Maják modernizmu Ulmský model / metóda a dizajn

Moravský Zlín získal prednedávnom v rekonštruovanej 14. budove bývalého baťovského fabrického areálu reprezentačné výstavné priestory, ktoré hostia stále zbierky Múzea juhovýchodnej Moravy a Krajskej galérie výtvarného umenia. Z dočasných výstav si mimoriadnu pozornosť zasluhuje expozícia Hochschule für Gestaltung v Ulme, školy reprezentujúcej vyzretú a zároveň poslednú ortodoxnú podobu modernizmu krátko predtým, ako začala byť architektonická a dizajnérska moderna z rôznych strán podrobovaná kritike. Kurátori zlínskej krajskej galérie výstavu pripravili v spolupráci s Institut für Auslandsbeziehungen v Stuttgarte z materiálov archívu HfG Ulm. Veľkoformátové fotografie, textové panely, dizajnérske produkty, knihy a videá predstavili školu v sekciách venovaných jej charakteristike, histórii, významným pedagógom, metodike výuky, výsledkom jednotlivých oddelení a napokon aj vplyvom na metodiku dizajnérskeho vzdelávania vo svete.

Idea vzniku školy, ktorá by nadviazala na odkaz slávneho medzivojnového Bauhausu, sa rodila na prelome štyridsiatych a päťdesiatych rokov minulého storočia v diskusiách architekta, dizajnéra a maliara Maxa Billa (medzi rokmi 1927 – 1929 študoval na Bauhause v Dessau), grafického dizajnéra Otla Aichera a jeho manželky Inge Aicherovej-Schollovej. V roku 1950 vznikla na pamiatku jej súrodencov popravených fašistami nadácia, ktorá umožnila v roku 1953 v provizórnych priestoroch a o dva roky neskôr v Billom projektovanom areáli otvoriť Hochschule für Gestaltung (Vysokú školu „tvorby“ či „tvarovania“) v Ulme. Rovnaký podtitul niesol aj Bauhaus v dobe svojho dessauského pôsobenia (1926 – 1932). Kontinuitu s jeho nasmerovaním malo okrem osobnosti prvého rektora a projektanta budov Maxa Billa potvrdiť aj angažovanie niekdajších bauhausovských pedagógov Josefa Albersa a Waltera Peterhansa, v kuratóriu školy zasadol zakladateľ legendárnej vzdelávacej inštitúcie Walter Gropius.

Max Bill sa vďaka výstave zorganizovanej v roku 1949 v Bazileji stal otcom povojnového variantu modernizmu – tzv. “dobrej formy” (podľa titulu výstavy Die gute Form, v angličtine sa zaužíval termín Good Design, t. j. dobrý dizajn). Podobne ako v klasickej ére Bauhausu malo ísť o nadčasovo tvarované produkty s funkcionalistickou estetikou, ktoré by v intenciách eticky a humánne zameraného dizajnu pomáhali zvýšiť životný štandard širokých vrstiev. Bill veril, že v humanizácii výrobkov moderného priemyslu sa majú uplatniť „hodnoty individuálnej tvorivosti a umelecký, intuitívny prístup k dizajnu“. Tým sa dostal do sporu s iným ulmským pedagógom – argentínskym polyhistorom Tomásom Maldonadom. Už v roku 1956 Bill školu opustil a práve Maldonado sa stal jej ústrednou osobnosťou. „Dobrý dizajn” kritizovaný ako neoakademický formalizmus v novej pedagogickej koncepcii nahrádzala výchova dizajnérov ako tvorcov – vedcov, ktorí v úzkej spolupráci s inými odborníkmi koordinujú rôzne požiadavky výroby a spotreby. Maldonado tvrdil, že individuálna kreativita a umelecké postupy štvrťstoročie po zániku Bauhausu už nemajú určujúce postavenie v dizajnérskej profesii: „Estetický faktor je iba jeden spomedzi mnohých, s ktorými môže dizajnér operovať, ale nie je hlavný, ani prevládajúci. Produktívne, konštruktívne, ekonomické a možno aj symbolické faktory existujú tiež.

Ulmský model postavený na exaktných tvorivých postupoch je podnes inšpirujúci.

Priemyselný dizajn nie je umenie, ani dizajnér nemusí byť nevyhnutne umelec,“ vyhlásil v roku 1958. Keďže Ulm dizajn chápal ako systémovú tímovú prácu, ktorej podstatou sú exaktné vedecké metódy, inicioval na HfG výučbu semiotiky, psychológie, teórie hry, sociológie, antropológie a ďalších vedných disciplín, ktoré mali podčiarknuť interdisciplinárny charakter dizajnérskej tvorby. Základom tzv. ulmského modelu, ktorý dal aj názov výstave v Zlíne, bol akcent na precízne štruktúrovanú dizajnérsku metodológiu. Hľadanie „svätého grálu” univerzálnej metódy korešpondovalo s dobovou snahou o uplatnenie systémových metód a neopozitivizmu v rôznych odboroch vedy a techniky. Ulmský model postavený na exaktných tvorivých postupoch je podnes inšpirujúci, hoci na limity univerzálneho uplatňovania jedinej metódy upozorňovali už Maldonado, Otl Aicher, Hans Gugelot a ďalší pedagógovia HfG Ulm, keď zdôrazňovali nutný vzťah metodológie ku konkrétnym dizajnérskym úlohám v praxi. Vďaka tomu po ulmskej škole neostali len teoretické návody k tvorbe (z dnešného pohľadu príliš obmedzené na technokratické chápanie dizajnu), ale aj rad reálnych produktov, z ktorých sa viaceré zaradili do zlatého fondu dejín dizajnu. Návštevníci Krajskej galérie v Zlíne tak mali možnosť vidieť ilustráciu “dobrej formy” Maxa Billa v podobe minimalistickej viacúčelovej sedačky pre interiéry ulmskej školy, gramorádio Braun Phonosuper SK 4 Hansa Gugelota a Dietera Ramsa, ktoré sa stalo priam erbovým dielom nemeckého dizajnérskeho racionalizmu, alebo podnes využívanú vizuálnu identitu leteckej firmy Lufthansa vytvorenú začiatkom šesťdesiatych rokov Otlom Aicherom a ďalšími dizajnérmi z HfG. Popritom tiež množstvo študentských prác počínajúc elementárnymi štúdiami z prípravného kurzu a končiac prototypom rodinného auta s nadčasovým dizajnérskym riešením. Na HfG Ulm pôsobili pedagógovia i študenti z celého sveta a mnohí z nich sú ešte aktívni, takže odkaz „ulmského kláštora” (vzhľadom na asketické zásady tvorby) je podnes živý, hoci v mnohých ohľadoch relativizovaný, modifikovaný a aktualizovaný.

Na záver ešte spomeňme, že história HfG bola len o rok dlhšia než v prípade Bauhausu. Príčin zániku ulmskej školy bolo viacero – od podvyživenosti súkromného financovania po neochotu či neschopnosť prispôsobiť sa meniacej sa situácii v spoločnosti a dizajne. V mnohých ohľadoch prelomový rok 1968 bol aj posledným rokom existencie Hochschule für Gestaltung v Ulme.

Maják modernizmu.

Ulmský model / metóda a dizajn

Krajská galerie výtvarného umění Zlín, 15. mája – 21. júla 2013 Kurátori: Václav Mílek, Martin Beníček