Karol Rosmány a jeho dielo v zbierkach múzea dizajnu

Karol Rosmány (1937) je slovenský<br /> grafický dizajnér a architekt, známy<br /> hlavne ako tvorca vizuálneho štýlu<br /> hnutia Verejnosť proti násiliu a ako<br /> autor grafických úprav vyše troch<br /> tisícok kníh. Veľkú časť svojho diela – knižnú grafiku, plagátovú tvorbu<br /> a tvorbu značiek vrátane prípravných skíc – venoval už v roku 2013 do zbierky komunikačného dizajnu SMD. Spolu s ďalšími darcami z jeho generácie tak otvoril nové podnety na výskum slovenského grafického dizajnu druhej polovice 20. storočia.

Začiatky V rokoch 1956 – 1962 študoval architektúru na Slovenskej vysokej škole technickej pod vedením profesorov Alfreda Piffla, Vladimíra Karfíka, Emila Belluša a Jana Evangelistu Koulu. Pôvodne chcel študovať na Vysokej škole výtvarných umení, avšak oneskoril sa v podaní prihlášky.¹ Napokon si k úžitkovej grafike našiel cestu aj na technickej univerzite, kde často tvoril plagáty a pozvánky pre rôzne školské podujatia. Vtedy dostal aj svoju prvú vážnejšiu zákazku na grafické zalomenie knižky pre vydavateľstvo Šport.² Ku koncu štúdia ho postupne začínali oslovovať viaceré knižné vydavateľstvá, a tak začal pracovať na zákazkách aj mimo školského prostredia a čoraz viac sa dostával do povedomia.

Po skončení štúdia Rosmány niekoľko rokov pracoval ako architekt v projekčnej kancelárii Projektový ústav obchodu v Bratislave, kde spolupracoval na architektúre obchodného komplexu na Kamennom námestí. Popri tom sa naďalej zaoberal aj zákazkami z oblasti grafického dizajnu, ktorému sa od roku 1967 začal naplno venovať na voľnej nohe. Dominantným predmetom jeho záujmu bola knižná grafika a s ňou úzko spojená typografia a práca s písmom, tvorba log, značiek a informačných systémov a tiež aj plagátová tvorba. Rosmányho práca sa časovo dá zhruba rozdeliť do troch období, ktoré sú zastúpené v zbierke SMD – tvorba do roku 1989, intenzívna práca pre Verejnosť proti násiliu od novembra 1989 do júla 1990 a tvorba od roku 1990.

• 

• 

Výrazný vplyv na jeho prácu mali predovšetkým švajčiarsky a nemecký modernizmus. O tomto aktuálnom vývoji a novinkách vo svetovom grafickom dizajne sa dozvedal prostredníctvom zahraničných odborných časopisov ako Graphis, Novum Gebrauchsgraphik a Idea. V obmedzenom množstve boli distribuované do kníhkupectva cudzojazyčnej literatúry nachádzajúceho sa v priestoroch bratislavskej Reduty a Rosmány so svojimi kolegami si ich vo veľkom radi kupovali. Rovnako aj rozsiahla trojdielna publikácia Typografia od českého typografa Oldřicha Hlavsu a viaceré nemecké knihy o typografii boli preňho vynikajúcim podkladom pre jeho prácu.³ Svoje logá či knižné obálky často riešil konštrukčne, plošne, minimalisticky a striedmo s dôrazom na samotný tvar a písmo.

V osemdesiatych rokoch Rosmány začal svoju tvorbu trochu viac prezentovať, a to na veľkých prehliadkach, ako bola Celoslovenská výstava úžitkového umenia a priemyselného výtvarníctva či Bienále grafického dizajnu v Brne. V novembri roku 1980 mal svoju prvú samostatnú autorskú výstavu s názvom Grafický design v Galérii Cypriána Majerníka v Bratislave a v roku 1988 druhú autorskú výstavu s názvom Typografia a grafický design v Galérii vydavateľstva Tatran.⁴ Aj po Nežnej revolúcii Rosmány vystavoval kolektívne i samostatne.⁵

