Margarín, kniha alebo alkohol, každý z týchto produktov sa dá spraviť dobre. Štúdio Pergamen

Štúdio Pergamen vzniklo v roku 1996 v Trnave, je ojedinelým zjavom na slovenskej dizajnérskej scéne. Vo svojom portfóliu má množstvo obalových dizajnov, kníh a logotypov. Tatranský čaj Tatratea, borovička Juniperus, rajčiny Veselá Paradajka, kozmetická značka Ponio, produkty Pierre Baguette, jogurty Malý Gazda či vína Karpatská Perla sa radia medzi najkrajšie produkty, ktoré možno nájsť na pultoch slovenských obchodov.

Edícia historika Pavla Dvořáka Stopy dávnej minulosti I. – IV. (vydavateľstvo Rak) sa dá označiť za kultovú sériu, knižné tituly Faust či Božská komédia (Spolok svätého Vojtecha) získali ocenenie Najkrajšia kniha Slovenska (2019, 2020). Knižnicu v Pergamene však plní aj množstvo menších knižných titulov pre vydavateľstvá Slovart, HOST či Academia. Štúdio má na konte veľa medzinárodných ocenení, medzi najvýznamnejšie patrí Red Dot Award (13-krát), Pentawards (8-krát) či German Design Award (5-krát). V Národnej cene za dizajn 2020 – Komunikačný dizajn získalo štúdio Cenu za dlhodobý hospodársky prínos v oblasti dizajnu. Pri príležitosti udelenia tejto ceny vznikol aj nasledujúci rozhovor, do ktorého sa zapojili zakladateľ štúdia Juraj Demovič (JD) a dvaja kľúčoví dizajnéri Juraj Vontorčík (JV) a Lívia Lörinczová (LL).

Počiatky štúdia Pergamen siahajú do deväťdesiatych rokov, lokálne sú zviazané s Trnavou. Ako vznikalo štúdio?

JD: V roku 1991 som ukončil školu. Vyštudoval som učiteľstvo slovenského jazyka, literatúry a výtvarnej výchovy a keďže som nechcel ísť učiť, tak sme s ďalšími spoločníkmi v roku 1993 založili malú reklamnú agentúru Datax. Na grafický dizajn som v nej bol sám, a preto som presvedčil spoluškoláka Jakuba Dvořáka, aby sa k nám pridal. Zohnať zaujímavú reklamnú zákazku v tých rokoch nebolo jednoduché a navyše sa čoskoro ukázalo, že veľa spoločníkov znamená veľa názorov na smerovanie firmy. Mňa a Jakuba bavil viac dizajn ako reklama, a to nenapĺňalo očakávania ostatných spoločníkov, ktorí postupne odchádzali.

Niekedy v tom čase sme oslovili Jakubovho spolužiaka Juraja Vontorčíka, aby nám pomohol s grafikou a ilustráciami. Na začiatku to bolo občas a na diaľku, pretože v tom čase ešte učil. Neskôr sa k nám pridal a dlho sme fungovali v tejto zostave – ako traja grafickí dizajnéri, ak sa tak učitelia môžu nazvať (smiech). V roku 1996 sme konečne opustili to čudne znejúce meno a premenovali sme sa na Pergamen, pretože sme už vtedy navrhovali aj knižný dizajn.

Ako sa vyštudovaní mladí učitelia slovenského jazyka a výtvarnej výchovy v deväťdesiatych rokoch prepracujú k tvorbe grafického dizajnu na svetovej úrovni? Z akých zdrojov ste sa vzdelávali?

JV: To si pamätám veľmi presne. Všetci sme sa vzdelávali predovšetkým z grafických časopisov. Najďalej v tom bol Demo (pozn. aut. Juraj Demovič), pretože bol od nás starší. Jakub sa cítil lepšie v koži fotografa a ja som zas bol skôr učiteľ. Takže Juraj sa učil od grafických majstrov, Jakub sa učil od Juraja a ja som sa učil od nich oboch. Od začiatku sa mi páčila ich cieľavedomosť a vízia, ako má vyzerať dobrý dizajn. Túto vlastnosť považujem za dôležitú a má ju napríklad aj Lívia, ďalší kľúčový člen tímu.

