Čo bolo v Miláne alebo ako vidieť dizajn

Miláno je obľúbeným miestom kultúry, navštevujú ho radi nielen milovníci opery, ktorých láka svetoznáma La Scala, ale aj ľudia so záujmom o dejiny výtvarného umenia. Nachádza sa tu druhá najväčšia katedrála na svete Milánsky dóm, v Kostole Santa Maria delle Grazie je umiestnené jedno z ikonických diel Leonarda da Vinciho, freska Posledná večera, medzi mnohé zaujímavé umelecké pamiatky patrí aj obchodná pasáž Galleria Vittorio Emmanuele II. s množstvom reštaurácií a predajní módnych značiek. Miláno je však známe aj ako mesto dizajnu, kult talianskej dizajnérskej produkcie podporujú známe talianske značky spotrebného tovaru. Každoročne sem mieria tisíce návštevníkov z celého sveta nielen preto, aby tu získali potrebné informácie o posledných trendoch alebo si zakúpili najnovšie módne „kúsky“. Do mekky dizajnu putuje každú jar široké spektrum ľudí s rôznym záujmom o dizajn – dizajnéri, architekti, zástupcovia firiem, obchodníci, novinári. Koná sa tu najväčší festival dizajnu Salone del Mobile, Milano Design Week a každé tri roky aj La Triennale di Milano.

To, že dizajn môže byť úspešnou komoditou s určitou mierou ekonomickej prosperity, netreba azda zvlášť pripomínať. Pozitívnejšiu úlohu však zohráva jeho kultúrny rozmer s potenciálnym dosahom na aktuálne spoločenské, sociálne, environmentálne, genderové otázky. Príklad toho, že dizajn nemusí byť luxusným tovarom, ale aj súčasťou celospoločenských diskusií a riešenia mnohých problémov, predstavuje dnes už ikonické kreslo Gaetana Pescea UP 5 a UP 6. Pri príležitosti päťdesiateho výročia jeho realizácie nábytkárskou firmou B&B Italia vytvoril Pesce veľkorozmerný objekt, ktorý organizátori týždňa dizajnu umiestnili na námestie pred Milánsky dóm. Tento originálny nábytkový kus z roku 1969, pripomínajúci svojím tvarom torzo ženského tela pripútaného k veľkej guli, sa mal podľa jeho autora stať akýmsi protestom proti zaobchádzaniu žien v patriarchálnej spoločnosti a nerovnosti pohlaví. Bol považovaný za prvý projekt priemyselného dizajnu, ktorý mal niesť politické posolstvo – nadväzujúci na boj žien za rovnaké práva koncom šesťdesiatych rokov na Západe. Ak by sa zdalo, že aj päťdesiat rokov po zdvihnutí druhej vlny ženskej emancipácie zostáva toto kreslo nadčasové, opak je pravdou. Osem metrov vysoký objekt nazvaný Suffering Majesty, husto pokrytý amorovými šípmi, obkolesený sériou hláv divých zvierat, vyvolal vášnivé reakcie skupiny talianskych feministiek, ktoré na znak nesúhlasu s reprezentáciou ženského tela (v tomto prípade redukovaného na kus nábytku), protestovali sloganom Ceci n’est pas une femme (v prekl. Toto nie je žena). Predmetom mnohých feministických protestov sa už niekoľko desaťročí stáva otázka zobrazovania ženského tela, jeho objektivizácie, znázorňovania ako pasívneho predmetu či objektu mužskej túžby, ktorá je spolu s problémom násilia páchaných na ženách a ne/zastúpenia ženských umelkýň a dizajnérov v galériách a múzeách aktuálna podnes. Oveľa viac ako vo vizuálnom umení sa súčasťou aktivistických vystúpení stávajú protesty súvisiace s ekologickými otázkami. Gaetano Pesce sa nevyhol ani kritike použitia plastov ako polyuretánová pena, ktorá sa využíva na výrobu. Podobne ako Pesce argumentuje, že v kresle v tvare ženského tela prebodnutého šípmi a pripútaného ku guľovej podnožke reťazou nevidí symbol útlaku žien, obhajuje aj používanie syntetických materiálov v dizajnérskych produktoch: „Syntetické materiály vygenerovali významný progres a verím, že nemôžeme bez nich robiť. […] Myslím, že na túto tému existuje veľa nedorozumení.“ To, že dnes už osemdesiatročný Pesce vyvolal verejnú diskusiu nielen o reprezentácii ženského tela, ale aj ekologických otázkach znepokojujúcich dlhodobo mnohé generácie, niet pochýb a akákoľvek obhajoba v tomto zmysle je kontraproduktívna. Ak cieľom jednotlivých podujatí na tohtoročnom festivale dizajnu v Miláne bolo vytvárať priestor na tvorivú diskusiu a kritické postoje, zámer sa podaril.

