GREEN-DESIGN alebo niekoľko mýtov o ekodizajne

Niet pochýb, že práve luxus výraznou mierou prispieva k nepriaznivému vplyvu na životné prostredie. Tento fakt si však mnohí neuvedomujú a ostatní to zas nedokážu ovplyvniť natoľko, aby sa to zmenilo alebo aspoň eliminovalo. Je však ťažké si odoprieť luxus, ak je relatívne ľahko dostupný. Luxus je sféra spoločenských záujmov, ktoré sa môžu prejavovať v hmotnej, ako aj nehmotnej podobe. Práve tú hmotnú podobu reprezentuje predovšetkým dizajn produktov.

Mnoho odborníkov sa zhoduje v názore, že akákoľvek ekonomická kríza podlieha úpadku etiky, morálky, a teda úpadku kultúrnej úrovne spoločnosti. Aktuálna ekologická kríza je preto rovnako výsledkom spomínaných ľudských úpadkov. Je to kríza, ktorá je zakódovaná priamo v nás, teda v ľuďoch. Prejavy tejto krízy sa nachádzajú vo všetkých sférach ľudských aktivít. Hlavná príčina ekologickej krízy spočíva vo vzťahu človeka k prírode. Keďže tento vzťah je založený na dlhodobom a jednostrannom využívaní jej zdrojov, bolo len otázkou času, kedy ľudské aktivity narušia prirodzenú rovnováhu životného prostredia natoľko, že sa tieto vplyvy v konečnom dôsledku odzrkadlia negatívne celosvetovo.¹

Človek ako jedinec v rámci spoločnosti historicky nepretržite vplýva na svoje okolie rôznorodými činnosťami. Neustále bojuje, pretvára, vytvára, buduje, stavia, rúca, cestuje, lieta, plaví sa, kupuje, používa, odhadzuje atď. (v mnohých prípadoch nehľadiac na dôsledky svojho konania). Postupne, ako sa ľudstvo pred stáročiami odčlenilo od prírody, začalo si vytvárať svoje vlastné prostredie pre život, ako aj systém fungovania v tomto prostredí.

Vzťah človeka k prírode je absolútne nadradený a je logické, že všeobecným meradlom chápania hierarchie hodnôt (ako takých) je len on sám (čo sa v odbornej terminológii označuje ako antropocentrizmus). Inými slovami, „mimoľudský“ svet nemá pre spoločnosť obzvlášť významnú hodnotu. Človek si, samozrejme, môže v živote vybrať akou cestou pôjde. Je však malá pravdepodobnosť, že nepodľahne tlaku konzumnej spoločnosti a vyberie si cestu dobrovoľnej pokory a skromnosti. Pojem „dobrovoľná skromnosť“ je veľmi špecifický v zmysle absolútneho rozporu voči súčasnému spôsobu života. Dobrovoľne si odoprieť niečo, aj keď na to máme dosť finančných prostriedkov, je dnes nemoderné. Naopak, dopriať si nejaký tovar či službu aj keď na to nemáme – čiže na dlh, úver je tá najprirodzenejšia vec – aspoň v podobnom duchu nám danú dilemu prezentujú všadeprítomné reklamy.²

Súčasná generácia sa dožila stavu, keď spoločnosť dospela štatisticky do kritických čísel. Už len samotná populačná explózia dlhodobo narúša rovnováhu životného prostredia, resp. ohrozuje stabilitu ekosystému planéty. Populačný rast spôsobil, že za posledných 150 rokov pribudlo na planéte 6 mld. obyvateľstva! Oficiálne zdroje uvádzajú, že počet obyvateľstva k 1. 1. 2017 bol 7,47 mld., pričom tento nárast neustále pokračuje! Táto štatistika sa dotýka predovšetkým nadmerného a zároveň neúmerného využívania prírodných zdrojov, nedostatku materiálneho a energetického zabezpečenia, narušenia rovnováhy v prírode, nedostatku potravín, rasových alebo náboženských konfliktov a hlavne vzniku veľkého množstva odpadov! Ako však súvisí ekodizajn (resp. dizajn) s populačnou explóziou? Jednoduchým vysvetlením je skutočnosť, že väčšie množstvo ľudí si žiada väčšie množstvo produktov (resp. služieb), čo sa logicky priamo odráža v mnohonásobne zvýšenej produkcii výroby, v enormnej spotrebe surovín, potravín, palív a energií. Spoločenský systém je takto nastavený už od obdobia prvej priemyselnej revolúcie, a tá sa postupne pretransformovala do podoby súčasnej konzumnej spoločnosti, krédom ktorej sa pred mnohými rokmi stal mediálne známy slogan: „Použi a odhoď!“. Tento slogan vychádzal z programovej politiky plánovaného zastarávania výrobkov, cieľom ktorej bolo naštartovať hospodárstvo USA v polovici 20. storočia a jeho autorom bol americký burzový maklér Bernard London. V súčasnosti sa odhaduje, že každé 3 minúty sa vo svete vyrobí 1 produkt! Vzhľadom na to, že moderným produktom sa cielene znižuje ich životnosť, spoločnosť už dlhší čas nestíha riešiť problémy spojené s likvidáciou odpadu, čím sa samotná dostáva do patovej situácie, nehovoriac o hroziacej ekologickej katastrofe.

