Návrat ku koreňom. 13. medzinárodné bienále dizajnu v Saint-Étienne

„Aktuálna edícia bienále je naplánovaná ako návrat k našim koreňom: dáva priestor našej škole, ÉSAD Saint- Étienne a medzinárodnej tvorivosti, pričom akcentuje dizajn pre všetkých. Projekty nikdy predtým nevidené, ale integrujúce každodenný život, oslovujúce každého, či už sa bližšie zaujíma, alebo nezaujíma o dizajn. Originálny každodenný dizajn.“ Takto definuje základný rámec 13. medzinárodného bienále dizajnu v Saint-Étienne jeho generálny kurátor a zároveň riaditeľ spomenutej školy Éric Jourdan a pokračuje: „Podľa mňa práca dizajnéra pozostáva najmä zo starostlivosti o každodenný svet okolo nás, životné prostredie a predmety, ktoré používame. Môžeme zlepšiť kvalitu života každého jedinca prostredníctvom dobre naplánovaného a navrhnutého prostredia a predmetov.“(1)

Odklon od konceptuálne zameraných predchádzajúcich ročníkov zrejme potešil tých, ktorí na bienále prišli so zámerom vidieť dizajnérske novinky v ich hmotnej podobe. Na druhej strane mohli zasvätení kritici vnímať „návrat ku koreňom“ ako rezignovanie na potenciál dizajnu opustiť prekonanú modernistickú koncepciu a tvoriť viacvrstevných „dvojitých agentov“ vybočujúcich z obmedzeného pragmatizmu tak, ako to komentoval Jozef Eduard Masarik v recenzii posledného dizajnérskeho bienále v slovinskej Ľubľane v prvom tohtoročnom čísle časopisu Designum.²

V súvislosti s „koreňmi“ si pripomeňme niečo z histórie bienále v Saint-Étienne. Jeho počiatky sa úzko viazali na miestnu Regionálnu školu krásnych umení (ÉRBA), kde na začiatku deväťdesiatych rokov uplynulého storočia vznikol prvý francúzsky postgraduálny kurz dizajnu mimo Paríža. Absolvoval ho napríklad aj slovenský dizajnér lietajúcich áut Štefan Klein a tamojšia škola mala úzke kontakty s Vysokou školou výtvarných umení v Bratislave (VŠVU). Éric Jourdan napríklad ešte ako študent vystavoval v roku 1992 v jej galérii Medium.

Dizajn sa v Saint-Étienne rozvíjal najmä zásluhou dlhoročného riaditeľa ÉRBA Jacquesa Bonnavala (1950 – 2018). Ten inicioval aj prípravu bienále dizajnu, ktorého prvý ročník sa konal v roku 1998. Opäť s výraznou slovenskou stopou, keď vizuálnu identitu spracovala absolventka VŠVU Johanna Balušíková a slovenskí študenti dostali veľa priestoru. Inštaláciu prvých ročníkov v mestskom výstavnom areáli zabezpečovali najmä študenti ÉRBA, ale postupne sa bienále profesionalizovalo mesto a región Rhône-Alpes³. V roku 2006 sa škola aj bienále presťahovali do adaptovaného areálu továrne na zbrane a v roku 2010 pribudla impozantná päťsto metrov dlhá novostavba haly La Platine, kde sa okrem výstavných priestorov a školy usídlilo aj novozriadené centrum dizajnu (Cité du design). Význam dizajnu potvrdila zmena názvu školy, po novom znie Vysoká škola umení a dizajnu (ÉSAD). Celkom oprávnene získalo Saint-Étienne ako desiate svetové a druhé európske mesto prestížny titul UNESCO Kreatívne mesto dizajnu. Po tom, čo zanikla ťažba uhlia aj tradičné priemyselné odvetvia výroby zbraní, bicyklov a textilu, sa mestská aglomerácia rozvíja vďaka vzdelanostnej ekonomike v menších, ale dynamicky sa uplatňujúcich podnikoch. Miestna škola a bienále na tom majú nespochybniteľný podiel a Saint-Étienne aj v kultúrnej sfére úspešne konkuruje neďalekému Lyonu inštitúciami ako Múzeum moderného umenia a Umeleckopriemyselné múzeum.

