IMPREGNÁCIA INŠTITÚCIÍ KVALITNÝM DIZAJNOM

Kvalitných grafických dizajnérov, ktorí by kontinuálne pracovali pre verejnú sféru a väčšie inštitúcie, zatiaľ na Slovensku veľa nie je. Jednou z výnimiek je tandem Pavlína Morháčová (1985) a Branislav Matis (1978), ktorý už niekoľko rokov úspešne spravuje mnohé výstupy komunikačného dizajnu Slovenskej národnej galérie v Bratislave.

Obaja absolvovali vzdelanie v odbore grafický dizajn na Vysokej škole výtvarných umení v Bratislave. V súčasnosti zdieľajú ateliér v Novej Cvernovke. Popri práci pre SNG majú bohaté skúsenosti ako dizajnéri na voľnej nohe predovšetkým s projektmi pre kultúrnu sféru. Pavlína Morháčová sa dostala do povedomia širšieho publika vďaka svojmu diplomovému projektu mpba.sk alebo ako grafická dizajnérka vydavateľstva Absynt a kultúrneho spotu A4-nultý priestor. Braňo Matis je známy ako multifunkčný dizajnér s občasnými presahmi do komerčnej sféry, ale aj do rôznych žánrov či okrajových médií (dizajn inštalácie VŠVU Model 2014 a iné). Pôsobil napríklad v štúdiu Milk a ako pedagóg na Paneurópskej vysokej škole. Spolupracoval na dizajne kníh BA! a BA!! – miesta živej kultúry alebo s vydavateľstvami Host, Slovart, Práh, Arbor Vitae. Obaja sa pýšia rôznymi oceneniami v súťaži Národná cena za dizajn. Pavlína Morháčová uznaním za autorskú publikáciu Oné (NCD 2009). Branislav Matis zase (spolu s Matúšom Lelovským a Borisom Belanom) za prácu na výstave Signály z neznáma (NCD 2013). V roku 2016 získali spolu s ďalšími členmi tímu SNG v tejto súťaži nomináciu poroty na Cenu ministra hospodárstva SR pre organizáciu, ktorá svojím profesionálnym prístupom prispieva k rozvoju komunikačného dizajnu. Vzťah grafický dizajnér a inštitúcie je hlavnou témou nášho rozhovoru, v ktorom ma zaujímalo hodnotenie ich vlastnej práce aj názory na vývoj situácie v grafickom dizajne na Slovensku.

Slovenská národná galéria za niekoľko posledných rokov dokázala komplexnejšie podchytiť rôznorodé výstupy dizajnu komunikácie smerom dovnútra inštitúcie, ako aj navonok smerom k návštevníkom a publiku. Výrazný vplyv na to má aj vaše pôsobenie. Z čoho predovšetkým vychádza úspešnosť spolupráce so SNG?

PM: Podľa mňa to funguje hlavne preto, že sme v inštitúcii prítomní a jednotlivé veci vznikajú v súčinnosti s ostatnými zamestnancami galérie. Spoločne sa bavíme a prichádzame na veľa vecí. Nefunguje to na nárazovom mechanizme – objednávka a potom dizajn, ale nápady vyplývajú zo vzájomnej komunikácie.

BM: V SNG sme v akejsi medzipozícii – zamestnanec „grafickej podpory” a súčasne subdodávateľ realizujúci projekty na zákazku. Riešenia vznikajú „organicky” ako živá súčasť procesov. Nielen ako dizajnérsky „diktát” prichádzajúci z vonkajšieho prostredia.

PM: Máme možnosť zasiahnuť aj do iných záležitostí, nielen dizajnových, do vytvárania programu alebo koho pozvať na prednášku. Reálne sa tak podieľame aj na štruktúre a obsahovom nastavení inštitúcie.

• 

• 

Môžete priblížiť, ako taká organická práca a priame pôsobenie na jednotlivé zložky inštitúcie vyzerajú?

BM: Možno vrátnica je dobrý príklad. Vrátnik sám od seba prišiel požiadať o novú „nadizajnovanú“ ceduľu s telefónnym číslom a nápisom: Hneď sa vrátim. Pavka to zažila skôr než ja, ona bola pionierka v presadzovaní dizajnérskeho prístupu v každodennom fungovaní inštitúcie.

