Kniha s dierou uprostred. Ilustrátorská tvorba Miroslava Cipára v šesťdesiatych rokoch

V roku 1968 pripravoval spisovateľ Ľubomír Feldek a výtvarník Miroslav Cipár knihu s názvom Vyletela guľa z dela. Podľa zachovaných výtvarných návrhov išlo o knihu s Cipárovými ilustráciami z lepených farebných papierov, kde v strede obrazovej kompozície, na každej strane knihy, bol vyrezaný otvor. Kniha vyzerala akoby bola prestrelená. Bohužiaľ sa ju zrealizovať nepodarilo, keďže vysekávanie kruhového otvoru do hrubého materiálu bolo nad vtedajšie technické možnosti.¹ Kniha však reprezentuje myslenie ilustrátora, ktorý pravidelne prichádzal s inovatívnymi výtvarnými nápadmi. Nekonvenčne pracoval nielen so samotným obrazom, ale aj formátom knihy, s textovými nadpismi alebo názvami kapitol. V rámci slovenského knižného umenia predstavuje jednu z najvýraznejších osobností. 

Miroslav Cipár (1935) pochádza z Vysokej nad Kysucou. Študoval na Pedagogickej fakulte v Bratislave (slovenský jazyk, výtvarná výchova) a neskôr Vysokú školu výtvarných umení. Už počas štúdia sa prejavoval všestrannosťou. V tvorbe sa venoval a dodnes venuje nielen ilustrácií, ale aj maľbe, grafickému dizajnu, tvorbe vizuálnej identity a logotypom. Je autorom sôch, divadelných výprav aj kreslených filmov.² V príspevku sa sústredím na jeho ilustrátorskú tvorbu, v zameraní na realizácie zo šesťdesiatych rokov. V rámci zvoleného obdobia sa budem koncentrovať na vybrané knihy, ktoré posúvali hranicu výtvarného prevedenia smerom k ilustrácii ako výtvarnému znaku, ktorý je symptomatický a referuje k utváraniu obraznosti v mysli čitateľa. 

Cipár sa k ilustrátorským zákazkám dostal už počas vysokej školy. Od roku 1955 uverejňoval prvé kresby v časopisoch. Prvou knižnou realizáciou je spolupráca s Ľubomírom Feldekom na knihe Hra pre tvoje modré oči (1958). Ich priateľstvo sa zhmotnilo v nasledujúcich rokoch a desaťročiach do množstva spoločných knižných projektov. 

Miroslav Cipár ukončil VŠVU v roku 1961,  kde pôsobil v ateliéroch Vincenta Hložníka a Petra Matejku. Grafické a maliarske školenie formovalo jeho  rukopis, kde sa základom stalo kaligrafické gesto. V maľbe smerovalo až ku abstraktnému, spontánnemu zásahu, ktorý bol ovplyvnený abstraktným gestickým umením, ktoré sa u nás začalo presadzovať v počiatku šesťdesiatych rokov. V ilustrácii sa gesto prejavilo nielen výrazným zanášaním textu a rukopisného písma do obrazu, ale aj disciplinovanosťou a v neskoršom období sedemdesiatych – osemdesiatych rokov osamostatnením kaligrafie ako výtvarného spôsobu stvárnenia obálok alebo ilustrácií na pomedzí figúry a znaku.³

Už počas študentských rokov sa autor intenzívne zapojil do vydavateľského diania. Okrem spolupráce s Feldekom ilustroval ďalšie knihy: Ľubica Kvietková Príde dedo mráz (Mladé letá, 1960), Eleonóra Gašparová Ceruzky a góly (Mladé letá, 1960) alebo Martin Kukučín Rysavá jalovica (Mladé letá, 1960). V prvej zo spomenutých kníh je zreteľný štýl sviežej, uvoľnenej kresby, kde sa spontánnosť a gestickosť vteľujú do postáv a predmetov. Oproti Hložníkovej a neskôr Brunovského škole je v Cipárovom rukopise cítiť príklon k uvoľnenejšej línii v inšpirácii detskou kresbou. Tvarová deformácia a mierne groteskná podoba postáv tu nie je chybou, ale prednosťou kresby. Rovnako aj použitie textu v evokácii plagátovo pôsobiaceho obrazu, kde ilustrácie pôsobia ako plagátová plocha, na ktorú sa vrstvia a prekrývajú rôzne oznamy. Vťahoval do diel mestskú poetiku: detské grafity a kresby na stenách, motív reklám a rôznorodých mestských atribútov (dopravné značky, vývesné štíty ai.).      

