Eva Husárová – značka Matieva. Diera v textilnom tričku sa nedá dotkať, odev z biomateriálu však viem doliať

Eva Husárová je mladá dizajnérka pôsobiaca pod značkou Matieva. Počas svojho štúdia vystriedala viaceré odbory. Rok strávila na Strednej priemyselnej škole stavebnej v Trenčíne (2008), odkiaľ bola prijatá na odbor propagačnej grafiky na Škole úžitkového výtvarníctva Josefa Vydru v Bratislave (2009 – 2013). Neskôr vyštudovala vizuálnu komunikáciu (2013 – 2017), ako aj odevný dizajn (2017 – 2019) na Vysokej škole výtvarných umení v Bratislave. Nielen tieto skúsenosti ju predznačili na multidisciplinárne pôsobenie.

Vo svojej tvorbe prepája poznatky zo staviteľstva, vizuálnej komunikácie a odevného dizajnu. Zameriava sa na spoločenské a ekologické témy. Pod značkou Matieva sa venuje predovšetkým odevnej tvorbe, ktorá je charakteristická experimentálnou a nekonvenčnou prácou s materiálom. Svoju prvú odevnú kolekciu The Rape (2017) vytvorila z juty a biolatexu. Kolekcia bola prezentovaná na výstave semifinalistov Národní ceny za studentský design 2019 v Brne a stala sa súčasťou trvalej expozície v Moravskej galérii v Brne. Autorský materiál sa stal podkladom aj pre spoluprácu so speváčkou Norou Ibsenovou zo slovenskej hudobnej skupiny Fallgrapp. Svoju najznámejšiu kolekciu Skeleton of sensation/Skelet vnemu (2020) vytvorila z vlastného autorského biomateriálu – z maku. Kolekcia zarezonovala v slovenských dizajnérskych aj módnych kruhoch. Bola prezentovaná v Dizajn štúdiu ÚĽUV  (2020), ako aj na podujatí Bratislava Design Week (2021). Vďaka tejto kolekcii dostala autorka pozvania na viaceré medzinárodné konferencie. Momentálne spolupracuje na ďalšom vývoji tohto autorského biomateriálu so Slovenskou akadémiou vied. Vo vylepšenej podobe by sa mal objaviť aj v novej kolekcii, ktorú Eva chystá koncom roka 2022.

Katedru vizuálnej komunikácie a Katedru textilnej tvorby v budove VŠVU prepája dlhá chodba. Pamätám si, ako si uprostred nej, na polceste, vystavovala svoju prvú odevnú kolekciu. V istom zmysle je to pre mňa metaforou teba a tvojej tvorby, ktorá je multidisciplinárna a nachádza sa na pomedzí mnohých odborov. 

Áno, bola to moja bakalárska práca, ktorú som robila pre Katedru textilnej tvorby a pre Katedru vizuálnej komunikácie zároveň. A bola to moja prvá kolekcia a prvý materiálový prejav v móde. Kolekcia sa volala The Rape. 

Táto kolekcia bola, ako je to pre teba charakteristické, materiálovo veľmi špecifická. 

Ateliér odevného dizajnu na VŠVU v tom období viedol študentky a študentov k tomu, aby tvorili z hotových materiálov. Ja však týmto spôsobom zvyčajne nepracujem, je pre mňa veľmi dôležité ísť od začiatku, teda aj uvažovať nad samotným materiálom. Je súčasťou môjho sebavyjadrenia. 

Tu vidím aj rozdiel medzi mojou tvorbou v odevnom dizajne a vizuálnej komunikácii. Grafický dizajn často používa už hotové prvky. Vnímam, že ma to vlastne brzdilo. Alebo možno sa mi len nepodarilo nájsť princíp, ako do neho vložiť niečo vlastné. 

Pre tvorbu tejto kolekcie si použila jutu a pre textilné spracovanie netradičný materiál – latex.

