100 dní
Úvodné slovo editorky:
Niektorí z nás majú tú možnosť. Na chvíľu zavrieť oči a zabudnúť, že je vojna. Žiť ďalej svoj život, bez zásadných zmien a otrasov. Chrániť sa zlých správ a smutných príbehov. Nepozerať správy. Sama to robím, správy som nevidela už niekoľko týždňov. 100 dní vojny je jednoducho priveľa. Kristina Roman, autorka tohto textu, to nedokáže. Vo vojne je jej krajina, jej mesto, jej rodina, priatelia. Kristina je mladá Ukrajinka žijúca na Slovensku. Je študentkou posledného ročníka na Katedre architektúry na Fakulte umení Technickej univerzity v Košiciach. Pochádza z pohraničného Mukačeva a do Košíc, kde žije od roku 2016, sa presťahovala kvôli vysokej škole. Slovensko si vybrala ako druhý domov aj vďaka svojim košickým koreňom a jazykovej príbuznosti. Momentálne sa venuje písaniu diplomovej práce s názvom Klimatizovaná skutočnosť, ktorá rieši mestské utópie. Jej práca redefinuje priestor a jeho parametre so zameraním na odklon od zaužívaných princípov navrhovania, snaží sa o oslobodenie od kategorizácie a interpretácie. Začiatkom januára 2022 sa stala stážistkou v združení Spolka, ktoré sa venuje témam udržateľnosti a starostlivosti v miestotvorbe.
Kristina píše od začiatku vojny. Jej zápisky sú pre nás vzácne, pretože ľudia, ktorí sú vojnou bezprostredne ovplyvnení, často nedokážu otvorene písať o tom, čo prežívajú. O to menej ich je v umelecko-dizajnérskej komunite. Zápisky uverejňujeme symbolicky, v stý deň vojny, ktorá prepisuje novodobé dejiny a znovu otvára otázky o sile demokracie a solidarity v kontextoch tragických udalostí a propagandy.
Barbora Krejčová
24. februára
Vladislav mi napísal po mesiacoch ticha. Iba prepáč. Hanbí sa za svoj štát.
Stále mám pocit, že sa mi to sníva. Zaspávala som vo svete, kde je moja rodina v poriadku, za chvíľu mám dokončiť vysokú a začať novú etapu života. Zobudila som sa vo svete, kde na mňa už nečaká nič.
27. februára
Predtým som snívala o bohatšej rodine, krajšom tele. Vždy som si priala otcove modré oči. Teraz si prajem iba pokoj. Nevládzem sa učiť na štátnice. Je odo mňa etické myslieť na seba a svoju budúcnosť?
Niektorí hovoria, že Putinovi nemáme dať šancu zastaviť naše životy, musíme ísť ďalej. Nesúhlasím. Myslím si, že by som mala trpieť s tými, čo sa majú horšie. Som „tá šťastná“, odišla som pred šiestimi rokmi na Slovensko a teraz mi nič nehrozí. Niektorí sa ale tých štátnic už ani nedočkajú. Niekomu zničia univerzitu, niekomu zomrie rodina, niektorí zomrú sami. A ja sa mám mať dobre?
3. marca
Vždy sa mi snívalo v ruštine. Moja obyčajná ukrajinská rodina vypestovala diverzanta. Už ako päťročná som vedela výborne po rusky, kvôli celodennému sledovaniu ruských rozprávok. Mama sa za mňa už vtedy hanbila. Vyrastala som na Dostojevskom a Čechovovi. Lermontov bol hrdina mojej puberty. Aj prvé básne som písala po rusky. Možno preto som obhajovala ruský národ pred hrubými poznámkami môjho otca. Verila som, že nemá pravdu. A predsa mal…
11. marca
Nevedela som, že v sebe dokážem nosiť toľko hnevu a nenávisti. Ľudská duša nemá dno. Neznášam TOHO človeka a TÝCH ľudí.
Mojou prvou stredoškolskou láskou bol chlapec z Moskvy. Boli sme priateľmi. Až pokiaľ nepovedal, že Zelenskyj je závislý na heroíne. Aj keby to bola pravda, je to stále lepšie ako psychicky chorý diktátor. Skoro desať rokov priateľstva je preč. Teraz ale nenávidím každého bez výnimky. Je to hrozné a hanbím sa za seba.