Tento cieľ sledovala aj XXII. tohtoročná medzinárodná výstava trienále (1. 3. – 1. 9. 2019). Jej názov Broken Nature: Design Takes on Human Survival¹ napovedá, že ide o témy dotýkajúce sa ohrozenia prírody a života ľudstva z globálnej perspektívy. Kurátorka Paola Antonelli, ktorá pôsobí v MoMA v New Yorku, približuje svoj kurátorsky zámer: „Broken Nature opisuje koncept obnoviteľného dizajnu a študuje stav nití, ktoré spájajú ľudí s ich prostredím (ekonomickým, sociálnym, kultúrnym, politickým) a inými druhmi (zvieratami, rastlinami, mikróbmi – celým stromom života, ako aj všetkými druhmi, ktoré poznáte) vo všetkých mierkach a vo všetkých systémoch. Broken Nature hodnotí trvalú udržateľnosť nielen v súvislosti so znečistením, spotrebou materiálu a globálnym varovaním, ale so základnými štruktúrami, ako je rodina, pohlavie, rasa, trieda a národnosť, ktoré sa majú stať fluidnými a otvorenými, pretože meniace sa okolnosti si to vyžadujú.“²

Pochopenie zámeru kurátorky si vyžaduje nielen čítanie s porozumením, určitú dávku orientácie v dizajnérskych prístupoch menej založených na prezentácii „hotových“ produktov, ale aj rovnaké množstvo trpezlivosti a hlavne dostatok času. Ten je určite pri prehliadke výstavy, oboznámením sa s dizajnérskymi návrhmi a projektmi, konceptmi, vidoeprojekciami, projektmi výskumných tímov viac ako nevyhnutný. „Pozýva na hlbšie pochopenie komplexných a vzájomne prepojených, multidruhových systémov, ktoré obývame“, približuje koncepciu výstavy Antonelli. „Uľahčuje vnímanie dlhého času ponad životnosť niekoľkých generácií, ponúka návštevníkom jasnú predstavu o praktických krokoch, ktoré treba podniknúť smerom k obnoviteľným prístupom.“ Pretože dizajn vo všetkých škálach – od architektúry po vizualizáciu dát a od územného plánovania – nebuduje len artefakty, ale ovplyvňuje správanie, ktoré sa odráža v živote vo všetkých formách. Dizajn svojím postojom kognitívneho, pragmatického a politického sprostredkovateľa môže zastávať úlohu mocného nástroja na vykonanie náprav. Dizajnéri môžu inšpirovať občanov, aby zaujali kritický postoj k svojim spoločným skúsenostiam, a pracovať na lepších podmienkach pre všetkých,“ uvádza ďalej kurátorka. Avšak aktérmi nemusia byť výhradne dizajnéri, architekti, inžinieri, umelci, ale tiež inštitúcie, korporácie, organizácie, vlády, a čo je dôležité, samotní občania všetkých kategórií a pôvodu.

