Ateliér skla
V roku 1965 pribudol na VŠVU ďalší ateliér – Oddelenie skla v architektúre, ktorý viedol Václav Cigler. Jeho vlastný tvorivý potenciál mu umožnil predstaviť študentom sklo v rôznych polohách, nielen v interiérovej a exteriérovej architektúre, ale aj v dizajne, voľnej tvorbe či šperku. Keď musel z ateliéru v roku 1979 odísť, VŠVU oslavovala 30 rokov svojej existencie. Ľudovít Petránsky v publikácii venovanej tomuto výročiu zjavne pociťoval potrebu v rámci charakteristiky Ciglerovej, výnimočne komplexnej osobnosti, zdôrazniť, že „... všetky aspekty zloženia výtvarného skla sú výdobytkami prejavu rovnocenného iným prejavom výtvarného umenia“. Chcel tak zrovnoprávniť postavenie Ciglerovho odboru s tými skoršie založenými (maľba, grafika, sochárstvo) a hlavne výslovne neúžitkovými. Bola to „poklona“, o ktorú Cigler možno vôbec nestál. Následne sa vedenia ateliéru ujal jeho absolvent Askold Žáčko (1979−1990). Po zmenách, ktoré na VŠVU po roku 1989 nastali, ho vystriedal Juraj Gavula (1990−2007) a následne Viktor Oravec (2007−2010). Tí mali prirodzene rozdielne priority výučby, ovplyvnené svojbytným umeleckým prejavom, technologickým zázemím a pedagogickými ambíciami. Poslednou väčšou križovatkou prešiel ateliér pred dvoma rokmi. Dizajnér a výtvarník Patrik Illo pristupuje k vedeniu ateliéru s všestrannosťou a dôslednosťou príznačnou aj pre jeho vlastnú tvorbu. Spoločne s Palom Machom, ktorý po ročnom pôsobení ako externista, nastupuje od septembra ako asistent odborných predmetov, bilancujú súčasný stav a hovoria o svojich plánoch do budúcnosti.
Rozhovor s Patrikom Illom a Palom Machom
Keď ste sa v roku 2010 stali vedúcim ateliéru, zmenili ste jeho názov z Ateliér +- Sklo na Ateliér Sklo. Čo vás k tomu viedlo?
PI: V čase môjho nástupu som mal pocit, že je potrebné vrátiť sa k podstate, k tomu, čo sklo ako materiál znamená, čím sa odlišuje od tých ostatných a čím je špecifický. Nový názov „SKLO“ dáva dôraz na plnohodnotnosť materiálu a technológií, ktoré s ním súvisia. Tie matematické znamienka, ktorými sa ateliér označoval za predchádzajúceho vedenia, akoby od týchto kľúčových bodov odvádzali pozornosť a zdôrazňovali presahy. Táto tendencia bola príznačná aj pre staršie názvy. Za Václava Ciglera to bolo Sklo v architektúre, za Askolda Žáčka a neskôr aj za Juraja Gavulu sme boli Ateliér sklárskeho výtvarníctva. Chceme, aby naši študenti chápali sklo ako východiskový materiál svojej tvorby a vedeli s ním kvalitne narábať. To samozrejme neznamená, že by sme sa v súčasnosti v ateliéri vyhýbali presahom, či už materiálovým alebo medziodborovým. Presahy podporujeme, ale musia byť koncepčne podložené, žiadne presahy pre presahy. Tým sa ateliér dokáže vymedziť voči ostatným voľným aj dizajnérskym ateliérom a naplniť svoje poslanie.
Je situovanie Ateliéru Sklo na rozhranie voľného a úžitkového umenia jeho pridanou hodnotou, či príťažou?
PI: Predovšetkým si myslím, že voľné umenie a dizajn sú dve rôzne veci a je potrebné k nim aj tak pristupovať. Je to iný režim myslenia aj tvorby. Ateliér je nastavený tak, aby existoval aj v jednom, aj v druhom priestore. Zatiaľ čo študenti bakalárskeho stupňa riešia zadania z oboch odvetví, magisterský stupeň umožňuje väčšiu voľnosť pri výbere užšej špecializácie. Ak má študent chuť a talent, nájde sa.
