Vienna Biennale 2019 – Neistá vízia budúcnosti

3. ročník Bienále umenia, dizajnu a architektúry vo Viedni

Múzeum úžitkového umenia (MAK) vo Viedni prezentovalo od 29. mája do 6. októbra 2019 súbor výstav pod súhrnným názvom Vienna Biennale for Change 2019, v rámci neho sa zaoberá súčasným stavom umenia, architektúry a dizajnu v dobe digitálnej revolúcie.

„Viedenské Bienále prináša možnosti umenia, dizajnu a architektúry, ktoré prispievajú k vytvoreniu hodnotovo orientovanej budúcnosti,“ hovorí Christoph Thun-Hohenstein, generálny riaditeľ múzea, ktorý tento projekt v roku 2015 inicioval. V kooperácii s viedenskou Kunsthalle, Centrom architektúry, Vienna Business Agency, so Slovenským centrom dizajnu a AIT Austrian Institute of Technology sa bienále snaží v rámci jedenástich výstavných projektov v MAK-u a na ďalších miestach vo Viedni ukázať syntézu technológie a umenia a stáť tak v popredí v oblasti moderných technológií. Usporiadatelia prezentujú bienále ako suverénny počin, ktorý je vysoko prínosný z hľadiska technológií, ale aj umenia.

Názvom Brave New Virtues: Shaping Our Digital World sa tohtoročný ročník odvoláva na známy dystopický román Brave New World od Aldousa Huxleyho z roku 1932. Opisuje v ňom technicky vyspelú spoločnosť v Londýne v roku 2540, ktorej cieľom je najmä umelé zvyšovanie všeobecnej spokojnosti aj za cenu čoraz väčšej otupenosti. V tomto ohľade je kniha aj v súčasnosti veľmi aktuálna – ľudia sú z pohodlnosti ochotní poskytovať súkromné informácie výmenou za pominuteľnú zábavu alebo uspokojenie. Moderné technológie dovoľujú sledovať každý náš krok a určovať názory a správanie populácie. Ako ukázali početné škandály spoločností Facebook alebo Twitter, dajú sa tieto systémy pomerne jednoducho zneužiť na kontrolu verejnej mienky, na propagandu alebo na podkopávanie demokratických systémov.

Výstava Uncanny Values kurátorov Paula Feigelfelda a Marlies Wirth sa zaoberá práve touto témou a v rámci multimediálnych inštalácií od osemnástich umelcov a dizajnérov ukazuje tendencie a problémy umelej inteligencie, ktorá nielenže vyvoláva búrlivé diskusie, ale stáva sa pomaly bežnou súčasťou našich životov. Názov výstavy sa pritom odvoláva na sto rokov starý freudovský koncept stiesnenosti (The Uncanny) a z neho vychádzajúci pojem z roku 1970 japonského robotika Masahiro Mori Uncanny Valley (tiesnivé údolie). Masahiro Mori opisuje ľudské emócie pri vnímaní antropomorfných robotov – pocity morbídnej fascinácie alebo dokonca desu pri pohľade na roboty, ktoré sa extrémne podobajú človeku. Stroje, ktoré sa samostatne učia a môžu myslieť a konať, sú znepokojujúce, aj napriek tomu zasahujú čoraz častejšie do našich osobných životov a sociálnych interakcií, ale aj do globálnych politických a ekonomických procesov. Cieľom prezentácie Uncanny Values je ukázať aktuálny stav umelej inteligencie a jej možnosti budúceho vývoja. Koncept výstavy je ale trochu komplikovaný a od diváka vyžaduje na jeho pochopenie nielen stopercentnú pozornosť, ale aj pozretie všetkých sprievodných videí a prečítanie výstavných textov.

Architektúra výstavy vytvorená v ateliéri Some Place Studio s piatimi AI Pods s priesvitnými textilnými stenami pôsobí veľmi čisto a esteticky príjemne. Individuálne „bunky“ sa potom venujú jednotlivým tematickým okruhom aktuálneho využitia umelej inteligencie. Na výstave sa objavujú Aimo (Emoji vytvorené umelou neurónovou sieťou), fonty a ďalšie prvky, ktoré sa priebežne generujú počas trvania výstavy. Koncept a rámec výstavy sú vydarené, jednotlivé vystavené diela ale siahajú od veľmi zaujímavých až po pomerne rozpačité.

The Chair Project (Four Classics) od dizajnérov Philippa Schmitta a Steffena Weissa pozostáva z konceptov štyroch stoličiek navrhnutých umelou inteligenciou a vyrobených človekom, ktoré prevracajú tradičné roly človeka a strojov. Umelá inteligencia tu síce reprodukuje tvar stoličky, nechápe ale jej účel a využitie alebo nevyhnutnosť prvkov ako sedadlo či operadlo, ktoré vo výsledných modeloch chýbajú.