Na raných dielach je citeľný vplyv umeleckých smerov konca päťdesiatych a začiatku šesťdesiatych rokov. Nová figurácia, záujem o neškolené umenie, art brut, ale aj gestické k abstrakcii smerujúce polohy sa prejavujú na výtvarnom prejave –  ako vo voľnej maliarskej tvorbe tak v knižnej ilustrácií. V  zákazkových realizáciách, kde je potrebné zohľadniť text, si napriek obmedzeniam vytvára štýl, ktorý mu umožňuje variovať kresbu i koláž. Postavy, predmety a prostredie sa vyznačujú ostrou hranou, líniou akoby nahrubo vystrihnutou z papiera, čo neskôr začal využívať, keď časti predmetov a postáv vystrihoval a lepil na podložku (napr. Samuil Maršak Veselé počty, Mladé letá, 1962).  

Cipár s technikami experimentoval a varioval ich aj v súvislosti s typom knihy. Zoščenkov Kolotoč (SVKL, 1965) ilustroval  technikou škriabaných litografií a mässrových dosiek, čím dosiahol plošný efekt a atypické kompozičné riešenia. Absencia farby, zdanlivý limit využitia iba čiernej na preškrabávaných bielych líniách dokázal využiť v rozložitej surreálno-grotesknej kompozícii. Podobnú techniku uplatnil aj vo Feldekovej knihe Zlatúšik (Mladé letá, 1965).
Medzi rokmi 1963 –1965 sa Cipárov rukopis zreteľne vyprofiloval. Vstrihované papier collé (napr: Ľ. Feldek, Mladé letá, Telefón, 1963) strieda s grafickými technikami (litografia), ale aj tušovou kresbou a fotomontážou, ktoré uplatňuje najmä v časopiseckej ilustrácií. 

V roku 1964 (Mladé letá) vyšla z iniciatívy Lýdie Kyseľovej kniha Veselý rok, obsahujúca príbehy a básne od dvanástich spisovateľov/spisovateliek a ilustrácie od 12 výtvarníkov/ výtvarníčok (napr. J. Čihánková, V. Bombová, A. Brunovský, T. Schnitzer, Š. Cpin, I. Tarasová, J. Lebiš ai.). Obálku a  úpravu knihy realizoval Miroslav Cipár. Výtvarný redaktor Ondrej Mariássy sa postaral o zladenie rôznorodých ilustrácií a textov do kompaktného, nápaditého knižného celku. Kniha reprezentuje polohy úpravy a ilustrácie, ktoré sú pre tieto roky typické: montáž, farebné geometrizované plochy, do ktorých sú komponované kresby, typografické hry (napr.  typografické figurálne ilustrácie) i  motív nonsensu a humoru v texte i výtvarnej stránke. 

Prvé vydanie knihy spisovateľa Miroslav Válka Veľká cestovná horúčka: pre malých cestovateľov vyšlo v roku 1964 (Mladé letá).⁴ Kniha nápaditých básničiek inšpirovaných rôznymi dopravnými prostriedkami je sprevádzaná kolážami, kde Cipár využil farebné papierové povrchy a odvážne pracoval s dezénmi. Výtvarník využíval aj odpadový materiál, ktorý ostal po vystrihnutí predmetu alebo postavy. Zapájal do obrazu aj  fragmenty textilovín a štruktúr  povrchov. Tieto časti sa objavujú v detaile, rovnako ako koláže fotografií (napr. oči postáv, časti novín a pod.). Vizuálnu úlohu zohráva aj dominantný nadpis v každej z básní. Farebnosť knihy je pestrá. Pastelová paleta je ale tónovaná tak, že nepôsobí nesúrodo a agresívne. Cipár dokázal vyvážiť rôznorodosť textúr ich vyváženou kompozičnou skladbou. Vďaka rozmanitosti princípov pôsobí kniha neobyčajne sviežo. 

V nasledujúcom roku realizoval Miroslav Cipár viacero publikácií. Ostrou líniou vymedzená kresba evokujúca vystrihnutie z papiera sa uplatnila v knihe Jána Navrátila Najmenší kolotoč sveta (Mladé letá, 1965). V knihe Güntera Fuesela Černoško Gnugu (Mladé letá, 1965) je prítomná pestrofarebná kresba pastelom, v sprievodných kresbách detektívky pre mládež od Emila Svetoňa Vak bez majiteľa (Mladé letá, 1965) čierne štylizované postavy. Z tohto roku pochádzajú aj čierne preškrabávané ilustrácie z knihy Márie Ďuríčkovej Útek z gramatiky (Mladé letá) a z románu Kolotoč Michaila Zoščenka (SVKL). 

