Každý dizajnér je svojím spôsobom archivár

Leah Armstrongová je historička dizajnu a kultúry. Pôsobí ako odborná asistentka na Katedre dejín a teórie dizajnu Univerzity úžitkového umenia vo Viedni. Po boku profesorky Alison J. Clarkovej zároveň pracuje v Nadácii Victora J. Papanka a spravuje jeho archív. Pochádza zo Severného Írska a v minulosti pôsobila na univerzitách a v kultúrnych inštitúciách v Londýne, Brightone či Glasgowe. V rámci svojho výskumu sa dlhodobo zaoberá otázkami kreatívnej práce, identity a prezentácie dizajnérskej profesie.

Rozhovor s historičkou dizajnu Leah Armstrongovou 2. časť

Popri učení na univerzite pracuješ aj v Nadácii Victora J. Papanka, kde vedieš jeho archív. Aké je hlavné poslanie nadácie a čím je pre teba výnimočná?

Pre nás v nadácii je dôležité, že Victora Papanka neoslavujeme, ale pokračujeme v jeho odkaze tým, že sme kritickí a tvoríme určitý priestor na kritické myslenie v dizajne. Jedna z jeho najdôležitejších zásluh je podľa mňa to, že bol naozaj kritickým mysliteľom. O dizajne uvažoval veľmi nezvyčajne a inovatívne, vzdelával sa v oblasti antropológie, sociológie a etnografie, zaoberal sa spoločenskými a humanitnými vedami, čo v tom čase nebolo bežnou súčasťou diskusie o dizajne. Pre nadáciu je naozaj dôležité pokračovať v týchto aspektoch dizajnérskeho výskumu a viesť kritickú debatu o kľúčových témach Victora Papanka. Každé dva roky organizujeme sympózium, prostredníctvom ktorého sa snažíme presadzovať nové oblasti dizajnérskeho výskumu a myslenia. Vlani sa sympózium konalo v Londýne ako súčasť podujatia London Design Festival a jeho témou bola etika v dizajne, keďže tá tvorila veľkú časť Papankovej práce. Vďaka tomu, že archív je otvorený priestor, môžu k nám prísť výskumníci, a to nielen dizajnéri, ale ktokoľvek, kto má záujem dozvedieť sa viac o jeho práci. Každý piatok ráno tu máme čitateľov nielen z univerzity, ale aj ľudí, ktorí proste hľadajú nejakú knihu z Papankovej knižnice. Takýto otvorený a nehierarchický postoj bol vo všeobecnosti súčasťou jeho profesionálneho prístupu.

Ktoré doterajšie aktivity a spolupráce boli pre nadáciu najzaujímavejšie? Pripravujete aj tento rok nejaké konkrétne podujatie?

Na príprave minuloročného sympózia sme napríklad spolupracovali s rakúskou ambasádou v Londýne, čo bolo veľmi príjemné. Je zaujímavé prepájať Papanka s rakúskym dedičstvom, pretože bol známy hlavne ako americký kritik dizajnu, keďže v Amerike dlhodobo žil. Z tohto hľadiska je dôležité, že bol jeho archív presunutý do Viedne, jeho rakúsky pôvod bol dôležitou súčasťou jeho identity. Spolupracovali sme tiež s univerzitou v Brightone, kde som absolvovala doktorandské štúdium. Spolupráca sa týkala medzinárodných dizajnérskych organizácií a ich politiky. Vďaka Papankovmu odkazu sme ako nadácia schopní pracovať medzinárodne, keďže neustále cestoval a mal kontakty po celom svete. Je dôležité mať tento medzinárodný kontext stále na mysli, aby sme sa nestali príliš lokalizovaní a zachovali si globálne poslanie.