Výstava pozostáva zo stovky vybraných projektov z obdobia posledných troch dekád, ktoré zohľadňujú kurátorský koncept, tzv. koncept obnoviteľného dizajnu (restorative design)³. Jej tematickú bázu tvoria práce štyroch kolektívov medzinárodných dizajnérov (Formafantasma, Mediated Matter Group, MIT Media Lab a Accurat). Tieto špeciálne vybrané projekty vyzdvihujú prístupy dizajnu, ktoré sú zamerané nielen na korekciu samodeštrukčného postoja ľudstva, ale aj na doplnenie nášho vzťahu k životnému prostrediu a všetkým druhom – vrátane inej ľudskej bytosti. Niektoré predstavujú rozbehnutý proces a povzbudzujú dizajnérov, aby svoju prax považovali za dlhodobý výskum. Výstava Broken Nature, ktorá sa nachádza vo výstavnom pavilóne obkolesenom mestským parkom, sa začína vizualizáciami informácií vytvorených prostredníctvom dátovo orientovaného výskumu a dizajnu firmy Accurat. Inštalácia pripomínajúca ručne vytvorenú tapisériu v Room of Change je znázornením toho, ako ľudské správanie zmenilo prírodné prostredie v minulom storočí, ako sa mení a ako sa bude meniť. Kombinácia viacerých rôznych zdrojových údajov zobrazujúcich svet z globálneho aj lokálneho hľadiska rozpráva príbehy ľudí a ich vzťah k tomu, čo sa okolo nich naprieč časom rozprestieralo, a prostredníctvom dátových informácií pripomína, že zmena je všadeprítomná. Ak by sa návštevníkom mohol zdať vstup príliš abstraktný, touto vizualizáciou dát globálnych zmien si môžeme pripomenúť slová Nicholasa Mirzeoffa, ako prostredníctvom vizuálnej kultúry rozumieť zmene, ktorá sa vo svete odohráva. „Hurikány, suchá, povodne, rekordné snehové záveje a eskalujúce teploty na nás dnes pôsobia inak – z neobvyklého počasia sa stáva norma, ktorá v nás vyvoláva neustávajúci nepokoj. Tento nepokoj sa prelína so zvláštnymi pocitmi, ktoré prebúdza nové globálne mesto, digitálne siete a drony. Pokiaľ ste sa nenarodili pred rokom 1986, nezažili ste jediný mesiac, kedy by nedochádzalo k postupnému otepľovaniu sveta. (…) Musíme si teda minulosť predstavovať, naučiť sa nevidieť, (…) ako nás naučila vidieť svet a začať si predstavovať iné spôsoby, ako byť v spojení s tým, čomu sa hovorí príroda. Jedine potom uvidíme antropocén.“⁴ Ani nasledujúce časti výstavy neboli k návštevníkom ohľaduplné. Po tomto úvodnom vstupe sa odrazu ocitnete v akomsi výskumnom laboratóriu, vo svete utopistických vízií či improvizovanom prírodovednom múzeu budúcnosti. Tu sa okrem vitríny pod názvom Reliquaries od Paoly Bay a Armanda Bruna prezentujúcej sériu prírodovedných exponátov nachádzal aj projekt Plastiglomerate od Kelly Jazvac (v spolupráci s geologičkou Patriciou Corcoran a oceánografom Charlesom Moorom), ktorý svojím charakterom pripomínal mineralogickú zbierku environmentálneho aktivistu. Pri bližšom pohľade nebolo možné prehliadnuť, že minerálne formácie z pláže Kamilo (Havaj) obsahujú zmesi roztaveného plastového odpadu a plážového sedimentu, ako je piesok, drevo a kameň. Predstavujú akési fosílie budúcnosti, čo prispieva k poznaniu antropocénu ako novej geologickej éry. Prezentované ako object trouvé svedčia o prepojení vedy a kultúry, odhaľujú dlhodobý odtlačok ľudí na planéte. K príspevkom do diskusie o antropocéne patrí aj