PM: Keď som v roku 2011 nastúpila do SNG, tak toto všetko sa tam riešilo technicky, ale nikdy to nešlo cez grafičku. Ja som, naopak, pomaly začala upravovať aj také veci, ako sú zamestnanecká kartička, upozornenie na dverách, žiadosť o vypožičanie knihy v knižnici a pod. Postupne to vzbudilo v zamestnancoch asi väčšiu citlivosť, aby si kultivovali veci okolo seba. Keď už je niečo pekné, tak ani ďalšie nemusí byť napísané obyčajne, rukou…

BM: Zároveň ale vo vnútri takejto inštitúcie funguje aj istá „entropia dizajnu”. Postupná premena štandardov, fluktuácia ľudí… Možno to vidieť napríklad na tlačovinách typu hlavičkový papier a ďalších formulároch. V balíku som ich všetky vo Worde nadizajnoval ešte predtým, ako som v roku 2013 nastupoval, ich podoba sa ale používaním a otváraním vo Worde zmenila a podľa mňa nie k lepšiemu. Zistili sme, že nestačí jednorazovo navrhnúť dobré riešenie, treba ho aj ďalej spravovať. Grafický dizajn tu funguje ako poriadok v byte, musíš ho udržiavať.

Pavka, ty pracuješ pre SNG už siedmy rok a Braňo piaty. Kde vidíte najväčší vplyv svojej práce?

BM: Podarilo sa vybudovať značku inštitúcie. Takže nie je problém, aby so SNG spolupracovala Tatra banka alebo J&T Banka. SNG získala aj pár ocenení, ktoré hodnotia komunikáciu ako celok, nejde však len o našu prácu. Zúročenie spolupráce nastane teraz v rámci rekonštrukcie budovy. Bude nevyhnutné usadiť celú inštitúciu do novej porekonštrukčnej reality. Bude to výzva a tam sa podľa mňa ukáže veľa vecí a skúseností z minulých rokov.

Ako na rekonštrukcii novej budovy SNG participujete a čo vás čaká?

PM: Začína ísť do tuhého v rámci toho, ako bude vlastne vyzerať interiér budovy. Chystajú sa už stále expozície a my budeme tento rok riešiť orientačný a informačný systém. V spolupráci s architektmi už budeme musieť špecifikovať naše požiadavky.

BM: Môžeme uvažovať nad orientačným systémom od základnej úrovne, nielen ako o doplnení tabuliek do hotového prostredia. Dúfame, že sa nám ho podarí integrovať s architektonickými prvkami.

Naznačili ste spoluprácu s architektmi, ako grafická podpora ste súčasťou oddelenia marketingu a tvorby programu. S kým ďalším v rámci SNG musíte komunikovať?

BM: Spolupracujeme napríklad s oddelením digitálnych zbierok a služieb, snažíme sa tlačiť niektoré veci na oddelení digitálnych technológií, ktoré je tiež súčasťou infraštruktúry. V spolupráci s platformou lab.SNG sa robia webové stránky ako Web umenia alebo aplikácie k výstavám. V spolupráci s kurátormi a kurátorkami vzniká všetko, čo nie je korporátnym alebo inštitucionálnym materiálom.

PM: S kurátormi je prvoradá komunikácia. Napríklad diár na tento rok vznikal v spolupráci s dvomi kurátorkami a historičkou Marínou Zavackou z Historického ústav SAV, takže aj tu bol taký menší tím.

Pavka, v roku 2016 sme sa bavili o začínajúcej spolupráci so Slovenskou národnou knižnicou v Martine. Ako to dopadlo? Zužitkovala si svoju skúsenosť zo SNG aj v tejto inštitúcii?