Medzinárodné bienále dizajnu Saint-Étienne sa od svojho prvého ročníka profiluje ako civilná prehliadka kriticky reagujúca na aktuálne dominujúci komerčný rozmer dizajnu. Sústreďuje sa na hľadanie jeho úloh v zodpovednom civilizačnom nasmerovaní. Namiesto prvoplánovej diváckej atraktívnosti ponúka skôr podnety na úvahy o jeho hlbšom, zmysluplnejšom a humánnejšom obsahu. Nedávne ročníky však prehlbovali konceptuálny charakter bienále a v dominancii dlhých textov pripomínali skôr konferencie s postermi, na ktorých účastníci verbálne predstavujú abstraktne formulované myšlienky, než prezentáciu dizajnu. Tohtoročný „návrat ku koreňom“ prebiehajúci medzi 22. májom a 6. júlom nepredstavoval rezignovanie na zodpovednosť v dizajne, ale priniesol akcent na fyzické prezentovanie dizajnérskych artefaktov. Každý z doterajších ročníkov bienále mal svoju ústrednú tému. Napríklad empatiu, krásu či prácu budúcnosti. Tentoraz to boli zdroje a ich význam v budúcnosti. Vo francúzskom origináli Ressource(s), présager demain, v anglickom preklade Resource(s), foreseeing the future. Kompromisná slovenská verzia by mohla znieť Zdroj(e), predpoveď budúcnosti. Vedecká kurátorka bienále Laurence Salmon v katalógu bienále titul vysvetľuje ako predvídanie budúcnosti závislej od zdrojov, pričom „zdroje“ možno interpretovať v širokom rozpätí od materiálnych po intelektuálne a kultúrne. V súčasnosti podľa nej nastáva paradigmatická zmena, keď musíme opustiť exploatačné stratégie rozvíjané od priemyselnej revolúcie. Dobre to ilustruje práve Saint-Étienne s jeho baníckou minulosťou a hľadaním východísk z úpadku tradičných priemyselných odvetví. Ako najdôležitejší zdroj sa dnes javí ľudský kapitál (know-how, skúsenosti atď.). Zároveň však treba pozornosť venovať lokálnym zdrojom viazaným na teritoriálne špecifiká. Aj tie predstavujú hodnotné žriedlo. Laurence Salmon si v tomto kontexte kladie kľúčové otázky: S akými zdrojmi môžu dizajnéri pracovať, aby nás pripravili na budúcnosť? Čo musia robiť, aby sme sa vyrovnali s komplikovanou situáciou mnohovrstevnej krízy, ktorej v súčasnosti čelíme?⁴

Na vyššie uvedené otázky sa v rámci tohtoročného bienále sústredila najmä expozícia v obrovskej hale Barrouin, kde sa kedysi vyrábali banské stroje. Zatiaľ čo v minulosti bienále angažovalo ako kurátorov hlavne historikov a teoretikov dizajnu alebo filozofov, tentoraz dostali hlavné slovo dizajnéri. Deväť dizajnérov a dizajnérok rôzneho veku a tvorivého zamerania malo identifikovať zdroje trvalej civilizačnej udržateľnosti v situácii antropocénu, keď sa vyčerpávajú prírodné zdroje a ľudstvo svojimi aktivitami narušuje ekosystém Zeme. Na minulých ročníkoch bienále sa často tematizoval pesimizmus a civilizačný kolaps, tentoraz išlo o pozitívne hľadanie východísk zo súčasnej krízovej situácie. S vedomím, že niet jednoduchého riešenia a každý nápad a projekt treba dôkladne preverovať. Výzvou pre kurátorov sa stal základný zmysel dizajnérskej profesie. V súvislosti s potrebou prehodnotiť aktuálne spôsoby výroby a spotreby sa zamerali na identifikáciu a kritickú reflexiu nástrojov dizajnérskych aktivít.

Absolventka doktorandského štúdia na parížskej Škole dekoratívnych umení Anna Saint Pierre sa vo vlastných prácach snaží dať nový rozmer recyklačným stratégiám. Namiesto obvyklého zničenia jedného produktu a použitia jeho materiálu na iný, ktorý už má máločo spoločné s tým pôvodným, sa zameriava na uchovanie jeho pamäti aj v tom novom. Kurátorsky zastrešila výstavnú sekciu Už existujúce a prezentovala v nej napríklad portál francúzskeho veľvyslanectva v Ríme navrhnutý architektonickým štúdiom Materra-Matang z fragmentov starých obkladačiek, tehál a amfor. Priamo k histórii Saint-Étienne odkazovali predmety, ktoré vytvoril Valentin Devos lisovaním materiálu z banských struskových háld. Antoine Cadot využil mramorové prvky zo zrušených krbov parížskych haussmannovských činžových domov z 19. storočia na aktuálne architektonické konštrukcie.

V súbore Zasľúbená zem predstavila Isabelle Daëron, absolventka ďalšej prominentnej parížskej školy ENSCI (Les Ateliers), projekty zamerané na šetrný vzťah k pôde ako zdroju života. Či už prvoplánovo v zmysle rozumného využívania jej materiálu alebo s vzdialenejšími odkazmi. Prvý prípad reprezentovali stavebné tvárnice štúdia Aïno, Amàco a Terramano z lisovanej zeminy bez potreby jej vypaľovania. Inými projektmi boli napríklad kreslo Liny Frattini a štúdia Formafantasma z dreva a ovčej vlny zhodnocujúce historické remeslo či kruhový reliéf Álvara Catalána de Ocón z recyklovaných PET fliaš zobrazujúci letecký pohľad na znečistenú rieku Niger.

1. JOURDAN, É.: Des designers, des pratiques et autant de mondes a dessiner. Entretien avec Éric Jourdan. In Ressource(s), présager demain. 13e biennale internationale design Saint-Étienne (katalóg). Saint-Étienne: Cité du design, 2025, s 11.
2. MASARIK, J. E.: BIO28. Dvojitý agent: Hovoríte jazykom kvetov. In: Designum, 2025, č. 1, s. 52.
3. Saint-Étienne leží v stredovýchodnej časti Francúzska 50 kilometrov od Lyonu.
4. SALMON, L.: Le design est ressource. (pozn. 1), s. 23.

Celý článok nájdete v časopise Designum 3/2025 na s. 24. Viac informácií o predaji časopisu Designum.