Ale prečo to dopustili? Prečo sú vždy ticho, prečo nikdy nebojujú?
Ukrajinci sú iní. V Rusku stále len pokora.
9. apríla
Už nevládzem čítať noviny a pomaly zabúdam, že na Ukrajine je vojna. A to som Ukrajinka. Nevyčítam zvyšku spoločnosti ich apatiu. Pokračovanie vo svojich životoch, dovolenky, či nakupovanie jarného oblečenia. Človek si zvykne na všetko, aj na vojnu.
14. apríla
Dokončili sme ďalšiu herňu pre ukrajinské deti (Pozn. edit.: Kristina spolupracuje s kolektívom Spolka, ktorý vytvára detské kútiky pre ukrajinské deti v núdzových ubytovniach). Znovu som nevedela nájsť správne slová. Pýtali sa ma, prečo to robíme, prečo sa snažíme. Príde im zvláštne, že im niekto pomáha len tak… Tomu rozumiem, tiež som vyrastala na Ukrajine, kde sa všetko robilo len za čokoládu alebo 100 hrivien. Nie pre dobrý pocit. Deti sa ma pýtali, ako dlho budú musieť bývať v kontajneroch, a prečo im robíme prístrešok na leto. Vtedy by už mali byť predsa doma… Mlčala som.
Spýtala som sa, či majú radi pieskoviská. Odpovedali, že veľmi. Postavili sme im teda pieskovisko, radosti bolo viac ako piesku samotného. Jeden chlapček povedal, že to bol najšťastnejší deň, odkedy prišiel na Slovensko. A to celý deň len triedil hračky a skladal nábytok. Moje šťastné detské dni vyzerali inak.
27. apríla
Včera som cestovala domov do Mukačeva z Vyšného Nemeckého. V autobuse so mnou sedela aj rodina z Kyjeva. Vracali sa, lebo mesto nedávno oslobodili. Deti sa pýtali mamy, v akom jazyku môžu rozprávať. Odpovedala, že stále iba ukrajinsky. Rozprávali nádhernou ukrajinčinou, takou, ktorú na Ukrajine reálne nikto nepoužíva. Iba ľudia, ktorí sú naučení hovoriť po rusky. Ruština sa na Ukrajine používala bežne.
Deti poznali hraničný prechod a tešili sa na jedlo, čo im dávali dobrovoľníci pred dvoma mesiacmi, keď prichádzali na Slovensko. Mala som v očiach slzy. Tešili sa na bezplatný čaj a polievku. Ja sa už neteším na nič. Dospelosť. Jedlo nám samozrejme nikto nedával. Detstvo.
Babka zostarla, pred dvoma týždňami dostala záchvat mŕtvice. Rozplakala sa, keď ma videla. Pred odchodom mi ukázala všetky tajné miesta, kde si odkladá peniaze. Povedala, že pre prípad. Pre prípad. V sprche som plakala.
Dnes som prvýkrát v živote počula sirény. Je to odporný zvuk, ktorý preniká všetkým, mala som zimomriavky. Vtedy som pochopila, že je vojna. Že je to skutočne tu, v mojom štáte, na mieste kde som vyrastala a kde chodia do práce moji rodičia. Vlastne, už ani veľmi nechodia, mamke dali kvôli vojne výpoveď. Nie milión správ, rozhovorov či fotografií. Práve ten zvuk. Desivý zvuk.
3. mája
Už nemám síl usmievať sa a tváriť sa, že som v poriadku. Chodiť večer s kamarátmi na pivo a počúvať pletky. Riešiť každodenné otázky, jedlo, zľavy na webe, či druh papieru na diplomovku. Dochádza mi všetko. Sila, nádej, peniaze, vnútorná radosť a výhovorky.
Rozprávam sa so Slovákmi a cítim vinu po každej smutnej správe, čo vyvalím na stôl. Zvyčajne tým pokazím spoločnosti náladu. Väčšinou sa odmlčia, či zmenia tému. Cítim vinu, ale tá mi už tiež dochádza. O vojne treba hovoriť. Nahlas a úprimne. Kričať a plakať. Potrebujeme to.