projekt Ice Stupa: Arteficial Glacier of Ladakh od Sonam Wangchuk pôvodom z Indie. Hovorí o tom, že v dôsledku čoraz väčších klimatických zmien, zvyšujúcej sa letnej teploty nastáva v regióne Ladakh v Himalájach rýchlejšie topenie snehu, čo negatívne ovplyvňuje miestne komunity, ktoré sa spoliehajú na jarnú vodu pre poľnohospodárstvo. Toto zistenie podnietilo Wangchuka a jeho spolupracovníkov k zamysleniu, ako zabezpečiť vodu miestnym komunitám na oveľa dlhšiu dobu. Pomocou potrubia, ktorým priteká voda zo zimného horského potoka a následne kaskádovito stúpa do vertikálnej polohy a na základe princípu zmeny teplôt okolia vytvoril umelý ľadovec. Na rozdiel od ľadovca, ktorý sa topí oveľa rýchlejšie, môže tento zdroj trvať do neskorej jari, čo umožňuje miestnym spoločenstvám dlhší prístup k vode počas celej jarnej sezóny. S prístupmi, ktoré reagujú nielen na klimatické zmeny, ako je nedostatok vody, ale využívajú na výrobu predmetov každodennej potreby lokálne zdroje, pracuje Švéd Victor Alge. Jeho projekt Alces Alces skúma možnosti dizajnu s použitím celých pozostatkov losa. Vychádza z predpokladu, že vo Švédsku sa každý rok uloví približne osemdesiat tisíc losov, pričom len 55 % celkovej telesnej hmotnosti každého zvieraťa tvorí jedlé mäso, zatiaľ čo zvyšných 45 % sa vyhodí ako odpad. Ako materiál využíva zvyšky losov – kožu, kosti, srsť. Predmety ako stolička či lampa vznikajú šitím pergamenových štruktúr a následným nafúknutím stlačeným vzduchom. Vytvorí sa tak tvrdá škrupina podobná plastu. Jedným z vizuálne najpútavejším a najzaujímavejším projektom na trienále bol projekt Capsula Mundi. Dvojica autorov Anna Citelli a Raoul Bretzel prezentuje tému smrti prostredníctvom nádoby v tvare vajca vyrobenej z biologicky rozložiteľného materiálu, v ktorom je umiestnený popol alebo telo zosnulého. Kapsula je potom zasadená do zeme ako semeno stromu, ktorý sa stane miestom na vyjadrenie smútku, piety a spomienok. Takto vytvorený cyklus, ktorý prenáša život z ľudí na rastliny, a tým mení ľudí na stromy, sa pokúša zmierniť hranice medzi ľuďmi a ich prostredím a zdôrazňuje potrebu empatie voči iným druhom a ekosystémom. Ďalší z projektov, ktorý sa venuje výskumu našej budúcnosti, predstavuje Caskia/Growing a MarsBoot od Liz Ciokajlo a Maurizia Montaltiho. Spochybňuje našu súčasnú materiálovú kultúru a skúma možnosti nášho budúceho života na Marse. Tento prototyp využíva kombináciu vnútornej štruktúry s 3D tlačou s čistými a kompozitnými materiálmi, ako je bavlna, konope a mycélium húb, jeho zámerom je riešiť výzvy a obmedzenia, ktoré charakterizujú cestovanie vesmírom. Cieľom projektu je zamyslieť sa nad vplyvom na ekosystém, ktorý prichádza s integráciou akéhokoľvek materiálu. Damaged Goods, Tracing Under Blue Skies, Going Blank Again od Caroline Slotte je jeden z projektov venovaných recyklácii. Fínska vizuálna umelkyňa Caroline Slotte prepožičiava každodennému predmetu – keramickému, občas aj plastovému riadu potlačenému krajinárskym vzorom – nový život. Slotte chirurgicky pretransformováva určité dekoratívne starožitné vzory do vyrezávaných trojrozmerných reliéfov. Spoločne pôsobia ako hmatateľná pripomienka umenia a kultúry našej minulosti.

