DIZAJN = NAVRHOVANIE, DOBRÝ DIZAJN = NÁPADITOSŤ

Ako pokryť čo najväčšiu plochu čo najtenšou doskou

Dodatočne po rokoch si uvedomujem, ako mi dizajn pomohol v optimistickejšom pohľade na ďalší život. Vo významný prelomový deň svojej existencie, keď som v roku 1969 v napätí a s obavami preletel Atlantický oceán, aby som sa z usadeného Európana stal neistým Američanom, prvá americká budovu, ktorú som zazrel pri pristávaní na letisku Johna F. Kennedyho v New Yorku, bol terminál TWA. Ikonickú futuristickú nezvyčajne krivkovú budovu, dobre známu z dejín moderného umenia a zobrazenú takmer vo všetkých knihách o súčasnej architektúre, som hneď spoznal.

Tento prvý pohľad z lietadla ma akosi uspokojil, že Amerika vlastne nebude až taká neznáma, keď hneď spoznávam „starých známych”. Jej tvorca, fínsky architekt a všestranný dizajnér Eero Saarinen (1910 – 1961) asi nepomýšľal na to, aby svojím výtvarným konceptom na mňa zapôsobil, ale mne to dokazuje možné súvislosti medzi dizajnom a psychológiou našich pocitov.

Tézu, že dizajn by mal vo svojich rôznych podobách zlepšovať životy ľudí, podporujú hlavne také spoločenské systémy, ktoré aj za menej blahobytných podmienok (akými sú vojna a povojnové obdobia, kruté prírodné podmienky severu, snaha malých národov presadiť sa okázalou výstavbou) majú úprimný alebo aspoň politicky hlasne propagovaný záujem o sociálne otázky a kolektívne dobro. Žijeme však v revolučne sa vyvíjajúcom globalizujúcom svete, ktorý neustále dbá na protirečivé prúdy blahobytného individualizmu egocentrického zamerania, na vyhranené ekonomické, personálne, existenčné a kultúrno-politické záujmy. Tie nesledujú iba nejaké teoreticky hmlisté humánne či altruistické sociálne ciele. Ale aj tam víťazí kvalita a nápaditosť v dizajne, aj keď trebárs z dôvodu ostrého konkurenčného súperenia medzi tvorcami, výrobcami a obchodnou sieťou. Takže v dizajne vždy musí ísť o vytváranie dobre fungujúcich a pekne vyzerajúcich prvkov pre materiálny život ľudí.

Ako zvyčajne, nezapodievam sa problematikou veľkej oblasti dizajnu, ktorá slúži viac potrebe jednotlivcov alebo skupín na ich okázalú reprezentáciu, viditeľné a nápadné propagovanie dosiahnutých možností, prestíže alebo majetnosti („conspicuous consumption”), módy i na navádzanie na drahé luxusné zbytočnosti. Mimochodom, vždy som kritizoval zobrazenia interiérov v starších hollywoodskych filmoch, kde napríklad byty chudobných sekretárok bývali dekorované podobne ako haly v kaštieľoch, so stenami zdobenými pseudorokokovými ornamentálnymi okrasami a preplnené zavesenými dizajnovými predmetmi podľa hesla „horror vacui”, nezanechať kúsok prázdnej plochy.

Blahobytný individualizmus dnes zrazu vidno aj ako urbanisticky živelné výbuchy pri súčasnom pohľade na najnovšie dokončované luxusné obytné supermrakodrapy v New Yorku (foto: Karen Gaitherová, obr. 2). Pohľad na ne pripomína štatistický stĺpčekový diagram, kde výška budov ukazuje porovnateľné stĺpce hodnôt (ceny investícií, technické výkony, pracovné úspechy, mocenské postavenie, kvalitu rozhľadu, prezentovanie luxusu a pod.).

Úloha dizajnu pri udržovaní existujúcich prostredí vyvíjajúcej sa spoločnosti je večne pretriasaný organizačný problém, lebo vždy bude treba viac nevyhnutných obnov než nových projektov. A Slovensko ako novo konštituovaná republika, na ceste od tzv. ľudovodemokratickeho socializmu k najnovšiemu typu kapitalizmu, nutne naráža na tieto mnohoraké problémy. Nie že by tu neboli známe staršie názory pamiatkovej ochrany z dôb Rakúsko-Uhorska a bývalého Československa, ale každé hospodársko-politické zriadenie si musí nájsť vlastný postoj, ako sa rozhodnúť v jednotlivých prípadoch medzi funkčnosťou, patriotizmom, sentimentalitou, praktickosťou, ekonómiou i náladami ľudí.