JD: Na americkej ambasáde sme si napríklad v rámci nejakej knižnej pomoci našli knihy o reklame. Pravidelne som chodil do knižnice Slovenského centra dizajnu, kde bol celkom slušný výber svetových magazínov o dizajne, ako Graphis, Novum alebo I.D. Krvopotne sme si zháňali aj zahraničné knihy, z ktorých by sa dalo niečo naučiť. Mal som napríklad výbornú knihu Manuale Typographicum od Hermanna Zapfa. Pravítkom som si nameral riadok a veľkosť písma a zisťoval, ako dosiahol peknú sadzbu. Tak som sa učil pracovať s písmom a typografickými sieťkami. Jednoducho sme stále niečo analyzovali a skúšali. Dobrým zdrojom boli aj katalógy Bienále grafického dizajnu v Brne alebo poľský časopis Projekt, ktoré sme si kupovali už počas školy. Našťastie s príchodom internetu sa to celé zjednodušilo.

Prečo ste sa usadili práve v Trnave? Nezvažovali ste aj Bratislavu, vtedajšie centrum vznikajúcich grafických štúdii a reklamných agentúr?

JD: Firma od začiatku sídlila v Trnave. Nevideli sme dôvod sa presúvať do Bratislavy, kde boli hlavne veľké reklamné agentúry a pár grafických štúdií, ktoré z nášho juniorského drzého pohľadu zase až taký dobrý dizajn nerobili (smiech). Zákazníkov sme hľadali hlavne mimo Trnavy, a tak sme sa možno vyhli pasci lokálnosti.

JV: Okrajovosť, vidieckosť Trnavy a z toho vyplývajúci pokoj sme považovali za výhodu. Nevýhodou, samozrejme, stále je, že sme v „obchodnom tieni“ hlavného mesta.

Ako sa následne vyvíjalo štúdio a kto tvorí Pergamen v súčasnosti?

JD: V súčasnosti je nás v štúdiu osem, z toho piati pracujeme na dizajnoch a ich finalizácii. Dôležitú úlohu majú dve account manažérky, ktoré sa starajú o hladký priebeh projektov a komunikáciu so zákazníkmi a, samozrejme, ekonómka. Jakub zomrel v roku 2017 po ťažkej chorobe, a tak sme z pôvodnej trojice zostali ja a Juraj.

LL: Ja som do Pergamenu nastúpila v roku 2006, ešte počas svojho štúdia v 5. ročníku na VŠVU (pozn. aut.: Lívia ukončila štúdium vizuálnej komunikácie na VŠVU v roku 2007). Vtipné je, že Pergamen som prvýkrát zaregistrovala práve na NCD v roku 1997, keď získali ocenenie za svoj projekt Mr. Schraub, vtedy som bola ešte len stredoškoláčka.

JD: Lívia je vlastne prvá a jediná vyštudovaná grafická dizajnérka v našom štúdiu. Ďalší kolegovia sú Ervín Gejdoš a Miroslava Magulová. Ervín prišiel v roku 2014 a Mirka v roku 2017. Pôvodne boli prijímaní na pozíciu DTP, ale ich práca je dnes rozmanitejšia. Ervín pracuje aj na dizajnoch kníh a identít a Mirka finalizuje okrem kníh a publikácií aj obaly a dizajn manuály.

Štúdio Pergamen funguje takmer úctyhodných dvadsaťpäť rokov. V Národnej cene za dizajn 2020 – Komunikačný dizajn ste získali ocenenie za dlhodobý hospodársky prínos v oblasti dizajnu. Je mi veľmi sympatické, že ste počas celej existencie zostali pomerne komorným štúdiom.