Šesťdesiate, sedemdesiate a osemdesiate roky

Najväčšiu časť daru Karola Rosmányho v zbierkach SMD tvoria práce z obdobia sedemdesiatych a osemdesiatych rokov. Keďže v tomto čase bola vydavateľská činnosť štátom bohato podporovaná, najväčšiu stopu v slovenskom grafickom dizajne zanechal Rosmány, tak ako mnoho jeho ďalších kolegov, hlavne v knižnej grafike. Musel však bojovať s veľmi obmedzenými technickými možnosťami a malým výberom písem v tlačiarňach. K dispozícii boli väčšinou len historizujúca antikva Veneziana, grotesky Štandard alebo Gill v rôznych rezoch.⁶ Tieto typy písem bol Rosmány nútený dookola obmieňať vo svojich knižkách a podriaďovať svoje návrhy tomu, čím disponuje tlačiareň. No napriek tomu sa v knižnej grafike stal jedným z najdôležitejších a najplodnejších slovenských autorov s mnohonásobnými oceneniami v súťaži Najkrajšie knihy ČSSR. Spolupracoval veľkými vydavateľstvami ako Tatran, Smena, Slovenský spisovateľ či Pallas a aj mnohými menšími. Okrem grafickej úpravy kníh sa podieľal aj na logách knižných edícií.

Jedno z prvých vydavateľstiev, s ktorým Rosmány spolupracoval, bol Tatran. Pre jeho knižnú edíciu s názvom Meteor navrhol v roku 1966 logo a nadviazal naň radom knižných úprav. Obálky týchto kníh výtvarne riešil použitím tmavého linkového rámu, do ktorého vkomponoval grafické, ilustračné a typografické prvky. Podobným spôsobom spracovával aj knižné obálky (spolu s logom z roku 1970) edície Prameň. Pre Tatran neskôr v roku 1981 urobil aj logo a grafickú úpravu série kníh z edície Slovenská tvorba. Jednotlivé obálky v rôznorodých farebných variáciách riešil čisto typograficky, keď namiesto kreslenej ilustrácie použil len písanú textovú anotáciu danej knihy. Spolupracoval aj s vydavateľstvom Smena, pre ktoré riešil edície EVA / edícia svetovej prózy o ženách pre ženy, Máj a Labyrint. Každá z nich má špecificky riešený layout, všetky tri edície vizuálne spája výrazná farebná plocha obálky, aplikovaná drobná grafika a, samozrejme, typograficky riešený nápis. Obdobným spôsobom riešil aj obálky kníh edície Spoločnosť priateľov klasických kníh vydavateľstva Slovenský spisovateľ. Ich typizujúcim znakom je vertikálne členenie plochy na tretiny, pričom do strednej línie sa sústreďujú všetky kompozičné prvky. Rosmány sa podieľal aj na mnohých grafických úpravách pre menšie vydavateľstvá, ktoré sa tiež nachádzajú v zbierkach múzea dizajnu.⁷

Pri tvorbe log a značiek sa Rosmány nemusel až tak podriaďovať technickým obmedzeniam, takže na rozdiel od knižnej grafiky mohol v tejto oblasti trochu viac experimentovať. Logá tvoril viac-menej impulzívne niekoľkodňovým skicovaním, i keď v prvom rade musel myslieť na potreby zadania. Podľa toho sa rozhodoval, či dané logo bude kreslené, geometricky konštruované alebo úplne voľné.⁸ Jeho klientmi v tejto oblasti boli predovšetkým už spomínané knižné vydavateľstvá (napr. logá vydavateľstiev Pallas a Príroda) a ich knižné edície (okrem vyššie spomenutých to boli aj logá edícií Filozofické aktuality, Motýľ, Rodičom o výchove detí, Prospekty či Básnický preklad). Realizoval aj logá a značky pre veľtrhy, výstavy, štátne inštitúcie, ubytovacie zariadenia či sympóziá, ako napríklad pre hotel Kyjev (1972), veľtrh Incheba (1974), Technopol (1980), Štátne ústredie ochrany prírody (1983) alebo Sympózium keramikárov v Lučenci (1989). V navrhovaní log sa mu podarilo preraziť aj v zahraničí na dvoch súťažiach – v roku 1980 na medzinárodnej súťaži na vytvorenie loga pre medzinárodné stredisko výstavby obytných objektov OIKOS v Bologni a v roku 1985 na medzinárodnej súťaži na logo výstavníckeho komplexu Fiera Milano. V obidvoch prípadoch jeho návrhy postúpili do užšieho výberu a boli vystavené na miestnych prezentáciách.⁹

Grafický dizajn plagátov nebol Rosmányho dominantným zázemím, napriek tomu sa mu aj v tejto oblasti podarilo vytvoriť množstvo zaujímavých prác. Ako apolitický autor sa vyhýbal tvorbe politických a propagandistických materiálov, riešil len plagáty pre rôzne výstavy, vydavateľstvá alebo veľtrhy. Navrhoval ich pre spoločnosť Datasystém, výstavisko Incheba, knižné veľtrhy, výstavu Umenie a remeslá, svoje vlastné výstavy a pre Medzinárodný dom umenia pre deti Bibiana. Vystavoval aj na bienále plagátu v Lahti vo Fínsku.¹⁰