Podrobnejšia analýza polemiky ohľadom reálnosti výroby ekologického produktu nás opäť posúva k pôvodnej téme, ktorou je ekodizajn a predovšetkým k tvrdeniu, že ekologický výrobok neexistuje. Každý jeden výrobok zanechá za sebou tzv. ekologickú stopu, ktorá hovorí o environmentálnom účinku výrobku na životné prostredie počas jeho celého životného cyklu. Tento cyklus sa nezačína len výrobou, ale už fázou získavania surovín a materiálov, pokračuje prepravou, spracovaním pri výrobe, balením, dopravou a distribúciou hotového výrobku či polotovaru, nasleduje fázou používania a údržby výrobku a zväčša končí odstránením výrobku po uplynutí lehoty jeho životnosti. Už sme napísali, že je nemožné vyrobiť produkt s nulovým environmentálnym vplyvom, pretože výroba, transport, používanie, ako aj jeho likvidácia, predstavuje pre životné prostredie konkrétnu vyčísliteľnú záťaž. Tá sa však dá svojím spôsobom minimalizovať, resp. eliminovať a hneď ako prvý môže toto celé ovplyvniť dizajnér. Takže pod pojmom ekologický výrobok (resp. environmentálny výrobok, environmentálny dizajn) treba rozumieť výrobok, ktorého environmentálny účinok na životné prostredie je systematicky minimalizovaný. Na prvý pohľad by sa mohlo zdať, že na to aby bol výrobok environmentálny, stačí použiť na jeho výrobu materiály, ktoré je možné recyklovať. V skutočnosti recyklovanie materiálov, ako sú napr. kovy, plasty, sklo, papier atď., len odďaľuje moment, keď sa napokon opotrebovaný (použitý) výrobok tak či onak ocitne na skládke odpadu. Navyše každou recykláciou sa fyzikálne, mechanické (a čiastočne aj estetické) vlastnosti materiálov degradujú, takže treba rátať s tým, že trvanlivosť takýchto výrobkov bude nižšia ako bola pred recykláciou.³

Recyklovaný dizajn (tzv. ready-made) predstavuje samostatnú kategóriu výrobkov vyrobených z odpadu, v zmysle vzniku nového „života“ starých nepotrebných vecí. Vo väčšine prípadov však ide o jedinečné, tzv. nereprodukovateľné umelecké diela, prípadne malosériovú výrobu, ktorá z hľadiska celkového objemu produkcie výrobkov reálne nemá ako pozitívne ovplyvniť udržateľný stav. V prípade ready-made by sme sa skôr mohli baviť o osobnej výpovedi autora, ktorej cieľom nie je riešenie súčasných globálnych (veľkých) environmentálnych problémov. Mnohé dizajny zo spomínanej kategórie produktov by sa skôr dali chápať v polohe umelecko-environmentálneho manifestu, takže v globále absolútne neriešia skutočný environmentálny problém. Dalo by sa povedať, že rovnakým mýtom a zároveň omylom mystifikácie green designu, podobne akou je ekologickosť recyklácie, je naivná predstava, že stačí vyrábať výrobky len z masívneho dreva, a tie budú zaručene „ekologické“. Táto teória celkom neplatí, resp. nestačí na to, aby sa green design uberal správnym smerom. Samozrejme, že kvalita a vlastnosti materiálov vo veľkej miere ovplyvňujú mieru environmentálneho vplyvu na životné prostredie, ale zároveň treba brať do úvahy aj postupný sled všetkých krokov a procesov, ktoré podmieňujú skutočnosť, že výrobok sa napokon ocitne v rukách spotrebiteľa (nehovoriac o tom, čo sa následne udeje s produktom, čo skončil v odpadkovom koši). Takže skutočne ani produkt z čistého certifikovaného masívneho dreva ešte stále nemusí byť zárukou výroby s prívlastkom „ekologický“.