Asi divácky najzaujímavejšia je inštalácia od Heather Dewey-Hagborg Probably Chelsea z roku 2017, ktorá pozostáva z tridsiatich možných portrétov preslávenej whistleblowerky Chelsea E. Manning vytvorených algoritmom podľa analýzy DNA informácie získanej z jej vlasov. Tváre podobné maskám vytvorené technikou 3D tlače visia na povrázkoch zo stropu vo výške návštevníkových očí a ukazujú, ako z jednej vzorky DNA môžu vzísť podobizne rôzneho pohlavia a rôznych etník a stavieb tváre.

Videoprojekcia Asunder je výsledkom projektu umelcov Tega Braina, Juliana Olivera a Bengta Sjöléna. Pomocou AI-systému analyzovali obrovský súbor dát skladajúci sa zo satelitných, klimatických, geologických, topografických a populačných informácií, ktorý bol skombinovaný s dátami o biodiverzite a s informáciami získanými zo sociálnych sietí. Systém potom na základe svojich analýz navrhol úpravy našej planéty, ktoré by viedli k zlepšeniu infraštruktúry, ekonomiky atď. Výsledky sú ale skôr úsmevné, pretože stroj napríklad navrhuje zriadenie lítiovej bane v Silicon Valley alebo presunutie metropol na iné miesto na Zemi, prípadne ich odstránenie.

Interaktívne inštalácie ako Talk to Me od Jonasa Lunda, PoetryMachine 1.0 od Davida Linka, Dina (Artificial Intelligent Agent Installation) od Lynn Hershman Leeson alebo chatbot ELIZA od informatika Josepha Weizenbauma poukazujú na náročnosť komunikácie medzi ľuďmi a strojmi. Keby ale niektorý z týchto počítačových „charakterov“ bol podrobený Turingovmu testu z roku 1950, ktorý má za cieľ preveriť, či sa systém umelej inteligencie správa inteligentne (respektíve či je systém schopný komunikovať ako človek), výsledok by nebol práve presvedčivý. Výstava správne konštatuje, že k umelej inteligencii treba pristupovať opatrne, a ukazuje aj negatívne alebo znepokojujúce stránky tejto technológie. Ak však vezmeme do úvahy, že sú tu podľa slov usporiadateľov prezentované výsledky najmodernejšieho technologického pokroku, človek sa neubráni dojmu, že vývoj umelej inteligencie je stále ešte na začiatku a že sa ľudstvo za súčasného stavu vecí zatiaľ nemusí obávať, že stroje prevezmú moc nad ľuďmi, ako to poznáme z toľkých vedecko-fantastických katastrofických scenárov.

Počas posledných dvoch desaťročí sa v rámci digitalizácie zmenili nároky na obytné priestory a vzrástli očakávania v odbore udržateľnej výstavby. Výstava Space and Experience: Architecture for Better Living od Tzou Lubrozh Architects v spolupráci s kurátorkou Nicole Stoecklmayr prezentuje prostredníctvom fotografií a niekoľkých modelov projekty architektonických a dizajnérskych firiem – Civic Architects, ecoLogicStudio, Energy Design Cody, Liquifer Systems Group, mostlikely, MVRDV, Realarchitektur, Space Popular alebo SPAN (del Campo MANNINGER), ktoré sa zaoberajú práve touto problematikou.

Steny výstavného priestoru sú pokryté bielymi plastovými rúrkami, ktoré sa za normálnych okolností používajú v stavebníctve na rozvod vody. Tu je však tento materiál prezentovaný v inom kontexte, slúži na zavesenie vystavených fotografií, ale aj na premenu výstavného priestoru. V rámci recyklácie vrátia rúrky po skončení výstavy výrobcovi a využijú ich na bežný účel.

Vystavené projekty ukazujú, akú úlohu zohráva architektúra pre „lepší život“. Na jednej strane sú prezentované už realizované projekty, na druhej strane výstava ukazuje aj niektoré koncepty budúcnosti a možné scenáre, v ktorých tieto architektonické riešenia môžu byť uvedené do praxe, ako napríklad výskum vesmíru a jeho kolonizácia. V strede záujmu je pritom otázka, čo konštituuje „lepší život“ a ako sa architektúra budúcnosti profiluje, najmä s ohľadom na použité materiály, vytvorenie atmosféry, participácie na pohostinnosti alebo na vytváraní komunít.

Ako sa zdá, sinice a riasy a ich využitie v architektúre sú výkrikom poslednej módy. Veľký prototyp H.O.R.T.U.S. XL Astaxanthin.g, vytvorený londýnskym štúdiom EcoLogicStudio, tvorí konštrukcia z plastu vytlačená 3D tlačou, do ktorej je vstreknutý zelený materiál s obsahom siníc, tie majú rásť a v rámci toho vytvárať kyslík a biomasu na stavebné materiály. Už v čase písania tohto článku však sinice boli vyschnuté a zožltnuté, čo pri najlepšej vôli príliš nevzbudzuje dôveru v tento koncept. V inom projekte Photo.Synth.Etica z roku 2018 od EcoLogicStudio je rovnaká technológia použitá v plachtách na lešenie, čo má pomáhať zlepšovať kvalitu ovzdušia v mestách.