4. mája
Je možné nájsť počas vojny nejakú istotu? Celý život sa spolieham na hlboký vnútorný pocit, ktorý mi hovorí, že všetko dobre dopadne. Doteraz to tak aj bolo, verila som osudu. Nikdy nesklamal. Zvládla som všetky skúšky, nikto ma nezabil počas nočnej cesty na byt, vždy som našla stratené peňaženky a kľúče. Je to vlastnosť, ktorú mám na sebe rada.
Dnes som o to ale prišla.
Do posledného momentu som verila, že vojna a smrť sú niekde inde, ďaleko od mojich rodičov. Ďaleko od Mukačeva. Od začiatku vojny nepadla na Zakarpatskú oblasť ani jedna raketa. Malá trpká radosť. Verila som, že za Karpatmi je, aj bude bezpečne. Verila som.
Všade môžu strieľať, ale tu prosím nie. Sebecké myšlienky, za ktoré sa hanbím, ale neviem ich poprieť. Moji rodičia sú tam. Veď im sa nič sa nemôže stáť, sú to predsa moji rodičia! V noci padla prvá raketa na Volovec. Mizerné pozostatky istoty a pokoja sú pochované tam. Bojím sa každej novej správy.
5. mája
Pomáha mi hudba a viera v dobro. Neverím síce v Boha, ale verím v dobro.
V spravodlivosť.
V mojich ľudí.
V lásku a pravdu.
V silu človeka, ktorý zabije kvôli pravde.
V silu človeka, ktorý kvôli pravde zomrie.
Vojna je existenčný filter. Nikdy som v sebe necítila taký pátos, je mi z toho až smiešne. City navonok, srdce potrhané, slzy do kamery. Už sa tomu nebráni ani moja introvertná povaha. Čo už… Nie som o nič lepšia či silnejšia, ako ostatní.
9. mája (Pozn. edit.: Deň víťazstva nad fašizmom)
Neznášam 9. mája. Pamätám si autobusovú zastávku v Mukačeve, oproti ktorej stál tank. Ako pripomienka víťazstva. Nepochopiteľné. Mať uprostred mesta hrdo odložený stroj na smrť. Spomínam si na úzkosť, čo som z toho mala už ako dieťa.
Deti by nemali mať strach z takých veci. Nemali by vidieť tanky na zastávkach, nemali by opúšťať svoje izby a dvory kvôli raketám, nemali by tráviť jar v podzemiach. Nemala by nad nimi visieť hrozba smrti.
Niektorí ľudia zastavili tank holými rukami. Ako sa cíti človek, ktorý zastavuje svojím krehkým telom 40 ton smrti? Ako sa cíti človek, čo sedí vo vnútri? Absurdné, ale silu a moc má ten bezbranný. Ten krehký odvážny človek.
10. mája
Vždy som obdivovala príbehy ľudí z prvej, či druhej svetovej. Chodili do školy, žili si svoje životy, dokončovali vysoké a písali manifesty. Milovali. A svet dookola sa rozpadával.
Obdivujem svoju babku. Narodila sa v roku 1943. Počas vojny síce ešte ani nerozprávala, ale napriek tomu bola pre mňa ako človek z iného sveta, nedotknuteľného a záhadného. Prežila druhú svetovú. Znie to čudne. Opakujem si to dookola a neviem si uvedomiť vážnosť a smútok tých slov. Babka sa narodila do nemeckej rodiny a žili neďaleko Mukačeva. Boli bohatí, jej otec v Amerike staval lode a pracoval v cukrárni. Vraj doniesol mech peňazí, to bol svet! Prišli ruskí vojaci. Bývali u nich doma, nasťahovali sa do všetkých izieb okrem detskej. Jeden večer sa vojak hral s mojou dvojročnou babkou, a tá mu poškrabala tvár. Chcel ju zastreliť. Neverila by som, keby to nezažila práve ona. Moja vlastná babka. Silná a úprimná žena. Potom im zobrali všetok majetok a pozemky.