Tento rok organizujeme veľkú výstavu v spolupráci s Vitra Design Museum, ktorú iniciovala Alison Clarková, ktorá je zároveň jednou z kurátorov. V múzeu boli projektom výstavy nadšení a videli to ako príležitosť preskúmať alternatívne pohľady na dizajn a jeho úlohu v spoločnosti. Výstava bude otvorená tento rok v septembri a jej témou bude politika dizajnu. Bude sa zaoberať politickými otázkami v dizajne s využitím bohatých materiálov z archívu Victora Papanka a pravdepodobne odhalí aj niektoré nečakané aspekty jeho práce ako dizajnéra. Väčšina ľudí totiž pozná Papankovu knihu Design for the Real World (Dizajn pre reálny svet), ktorá je podľa všetkého stále najlepšie predávanou knihou teórie dizajnu, ale zoznam jeho publikácií je obsiahly a mnohé z nich sa často nespomínajú. Bude zaujímavé pozrieť sa na jeho prácu v plnom rozsahu, nielen na jeho pôsobenie ako sociálneho dizajnéra, ako býva označovaný v súčasnom dizajnérskom diskurze. Výstava taktiež prinesie novodobé príklady ďalších dizajnérov, ktorí pracujú s podobnými myšlienkami alebo sa zaoberajú rovnakými problémami ako on.

Sociálny dizajn je téma, ktorou sa sama aktívne zaoberáš. Kam sa podľa teba posunula táto problematika od času, keď sa jej venoval Victor Papanek?

Papanek sa v súvislosti so sociálnym dizajnom spomína veľmi často, ale je to oblasť dizajnérskeho výskumu, ktorá sa podľa mňa dosť výrazne zmenila. Jeho chápanie sociálneho dizajnu a toho, čo je sociálne, bolo podľa všetkého veľmi odlišné od toho, ako funguje súčasná prax v tejto oblasti. Pokladá sa síce za priekopníka sociálneho dizajnu, ale nie som si istá, či sociálny dizajn dnes znamená to isté ako za jeho života. V Británii som istý čas pracovala na projekte mapovania sociálneho dizajnu ako novej oblasti výskumu. Išlo o programový dokument pre vládu, ktorý bol zameraný na lepšie pochopenie a financovanie výskumu v rámci sociálneho dizajnu. V každom národnom kontexte je to zrejme iné, ale jedným z dôležitých aspektov sociálneho dizajnu v Spojenom kráľovstve bolo zavedenie úsporných opatrení a škrtov rozpočtu. Vláda začala znižovať rozpočty v lokálnych zastupiteľstvách, zdravotnej starostlivosti a infraštruktúre. V dôsledku toho začali dizajnéri dostávať prácu, napríklad zákazky na strategizáciu a redizajn verejných služieb, čo je na jednej strane naozaj pekná príležitosť a veľa dizajnérov tým bolo samozrejme nadšených. Na druhej strane s tým súvisí obrovská politická otázka o úlohe dizajnéra v procese, ktorý v zásade prináša novú formu štátu, novú formu sociálnej starostlivosti, čo je naozaj komplexná záležitosť. Bolo to niečo, čoho sme si boli vedomí po celý čas písania programového dokumentu – že táto konkrétna forma sociálneho dizajnu, ktorá sa v Británii zavádza, je úzko prepojená s úspornou politikou a rétorikou škrtov. Čiže niečo veľmi podobné tomu, od čoho Papanek aktívne odhováral. Bol totiž proti úlohe dizajnéra ako akejsi neutrálnej postavy, ktorá jednoducho dodáva služby či tovar bezmyšlienkovitým a bezproblémovým spôsobom.

Dúfajme, že jednou z veľkých tém výstavy bude demonštrácia toho, že dizajn je vždy politický, teda aj dizajnéri sú vždy politickí. Je naozaj dôležité vzdelávať ľudí v tom, čo táto politika znamená. Zároveň je to aj veľmi ťažké, keďže veľa študentov – dizajnérov aktívnych v sociálnom dizajne chce skutočne úprimne pomôcť, využiť dizajn a svoje schopnosti na zlepšenie kvality života ľudí v dôležitých oblastiach, napríklad v zdravotnej starostlivosti. Niekedy však nie sú si vedomí širších súvislostí a toho, kde sa oni sami v rámci politiky a osobitne ekonomiky nachádzajú. Politika dizajnu je pretrvávajúca a nevyriešená záležitosť a je to zároveň niečo, o čom študenti veľa rozprávajú. A ja s nimi súcitím, pretože je to naozaj zložité.