PM: Oslovili nás na redizajn a celkové nastavenie vizuálnej identity. Začali sme to pôvodne riešiť s Borisom Melušom, ktorý sa neskôr odpojil. Doladili sme už vtedy čerstvo spustený web, vypracovali logo a systém jeho fungovania, množstvo tlačovín a propagačných materiálov, infosystém či čitateľské preukazy. Od vedenia máme veľkú dôveru, ale obávam sa, že u väčšiny zamestnancov sa tieto zmeny nestretli s veľmi pozitívnym ohlasom. Je to trochu iné ako v SNG aj tým, že tam nemôžem byť každý deň, ale aj preto, že ide o košatejšiu inštitúciu s dosť rozdielnou tradíciou.

Ako sa dizajnérom darí presadzovať v ostatných štátnych a verejných inštitúciách? Predsa len v organizácii ako je Dopravný podnik Bratislavy či v inom type masovo používanom servise evidentne stále kvalitný grafický dizajnér chýba. Ako sa pozeráte na túto situáciu?

PM: Myslím, že je to len otázka času. Nemôžeme chcieť všetko hneď, už v porovnaní s deväťdesiatym rokom sa však urobil ohromný pokrok. V tomto som celkom optimista. Ideme dopredu a podľa mňa sa citlivosť ľudí na dizajn bude len zvyšovať. Napríklad aj Dopravný podnik sa teraz celkom snaží – prišiel s novým webom a vyhľadávaním spojov. Aj keď je pravda, že zatiaľ to nie je systémovo podchytené a asi sa to robí tak za jazdy, ako sme fungovali aj my. Môže to mať vo výsledku menší efekt než nejaký väčší skok. Podľa mňa sa tam ale dostaneme.

BM: Grafický dizajn je jedna z oblastí, kde sa dá ukázať efekt pozitívneho nátlaku. Keď sa začne zvyšovať nejaká kvalita, väčšinou to zasiahne všetkých, málokto si môže „s vážnou tvárou” zachovať stav z deväťdesiatych rokov, keď je už „v obehu” dostatočné množstvo vyspelejších riešení. Pokiaľ ide o uplatnenie dizajnérov, je to otázka peňazí, ale aj prostredia v inštitúciách. V SNG funguje istá bezbariérovosť a dizajnér tu má právo ovplyvňovať aj mimo vlastného dizajnu veľa vecí. Z osobných a počutých skúseností viem, že iné systémy majú silnejšiu hierarchiu a kompetencie v nich sú rozdelené oveľa prísnejšie. Niečo ako „toto tu zalom a neodvrávaj”.

PM: Je to vždy o prioritách vedenia, či si komunikáciu s návštevníkmi/ zákazníkmi postaví ako dôležitú tému. Teraz ide o to, aby bolo tých dobrých vzorov čo najviac, aby bolo jasné, že sa oplatí do zlepšenia dizajnu investovať energiu.

Absolventi, ktorí vychádzajú z VŠVU majú predispozíciu budovať si kariéru ako freelanceri. Najčastejšie tak väčšina z nich pracuje, aj vy ste toho príkladom. Do akej miery má možnosť dizajnér na voľnej nohe ovplyvniť veľké inštitúcie aj mimo kultúrneho sektoru? Nie je v tomto postavení limitovanejší? Nebolo by lepšie budovať si väčšie firmy, kde by sa dizajnéri združovali pod spoločnou značkou?

BM: Záleží asi na type a objeme práce. Keď ide napríklad o kalendár, ktorý som svojho času robil pre SC Mondi v Ružomberku, čo je veľký závod, tak je to možné robiť ako freelancer. Ale na celý firemný dizajn manuál, už vzhľadom na objem práce, tam by malo lepšiu pozíciu zoskupenie ľudí. V komunikácii s väčšími komerčnými firmami pôsobí štúdio alebo iná forma kolektívu spoľahlivejšie – nestojí a nepadá na jednom človeku.

PM: Podľa mňa ide aj o iné nastavenie typu požiadaviek a práce, kde kreativita nemá až také zastúpenie ako systematické uchopenie korporátnej identity, všetkých materiálov a médií. Gro tej práce sú viac mechanické a komunikačné záležitosti, čo asi lepšie zvládnu agentúry.