Na základe spomenutých príkladov je vidieť autorova schopnosť flexibility každému z literárnych diel prisúdiť osobitý štýl výtvarného priblíženia. Vo všetkých knihách je však jeden spoločný, dominantný motív. Tým je ručné písmo, kaligraficky stáčané alebo zalamované, s výraznými serifmi pripomínajúcimi westernovú typografiu. V prípade Černoška Gnugu sa v písme uplatnil aj motív odkazujúci na africké dekory na úžitkových predmetoch. Inokedy písmo groteskne narastá, ako v prípade titulu knihy Vak bez majiteľa. Cipárove písmo je karnevalovo rozpustilé, ale zároveň si vždy drží vlastnú pevnú tektoniku. Jeho hravosť je v nerovnomernej hrúbke jednotlivých driekov písma. Typografické zásady porušuje, preťahuje serify, výbeh písma akcentuje a priestor vo vnútri písma (oko) často ornamentalizuje. 

Autor postupom času rozvíjal výtvarnosť vlastného písomno-maliarskeho prejavu a kresby aplikujúcej figúru v groteskne dekoratívnych rysoch. Práve groteska sa v druhej polovici šesťdesiatych rokov v ilustráci naplno uplatňuje. Zobrazenie postáv v zveličenej alebo absurdnej polohe je u Cipára skôr v duchu ludizmu. Vladimír Borecký v knihe o komike k pojmu píše: „Ludismus je důležitým motivem komiky v tom, že umožňuje abychom inkogruenci neodmítli pro její neadekvátnost, ale našli v ní jako ve hře specifické uspokojení, radost a zálibu, nikoliv s ohledem na užitečnost, ale právě s ohledem na směšnost.“⁵ U Cipára je postava a jej komika hravá a deformácia figúry nevyvoláva existenciálnu tieseň. Tieto motívy sa uplatnili na obálke a v ilustráciách knihy Ľubomíra Feldeka Hlava, ktorú som mal vtedy z roku 1967 (Mladé letá). 

Rok 1968 bol v rámci ilustrátorskej tvorby nesmierne bohatý. V podobnom charaktere, ako v knihe Hlava, ktorú som mal vtedy, pokračuje autor aj pri diele Jána Navrátila Kamzík a Bambus (Mladé letá). Akvarelové maľby, dopĺňané kresbou a ojedinelo aj kolážou vyvárajú pestré panoptikum postáv, roztopašných figúr slobodne sa pohybujúcich v ploche knihy nielen v celostránkových obrazoch, ako aj v polstránkových, štvorstránkových alebo doplnkových ilustráciách.

Politické i spoločenské uvoľnenie v prvej polovici šesťdesiatych rokov nepochybne ovplyvňovalo aj umeleckú a ilustrátorskú tvorbu.⁶ Cipárove knihy, ktoré boli realizované alebo publikované v roku 1968, nesú znaky oslobodenia formy a využitia papier collé. Básničky ruského spisovateľa Samuila Maršaka pod názvom Kolotoč sa pripravoval na vydanie v roku 1967. Napokon vyšli vo vydavateľstve Mladé letá o rok neskôr. Cipár uplatnil ilustrácie akoby z nedbalo vystrihnutých fragmentov farebných papierov, ktoré  skladal do podoby zvierat, predmetov, figúr. V strihoch je príležitostne vidieť aj kreslená línia ceruzou, ktorou si naznačoval pripravovaný tvar. Strih je prudký, rázny. Práve zdanlivá „nedbalosť“ je výtvarným zámerom. Neobyčajne svieže, spontánne „vystrihovačky“ sa svojou ilustrátorsky neakademickou polohou blížia ku Zdeňkom Seydom ilustrovanej knihe Jana Vladislava Kouzelný slabikář (SNDK, 1961).  Kniha Kolotoč vyšla v náklade 4 000 kusov, pričom Maršakove texty prebásnil Ľubomír Feldek.