Vízia existencie ideálnej spoločnosti, fungujúcej v trvalo udržateľnom prostredí, naráža na zásadný problém týkajúci sa práve už spomínaného konzumného životného trendu, s ktorým je v absolútnom rozpore, ale ktorého sa zároveň nehodlá vzdať. „Trvalo udržateľný rozvoj alebo skrátene udržateľný rozvoj je taký spôsob rozvoja ľudskej spoločnosti, ktorý dáva do súladu hospodársky a spoločenský pokrok s plnohodnotným zachovaním životného prostredia”⁴, hovorí prvá oficiálna definícia zverejnená v dokumente pod názvom Our Common Future (Naša spoločná budúcnosť) v roku 1987.

Oveľa zaujímavejší rozbor tohto slovného spojenia ponúka český teoretik umenia Václav Hájek, ktorý považuje slogan trvalo udržateľný rozvoj za podivný hybrid, vzhľadom na kontroverznú kombináciu jednotlivých slov a ich význam. Udržateľnosť, v zmysle „držať“, predstavuje stálosť uchopenia, zatiaľ čo slovo rozvoj (t. j. „voj“) sa významovo viaže k pojmom odvíjať sa, zavíjať sa, vinúť a pod., teda charakterizuje niečo, čo je neuchopiteľné, pohyblivé a nepokojné.⁵ Autor tejto myšlienky sa pozastavuje nad tým, „prečo sa nehovorí skôr o trvalo udržateľnom stave?“ Vzápätí túto skutočnosť pripisuje modernej dobe, ktorá jednoznačne uprednostňuje rýchlosť a dynamiku na úkor absolútneho stavu pokoja a istoty.

Za posledných zhruba 20 rokov možno sledovať sprísňujúcu sa európsku legislatívu v oblasti ochrany životného prostredia. Dokonca od roku 2010 sa týka už aj Slovenska (Zákon o ekodizajne, Zb. zákonov č. 529/2010). Napriek tomu naša spoločnosť viditeľne zaostáva v oblasti zavádzania environmentálnych postupov a koncepcií do výroby v porovnaní s krajinami západnej a severnej Európy. Napríklad len v štatistike recyklácie odpadov sme s 9 % takmer na poslednom mieste v rámci štátov EÚ. Iné je to v oblasti stavebníctva, kde sa situácia na Slovensku zmenila k lepšiemu. V poslednom období u nás výrazne stúpol záujem o energeticky pasívne domy. Vzrástol aj počet stavebných firiem ponúkajúcich atraktívne architektonické riešenia domov tohto typu, rovnako sa otvárajú akreditované študijné programy na vysokých školách, čo dáva slušný priestor na progres týchto trendov.

Bývať v energeticky pasívnom dome a zároveň dennodenne cestovať automobilom za prácou 50 a viac kilometrov je veľkým paradoxom, v súvislosti s ktorým sa úplne vytráca logika, napriek očividne pozitívnemu zámeru. Rovnako paradoxné je aj zaobstarať si energeticky pasívny dom a zariadiť ho nábytkom, resp. doplnkami, ktoré nepodliehajú environmentálnym požiadavkám. Podobné prípady ako tieto predstavujú ťažké fauly, ktoré navonok pôsobia veľkolepo, ale v skutočnosti sa míňajú svojím cieľom, pretože strácajú zmysel a logiku. V každom prípade ekologické bývanie je ekonomicky výhodné, hlavne ak cítite svoju zodpovednosť za životné prostredie a zároveň si vážite svoje peniaze. Návratnosť počiatočnej investície sa investorovi v priebehu niekoľkých rokov vráti. Oproti tomu investícia do dizajnu environmentálnych produktov sa (na prvý pohľad) zdá byť nenávratná. A práve preto je menej motivujúca pre užívateľa, takže aj o to menší tlak vyvíja spoločnosť na výrobcov, aby produkovali environmentálne vyhovujúce výrobky. Návratnosť investícií vložených do dizajnu spomínaných výrobkov je potrebné chápať globálne, v zmysle zodpovednosti voči spoločnosti, ale hlavne voči životnému prostrediu.