Prístup ku grafickému dizajnu by som rozdelila podľa typu klienta. Dopravný podnik by mal vyžadovať od dizajnu funkčnosť a priateľský servis / komunikáciu smerom k pasažierom, v oblasti obchodu sú požiadavky na dizajn determinované komerčnými hodnotami a v kultúrnom sektore sa viac presadzujú aj kultúrne hodnoty dizajnu. Asi preto sa absolventi VŠVU v najväčšej miere začali presadzovať predovšetkým v kultúrnych inštitúciách.

PM: Áno, asi to tak vyplynulo, preto sme sa napojili na kultúrnu sféru.

BM: Segmentuje sa to prirodzene.

PM: Neviem si predstaviť, že by som teraz išla preraziť do nejakej veľkej korporácie. Toľko rokov už pracujem pre klientov z kultúry, že by som pre iných bola asi dosť nepoužiteľná, napríklad aj pre reklamu. Ale ty to Braňo ešte vieš!

BM: Mám ešte občasné presahy do týchto sfér, aj keď spravidla nejde o štandardnú reklamu. Nedávno som spolupracoval na zákazke pre Heineken. Išlo o grafické vstupy do architektúry v spolupráci so štúdiom Gut Gut. Pri tejto spolupráci ma vo firme Heineken bez problémov akceptovali ako freelancera. Atmosféra tam bola menej formálna, ako som čakal, čo bolo príjemným prekvapením, riešili sa reálne problémy, nie firemné rituály a dresskód.

Bavili sme sa o vzťahu ku klientovi v rôznych sférach. Zaujímal by ma ale ešte druhý pohľad. Ako zohľadňujete vo svojej práci reálneho užívateľa? Je to súčasný fenomén začať navrhovať od užívateľa a jeho potrieb. Ako sa k tomu staviate?

PM: Skôr patríme k tým „ľudovejším”, „pop” dizajnérom. Pre mňa je použiteľnosť dizajnu zásadná – aby to bolo čitateľné, aby sa sprostredkovali informácie, ktoré sa majú, aby všetko malo správne proporcie atď.

BM: Termín „použiteľnosť” sa štandardizoval v digitálnom dizajne – weby a aplikácie – a spätne inšpiruje aj nové pohľady na tradičné médiá ako napríklad kniha. Použiteľnosť sa nedá obísť, keď sa snažíte o zmysluplné inovácie, ani v prípade, keď sa dostávame z plochy do priestoru. V súčasnosti vyvíjame interaktívne (kedysi vodou poháňané) koleso v Schaubmarovom mlyne (budova SNG v Pezinku), pričom bezpečná použiteľnosť pre deti a dospelých je prioritou. Na dizajne interakcie pracujem s Petrom Liškom, na konštrukcii, ergonómii a produktovom dizajne s Borisom Belanom. Celkovo si myslím, že dnes sa už užívateľovi ako veličine nedá vyhnúť v žiadnom dizajne.

PM: Ale dá, ak sa dizajn berie viac ako autorské dielo.

BM: Podľa mňa je to ale nezodpovedné. Práve to, čo odlišuje dizajn od umenia, je faktor používateľa, ktorý je nevyhnutné brať do úvahy. Ja to teda neviem vypustiť zo žiadnej svojej práce.

PM: Ani ja nie.

A ako to funguje v procese práce? Predstavíte si užívateľa, existujú napríklad v rámci SNG aj nejaké výskumy či dáta o tom, akí užívatelia tam chodia alebo aké cieľové skupiny oslovujete a čím?

PM: Je to skôr stále intuitívne.

BM: Nemáme metodológiu, ak si ju nepostavíme sami. Je na nás, nakoľko chceme vo vývoji testovať svoje riešenie. Takéto postupy v rámci SNG fungujú hlavne v spolupráci s oddelením digitálnych zbierok na webových projektoch.

Z toho mi vyplýva, že vo výsledku je to stále na dizajnérovi a jeho predstave hypotetického užívateľa. Stavia sa to stále na skúsenosti a rozhodnutí dizajnéra. Nemyslíte?

PM: Na viacerých situáciách už možno aplikovať časom overené pravidlá. Napríklad keď robím knihu, už viem, čo je z hľadiska čitateľa dobre rešpektovať, koľko má byť znakov na riadok, veľkosť písma, aký mám použiť preklad v riadkovaní atď. Tieto pravidlá samozrejme veľmi radi porušujeme, ale je fér ich poznať.