Čo sa ti vo všeobecnosti zdá na archívoch príťažlivé? Sú pre dizajnérske povolanie dôležité a mali by ich dizajnéri pri svojej práci využívať?

Prvú serióznu prácu s archívmi som robila v rámci svojho dizertačného výskumu v archíve dizajnu univerzity v Brightone. Bola to skvelá skúsenosť, s archívnym materiálom sme pracovali pomerne kreatívnym spôsobom. Veľký dôraz tam kladú na digitalizáciu archívnych materiálov a celkovo o archívnych dátach premýšľajú pomerne netradične. Takže to nie je iba o tom, pozrieť si vládne dokumenty z päťdesiatych rokov, je to niečo omnoho viac kreatívne. Spolu s výskumníkmi digitálnych humanitných vied som tam pracovala práve na digitalizácii s cieľom vytvoriť nové mapy a spôsoby zobrazenia dát v kontexte archívov. V rámci svojho vlastného výskumu som študovala napríklad archívne záznamy a zasadacie plány večierkov, ktoré usporadúvali dizajnéri. Vytvorila som akési vizuálne mapy zasadacích plánov na zobrazenie toho, ako boli siete dizajnérov utvorené a ako fungovali sociálne. Uvažovať o archívnych materiáloch týmto spôsobom je veľmi vzrušujúce, vdýchne im to nový život. Ale na druhej strane netreba mať o archívoch príliš romantické predstavy; mám na mysli to, že sú to v podstate škatule s materiálmi. Pre dizajnérov môžu byť archívy inšpiratívne, keďže ide o kritický priestor, kde môžu vidieť, ako sa veci robili v minulosti, a reflektovať úspechy a zlyhania. Ak dovolíme, aby sa v archívoch usadilo príliš veľa prachu a stali sa niečím mŕtvym, môže to byť nebezpečné. Vždy je užitočné archívy otvoriť súčasnej diskusii, čo sa snažíme robiť aj my v nadácii.

Osobitne jedna vec ma zaujala pri práci v dizajnérskych archívoch, a to, že každý dizajnér je svojím spôsobom archivár. Všetci dizajnéri majú svoj archív a často zisťujeme, že používajú veľmi špecifické spôsoby archivovania a uchovávania svojich dokumentov, je to súčasť ich kreatívneho procesu, spôsobu zmýšľania. V archíve Nadácie Viktora Papanka sa snažíme zachovať pôvodnú formu úschovy prác dizajnérov, a tak to bolo aj v prípade ostatných archívov, kde som pracovala. Odhaľuje to vzorce a štruktúru ich myslenia. Máme tu napríklad zbierku Papankových diapozitívov a považujeme za veľmi dôležité zachovať ich pôvodné poradie, pretože to doslova ukazuje, ako prezentoval svoju prácu a ako kategorizoval dizajn, máme tiež všetky pôvodné kategórie jeho knižnice. Takže si predsa len myslím, že archívy sú pre dizajnérov dôležité, aj keď nie nevyhnutne tie externé, každý dizajnér si vytvára svoj vlastný archív.

Prednedávnom vyšla tvoja nová publikácia Fashioning Professionals – Identity and Representation at Work in the Creative Industries, môžeš nám priblížiť jej obsah?

Kniha čiastočne vzišla z môjho doktorandského štúdia, keďže s jej spoluautorkou Felice McDowellovou som sa stretla niekedy v polovici môjho výskumu. Obidve sa zaujímame o otázky kreatívnych profesií a to, ako je táto práca reprezentovaná. Keď sme obe ukončili štúdium, zorganizovali sme sympózium v múzeu V&A v Londýne s názvom Fashioning Professionals (Formovanie profesionálov). Vyzvali sme ľudí, aby nám poskytli príspevky o rôznych kreatívnych postupoch a odvetviach a ako sú odborníci a pracovníci v týchto odvetviach prezentovaní. Príspevky boli výborné, takže sme oslovili vydavateľstvo Bloomsbury a knižnú publikáciu sa podarilo zrealizovať.

