“. Okrem toho je putovanie zvyčajne sprevádzané vyhľadávaním slasti, snahou o výnimočnosť, zmyslovosťou a vychutnávaním toho, čo sa ponúka. Takéto prijímanie potešení zo života vyvoláva podľa sociológa kolobeh, medzi inými aj kolobeh tovaru. Tu sa dostávame k podobnosti s luxusom; „Najnehanebnejšia neviazanosť rezonuje so ziskom a zmyslom pre prepych.“⁸, píše.

Čo sa týka prepychu, takisto ide o fenomén, ktorý existoval odvždy, a to aj v najmenej vyspelých spoločnostiach, ruka v ruke s javmi ako plytvanie, slávnosti a štedrosť. Sociológ Gilles Lipovetsky tvrdí, že prepych má univerzálny, antropologický charakter, a uvádza citát Williama Shakespeara: „Aj ten posledný žobrák má vždy nejakú zbytočnosť navyše!“⁹ Luxus má nepopierateľne čo do činenia s túžbou užívať si svet, túžbou po objavovaní a zmyslovosťou, rovnako ako nomádstvo. Ide o „prepych ako vyzvanie na cestu, pobádanie k slastiam všetkých piatich zmyslov, stále viac sa stotožňuje so súkromným sviatkom, s oslavou zmyslov.“¹⁰ Povaha luxusu sa časom zmenila, primárne už nejde o predvádzanie sa a ukazovanie bohatstva, ale o „subjektívne mrazenie z dobrodružstva“, prevažuje snaha „dať o sebe vedieť tým, že vystavím na obdiv provokujúci rozdiel „slobody““. Z tohto vyplýva, že nielenže nomádstvo a luxus fungujú na podobných princípoch a sú podnietené podobnými motívmi, ale aj samotné novodobé nomádstvo možno vidieť ako určitý druh luxusu. Už to nie je prepych v tradičnom zmysle slova, nejde až tak o materialistickú konzumáciu, ale o dynamické nemateriálne prežívanie. Nejde však stále o konzumáciu, konzumáciu zážitkov a sveta bez zváženia možných dôsledkov? Naopak, významným rozdielom medzi fenoménmi nomádstva a luxusu je ich vzťah k otázke času. Zatiaľ čo nomádstvo charakterizuje nestálosť, pohyblivosť a pominuteľnosť, luxus často vyjadruje určitú túžbu po večnosti, po niečom trvalom, nepominuteľnom. Ak však vezmeme do úvahy novodobý luxus, odvolávajúci sa síce na tradíciu a nadčasovosť, ale zároveň poháňaný neustálou inováciou a snahou o modernosť, aj tento rozdiel sa vytráca a nomádstvo a luxus sa k sebe ešte viac približujú.

Pri pohľade na viaceré paralely medzi týmito dvoma fenoménmi pôsobí vízia nomádskeho nábytku Victora Papaneka zo sedemdesiatych rokov, s dizajnom pre potreby, nie túžby ľudí, utopicky. Otázky a problémy, ktorým dizajnéri čelia v súčasnosti, sú veľmi podobné tým z polovice minulého storočia, dnes je však situácia ešte alarmujúcejšia. Názor, že konzument má vždy možnosť výberu je ilúzia, keďže takúto možnosť voľby nemá každý. Práve nad dizajnérmi visí otázka morálnej a etickej zodpovednosti, keďže v reťazci výroby a spotreby fungujú ako dôležitý medzičlánok. Všetko ľudské v sebe obsahuje rozpor, na jednej strane chceme bezpečie, na druhej dobrodružstvo, stály domov a slobodu nomáda, lepšie životné prostredie a luxus v podobe nových vecí. Je možné, aby Papanekov koncept „osvieteného“ globálneho nomáda fungoval, aj keď pohyblivý život a záujem o budúcnosť sa vo svojej podstate vylučujú? Máme pred sebou nový druh nomádstva, ktorý dokáže zlúčiť tieto rozpory? Maffesoli to vidí optimisticky, tvrdí, že súčasné nomádstvo naznačuje hlbokú kultúrnu premenu, ktorá sa prejavuje v nových generáciách, schopných spojiť slasti zo života a zároveň ušľachtilosť a solidaritu. Prejde teda módny pojem „nomád“ ďalšou premenou? Akú úlohu v tom zohrajú dizajnéri a ako sa nomádsky dizajn vyrovná so súčasnými sociálnymi krízami?

Silvia Bárdová je produktová dizajnérka. Pôsobí ako doktorandka na Katedre dizajnu Fakulty umení Technickej univerzity v Košiciach. Zaoberá sa témou nomádskeho dizajnu.

Poznámky

¹Znamená „kto kočuje po pastvinách“, z gr. „nomos“, pastvina. KRÁLIK, Ľ.: Stručný etymologický slovník slovenčiny. Bratislava : Veda, 2015.

²PAPANEK, V.: Design for the Real World. Londýn : Thames & Hudson, 1985, s. 98.

³Ďalšie názvy: BKF, Safari, Sling Chair, Wing Chair, Campaign Chair, Egg-Head’s Delight.

⁴Napríklad nábytková séria Crate, Gerrit Rietveld – tridsiate roky, nábytok Knock-down, Ferdinand Kramer – päťdesiate roky, skladací kartónový nábytok, Peter Raacke – šesťdesiate roky.

⁵FINEDER, M.: GEISLER, T.: HACKENSCHMIDT, T.: Nomadic Furniture 3.0 – Neues befreites Wohnen? / New Liberated Living?. Viedeň : MAK Studies 23, s. 115.

⁶MAFFESOLI, M.: O nomádství (Iniciační toulky). Praha : PROSTOR, 2002, s. 87.

⁷MAFFESOLI, ref. 6, s. 169.

⁸MAFFESOLI, ref. 6, s. 71.

⁹LIPOVETSKY, G.: Věčný přepych. Praha : PROSTOR, 2005, s. 16.

¹⁰LIPOVETSKY, ref. 9, s.78.