BM: Ide aj o osobnú skúsenosť s médiom alebo rozsahom riešenia. Spomínaná práca na informačnom systéme novej SNG je silne netriviálnou výzvou, s ktorou zatiaľ nemáme skúsenosť. Budeme si musieť nájsť účinné postupy, veľa konzultovať a testovať.

Poznáte sa navzájom už pomerne dlho z VŠVU alebo aj zo starej Cvernovky, teraz spoločne pracujete v SNG. Čím sa ako grafickí dizajnéri pri práci dopĺňate?

PM: Väčšinou si každý robíme na svojom a stretneme sa pri rôznych úlohách v SNG. Najväčšia je asi ročenka 365 °. Tam to funguje perfektne! Braňo vyhodí zo seba strašne veľa materiálov, je taký narušiteľ, prichádza s explóziou nápadov. Ja som potom v úlohe toho, kto to postupne usmerňuje a organizuje. Tieto dve vlastnosti sa dobre dopĺňajú. Zároveň ale v ďalších nápadoch na seba aj nadväzujeme a môžeme sa spolu o rôznych veciach baviť aj v ateliéri. Väčšinou tak dospejeme veľmi rýchlo k rozhodnutiu, ktoré by každému zvlášť trvalo hrozne dlho.

BM: Na Pavke sa mi páči, že je schopná spoločný výsledok doslova scivilizovať a dať mu ten správny, dobre vyvážený pocit. Taktiež mám istotu, že neskĺzneme do „lacných” či ťažkopádnych riešení. Dobre formuluje problémy a komunikuje. Je taký hygge faktor v dizajne, takže spolupráca má príjemný a šarmantný tok.

PM: Braňo má väčšiu schopnosť posúvať veci ďalej. Aj keď už niečo vymyslíme, príde vždy ešte s nejakým zásahom z vesmíru.

BM: Rovnako Pavke vďačím za určitú celistvosť. Ja som tá expanzia a ona konzistencia.

Braňo, v jednom našom rozhovore si označil Pavkin projekt mpba.sk za jeden z prvých autorských projektov, ktorý istým spôsobom láme rozdiel medzi vašou a nasledujúcou generáciou. Ako si to myslel?

BM: Podľa mňa sa tam ukazuje schopnosť prirodzeného marketingu. A aj to, že dizajnér si môže vytvoriť vlastný úspešný produkt. My sme boli generácia oveľa viac zvyknutá pracovať na externých zadaniach. Neboli sme celkom naučení postaviť si „na zelenej lúke” vlastný program a vytvoriť si – pozor, nadužívané slovo – start-up. Aj keď súbežne vznikali ďalšie autonómne projekty ako Dizajn Shop 220 Matúša Lelovského, Michaely Chmelíčkovej a Karola Kolčára, alebo Puojd Mišky Bednárovej, mpba.sk je špecifický tým, že vytvoril „čistý”, ekonomicky aj sociálne životaschopný produkt postavený na informačnom dizajne s autorským dizajnom bez podliezania pomyselným očakávaniam publika.

Ale vy ste ako generácia mali tiež dosť svojich projektov. Workshop Living vandalism alebo konferenciu Kupé. Hoci tie možno viac smerovali dovnútra komunity.

BM: Áno, boli do veľkej miery interného, komunitného charakteru, tiež viac aktivistické – cielene podceňujúce financie a financovanie, stavajúce nás do heroických, sebaobetavých pozícií. Temnejšou stranou tohto nastavenia bola neudržateľnosť ľudí, materiálu, postupne vlastnej energie, časových dotácií a nasadenia sa pre vec. Preto tie projekty dnes už neexistujú.