A preto je ideálne snažiť sa ovplyvniť environmentálne parametre výrobku už na začiatku navrhovania a to minimálne výberom materiálov, ktoré sú v databáze materiálov považované za ekologické. V rámci špecializácie ekodizajn existuje pre dizajnérov niekoľko overených voľne dostupných metodík (manuálov), tiež označovaných ako ekodizajnové nástroje. Ide o neoficiálne pracovné postupy, pomocou ktorých je možné navrhnúť produkt s vyhovujúcimi environmentálnymi vlastnosťami. Principiálne jednoduchšie na použitie sú tzv. kvalitatívne ekodizajnové nástroje. Tie sa používajú v prípade, ak je cieľom vylepšiť environmentálny profil už existujúceho výrobku. Samotný proces pozostáva z analýzy súčasného stavu produktu a následnej eliminácie negatívnych faktorov. Ostatné metodiky si vyžadujú viac času, znalostí a skúseností, niekedy aj výpočtov, resp. softvérové vybavenie a pod. Environmentálne koncepcie predstavujú samostatnú skupinu ekodizajnových nástrojov. Každá z týchto koncepcií reprezentuje originálnu environmentálnu filozofiu. Medzi najuznávanejšie patria cradle to cradle a biomimicry. Každá z týchto metód je úzko previazaná s vedecko-výskumnou činnosťou a zároveň je založená na spolupráci dizajnéra so špecialistami z iných odborov, t. j. je nevyhnutná práca v tíme.⁶

Ekologické aspekty v prípade dizajnu produktu možno posudzovať z niekoľkých hľadísk. Týka sa to výberu materiálov, koncepcie dizajnu a kvality výtvarného spracovania návrhu. Za potenciálne oblasti inovácií produktov z hľadiska životného prostredia sa považujú: výber materiálov, zmeny výrobných procesov, používanie výrobku, recyklácia a opätovné použitie výrobku, predĺženie životnosti výrobku a jeho komponentov, zneškodnenie výrobku.7 Životný cyklus vyrobeného produktu naráža na množstvo nedostatkov. Tieto nedostatky môže ovplyvniť niekoľko činiteľov. Prvotným, a jedným z najhlavnejších činiteľov, je dizajnér. Následne je to výroba (výrobný proces), objem výroby, technológia výroby, a napokon spotrebiteľ.8 Dosiahnuť rovnováhu v systéme fungovania by bolo určite ideálne. Hlavnou prekážkou je však súčasne fungujúci systém nastavený na konzum.

Úžitok environmentálneho výrobku je možné rozdeliť na dve časti: 1) základný úžitok, t. j. funkcia produktu, 2) vedľajší účinok, t. j. psychologicky a spoločensky zodpovedná povaha produktu. Každý vyrobený produkt sa snaží reagovať na konkrétne – individuálne potreby človeka. Niekedy osloví viac a inokedy zas menej spotrebiteľov. Potreby človeka sú úzko previazané s hodnotami, ktoré sa v človeku počas života formujú a logicky menia (aj pod vplyvom tlaku spoločnosti). Ak sa bavíme o produktovom dizajne, narážame na ľudské potreby, ktoré sú všeobecne analyzované, a to nielen z hľadiska modernej psychológie. „Svet“ nášho poznania určuje úroveň „dokonalosti“ našich zmyslov. Zároveň tieto zmysly podmieňujú (už spomínané) ľudské potreby. Potreby spoločnosti treba chápať aj v kontexte doby. Súčasný produktový dizajn odráža silný individualistický charakter budúceho užívateľa, alebo sa o to minimálne snaží. Napriek tomu unifikované produkty podliehajúce sériovej výrobe napokon individualistický charakter len predstierajú. Pre spotrebiteľa je vždy rozhodujúce do akej miery sú produkty schopné naplniť jeho očakávania. Nech sú snahy spoločnosti o zavádzanie environmentálnych parametrov či už do dizajnu, resp. do procesu výroby akokoľvek intenzívne, riešenie environmentálnych problémov v mnohých prípadoch naráža na nesúlad politicko-ekonomických záujmových skupín, presnejšie na nesúlad záujmov predstaviteľov konkrétnych silných ekonomicko-podnikateľských subjektov, ktoré sú úplne mimo dosahu dizajnéra.