Nachádzať porozumenie, súhlas a prostriedky na niečo nové, čo má známe vlastnosti a požadované funkcie, je menej sporné – niekedy charakterizované ako výtvory na „zelenej lúke”. Učebnice a skúsenosti jasne formulujú napríklad architektúru nemocníc, škôl, úradov alebo špecifikovanie nábytku. Verejní činitelia milujú otvárať nové prevádzky a radi symbolicky strihajú pásky. Ale ako sa zachovať, keď po dlhšej dobe objekty strácajú „potichu” svoje pôvodné poslanie, na to neexistujú štandardné vzorce. Zmýšľanie a názorové rozpory, zvyčajne vyplývajúce z ekonomických záujmov doby a lokalít, sa môžu uberať všelijako, zhruba jedným z troch smerov a ich kombináciou:

1. Buď stav ignorovať, verejnosť neuvidí žiaden vývoj (hoci v pozadí sa niečo húževnato rieši). Ak napríklad ťažko prístupný stredoveký hrad alebo chrám nikomu nestojí v ceste, možno ho zanechať napospas zubu času. Ruiny schátrajú, príroda ich prerastá a kamene, drevo či kovy si prípadne rozoberú miestni obyvatelia. Alebo sa kauza objektu nepohne pre nevyriešené administratívne, právne, vlastnícke, investičné, technologické, kultúrne (pamiatkové) problémy. To bol prípad nepoužívanej železničnej trate nad juhozápadnými ulicami v New Yorku; z ktorej neskôr urobili vyhľadávané miesto rekreácie a turistiky.

2. Druhým postojom je vzdávať sa toho, čo tu je, viditeľne konať, búrať, odstraňovať i zanedbávať vlastnú históriu. Je to často byrokraticky ľahšie dosiahnuteľné riešenie; síce energické, ale môže byť aj necitlivo menej kultivované. „Buldozéry, veľké kladivá alebo dynamit dosiahnu potlesk divákov.” V jednej tzv. ľudovodemokratickej krajine mali na prvomájové oslavy pripraviť námestie. Pri úprave povrchu začali nachádzať pozostatky staršieho sídliska. Keď chceli práce zastaviť a povolať odborníkov z pamiatkovej starostlivosti, politici uväznili niektorých vedúcich projektu, archeologické pamiatky rozbúrali a prvomájové oslavy sa konali podľa plánu. Obdobné prípady môžu mať iné podoby, a niekedy bude neľahké dohodnúť sa na najlepšom riešení: diametrálne odlišovať, či niečo označiť za cennú národnú pamiatku, vzácnosť pre múzeum, alebo sa toho zbaviť v mene niečoho nového.

V newyorskom susedstve, kde som žil, bola ulica so staršími, menšími budovami s množstvom obchodov, služieb, reštaurácií, barov a spoločenských stredísk. Bolo tam vždy živo ako v obytnom priestore koncentrujúcom ľudí. Potom ju developeri prevzali od starých majiteľov a nahradili veľkými administratívnymi a obchodnými budovami. Do uličnej úrovne sa nasťahovali najmä banky a drahšie predajne, a živosť ulice zanikla. Nový svet víťazí pri vytláčaní staršieho spôsobu života. V novinách niekto humorne navrhol, že ak banka preberie lokalitu starej obľúbenej pekárne, mohli by pokračovať v predávaní pečiva. To sa možno zdá smiešne, ale dnes sa stretáme s pokusmi o nové usporiadanie a výzor bankového priestoru, ktoré vnášajú atmosféru neúradnej obývateľnosti. Ide o nové uvedomovanie si, že živé prostredia sa nemajú prerábaním likvidovať, ale dizajn a nápadité programovanie majú využívať ich vlastnosti, pre ktoré boli obľúbené, či ľudia si na ne zvykli, a na ne by mali nadväzovať.