Boli ste aj v inej situácii…

BM: Presne tak. V nultých rokoch ešte fungoval trh, ktorý príliš neoceňoval kvalitný grafický dizajn a už vôbec zaň nebol ochotný platiť. To, čo sme považovali za kvalitu, sme prinášali takmer alebo úplne zadarmo, prípadne sme kvalitný dizajn prostrediu a klientom vyslovene vnucovali. Snažili sme sa dokázať, že dizajn môže mať aj inú podobu, ako to vtedy tlačili prevládajúce reklamné agentúry. Projekty od mladších generácií dizajnérov sú už oveľa viac „integrované do spoločnosti”, sú to viac chcené deti.

PM: Podľa mňa je to aj vplyvom online prostredia, ktoré je dostupnejšie, a práve v ňom sa presadila aj mpba.sk.

BM: Začali vznikať tiež menšie a svojvoľnejšie iniciatívy dizajnérov. V súčasnosti sa dá napríklad ľahšie vydať kniha, ako aj šíriť informácie digitálne. K dispozícii sú flexibilnejšie distribučné siete s prístupom k špecifickým užívateľom.

PM: Ale aj ľudia sú stále viac otvorenejší novým, menej tradičným veciam a viac ich dizajn zaujíma. Dorastá aj „cieľovka“, ktorá požaduje nové a kvalitné produkty.

Hodnoty práce grafického dizajnéra a reklama kvalitného grafického dizajnu bola po roku 2000 téma spomínanej konferencie Kupé alebo legendárneho zoskupenia ŠiBeMat, kde si aj ty, Braňo, aktívne pôsobil. Pavka je zase členkou Únie grafického dizajnu. Do akej miery treba dizajn inštitucionalizovať? V našich podmienkach ide viac o aktivity vychádzajúce zdola od niekoľkých osobností ako od autorít. Aký má význam podľa vás Únia grafického dizajnu?

PM: V týchto aktivitách prepojených s usporiadaním súťaží pre dizajnérov vidím potenciál, ako osloviť verejnú sféru. Existuje mnoho inštitúcií, ktoré nevedia a ani nemajú ako vedieť, ako na to, kde a ako uplatniť dizajn. SNG a podobné kultúrne inštitúcie majú kontakty na tvorivých ľudí a chápu proces aj hodnoty dizajnu. Inštitúcie technického zamerania tento potenciál nepoznajú a nemajú ani nejaké napojenie na celý tento svet kreatívneho priemyslu. Možno práve toto zavážilo pri Národnej cene za komunikačný dizajn v roku 2016, keď sme boli ako SNG nominovaní spolu s Artforom na Cenu ministra hospodárstva. Ministerstvo však nakoniec túto cenu neudelilo. Viem si predstaviť, že pod dizajnom si predstavovali skôr nejaký stroj alebo predmet, nie tlačoviny a knihy. Práve toto by Únia mohla sprostredkovať, vysvetľovať hodnoty dizajnu.

BM: Nedávno som bol v Prahe v porote súťaže na vytvorenie vizuálnej identity Galérie hlavného mesta Prahy a videl, akú dobrú prácu robí Czechdesign. Ak by takto fungovala naša Únia, mohla by byť pre náš dizajn výrazným prínosom. Profesionálne zorganizovaná súťaž s porotou, diskusiou, „vedením” klienta, ako pristupovať k návrhom, ako oceniť jednotlivých účastníkov, písať a formulovať zadania, prezentovať výsledky súťaže. Takáto organizácia dokáže ovplyvniť scénu tak, aby vznikali kvalitné výstupy, a prostredie aby ich prijímalo a ocenilo. Takto je tiež možné sťažiť korupčné správanie pri zadávaní dizajnu – ako relatívne nedávna kauza logotypov pre operačné programy niektorého ministerstva za nezmyselné peniaze, atď. Autoritou, pomáhajúcou rozpoznať kvalitný dizajn a dokázať to komunikovať verejnosti. Šíriť správne vnímanie informačného dizajnu – jeho produkt býva niekedy ťažko uchopiteľný, ale jeho pôsobenie zlepšuje materiálny svet a skvalitňuje reálny život. Tomu pri poslednej NCD nie celkom rozumeli zamestnanci ministerstva hospodárstva, ktorí preto nevedeli udeliť svoju cenu, s ktorou pritom nemajú problém pri dizajne produktovom.