Kniha približuje, ako sa profesionálne prezentujú rôzni odborníci z kreatívnych odvetví ako architektúra, dizajn, móda, umenie a iné v rozličných obdobiach a kontextoch. Ide o výborný dialóg naprieč kapitolami, v ktorom sa vynárajú opakujúce sa otázky o osobitných aspektoch identity a tvorivej práce v kreatívnych odvetviach. Napríklad nielen to, ako sa ľudia v práci obliekajú, ale aj aké médiá používajú na vlastnú propagáciu a ich celkový životný štýl, ktorý je súčasťou ich profesionálneho pôsobenia. Jedna typická črta vašej práce, ak ste umelec, architekt alebo dizajnér je, že nekončí vo vašej pracovni, ale očakáva sa od vás, že túto svoju identitu budete predvádzať aj v každodennom živote. V troch sekciách knihy sme sa zamerali na to, ako predstavitelia kreatívnych odvetví využívajú módu a jej aspekty na vynájdenie svojich vlastných identít. Napríklad jedna z kapitol predstavuje profesiu kurátora dizajnu a to, ako sa prejavuje ako veľmi charakteristická postava, odlišná od kurátora umenia. Autori jednotlivých kapitol pochádzajú z rôznych oblastí výskumu, nie sú to iba historici dizajnu, ale aj teoretici módy, historici architektúry a umenia a je naozaj dobré priviesť ich k dialógu.

Čo bolo vaším hlavným cieľom pri zostavovaní tejto knihy?

Kniha dáva do súvislosti množstvo súčasných otázok týkajúcich sa tvorivej práce a identity. Sú to problémy neistoty, čo je veľká sociologická téma, podmienok, v akých kreatívni profesionáli pracujú, s tým súvisí obmedzený rozsah ich odmeňovania, neplatené stáže a podobné veci okolo kreatívneho priemyslu, ktoré sú veľmi aktuálne. V podstate sme sa pýtali, čo znamená byť kreatívnym profesionálom, čo znamená byť tak prezentovaný a ako sa to mení v priebehu času. Podobným problémom ľudia čelili už dávno, čo ukazuje, že tieto problémy sa v kreatívnych zamestnaniach stále vracajú. Prípadové štúdie, ktoré sme v knihe uviedli, osvetľujú problémy, s ktorými sa veľa ľudí pracujúcich v tomto odvetví stretáva, ale možno o nich neuvažujú kriticky. Napríklad od módnych blogerov sa očakáva, že budú pracovať zadarmo a popritom každý deň starostlivo zvažovať, čo si obliecť a ako sa prezentovať. Je to aj príklad neplatených stáží, ktoré sú v rámci kreatívnych odvetví naozaj hojné. Sú to závažné otázky súvisiace s tým, ako sa práca a očakávania s ňou spojené menia. Práca v kreatívnej oblasti má akýsi lesk, čaro, ktoré je jednak rozpačito vytvárané médiami, ale do určitej miery sme toho súčasťou všetci. Prispievame k tejto idealizácii, či už prostredníctvom výstav alebo toho, ako o móde či dizajne píšeme, ako o niečom veľmi vzrušujúcom a prestížnom. Všetci sme svojím spôsobom súčasťou tohto problému, preto bolo celkom dobré to v knihe externalizovať a pomenovať niektoré z kľúčových otázok. Nehovorím, že sa tým niečo zmení, ale myslím, že je proste dobré o týchto otázkach kriticky premýšľať.

Silvia Bárdová je produktová dizajnérka. Pôsobí ako doktorandka na Katedre dizajnu Fakulty umení Technickej univerzity v Košiciach. Zaoberá sa témou nomádskeho dizajnu.