Výnimočnou knihou, pripomínajúcou staršie tituly Samuila Maršaka Veselé počty alebo Miroslava Válka Veľká cestovná horúčka: pre malých čitateľov je kniha „kulinárskych“ básní Ľubomíra Feldeka Kuchárska kniha pre deti (Mladé letá, 1968). Za nenápadnou textovou obálkou sa ukrývajú rôznorodé, pestré nápady s využitím vystrihovaných farebných motívov. Tie nie sú u Cipára nové, ale tentoraz sa organickou súčasťou ilustrácie stáva aj text básne. Báseň je kompatibilná s obrazom. Jej veľkosť, naklonenie, charakter textu sa prispôsobuje ilustrácií a tá z neho ťaží maximum. 

Cipár pokračoval v ilustrácii ako aj v mnohovrstevnej umeleckej tvorbe aj v ďalších rokoch a desaťročiach. Vzhľadom na vymedzenie témy šiestou dekádou dvadsiateho storočia je potrebné spomenúť intenzívnu časopiseckú ilustráciu. S tou začal už počas vysokoškolských štúdií, ešte na pedagogickej fakulte.⁷ Mnohé realizácie potvrdzovali vyššie napísané: produktivita autorovej tvorby bola založená na spontánnom prejave, dokázal variovať techniky; pracoval s pastelom, akvarelom, gvašom, kolážou, fotomontážou, vždy s rovnakým zápalom. V autorských číslach časopisu Včielka –  kde sa jeden výtvarník podieľal na ilustrovaní celého časopisu – nachádzame všetky Cipárove polohy. 

Od roku 1969 spolupracoval s Máriou Ďuríčkovou na ilustrovaných príbehoch o Jožkovi Mrkvičkovi, ktoré vychádzali v detskom časopise Slniečko. Príbehy a trampoty hlavného hrdinu vyšli napokon aj v knižnom súbore na začiatku sedemdesiatych rokov. Knižka pre Mladé letá (1972) Joško Mrkvička spáč (so zámerne gramaticky nesprávne napísaným menom) vizuálnym charakterom odkazovala k obdobiu „zlatých šesťdesiatych“. Hravosť v textoch i ilustrovaných príbehoch, rozpíjajúce sa škvrny a machule, vložené linajkové papiere akoby z Jožkovho ufúľaného zošita  –  to sú prvky, ktoré pripomínali autentickosť školského zošita. Tá bola doplnená o využitie evokácie rukou písaného textu a ozvláštnená skicovitou kresbou s prvkami detského výtvarného prejavu. V knihe sa objavuje aj motív pečiatky a drobných koláží. Výrazne sa o celkové grafické vyznenie publikácie pričinil grafik a typograf Ľubomír Krátky. 

Písmo-maliarstvo u Cipára prekročilo svoj školopovinný charakter drilu a autor ho posunul smerom ku kreatívnemu uplatneniu. A to nielen v ilustrácií, ale aj grafickom dizajne, množstve hlavičiek článkov, kaligrafických ilustrácií a logotypov, ktoré vytvoril pre organizácie a inštitúcie.⁸ Trénovaná ruka výtvarníka je nástrojom, ktorého predĺžené časti – ceruza, štetec či nožnice – vytvárajú líniu vecí, ktorými ich vyníma z plochy papiera a utvára ohraničený tvar ako znak reprezentujúci a reflektujúci text (ilustrácia) alebo vystihujúci podstatu udalosti či náplň inštitúcie (logotyp). Jeho kaligrafia nie je samoúčelná, je reflexívna a asociatívna. V textových obálkach (napr. edícia Luk, vyd. Tatran) typografia a členenie textu racionalizuje plochu obálky a vytvára systém podobností, ktorý je pre vizuálnu identitu edície podstatný. 

V príspevku som sa zameral na ilustrátorské aktivity Miroslava Cipára, v selektívnom výbere kníh vydaných v šesťdesiatych rokoch 20. storočia. Text nie je súpisom všetkých ilustrátorských realizácií. Snahou bolo vybrať a reprodukovať práce, ktoré svojím charakterom overovali možnosti ilustračného obrazu a smerovali k tvarovému alebo materiálovému oslobodeniu, práci s kolážou alebo papier collé. Zaujímalo ma autorove experimentovanie so synkretickými formami prepájajúcimi kresbu, maľbu s typografickými, pečiatkovými motívmi či vnášaním prisvojeného technického obrazu. V metódach tvorby, ktoré v sebe zahŕňajú prácu s  typografickým i obrazovým znakom, hravosť konfrontujú s jasne usmernenou líniou či „strihom“ figúr  je tvorba Miroslava Cipára, napriek jej šírke a flexibilite, jasne rozpoznateľná.       