Bol to vlastne biolatex, ktorý je o niečo lepší v rozložiteľnosti, ale je pomerne nákladný. Používa sa na kozmetické účely a nie je bežne dostupný. Nechala som si ho doviezť z Anglicka. Vtedy som ešte nevedela, že existujú aj lepšie materiály. Samotný biolatex je veľmi jemný, čiže na to, aby som ho vedela používať na textilné techniky, som do neho musela zakomponovať nejaký tkaný systém. V mojom prípade to bola juta. 

Ďalšie odevy boli taktiež z pomerne zvláštnych materiálov. Spomínam si na jedny šaty, ktoré vyzerali veľmi futuristicky a boli vytvorené z plastových hadičiek. 

Šaty mali tvoriť niečo ako obehový systém, ktorým prúdi vzduch. Miestami som ho zámerne topila, robila do neho diery. V ideovej rovine som skúmala, či je plastový materiál schopný vytvoriť vhodné podmienky na život, alebo je pre nás až natoľko zlý, že to nie je možné. V plastových hadičkách, z ktorých bol odev vytvorený, som pestovala žito. Vytvorila som vlastne situáciu, kedy som preverovala, či prírodný a umelý svet dokážu spolu fungovať.    

Ponúka sa mi teda otázka, čo pre teba znamená odev? Keďže tvoje odevy nemajú ambíciu zahaľovať, chrániť, či slúžiť na každodenné nosenie. Vnímam ich skôr ako umelecké, sochárske diela.  

Pozerám sa na to z dvoch perspektív. Z pohľadu dizajnéra vnímam odev ako dizajnérsku skúšku záťaže. Odev má sám o sebe veľmi veľa dizajnérskych princípov. Je potrebných veľa skúseností z odevných a textilných techník či materiálov, aby človek dokázal vytvoriť niečo funkčné. V mojom prípade sa usilujem o spojenie týchto skúseností s biomateriálmi.

Z pohľadu tvorcu je to pre mňa najbližší a najúprimnejší spôsob ako vyjadriť svoje vnútorné pocity. Prostredníctvom odevu som to schopná komunikovať a podeliť sa s ľuďmi o osobné a spoločenské názory. A vždy je pre mňa veľmi zaujímavé sledovať, ako na to ľudia reagujú, ako ich to ovplyvňuje.

Povedala si, že grafický dizajn často využíva predpripravené prvky a to ti neumožňuje sa prostredníctvom neho naplno vyjadriť. Ponúkol ti aj niečo pozitívne? Ako ťa grafický dizajn ovplyvnil napríklad v uvažovaní o odeve?

Samozrejme, že áno. Veľa som sa naučila ešte na strednej škole – princípy čítania tvarov, vnímanie pozitívu a negatívu, kontrastov, priestoru. To všetko sú všeobecné grafické princípy. Ale taktiež uvažovanie nad tým, ako komunikovať, ako vyjadriť určité témy. Na Katedre textilného dizajnu som často počula, že moja tvorba vizuálne komunikuje. 

Prejavuje sa to aj v mojom procese tvorby. Keď začínam pracovať na kolekcii, nekreslím samotné odevy, ale grafické štruktúry. Je to spôsob, akým si predstavujem odev. Až potom tomu prispôsobujem materiál. Napríklad spomínaná korekcia The Rape je vytvorená na základnom princípe bielej a čiernej plochy, ktorých štruktúry sa do seba navzájom zapíjajú, zapadajú. Tým vzniká a množí sa špecifická textúra. Je to jednoduchý grafický princíp, ale v materiáli pôsobí úplne inak.  

Robíš popri odevnej tvorbe stále aj grafický dizajn?

Mám nejaké pracovné projekty, ale netvoria jadro mojej tvorby. Na druhej strane som rada, že nimi zužitkujem dlhé roky štúdia vizuálnej komunikácie. 

Ako si sa dostala k materiálovej tvorbe? Tá pre vizuálnu komunikáciu nie je vôbec typická a ani v textilnom dizajne sa priamo nevyžaduje.

Je to asi kombináciou všetkého, čo som zažila. Istú dobu som študovala aj stavebnú školu v Trenčíne, doteraz oceňujem a využívam konštrukčné uvažovanie. Počas celých štyroch rokov mojej strednej školy, kedy som študovala propagačnú grafiku, som bývala na izbe s reštaurátorkami. Bavilo ma pozorovať, s akými materiálmi pracovali. Ani počas strednej školy som sa skoro vôbec nepohybovala v počítačových médiách, vždy ma lákal tlačový a iný hmatateľný výstup počítačových dát. 