PM: Sklo je jedným z prvých umelých materiálov vyrobených človekom. Má širokú škálu spracovania. Sklom sú niektorí fascinovaní, iní ho zatracujú, vnímajú ho výhradne ako dekoratívny či úžitkový materiál. Tento rozpor majú v sebe nielen laici, ale aj kurátori a kunsthistorici. Je to určitý stupeň nevedomosti. Tí, ktorí ho bezhlavo odmietajú sú na tom rovnako, ako tí, čo ho bezhlavo zbožňujú. Pre študentov tohto oddelenia je náročné pohybovať sa vo voľnej tvorbe a zároveň myslieť dizajnérsky. Ale takúto škálu majú k dispozícii všetci študenti úžitkovej katedry. Nech sa už v budúcnosti rozhodnú pre akúkoľvek dráhu, mali by byť technologicky aj výtvarne kvalitne vybavení. Nech zabudnú na „múzu“, ktorá by ich mala nakopnúť a radšej sa systematicky venujú svojej práci. Situácia v skle nie je jednoduchá a študentom pomôže na začiatok aspoň ich vlastné nadšenie a kvalitná tvorba.
Je zrejmé, že zakladateľovi ateliéru Václavovi Ciglerovi sa za 14 rokov jeho pôsobenia na poste vedúceho ateliéru (od založenia v roku 1965) podarilo vytvoriť ideálne podmienky pre všestranné vzdelávanie a rozvoj svojich študentov. Ciglerova sklárska škola je dnes už skoro terminus technicus. Cítite sa byť nositeľmi a pokračovateľmi práve tejto najsilnejšej tradície?
PM: Škola nevzniká tým, že pedagóg sa rozhodne urobiť svoju školu. O jeho škole sa musí začať hovoriť zvonka. Hovorí sa o Brunovského grafickej škole, o Csudaiovej škole, v skle o Ciglerovej škole. Definícia Ciglerovej školy je v súčasnosti zúžená na geometrickú a priestorovú formu tvorby.
Podľa informácií, ktoré mám od svojich kolegov Márie Horváthovej a Jozefa Kolembusa, podporoval profesor Cigler aj maľbu na sklo. Viem, že práve títo dvaja jeho študenti realizovali veľkorozmerné maľby na sklo vo vtedajšom Technickom skle v Dúbravke. Askold Žáčko ma prijal na oddelenie s tým zámerom, že budem pokračovať v maľbe na sklo a zároveň sprostredkujem túto technológiu aj pre iných študentov. Jeho zámerom dokonca bolo mať na oddelení maľbu na sklo, ale pod vedením pedagóga z katedry maľby. Zmenou na poste vedúceho po novembri .89 sa zmenil aj koncept ateliéru. Ja som svoje grafi cké a maliarske práce realizoval na polotransparentný papier a maľbe sa nikto nevenoval. Technológia spracovania plochého skla sa za posledné roky veľmi zdokonalila, preto je mojím zámerom rozvinúť prácu s plochým sklom od čistých sklených plôch, cez maľované či grafi cky spracované platne, pretavené, tavené a rezané vodným lúčom, až po prácu s digitálnym záznamom na skle.
PI: Svoje pôsobenie v ateliéri vnímam ako prirodzenú zmenu, nadväzujem na jeho doterajší vývoj. Snažím sa byť vnímavý k jeho minulosti, definovať si jej klady a zápory a zisťovať, ako môžu veci v súčasnosti najlepšie fungovať. Zároveň sa snažím realizovať svoje vlastné predstavy o chode a smerovaní ateliéru. Do istej miery teda nadväzujem aj na Ciglera, ale pracujem s tým, čo po sebe zanechali všetci moji predchodcovia. Týka sa to napríklad aj technologického zázemia ateliéru, ktoré podľa mňa do určitej miery ovplyvnilo smerovanie výučby a ktoré sa zároveň snažím doplniť a zefektívniť. Samozrejme, narážame na aktuálny problém financií, a preto rozvíjame externú spoluprácu ateliéru. Jednou z mojich hlavných vízií je postupne vybudovať univerzálny pedagogický tím pozostávajúci zo silných osobností.
Čo teda očakávate od intenzívnejšej spolupráce pedagogického tria Patrik Illo − Palo Macho − Milan Opalka?