V šesťdesiatych rokoch sa plánovala lokalita pre nový bratislavský Most SNP, ktorý by presmeroval dopravu z bratislavského predmestia Petržalka cez Podhradie do stredu mesta popri Prezidentskom paláci. Tam sa rozvoj diaľkových ciest zastavil. Vtedy ešte existovalo politické rozdelenie Európy na Východ a Západ. Petržalka sa dotýkala hranice, tzv. železnej opony, takže tu neexistovala diaľková medzinárodná doprava. Slovenská akadémia vied (SAV) a iní sa ohradzovali proti umiestneniu nového mostu do tejto lokality, pretože sa tým zničil charakter Podhradia a nedosiahlo sa vylepšenie celomestskej dopravnej infraštruktúry. V Podhradí išlo nesporne o staré nepraktické, nehospodárne obytné budovy, ale niektoré iné národy by boli viac dbali na svoju historickú topografiu. Pri tom kolovali nepekné legendy, že niekto sa snaží potláčať bratislavskú históriu, a tými sa neverejne navzájom osočovali politické a odborné kruhy. Invázia vojsk Varšavskej zmluvy v auguste 1968 prerušila ideologické rozpory a po neskoršom páde Sovietskeho zväzu sa Bratislava zase stala križovatkou medzinárodných dopravných tepien s ďalšími mostmi na Dunaji v urbanisticky správnejších polohách – ukážky dizajnu prostredia závislého od politických rozhodnutí.

3. Tretím postupom dizajnu pri obnove prostredia sú nápady na odlišné poslanie, umožňujúce ľuďom obohatenie ich spôsobu života o nové možnosti a aktivity najmä v oblastiach odpočinku, vzdelania, zábavy a cestovného ruchu. Nápaditosť pramení z dvoch zdrojov: na jednej strane môže začať rozhľadom oficiálnych administratívnych, investičných a obchodných kruhov, ktoré oslovia dizajnérov. Alebo profesionálni dizajnéri môžu mať inovatívne nápady, pre ktoré si musia hľadať sympatizujúcich klientov. Uvedomovanie si pôsobnosti a rozsahu vlastného odboru či špecializácie a dôležitosť nachádzať kooperáciu s inými odborníkmi čo najskôr – tieto spojenia sa zdajú samozrejmé, ale bol som svedkom marenia možností a času, keď rôzne stránky potenciálnych projektov preceňujú vlastnú dôležitosť a rozsah schopností a neuvedomujú si včasnú potrebu prizvať iných odborníkov.

V zmesi pojmov, ako sú sociálne potreby, estetika, umenie a tvorivosť, považujem odjakživa za najdôležitejšie ekonomické rozhodovanie. Nie v úzkoprsom účtovníckom obmedzovaní tvorivosti, ale naopak, v odkrývaní ďalekosiahlejších perspektív, čo nazývame „pokrývanie najväčšieho priestoru čo najtenšou doskou” podľa konceptu projektu terminálu TWA fínskeho architekta Eera Saarinena. Ako to vidno aj na ďalších príkladoch „nápaditých” projektov, kde namiesto očakávaných stereotypných výsledkov sa rodí niečo neočakávané, odlišné.

Trans World Airlines, 1962

TWA (Trans World Airlines 1930 – 2001, obr. 1) bola letecká spoločnosť, ktorú založil multidisciplinárny americký boháč i čudák Howard Hughes (1905 – 1976), okrem toho aj fanatický letec. Presadzoval novinky nezvyčajnými riešeniami. Po zániku leteckej spoločnosti TWA tu bola otázka, čo si počať s nepotrebným terminálom v dobe, keď sa požiadavky v leteckej doprave a vybavovanie cestujúcich radikálne zmenili. Nové usporiadanie terminálov bolo potrebné, ale budova aj interiéry TWA boli v roku 1994 vyhlásené za pamiatku. Napokon sa skupiny podnikateľov rozhodli prebrať budovu, zakúpiť aj názov TWA a vytvoriť nezvyčajný hotel priamo na letisku s viac ako 500 hosťovskými izbami. Prevádzku začali v roku 2019. Pôvodný terminál ponechali ako vstupnú a verejno-spoločenskú časť a celkom oddelene – v istej vzdialenosti, aby sa nedotkli vzdušného priestoru, ktorý si terminál kompozične „nárokoval” – vybudovali hotelové izby. Tie si vyžadovali špeciálnu zvukovú izoláciu, aby boli tiché a ich hostia netrpeli hlukom lietadiel z okolitých dráh.