Rozmýšľam, že prežívam osud ľudí, o ktorých som čítala a pozerala dokumenty. Osud ľudí počas vojny. Aj o nás budú istotne natáčať filmy. Čo si o mne bude myslieť moja vnučka (keď ju budem mať)? Ako budem na tieto dní spomínať? Ako ma to zmení?
Už teraz som iný človek, ako pred 3 mesiacmi. Stala som sa vďačnou a pokornou. Nikdy som takou nebola, som turbulentná povaha. Viem, že nie som slabá. Už naisto. A najviac si vážim, že mám pocit túžby. Chcem si ho uchovať celý život. Túžbu neodkladať (keďže môže prísť láskavý Putin a zobrať ti všetko, čo máš rád). Túžbu ľúbiť. Pomáhať. Učiť sa. A jednoducho pamätať na to dôležité. Túžiť po tom správnom.
11. mája
Vediem boj sama so sebou. Je možné že táto vojna je čiernobiela? Ukrajinci sú tí dobrí a Rusi sú tí zlí? Oni si tiež veria, presne ako my. Tiež sú si istí. Sme dva susedné štáty, ale mám pocit, že je medzi nami nedefinovateľný zlomový bod – existujú vo svojom alternatívnom svete. Kde ruský vojak je človek princípov a občania majú slobodu slova.
Dúfam, že v žiadnej alternatívnej realite nevyhrajú a neskončia ako ti dobrí.
18. mája
Dozvieme sa sa niekedy reálny počet obetí tejto vojny?
Sú medzi nimi vojaci a civilisti, ktorí zomreli počas bojov. Ti, čo zomrú kvôli zraneniam neskôr alebo zostanú invalidmi do konca života. Znásilnené ženy, ktoré budú celý život niesť toto bremeno. Množstvo ľudí stratilo domov a prišli o všetky svoje ušetrené peniaze. Koľko liberálov a zdravo zmýšľajúcich ľudí skončilo vo väzení v Rusku? Píšem to síce v minulom čase, ale vojna neskončila.
Myslím aj na tých, ktorých sa vojna dotkla nepriamo. Tých, ktorí dostali psychické problémy a tých, ktorí tlak novín, sirén a smútku už nevydržali. Koľko starších ľudí zomrelo kvôli zhoršeniu zdravotného stavu v dôsledku stresu?
Vidím to na sebe. Síce som mladá a pomerne zdravá, ale už pár mesiacov riešim pravidelné bolesti srdca. Nespím ako bežne. Mám obdobia prílivu energie a obrovskej apatie. Neviem kontrolovať svoju myseľ, rozčuľujem sa skoro vždy, keď čítam noviny. Stala som sa pomerne agresívnou v politických debatách. Takou už asi aj zostanem.
Večer po sebe čítam riadky a prídu mi tak negatívne. Aj sú. Rozmýšľam teda nad vecami, ktoré spôsobila vojna, a ktoré sa dajú považovať za dobre. Sú vôbec také? Ani vojna nemá iba jednu stranu mince.
22. mája
Čo dobre priniesla vojna? Často nad tým premýšľam.
Zblížili sa moje vzťahy s rodinou, už sa skoro vôbec nehádame. Nie je na to čas. Vďaka práci s ukrajinskými deťmi som zistila, že mám deti vlastne rada. Pochopila som, že mám okolo seba nádherných ľudí so srdcom na správnom mieste. Našla som kolektív, za ktorý som úprimne vďačná. Stala som sa lepším človekom? Možno, nie som si istá. To by mali hodnotiť iní.
Istotu mám v tom, že lepšou sa stala Ukrajina a môj národ. Uvedomili sme si svoje chyby a našli svoje silné stránky. Prejavili sme odvahu pred neodvratným. Nikto to nečakal, úprimne, ani ja. Kde budeme ako Ukrajinci o 10 rokov? Jednoznačne sa nebudeme hanbiť za samých seba ani za svoju štátnu príslušnosť.
Čo dobré priniesla vojna?
Pocit hrdosti na svoj národ.
Všetko bude, Ukrajina. Som na teba hrdá a budem ešte omnoho viac.
Bude to šťastný deň, keď vyhráme.
Prečítajte si ďalšie príspevky z rubriky Stojíme pri Ukrajine.
Dozvedieť sa viac o rubrike.