JD: Na začiatku sme boli v štúdiu traja dizajnéri plus jeden účtovník, takže sme aspoň o čosi narástli. V porovnaní so svetovými štúdiami sme však naozaj malé štúdio. V rámci Slovenska to neviem posúdiť. Grafických štúdií je tu málo a neviem, či ich tvorí stabilný dizajnérsky tím. Na trhu pôsobí dosť freelance dizajnérov, ktorí robia dobrú prácu, grafické štúdio má však svoje špecifiká.

Na výslednom dizajne sa musia zhodnúť viacerí dizajnéri. Do rozhodovania vstupujú rôzni klienti, ktorí nemusia byť vždy spriaznené duše, s rovnakým názorom na dizajn. Stabilná zostava štúdia si vyžaduje aj stabilnú ekonomiku. Na druhej strane, zákazníci sú často z rôznych odvetví a projekty sú tak pestrejšie. Štúdio dokáže pracovať pre malého aj väčšieho klienta a robiť komplexnejšiu prácu, ktorá nestojí iba na talente a schopnostiach jednotlivca. My sme chceli vždy fungovať ako tím, ktorý dizajn tvorí od konceptu až po realizáciu.

…

Projekt Tatratea by som však rada zhodnotila aj z inej perspektívy. Po vyše desiatich rokoch sa tento redizajn stále javí ako aktuálny. Zdá sa, že sa vám podarilo dosiahnuť istú nadčasovosť. Ako vy, autori, hodnotíte tento projekt s odstupom času?

LL: Myslím si, že dizajn Tatratea je stále možno považovať za dobrý. My tam samozrejme vidíme aj veci, ktoré iní ľudia nevidia. Do pôvodného víťazného dizajnu napríklad klient zasiahol, nebolo to však už v našich rukách. A napríklad uzáver fľaše sa taktiež nepodarilo produkčne doriešiť podľa našich predstáv.

JD: Ja som s výsledkom spokojný. Tatratea sme robili v čase, keď sa takýto typ redizajnu na Slovensku dal považovať za neštandardný. Pracovali sme na ňom skoro dva roky a za ten čas sme mali možnosť sledovať aj redizajny, na ktorých robili iné likérky, no tie sa veľmi rýchlo zunovali.

Neviem, čím to je, že niektorý dizajn sa opozerá a iný nie. My sme však za každým dizajnérskym rozhodnutím mali obsah. Vychádzali sme z tvaru termosky, keďže ide o „čaj“. Študovali sme etnografické knihy, folklór, kroje, drevoryty, drevorezby. Keď sa spätne pozeráme na projekty, vždy nájdeme niečo, čo by sa dalo urobiť lepšie, ale to je prirodzené.

Vtipné je, že v jednom momente sme chceli na fľašu dať iba jednoduché písmeno T, potom sme však zistili, že veľké T má na fľaši aj vodka, ktorú predával pod svojou značkou Donald Trump. Tvar fľaše bol, samozrejme, iný a jeho T bolo zlaté ako jeho kadere (smiech), ale napokon sme práve pre možnú podobnosť pristúpili k dekorovaniu.

Čo teda podľa vás zabezpečí, že sa dizajn „neopozerá“? Aké vlastnosti má mať kvalitný dizajn?

JD: Mám dojem, že obsah, v zmysle spracovania témy, je práve to, čo zabezpečuje, že dizajn pomalšie starne. A také „banálne“ veci ako proporcie, kompozícia, dobré písmo a podobne. Dobrý dizajn robí množstvo malých detailov. T na Tatratea je až filigránsky zdobné a napriek tomu celok pôsobí jednoducho. Rozpoznateľnej siluete okrem krátkeho hrdla pomohol aj nenápadný kónus, ktorý jednoduchý valcový tvar odľahčil.

LL: Je to kombinácia viacerých vecí. Dobrý dizajn musí mať ideu, tá musí byť vhodne vyjadrená grafickými prvkami a v neposlednom rade je potrebné všetko produkčne dotiahnuť, čo tiež nie je vždy jednoduché.

JV: Tu sa zhodneme všetci traja. Pointa. Dobrá pointa.

---

Celý článok nájdete v časopise Designum 1/2021 na s. 12
Predaj časopisu Designum