Pri stavbe kriviek terminálu bolo treba určiť ich prieniky. Zatiaľ čo sochárske modelovanie v hline dovoľuje súvislú hladkosť krivkovitých plôch ako pri modelovaní nástrojov alebo kapôt áut, pripraviť exaktnú technickú dokumentáciu v dobe pred počítačovými výpočtami s exaktne určiteľnými koordinátmi býval problém. Na to sa mi už sťažoval jeden z prvých slovenských priemyselných výtvarníkov vo Výskumnom ústave mechanizácie a automatizácie v Novom Meste nad Váhom Ján Ondrejovič, žiak povestného výtvarníka, sochára Zdeňka Kovářa, profesora na umeleckopriemyselnej škole v Zlíne (vtedajšom Gottwaldove). Potomok tesára, ktorý pripravoval „šalungy” na odlievanie betónových dosiek na termináli TWA, mi vravel, že architekt Saarinen nemal doriešené niektoré detaily prienikov vznášajúcich sa krivkovitých dosiek, ale že sa stretával s betonármi a tesármi, ktorí dokončovaním debnenia na liatie betónu „nejako” určovali stretávajúce sa plochy. Iným problémom bolo ohýbanie oceľových prútov pre železobetón. Zaujímavé a poučné doriešovanie geometrických problémov pri realizácii v predpočítačovej dobe, ale nie celkom nezvyklé.

Hearst Plaza („Lúka” pri Metropolitan opere)

Iné nápadité použitie preliačenej dosky s viacerými funkciami (obr. 3) použili pri obnove námestia Hearst Plaza pri Lincolnovej opere. Na jej povrchu vytvorili stupňovitú trávnatú „lúku”, kde sa ľudia cez deň opaľujú alebo vysedávajú na dekách počas piknikov. Preliačená stupňovitá plocha je večer aj hľadiskom s výhľadom na javisko pri veľkej vodnej ploche, ktorú v lete využívajú nespratné deti. Celá naklonená doska je strechou spoločenských priestorov pod ňou. (obr. 4)

High Line (Výšková trať)

Bývalá priemyselná mestská štvrť Chelsea s dielňami a skladiskami najmä mäsopriemyslu na juhozápade Manhattanu, pri prístavnom pobreží rieky Hudson mala železničné trate na mostných konštrukciách nad ulicami (obr. 5). Zánikom a presunom priemyslu začali nepotrebné trate rozoberať. Mestská štvrť stratila pôvodné poslanie a nová obytná štvrť tu zostala akási „neživá”. Spojením rôznych nápadov sa rozhodli zo zostávajúcej časti naduličnej železnej trate vytvoriť nový lineárny mestský park s atrakciami v dĺžke asi 2,4 km. Medzi novou zeleňou ponechali ako historicko-technickú pamiatku aj časti železničných koľají a výhybky, kde vystavujú novátorské umelecké diela (obr. 6). Miestami sú hladké podlahy zaliate vodou, v ktorej sa ľudia brodia bosí (obr. 7). Most a stupňovitá vyhliadka nad jednou križovatkou poskytujú nevšedné pohľady na domy, ulice a ruch mesta ako živé divadlo. High Line sa stala príťažlivým centrom návštevníkov aj obyvateľov mesta, čo sem prilákalo ďalšie obchody, reštaurácie, galérie a iné podnikania.

Chelsea Market (Trh v Chelsea)

Nové spoločenské centrum napojené na High Line, ktoré sem privábi asi šesť miliónov návštevníkov ročne, zaberá celý obdĺžnik medzi štyrmi ulicami v bývalej továrni na pečivá (obr. 8). V nej je korzo tiahnuce sa cez celý uličný blok, lemované obchodmi, najmä s potravinami a špecialitami, ale aj módou, jedálňami, barmi a inými miestami oddychu a zábavy. Napriek prvotnému nápadu naprojektovať elegantné obchodné interiéry tvorcovia sa rozhodli pre menšiu formálnosť, zvolili historicizmus, čo vyzerá, ako keby využívali nejaké staré haly spred prvej svetovej vojny, s viditeľnými konštrukciami a zavesenými potrubiami (obr. 9) – a práve to umožňuje nedbalo oblečeným ľuďom cítiť sa tu uvoľnene a lepšie sa združovať. Chelsea Market patrí medzi najväčšie kryté trhoviská na svete.

Winter Garden Atrium (Zimná záhrada)

Na nových pozemkoch na juhozápade Manhattanu v rieke Hudson, ktorú tu zasypali skalami z výkopov základov mrakodrapov v meste, vznikla nová finančná štvrť. Sústredené administratívne budovy so stotisícmi pracovníkov potrebovali nejaké spoločenské centrum na stravovanie, odpočinok, nákupy a zábavu najmä v obedňajšej prestávke (obr. 11). Tým sa stala sústava priestorov okolo sklenenej tzv. Zimnej záhrady, vysokej približne 10 poschodí s polovalcovou klenbou (obr. 10). Architektom bol Cesare Pelli. Neďaleko stáli dve najvyššie budovy sveta World Trade Center (známe ako Dvojičky), ktoré teroristi dvoma lietadlami zničili 11. septembra 2001. Winter Garden Atrium bolo „rozmetané”. Ale obnova budovy bola dokončená o rok ako prvá z tohto teroristami zničeného finančného centra.