• 

• 

• 

Otázkou potom ale je, či toto všetko majú robiť len dizajnéri? Nemyslíte si, že tu chýba aj zázemie ľudí, ktorí by mali širší záujem podieľať sa na „lifestyle dizajnu” aj na pozíciách ako teoretici, produkční atď.?

PM: Áno, je pravda, že teoretikov dizajnu je minimum. Dá sa to tu vôbec študovať?

BM: To je určite veľmi problematická vec. Hlavne pre absenciu aktívnych teoretikov a organizátorov. Pomyselný kritik grafického dizajnu by mohol aktívne vstupovať do nastavenia súťaží, výberov a hodnotení, a tým sa úspešne živiť. Lenže účasť takéhoto odborníka, a teraz nemám na mysli prizývanie aktívnych dizajnérov, nebýva pri podobných príležitostiach zvykom. V našom prostredí takáto expertíza takmer neexistuje, a preto o ňu ani nie je záujem a naopak. Je to začarovaný kruh, ktorý musí niekto prelomiť sústredenou aktivitou spojenou s presviedčaním súkromného, ale aj časti štátneho sektora, že niečo také naozaj potrebujú.

Na záver otázka: Grafický dizajnér služobník alebo umelec – aká poloha vám vyhovuje a akú funkciu by dizajnér podľa vás mal zastávať?

PM: Podľa mňa je dôležité, aby bolo pokryté celé spektrum. Často sa bavíme o tom, že niektorí dizajnéri majú bližšie k experimentu a odklonu od úplnej účelnosti. V zásade to však veľmi obdivujem a vážim si týchto ľudí. Osobne mám určite bližšie k tomu úslužnému dizajnérovi.

BM: Ale súčasne si aj dosť autorskou dizajnérkou, napríklad v porovnaní s dizajnérom v korporátnom sektore. Tieto dve extrémne podoby sú už záležitosťou minulých čias. Dnes je to možno aj tak, že treba zaujať v správnom, premenlivom, citlivom pomere obe polohy.

Osobne si možno aj viac cením dizajnéra, ktorému sa podarí uplatniť kvalitný grafický dizajn v zákazkách, kde to ešte nikto veľmi na Slovensku nerobí, a to je práve verejná sféra. Aký typ grafického dizajnéra by súčasnému Slovensku prospel?

BM: Vo vzťahu k inštitúciám sebavedomý dizajnér, ktorý rozumie ich vnútorným procesom, vie správne nasmerovať klienta, ale aj krotiť osobné ambície v prospech celku a v zmysle širšej perspektívy.

PM: Nedávno sme sa o tom v ateliéri bavili v kontexte architektúry, že okrem autorských intervencií je potrebný aj slušný štandard. Napríklad vo Švajčiarsku alebo Nemecku je ten každodenný štandard už pomerne dosť vysoký. Tým pádom už niekto za každú cenu nevymýšľa a nechce presadzovať autorský rukopis. Sústredí sa na zachovanie dobrého štandardu. Táto téma hľadania miery ma celkom zaujíma a baví. Zdá sa mi to v niečom veľmi dôstojné a sebavedomé, keď takto inštitúcia vystupuje a následne aj výstupy s výraznejším autorským rukopisom majú iný kontext a lepšie sa odpichnú.

BM: Aj to sa učím od Pavky. Vedieť oceniť aj tichý dizajn, ktorý funguje. A možno je to odpoveď na tvoju otázku. Grafický dizajn na Slovensku potrebuje možno viac tichších dizajnérov. Aby ľudí neodradilo okázalé „autorstvo”, ale aby úroveň a kvalita pomaly, ale isto rástli. Rovnako ako sa potrebujeme vzdelávať, aby sme nevolili extrémistov, potrebujeme normálny, kvalitný dizajn, aby správne „impregnoval každodennosť”.

Anna Ulahelová je grafická dizajnérka, interná doktorandka na Katedre vizuálnej komunikácie Vysokej školy výtvarných umení v Bratislave. Vo svojom výskume sa zameriava na mapovanie vývoja grafického dizajnu na Slovensku po roku 1989. Externe spolupracuje so Slovenským centrom dizajnu.