V rámci výstavného projektu Climate Change! sa viedenský dizajnérsky ateliér Eoos (Martin Bergmann, Gernot Bohmann, Harold Gruendl) zameriava na problematiku klimatických zmien piatimi prezentáciami. „Transformatívny dizajn môže práve s ohľadom na klimatické zmeny iniciovať procesy zmien. Zmena zo súčasného ničenia sveta na udržateľný spôsob života nie je len otázkou života, ale aj zapojenia spoločnosti,“ hovorí Gruendl. Špekulatívne Eoos projekty sa tak koncentrujú najmä na zníženie odpadu a rozvoj priemyselnej ekológie a cyklického hospodárstva (princíp cradle to cradle od kolísky ku kolíske). Usilujú sa o uzatváranie cyklov výroby a spotreby tak, aby sa potrebné suroviny čerpali v rámci tejto uzavretej slučky, a to s cieľom čo najviac znížiť spotrebu neobnoviteľných prírodných zdrojov.

Koncept Kitchen-Cow skúma možnosť, ako v rámci individuálnych domácností vyrábať spracovaním potravinového odpadu energiu, ktorá by bola spätne využiteľná. Zariadenie označené autormi ako Kuchynská krava pozostáva zo sklenej nádoby na odpad a horúcu vodu, kde odpadky fermentujú. Vzniknutý bioplyn potom vedie do štyristolitrového zásobníka, ktorý je prepojený s plynovým horákom. Za 15 až 20 dní je podľa tvorcov možné vytvoriť 80 litrov bioplynu z 1 kilogramu odpadu, ak je prísun 3 kg odpadu za týždeň, je tento systém schopný substituovať zhruba desatinu energetických nárokov priemernej domácnosti.

V rozpore so súčasnou politikou plánovaného zastarávania výrobkov, ktorá spôsobuje, že sa produkty morálne opotrebujú alebo zastarávajú skôr, než by skutočne potrebovali obmenu, umožňuje projekt modulárnej chladničky Greenfreeze 2 jednoduchú výmenu alebo opravu jednotlivých modulov, čo významne predĺži možnú životnosť spotrebiča.

Ďalším projektom štúdia Eoos je ľahké elektrické vozidlo SOV („Social- -Vehicle“), ktoré neváži viac ako 150 kg. Osobná doprava je jedným z najväčších faktorov klimatických zmien. SOV spotrebováva v porovnaní s priemerným stredne veľkým automobilom približne desatinu zdrojov. Batéria je pritom v porovnaní s konvenčnými elektromobilmi podstatne menšia a ľahšia, je ľahko vymeniteľná a môže byť použitá aj na iné účely.

Lunar Lander, ktorý vyzerá ako filmová rekvizita alebo tréningový simulátor, na prvý pohľad vyvoláva asociácie s mesačným pristávacím modulom z amerického programu Apollo. V skutočnosti ide de facto o toaletu založenú na špičkových technológiách – ľudský moč sa zbiera lievikom a vedie do systému článkov, kde sa z neho činnosťou baktérií vyrába elektrina. Z 85 litrov tak jeden článok môže vytvoriť približne 1 kWh elektriny, ktorá môže byť použitá v rámci výskumu a využívania vesmíru na prevádzku elektrických zariadení.

Viedenské Bienále ukazuje namiesto prostých faktov a dát vizuálne zaujímavé kontexty prezentovaných tém a snaží sa diváka poučiť o súčasnom diskurze. Zároveň sa tiež snaží hľadať zaujímavejšie riešenia súčasných globálnych problémov, prezentuje pozitívne vízie budúcnosti aj znepokojujúce stránky digitálnych technológií, ktoré môžu viesť k nevyhnutným zmenám v našej spoločnosti. Obrovská tematická šírka je prezentovaná v rámci niekoľkých výstav, ktoré ale dohromady nevytvárajú jednotný celok. Súbor výstav Bienále pôsobí fragmentárne a poskytuje pomerne jednostranný pohľad na spracovávanú tematiku – skoro by sa zdalo, že podľa ich tvorcov sú pokrok a nové postupy v umení, architektúre alebo dizajne možné len práve v oblasti digitálnych technológií..

Robert Kotásek je historik a teoretik umenia a dizajnu, v súčasnosti doktorand na Inštitúte dejín umenia Viedenskej univerzity. Momentálne pôsobí v Museum für angewandte Kunst vo Viedni.