To, že dizajn je aj o sociálnej komunikácii a infraštruktúre, dokladá projekt Design Museum Dharavi, prvé múzeum svojho druhu. Španielsky umelec Jorge Mañes Rubio objavil v indickom Dharavi bohatstvo materiálnej kultúry. Spolu s kurátorkou Amandou Pinath navrhol nomádske múzeum, ktoré by umožnilo uctiť dharavijské tvorivé dedičstvo. Projekt predstavuje dôležitý nástroj na podporu sociálnej zmeny a prezentuje schopnosť miestnych obyvateľov prispôsobiť sa a objaviť samých seba. Prezentuje lokálne talenty prostredníctvom nomádskeho výstavného priestoru, čím využíva dizajn ako nástroj na podporu sociálnych zmien a inovácií v celosvetovom meradle.

Napriek tomu, že nie je možné uchopiť trienále v celej svojej šírke, treba pripomenúť, že jeho súčasťou bola aj inštalácia The Great Animal Orchestra, vizuálne príťažlivá výstava The Nation of Plants a národné expozície 23 krajín, ktoré sa na tejto svetovej prehliadke dizajnu predstavili tematicky blízkymi prezentáciami. Hoci Slovensko nemalo na trienále národnú prezentáciu, v myriáde podujatí, ktoré sa konali v rámci Milano Design Week vo viacerých častiach mesta (Tortona, Ventura, Brera, Romana, Isola atď.) – odhliadnuc od komerčne zameranej prehliadky Salone del Mobile na výstavisku v Rho – sa nedali minúť práce Vlasty Kubušovej a Miroslava Krála z crafting plastics! studio či Kristíny Šipulovej. Nachádzali sa v Alcova Sasseti, v priestoroch bývalej továrne, ktorá v súčasnosti slúži ako platforma pre nezávislé dizajnérske iniciatívy. Crafting plastics! studio & Studio Moritz Maria Karl prišli do Milána s novým projektom. Po predchádzajúcich ročníkoch, keď ich pozvala do výnimočných priestorov svojej galérie podporovateľka mladých dizajnérov Rossana Orlandiová, prijali pozvanie od kurátorov Alice Stori Lichtensteinovej, Josepha Grima, Valentiny Ciuffiovej. Predstavili tu svoj výskum o vôni bioplastového materiálu, aby ním vyjadrili skúsenosti a demonštrovali, koľko budúcich materiálov môže prispieť k nášmu zdraviu. Prostredníctvom navrhnutých objektov skúma emocionálne spojenie s rôznymi vôňami ako vedomú reakciu na cirkulárne hospodárstvo a ďalší krok k prechodu na plne cirkulárny dizajn. Breathe In/Breathe Out predstavuje svet bio vôní pre inovatívne a budúce materiály. Ako hovoria dizajnéri: „Vôňa priamo spúšťa emócie a spomienky, ale je materiálnym majetkom, ktorý sa často prehliada. Používame len veľmi malú časť našich schopností na detekciu vôní.“ Kolekcia odevov Post-Process od Kristíny Šipulovej zaujala pozornosť nielen tým, že je vytvorená z opätovne použitých ľanových ručne tkaných textílií, ale v juxtapozícii so sériou nábytkov Ondula z ohýbaných plechov od Flating Studio vytvorila zaujímavý dialóg. Oba projekty odkazujú na materiál a jeho pôvod, snažia sa poukázať na nové možnosti a zamyslieť sa nad tým, ako sa tieto dva kontrastné ploché materiály (plech a látka) môžu meniť na trvalo udržateľné prvky pre každodenný život. Festival dizajnu Fuorisalone 2019, ako ho miestni obyvatelia zvyknú nazývať, mal rôznorodé podoby. Akokoľvek je pre mnohých užívateľov dizajn príťažlivý pre jeho estetické kvality, parametre funkčnosti či dopady na životné prostredie, tohtoročné podujatie vyslalo jasné posolstvo: dizajn by mal zohľadňovať aj ďalší potrebný aspekt, a tým je obnoviteľnosť. Napokon už pred niekoľkými desiatkami rokov hovoril o dizajne šetrnom voči životnému prostrediu Victor Papanek. Ak sa v tom čase zdali jeho myšlienky utopistické, dnes sa ekologické postoje stali každodennou agendou nielen aktivistických skupín, ale aj prejavom širokej verejnosti vrátane najmladšej generácie.

¹Trienále dizajnu a architektúry patrí k najstarším prehliadkam svojho druhu. Prvý ročník medzinárodnej výstavy úžitkového umenia sa konal v roku 1923 v Monze, potom každé dva roky. Od roku 1933 bola prehliadka premiestnená do Milána a zmenila sa na trienále, pravidelne sa pripravovala v Palazzo dell’Arte až do roku 1996. Po dvadsaťročnej prestávke sa organizuje opäť od roku 2016.

²Antolelli, Paola, Tannir, Ala (eds.): Broken Nature, XXII. Triennale Milano. Milano : la Triennale Electa, 2019, s. 21.

³K pojmu restorative design Paola Antonelli uvádza: „Reštaurácie sú miesta, kde je možné obnoviť zdravie bez obetovania potešenia a pohostinnosti. To isté by sa mohlo stať pri dizajne, ktorý by po zdravej korekcii kurzu mohol vytvoriť nové zodpovedné a udržateľné základy, na ktorých by mohol rásť živý tvorivý vesmír.“ C. d., s. 29.

⁴Mirzoeff, Nicholas: Jak vidět svět. Praha : ArtMap, 2019, s. 221 – 222.