Veľmi sa to viaže aj na moje detstvo, keďže môj otec vyrábal modely lietadiel. Pritom som sa naučila rôzne techniky, nadobudla som skúsenosti. Bolo to naše spoločné hobby vytvárať si projekty a hľadať im najlepšie riešenia. Už vtedy mi prirástlo k srdcu a utkvelo v hlave, že musím neustále niečo materializovať a zlepšovať. 

Tvoja najznámejšia kolekcia Skeleton of sensation je ušitá z biomateriálu s prímesou maku, ktorý si ty sama autorsky vytvorila. Čo ti bolo inšpiráciou?

V podstate ma inšpirovali všetky vtedy dostupné znalosti o výrobe biomateriálu v domácich podmienkach. Študovala som si, ako ho vyrobiť, čo všetko dokáže. Testovala som akú záťaž zvládne. V súčasnosti je už omnoho viac informácii na túto tému, aj dizajnérov, ktorí sa tomu venujú. 

Mak sa v celej práci ocitol náhodne. Chcela som do bežného základného receptu na biomateriál doplniť dezén. V grafike by som povedala, že som chcela pridať šum alebo zrno. Istú dobu som plánovala použiť aj čierny piesok, ale bol pre mňa drahý. Až keď som začala pracovať s makom, prišla som na to, že biomateriálu dodáva nové kvalitatívne vlastnosti. Robí z neho vlastne sebestačný materiál.

Mojou pôvodnou snahou teda nebolo pracovať s makom. Inšpirovala som sa ním až v momente, keď som zistila, že je pre ten biomateriál dôležitý. Samotná kolekcia bola potom navrhnutá podľa rastu maku. Graficky sa dá vnímať ako dva pravidelné protichodné vzory, ktoré sú si podobné, ale nie dokonale zladené.

Keď som tento materiál videla po prvý krát, veľmi ma prekvapili jeho vlastnosti. Nikdy by som nebola povedala, že biomateriál sa dá prať, žehliť, šiť, plisovať, je elastický…

Áno. Je super, že už mám dokonca aj isté kvantifikované dáta zo Slovenskej akadémie vied. Ľudia, s ktorými som tam tento materiál testovala, sú z neho tiež fascinovaní. 

S pani Alenou Opálkovou Šiškovou zo SAV momentálne pracujeme na tom, ako tento materiál vylepšiť po vedeckej stránke, ale taktiež z pohľadu textilného alebo technologického spracovania. Napríklad vrstvením alebo kombináciou s inými materiálmi. Z tohto vylepšeného materiálu by mala byť vyrobená aj moja nasledujúca kolekcia. Mojím cieľom je vytvoriť niečo, čo bude čím ďalej tým kvalitnejšie a využiteľnejšie. V SAV vidia jeho využitie napríklad aj v zubných ambulanciách, ale to už prezrádzam veľa.

Skúšala si svoje odevy z biomateriálu aj nosiť? Aké to je?

Áno, skúšala som to niekoľkokrát. Zo začiatku je to pocit chladu, ako keď si oblečieš kožu. Veľmi rýchlo sa však prispôsobí teplote tela. Aj modeliek sa zvyknem po prehliadke pýtať, aký mali z odevu pocit. Veľa z nich hovorí, že je to pre ne zo začiatku zvláštne, ale po chvíľke sa materiál adaptuje tak, že ho ani nevnímajú. Táto vlastnosť sa považuje za zaujímavú a vhodnú pre využitie v zdravotníctve, keďže človek materiál po chvíľke prestane vnímať a zabudne, že ho má.

Venuješ sa aj upcyclingu. Hlásiš sa k slow fashion? Čo to pre teba znamená?