Globalizácia sama o sebe predstavuje prirodzený vývoj systému fungovania spoločnosti. Ak však tento trend bude naďalej pokračovať, hrozí, že jeho dosah na lokálne systémy bude skôr deštruktívny, následkom čoho sa v krátkom časovom úseku môže úplne vytratiť rozmanitosť, variabilnosť, špecifickosť, unikátnosť ako aj jedinečnosť každodenného života, ktorý sa už teraz odráža v dizajne bežných produktov. Tak ako globalizačné trendy sú schopné priniesť nové – moderné prvky do života bežného človeka, zároveň však sú schopné minimalizovať rozmanitosť originálnych – historicky overených riešení, ba priam doslova potlačiť identitu a narušiť „silný“ funkčný lokálny systém, a zároveň jeho prirodzenú hodnotu v podobe poznania, ako aj tradície.

Aj bez toho, aby sme sa o to nejako významne pričinili, čaká nás komerčne „zelený” dizajnérsky rok – rok v znamení zelených odtieňov farby greenery. Netreba sa však nechať zmiasť. Krutou skutočnosťou je, že farba v tomto prípade hrá len málo podstatnú rolu, keďže niet pochýb o tom, že environmentálne otázky budú opäť v úzadí všeobecného spoločenského záujmu. Spoločenský status bude naďalej podmienený komerčnému názoru záujmových skupín, resp. médií a ich rafinovaným marketingovým stratégiám, ktoré sú dlhodobo nastavené na podporu konzumného životného štandardu bežného spotrebiteľa. Ak sa nám aj v tomto roku náhodou podarí zelenej farbe „ubrániť“, zdá sa, že to bude stále málo na to, aby sme ako spoločnosť orientovali svoju pozornosť smerom k životnému prostrediu a všetkému, čo s ním súvisí. Je preto potrebné chápať dizajn v oveľa širších súvislostiach, ako sme boli doteraz zvyknutí. V živote sme obklopení takým množstvom produktov ako žiadna iná generácia pred nami. Či už z pozície spotrebiteľa alebo z pozície dizajnéra máme možnosť ovplyvniť dizajn (resp. vlastnosti) produktov, ktoré sú súčasťou nášho bytia. Chce to však reálne úsilie, cit, ako aj vnútornú morálnu potrebu snažiť sa o zachovanie stavu životného prostredia minimálne v štádiu, v akom sa momentálne nachádza.

Miroslav Chovan je nábytkový dizajnér. Pôsobí ako odborný asistent na Katedre dizajnu nábytku a interiéru Technickej univerzity vo Zvolene. Špecializuje sa na udržateľný dizajn, vizuálnu komunikáciu a knižný dizajn.

Poznámky

¹RÁCZ, A.: Luxus, drevostavby a ekologické bývanie.
In: Chovan, M., Tončíková, Z., Kulfasová, K. (ed.):
Drevostavby a ekologické bývanie – zborník príspevkov
[DVD], vedecká konferencia s medzinárodnou účasťou.
Zvolen : Vydavateľstvo TU vo Zvolene, 2012, s. 2.
²RÁCZ, ref. 1, s. 2-3.
³TONČÍKOVÁ, Z. (a kol.): Ekodizajn koncept manuál.
Zvolen : Vydavateľstvo TU vo Zvolene, 2013.
⁴BRUNDTLAND, G. H.: Our Common Futur.
Oxford : Oxford University Press, 1987.
⁵HÁJEK, V.: Jak rozpoznat odpadkový
koš (Eseje o stereotypech ve vizuální
kultuře). Praha : Labyrint, 2011.
⁶TONČÍKOVÁ, ref. 3.
⁷TONČÍKOVÁ, ref. 3.
⁸TONČÍKOVÁ, ref. 3.