PI: Mám predstavu o tom, čo by mal úspešný absolvent ateliéru ovládať, čím by mal počas štúdia prejsť. Tomu je prispôsobená štruktúra predmetov a samotné semestrálne zadania. Zaviedli sme nové predmety, ktoré majú študenta oboznámiť s materiálom, vybudovať v ňom základné remeselné a technologické návyky a zručnosti. V bakalárskom štúdiu sa zameriavame na výučbu technológií a remesla, ktoré môžu byť následne hybnou silou kreativity našich študentov. Zároveň ich vedieme k tomu, aby zvládnuté klasické sklárske technológie posunuli invenčne do iných polôh a podôb v rámci svojej vlastnej tvorby. V magisterskom štúdiu kladieme dôraz na kreatívnu a intelektuálnu stránku tvorby. Štruktúra ateliéru sa postupne vyvíja, je otvorená novým podnetom. Napríklad na nadchádzajúci semester pripravujeme projekt, s ktorým prišiel Marcel Benčík z Katedry vizuálnej komunikácie. So svojimi študentmi bakalármi chce postupne spolupracovať s tromi katedrami/ateliérmi VŠVU. Náš ateliér je jedným z nich. Dvojice študentov tak budú riešiť zadané témy pod taktovkou dvoch pedagógov. Je to výborný spôsob, ako si študenti môžu vyskúšať prácu v tíme, reagovať na viaceré podnety a viacmenej si odskúšať spôsob práce, ktorý je veľmi blízky realite. Zároveň si overia, či im vyhovuje tímová práca alebo sú sóloví hráči.
PM: Každý z „tria“ sa vyjadruje iným sklárskym výtvarným jazykom. Milan Opálka bol na škole asistentom v čase, keď som ja robil talentové skúšky. Jeho dlhá pedagogická prax mu preto dáva obrovské možnosti. Vo všeobecnosti očakávam predovšetkým lepšiu orientáciu študentov v situácii na domácej a svetovej umeleckej scéne, zefektívnenie spolupráce so zahraničím a zvýšenie záujmu o stáže v cudzine. Paradoxné totiž je, že v minulosti prichádzali zahraniční študenti do nášho ateliéru a naši nevyužívali dostatočne možnosti, ktoré im takéto pobyty ponúkali. Mali sme študentov z Čiech, Poľska, Nemecka, Francúzska, Estónska a Španielska. Ale od študentov predovšetkým očakávam lepšie zvládnutie technológií, aby sa vedeli rozhodnúť ako zrealizovať svoje nápady. Zároveň by sme chceli zaviesť výučbu nových technológií, ako fúkanie nad kahanom, rytú plastiku, či brúsenie v rámci dizajnu – technologická škála je veľmi široká.
S ktorými inštitúciami má ateliér najužšie väzby v rámci tvorivého procesu a prezentácie jeho výsledkov?
PM: Vďaka kontaktom Patrika Illa máme zázemie v sklárni Rona a začala sa spolupráca so Združenou sklárskou školou v Lednických Rovniach, na ktorej som v 90. rokoch učil aj ja. Táto škola by nám mohla v budúcnosti zabezpečiť praktickú výučbu sklárskych technológií a mohla by byť do určitej miery technologickou podporou pre realizáciu študentských prác. Tento rok nás čaká účasť na študentskom sympóziu v Novom Bore v rámci XI. ročníka IGS, na ktorom sa zúčastní okolo 70 sklárskych výtvarníkov.
PI: Dlhodobo dáva našim študentom možnosť prezentácie galéria Nova. V roku 2011 galéria zorganizovala v spolupráci s naším ateliérom výstavu a súťaž Cena galérie Nova v galérii Medium. V spolupráci s týmito dvoma galériami plánujeme v budúcom roku zorganizovať výstavu Prístupy − Approaches, predstavujúcu práce študentov sklárskych ateliérov prinajmenšom krajín V4. Tento rok sme napríklad nadviazali aj spoluprácu so spoločnosťou Kováč z Dubnice nad Váhom, ktorá sa špecializuje na komplexné opracovanie tabuľového skla. Realizovali sme s nimi projekt sklenného nábytku. Pre ateliér je nevyhnutná spolupráca s externým prostredím. Za kľúčovú považujem predovšetkým spoluprácu so sklárňou Rona, a. s., kde študenti pravidelne realizujú semestrálne zadania. Ich návrhy zároveň zostávajú vo vzorkovni sklárne a v prípade, že o ne zákazník prejaví záujem, zaradia sa do výroby, pričom honorár prislúcha nielen študentovi, ale aj nášmu ateliéru.