Áno, prirodzene. Ale pre mňa vlastne slow fashion znamená iba to, že spôsob života, ku ktorému ma viedli celé detstvo na dedine, dostal niekedy v posledných rokoch meno. Sú to pre mňa normálne prirodzené princípy, že si zhodnocuješ veci, snažíš sa rozmýšľať nad nimi, opravuješ si ich, vyrábaš si z toho, čo máš, čo získaš sám. To je pre mňa slow fashion. Ale má to samozrejme viacero úrovní. 

Upcycling aktívne riešim, keďže si často sama vyrábam oblečenie. Zároveň ho využívam ako princíp aj pri biomateriáli. Umelé materiály sú v niečom nenahraditeľné, majú v mnohých prípadoch výborné využitie. Moja idea, aspoň čo sa týka odevu je, že by mali fungovať spoločne. Umelý materiál je trvácny a môže fungovať ako forma na odlievanie, zdobenie biomateriálu. Taktiež ako konštrukčný základ odevu, pričom v takomto prípade ho vie biomateriál dopĺňať a obmieňať. Pri tvorbe biomateriálu je napríklad umelý materiál nevyhnutný, pretože je potrebné mať formu, pevnú plochu, na ktorú sa vylieva. V mojich myšlienkach preto neexistuje iba biomateriál sám o sebe. Vždy sa tieto dva typy materiálov navzájom dopĺňajú.

Prezradila si, že máš v pláne novú kolekciu. Čo ešte chystáš?

Podarilo sa mi získať grant z Fondu na podporu umenia a iné spôsoby finančnej podpory a veľmi by som chcela, aby sa posunul materiálový výskum. Tiež by som rada vzdelávala. Ľudia sú totiž z toho materiálu v prvom momente nadšení, ja by som ich však rada informovala aj o tom, ako sa o neho starať, lebo to považujem za nemenej dôležité.

Skús teda načrtnúť, ako sa tvoj materiál udržiava a opravuje? Dá sa napríklad dolievať?

Áno, dá sa dolievať, dá sa došiť, nadšiť, dozdobiť. V podstate sa na neho dajú využiť všetky bežné textilné techniky. Rozdiel od tradičného textilu je, že dieru v tkanine si nanovo nedotkáš. Dieru v biomateriáli si nanovo uvaríš a doleješ.

To je fascinujúce! Takže si viem doliať kus odevu?

Dá sa to, iba musíš vedieť, ako na to. Keď sa niečo pokazí, vieš to veľmi dobre nahradiť.

Inak je ten materiál pomerne náročný na starostlivosť, to hovorím z vlastnej skúsenosti s kolekciou. Treba ho chrániť pred škodcami, plesňami, slnečným žiarením, pred znečistením. To všetko sú ale úlohy pre mňa ako dizajnéra. Z užívateľského pohľadu by sa náročnosťou dal prirovnať k čistému bielemu bavlnenému materiálu alebo prírodnej koži. 

Čo považuješ za svoj najväčší úspech?

Asi odhodlanie pustiť sa do niečoho nového a neznámeho. A taktiež to, že som sa stala súčasťou komunity ľudí, ktorá sa vo svete zaoberá biomateriálmi, komunikujeme spolu. Platformy, ktoré sa tejto téme venujú, ma prizvali na rôzne podujatia, napríklad Reshape Barcelona, Isola Design District Milan, či iné. Za najväčší úspech teda asi považujem, že patrím k stále pomerne malému počtu ľudí, ktorí sa biomateriálmi aktívne zaoberajú. 

Pred časom si mala možnosť odísť do známeho módneho štúdia Iris van Harpen, ale rozhodla si sa zostať na Slovensku. Prečo?

Bolo to z osobných dôvodov. Tieto platformy ponúkajú priestor, v ktorom som sa síce mohla veľa naučiť, ale zároveň by som tam musela nechať veľmi veľa zo seba. Nadobudla som pocit, že by mi to nedalo to, čo som v tom bode potrebovala a viac by mi to asi zobralo. Hoci viem, že takéto „meno” by bolo veľmi prospešné pre moje portfólio. Možno aj teraz by som sa tam vedela nejako prebojovať. Ale ja to aj tak radšej skúšam tu. Aj tu na Slovensku je veľa šikovných ľudí a priestoru na objavovanie.