Verejnosť proti násiliu

Koncom osemdesiatych rokov však už aj Rosmány bol politicky aktívny. Po tom, ako sa 17. novembra 1989 zúčastnil na veľkých študentských manifestáciách v Bratislave na Hviezdoslavovom námestí, začalo vznikať logo hnutia Verejnosť proti násiliu. Na demonštrácii si uvedomil, že celej akcii chýba jednotný vizuálny identifikačný znak, a tak sa nasledujúce dni intenzívne venoval skicovaniu a navrhovaniu nádejného loga. Pri práci vychádzal z farebnej trikolóry štátneho znaku Československa a logo tvoril pomocou voľných ťahov modrej a červenej farby v rôznych verziách. Po dvoch dňoch práce Rosmány vybral návrh s ťahmi v tvare písmena V ako finálny a doplnil ho písmovým skriptom. Inšpiráciou a hlavným dôvodom pre výber tejto verzie bolo gesto Winstona Churchilla, ukazujúceho vztýčené dva prsty do tvaru V ako Victory. Logo malo zároveň aj priamu súvislosť s prvým písmenom názvu hnutia. Po dohode s Miroslavom Cipárom Rosmány predložil svoj návrh koordinačnému výboru VPN, ktorý ho napokon oficiálne schválil.

Pôvodná skica loga (ktorú má autor vo svojom súkromnom archíve) bola vytvorená v podobe čiernobieleho negatívu na miniatúrnom pauzovacom papieri a stala sa základným podkladom celej vizuálnej identity Verejnosti proti násiliu. Rosmány si po schválení loga spolu so synom Karolom Rosmánym ml. prenajal sieťotlačovú dielňu a začal malú skicu rozmnožovať. Za noc vytvorili asi päťdesiat plagátov na papieri a vyrobili množstvo odznakov na HPS. Ako reakciu na cenzúru komunistického režimu Rosmány na plagátoch doplnil logo o malý nápis „č. povolenia 17. 11. 1989“ paralelný s ťahom línie. Dňa 27. januára 1990 bola pri čítaní programového vyhlásenia odštartovaná aj volebná kampaň Verejnosti proti násiliu na voľby vyhlásené na 8. a 9. júna 1990. Vedúcim kampane sa stal výtvarník a grafický dizajnér Jan Meisner a v spolupráci s Karolom Rosmánym sa podieľali na celom vizuálnom štýle VPN, t. j. predovšetkým na plagátoch, drobných tlačovinách a na grafickej úprave novín Verejnosť. Pravidelné stretnutia ku kampani sa konali v Mozartovom dome, kde sa denne stanovovali nové úlohy. Hlavný slogan kampane znel „Šanca pre Slovensko“ a strana mala na volebnom lístku číslo 5, ktoré sa logicky stalo dominantným prvkom celej vizuálnej identity kampane. Voľný skript z loga VPN sa na plagátoch a tlačovinách osvedčil a bol často dopĺňaný hranatým egyptienkovým písmom a prerušovanými čiarami, ktoré boli Rosmányho nápadom. Kampaň si tak zachovávala svoj liberálny imidž, využívala silné a jednoduché slogany a hlásala pozitívne vyhliadky do budúcnosti.

Práca počas predvolebných mesiacov bola mimoriadne intenzívna a ostatné zákazky museli pre Rosmányho ísť na ten čas bokom, resp. sa im venoval iba veľmi okrajovo. Verejnosť proti násiliu bola Rosmányho jediným politickým projektom a po Nežnej revolúcii už pre politické strany nepracoval. Do múzea dizajnu daroval veľkú časť z kolekcie plagátov, drobných propagačných tlačovín a novín VPN.

Deväťdesiate roky a súčasnosť

Po ukončení volebnej kampane VPN sa v Rosmányho kariére začalo nové obdobie. Hneď využil možnosť založiť si vlastnú živnosť, a to Design Rosmány v roku 1990 a Atelier Monada v roku 2000 spolu so svojimi synmi. Knižné vydavateľstvá si na grafické úpravy začali hľadať nových mladších spolupracovníkov a stratili záujem o prácu staršej generácie. Rosmányho oslovilo jedine vydavateľstvo Orbis Pictus Istropolitana, pre ktoré riešil grafickú úpravu školských učebníc. Zákazky dostával najmä od súkromných firiem, organizátorov kultúrnych podujatí, inštitúcií a škôl na tvorbu log, vizuálnej identity, drobných tlačovín a plagátov. V roku 1992 si Rosmány kúpil svoj prvý počítač Apple Macintosh a vymenil „tradičné“ ručné techniky skicovania a lepenia písem za digitálne. Objavoval a postupne si zvykal na nové možnosti, ktoré mu rozvíjajúca sa technika ponúkala. V rokoch 1997 až 2004 pôsobil aj ako pedagóg v Ústave dizajnu Fakulty architektúry Slovenskej technickej univerzity, kde mal na starosti kurzy grafického dizajnu.¹¹