Vznik textu pod podporený Fondom na podporu umenia v rámci výskumného projektu 19-341-02912 Experiment’60: Experimentálne formy ilustrácie a knižného dizajnu v 60. rokoch 20. storočia na Slovensku.      

¹Niekoľkými reprodukciami dokumentuje knihu publikácia: Kriška, F. –  Holešovský, F.: Miro Cipár –  knihy, kresby, ilustrácie. Bratislava : Hlbiny 2019, s. 95.

²Cipárová tvorba a jej jednotlivé aspekty je viacnásobne knižne spracovaná. Porov.: Kriška, F: Miroslav Cipár. Prešov : Vydavateľstvo Michala Vaška 2002, 2. rozšírené vydanie: Kriška, F: Miroslav Cipár. Prešov : Vydavateľstvo Michala Vaška 2009,  Jančár, I: Miroslav Cipár –  maľba. Bratislava : Spoločnosť 7 Plus 2013, Kriška, F. –  Holešovský, F.: Miro Cipár –  knihy, kresby, ilustrácie. Bratislava : Hlbiny 2019, Longauer, Ľ.: Miroslav Cipár. In: Typografia  a dizajn písma na Slovensku. Začalo to Cyrilom a Metodom. Bratislava : VŠVU, Slovart 2013, s . 130-137. 

³Ľubomír Longauer k Cipárovej kaligrafii píše: „Má rád barokovú slučkovitú obraznosť písma a kreslenia jedným ťahom, využil to v mnohých kresbách a ilustráciách, najmä v edícii Pamäť a dokumenty, ktorú riešil v 70. a 80. rokoch vo vydavateľstve Tatran. Vytvoril vyše tristo kaligrafických obálok, titulov, patitulov a deliacich strán, v ktorých uplatnil variabilitu, ale zároveň nestratil vlastnú identitu, sú to typické Cipárovské diela.“ Longauer,,Ľ.: Miroslav Cipár. In: Typografia a dizajn písma na Slovensku. Začalo to Cyrilom a Metodom. Bratislava : VŠVU, Slovart  2013, s. 130.

⁴Prvé vydanie knihy z roku 1964 je pomerne vzácne. Druhé vydanie s rovnakou úpravou vyšlo v roku 1968 (vydavateľská tiráž knihy uvádza rok 1967). Ďalšie vydanie knihy je z roku 1977. K tomuto vydaniu vytvoril Cipár nové ilustrácie , kde pracuje odlišným výtvarným spôsobom a koláž nahrádza maľbou a kresbou. 

⁵Borecký, V.: Teorie komiky. Praha : Hynek 2000, s. 144.

⁶Miroslav Cipár na toto obdobie spomína: „Považujem to za šťastné obdobie, lebo sme boli mladí a dostali sme príležitosť z monopolného vydavateľstva pre deti a mládež, kde bolo dosť textov, preto sme išli z knihy do knihy. Uvoľnené bolo aj politické ovzdušie a všeličo sa uvoľňovalo aj v názoroch. V tom čase sme aj prvý raz odchádzali do zahraničia a všeličo nové sme videli. Keby nám vtedy niekto niečo prikazoval, bol by smiešny. Každý sa snažil byť na úrovni doby. Výtvarníci ktorí zažilo päťdesiate roky boli zviazaní so starými pedagogickými názormi o tvorbe pre deti, boli už neaktuálni, lebo deti očakávali niečo iné. Šťastie spočívalo aj v tom, že táto práca bola pre nás radostná, mali sme z nej zážitok.“ Grochálová, M (zost.): Miroslav Cipár: Počmáraný život. Bratislava : Karmelitánske nakladateľstvo 2013, s. 120-121.

⁷V knižnom rozhovore s Martinou Grochálovou spomína Cipár na počiatky ilustračnej činnosti,  ktoré siahajú do päťdesiatych rokov. Jeho ilustrácie sa neskôr pravidelne objavovali v časopisoch Roháč, Život, Zornička, Mladá tvorba, Včielka, Ohník, Pionierske noviny či Slniečko. Porov.: Grochálová, M. (zost.): Miroslav Cipár: Počmáraný život. Bratislava : Karmelitánske nakladateľstvo 2013, s. 51.

⁸Cipár je autorom logotypov,  ktoré dodnes používajú mnohé inštitúcie.napr: Slovenská národná galéria, Galéria mesta Bratislavy, Bienále ilustrácií Bratislava, Bratislavské hudobné slávnosti, Trienále insitného umenia, Slovenský syndikát novinárov, vydavateľstvo Mladé letá ai.