Na otváracej slávnosti sa zúčastnil aj americký prezident, aby zdôraznil, že „život národa ide ďalej”. Vďaka dizajnu, ktorý využil oceľové rámy s vloženým sklom, oprava napredovala rýchlo, čo podporilo celonárodné politické gesto. Na obrázku vidno vpravo za Zimnou záhradou novú najvyššiu budovu mesta, ktorá nahrádza bývalé World Trade Center. Spolu so stožiarom, namontovaným v roku 2013, meria 1776 stôp (541 m). Číslo 1776 symbolizuje rok, keď Spojené štáty podpísali Deklaráciu nezávislosti.

Predajňa Apple

Počítačová firma Apple je známa svojím vkusným dizajnom produktov, ktorý fanaticky presadzoval jeden z jej zakladateľov a dlhoročný vedúci Steve Jobs. Požiadavka nápaditého a vrcholne elegantného dizajnu sa odráža aj v predajniach Apple. Najnovší príklad z tohto roku je obnovená predajňa v New Yorku na honosnej Piatej avenue na rohu Central Parku (obr. 12). „Brána” do predajne je vlastne vodorovný štvorcovitý otvor v námestí zakrytý čírou sklenenou kockou, cez ktorú možno vstúpiť do podzemia (obr. 13) s inovatívnou propagačnou a vyučovacou technológiou, odlišnou od predošlého viac obchodno-predajného interiéru.

Slovenské múzeum dizajnu Slovenského centra dizajnu v Bratislave

Nakoniec s uspokojením možno spomenúť iné novátorské využitie budovy s predošlou odlišnou funkciou: v časti Hurbanových kasární na Kollárovom námestí v Bratislave sídli novozaložené Slovenské múzeum dizajnu. (Do Hurbanových kasární sa v blízkej budúcnosti presťahuje aj múzeum a časť prevádzky Ústredia ľudovej umeleckej výroby a Umelecký súbor Lúčnica, pozn. red.)

Keď si všímame prvky vnútornej architektúry a správanie ľudí v materiálnych prostrediach, patrí sa vzdať hold veľkému pozorovateľovi dizajnu a komentátorovi jeho zmyslu, francúzskemu filmárovi Jacquovi Tatimu (1907 – 1982). Vo svojich filmoch (PlayTime, Traffic, Mon oncle) Tati so sarkazmom i humánnym porozumením detailne ilustruje vzťahy medzi dizajnom, vnútornou architektúrou a správaním sa ľudí, najmä konflikty s moderným zmechanizovaným prostredím. Za poctivý a nekomprosmisný prístup k takému vyjadrovaniu filmami zbankrotoval, lebo jeho diela narazili na nezáujem širšieho obecenstva a neboli „kasovo úspešné”. Dnes ho ale považujú za klasika francúzskeho filmu. Dokazuje mi to, že poctivé humánne snahy o zlepšenie ľudského prostredia dobrým funkčným dizajnom – namiesto lepšie zbadateľnej „povrchnej povrchovej” dekoratívnosti – budú vždy potrebné, ale nie je to ľahko dosiahnuteľná záležitosť.

Eduard Toran – interiérový architekt, dizajnér a historik umenia. Pred odchodom do USA v roku 1968 pracoval ako vedecký pracovník na SAV, kde získal vedecký titul kandidáta vied (CSc.). V New Yorku sa špecializoval na pracovné prostredia a administratívne budovy, zapojil sa do vývoja využívania počítačov v architektúre a stal sa riaditeľom oddelenia interiérovej architektúry poisťovne Metropolitan Life. Do konca života pôsobil v Metropolitan Museum of Art. Pracoval aj vo výskume, písal, prekladal a redigoval články a knihy, prednášal, organizoval výstavy a publikoval v časopise Designum. Prispel organizačne k vývoju dizajnu na Slovensku. Minister kultúry Slovenskej republiky mu pri príležitosti Národnej ceny za dizajn 2017 udelil Cenu za kultúrny prínos v oblasti dizajnu. Zomrel v New Yorku, USA.