Jedna z prvých realizácií, ktoré Rosmány vytvoril po Nežnej revolúcii, bolo logo vydavateľstva Archa, ktoré svojím vizuálnym štýlom jasne nadväzuje na logo VPN. V deväťdesiatych rokoch realizoval mnoho značiek a identít pre súkromné firmy, ale podieľal sa aj na niekoľkých veľkých verejných zákazkách pre medzinárodné podujatia, ako Bratislavské sympóziá, Šachové majstrovstvá sveta juniorov v Bratislave, Art film festival v Trenčianskych Tepliciach a Dni Európy v Bratislave. Vytvoril tiež aj logotyp pre bratislavské Korzo pri príležitosti jeho otvorenia. Po roku 2000 sa venoval tvorbe vizuálnej identity pre Slovenskú technickú univerzitu a jej konferencie a akcie. Rosmány je aj realizátorom niekoľkých exteriérových nápisov a tabúľ v Bratislave.¹²

Od roku 2004 je Rosmány oficiálne na dôchodku a v súčasnosti sa venuje skôr vlastným autorským projektom a menším príležitostným zákazkám. V roku 2013 spolupracoval so svojím synom Matejom Rosmánym na pamätníku Jána Langoša v Banskej Bystrici s názvom Odkrývanie. Bol zapojený do projektov Freedom express v roku 2014 (medzinárodný putovný projekt k 25. výročiu Nežnej revolúcie) a Zlatý bažant ’73 v lete 2016. Pre oba projekty ako jeden z pozvaných grafických dizajnérov vytvoril na tematické zadania plagáty, ktoré sú plynulým pokračovateľom jeho celoživotného dizajnérskeho diela..

Gabriela Ondrišáková študovala dejiny výtvarného umenia na Filozofickej fakulte Univerzity Komenského v Bratislave. Je kurátorkou zbierky komunikačného dizajnu Slovenského múzea dizajnu SCD.

Poznámky

¹Prihlášku si podal až v máji, hoci prijímacie skúšky sa konali už v januári. Z rozhovoru dňa 29. 3. 2016.

²Z rozhovoru dňa 29. 3. 2016.

³Z rozhovoru dňa 29. 3. 2016.

⁴Kurátorom oboch výstav bol Gerhard Komora a k obidvom boli vydané aj menšie katalógy: Komora, Gerhard: Karol Rosmány: Grafický design, Zväz slovenských výtvarných umelcov, Galéria Cypriána Majerníka, Bratislava 1980 [nestránkované]; Komora, Gerhard: Karol Rosmány: Typografia & grafický design. Bratislava : Galéria Tatran, 1988 [nestránkované].

⁵Začiatkom deväťdesiatych rokov na kolektívnych graficko-dizajnérskych výstavách a v roku 2002 na výstave (Pred)posledné a prvé roky v Štúdiu L+S spolu so synom Michalom, ku ktorej bol vydaný aj menší katalóg. Kurátorom výstavy bol Bohumír Bachratý: Bachratý, Bohumír: (Pred)posledné a prvé roky. Bratislava : Štúdio L+S, 2002 [nestránkované].

⁶Z rozhovoru dňa 29. 3. 2016.

⁷Pre Slovenské pedagogické nakladateľstvo (edícia Rodičom o výchove detí), nakladateľstvá Pravda a Práca a vydavateľstvá Veda, Pallas a Príroda.

⁸Z rozhovoru dňa 29. 3. 2016.

⁹V Bologni v Galleria communale d’arte moderna v dňoch 11. – 19. 10. 1980 a v Miláne v Sala Viscontea del Castello Sforzesco. Brhlovičová, Viera – Michlíková, Margita – Oravcová, Jana: Katalóg grafických dizajnérov. Bratislava : Slovenské centrum dizajnu, 1997, s. 94 – 95.

¹⁰V osemdesiatych rokoch tam poslal svoj plagát výstavy Okrasné akváriá. Z rozhovoru dňa 29. 3. 2016.

¹¹Z rozhovoru dňa 29. 3. 2016.

¹²Vonkajšie nápisy pre Istrobanku a Policajné riaditeľstvo a vývesné tabule Filozofickej fakulty UK, Zväzu slovenských výtvarných umelcov a Slovenskej výtvarnej únie. Z rozhovoru dňa 29. 3. 2016.