Ktoré dosiahnuté výsledky si u svojich študentov ceníte najviac?
PI: Spomeniem tých študentov, na ktorých vzdelávaní som sa už aktívne podieľal. V priebehu magisterského štúdia som sledoval vývoj Petra Ďuriša, ktorý si vybral dizajnérske smerovanie, pričom celú svoju energiu koncentroval na fúkané sklo a každý semester vytvoril veľmi zaujímavú prácu. So svojou prácou Dekonštrukčné sklo vyhral v roku 2011 v Karlových Varoch súťaž vysokých a stredných škôl krajín V4 a tiež získal Cenu sklárne Rona v súťaži Cena galérie Nova. V poslednom období sa už podarili aj viaceré úspešné materiálové presahy v rámci študentských prác, napríklad „sladké“ objekty Marty Vjatrákovej, ktorá z cukríkovej hmoty vytvárala modely sklených plastík osobností slovenského sklárskeho umenia, alebo inštalácia Filipa Plačka kombinujúca sklo, fotografie a zvukový záznam. Z dizajnérskych projektov posledného semestra by som spomenul projekt Art of Juice poľskej študentky Aleksandry Stencelovej, ktorý realizovala ako semestrálnu prácu v našom ateliéri a ktorý získal tretiu cenu v celopoľskej študentskej súťaži – Sklený predmet túžby. Výborný projekt vytvorila aj ďalšia zahraničná študentka Lenka Husárková z Čiech, ktorá do skla zatavovala reálne rastliny, a tým vytvorila zaujímavé grafické záznamy v skle.
Ako ste spokojný s prvým ročníkom Študentského sklárskeho sympózia, ktoré sa konalo koncom júna v dielňach Združenej sklárskej školy v Lednických Rovniach?
PI: Predovšetkým nás potešil záujem o tento druh podujatia zo strany zahraničných účastníkov. Študentské sympóziá predsa len nie sú také časté. Na tomto päťdňovom sympóziu sa okrem študentov z nášho ateliéru zúčastnili študenti z vysokých škôl z Čiech, Poľska a Ruska. Z jedenástich zúčastnených študentov sa naši štyria prezentovali nielen kvalitnými prácami, pričom Jozef Gabriš a Peter Ďuriš, ktorí sú aj vynikajúcimi fúkačmi skla, pomáhali svojim kolegom pri realizácii návrhov. Takto cez svoje ruky zisťovali, ako myslia ich zahraniční kolegovia. Sympózium malo dobrú odozvu a mňa teší, že sme sa s pánom riaditeľom Jaseňom dohodli na jeho pokračovaní aj v roku 2013.
Čo je podľa vás najväčším dlhodobým prínosom sklárskeho výtvarníctva na Slovensku? V čom je hodno pokračovať?
PM: Na Slovensku nevznikla jednotná sklárska škola, čo sa týka technológie, keď by bolo možné povedať, že toto je slovenské sklo, ako je to povedzme pri českej tavenej plastike. Na Slovensku sa zachovala rôznorodosť sklárskych techník a majstrovstvo ich stvárnenia. To je veľký potenciál a obrovská výhoda. Preto majú výstavy slovenského skla v zahraničí úspech a prekvapujú autorskou rôznorodosťou. Hovorím to na základe skúsenosti z takmer dvojročného „turné“ jednej výstavy slovenského skla, ktorú sme s Patrikom Illom organizovali v Riihimäki, Rige, Talline, Petrohrade, Moskve, Frauenau a v septembri sa výstava reinštaluje v Hoogeveene.
PI: Sklárskymi ateliérmi na VŠVU prešlo množstvo vynikajúcich umelcov a dizajnérov. V poslednom období sa však akoby na slovenské sklo trochu zabúdalo. Uvediem príklad: na posledných dvoch sklárskych sympóziách v Novom Bore som bol jediným slovenským zástupcom. Pre nás je podstatné, aby sme nadviazali na doterajšie úspechy slovenského sklárskeho umenia a dizajnu. Zároveň chceme ďalej budovať kontakty s inými sklárskymi ateliérmi a rozvíjať spoluprácu so sklárskymi fi rmami nielen u nás, ale i v zahraničí. Za dôležitú považujem aj pravidelnú prezentáciu výsledkov ateliéru na výstavách a sympóziách, ktorá zároveň prispeje k rozvíjaniu schopnosti študentov prezentovať seba samých.
