BAUHAUS A ČESKOSLOVENSKO

V roku 2018 si pripomíname sté výročie vzniku prvej Československej republiky, ktorá sa zásadne podpísala na moderných dejinách Slovenska. Založenie republiky umožnilo Čechom a Slovákom žiť po prvý raz vo vlastnom národnom štáte. Zároveň sa táto krajina otvorila Európe i celému svetu, vďaka čomu sa mohli budovať medzinárodné kontakty a spolupráce, čo výrazne ovplyvnilo aj vývoj lokálnej architektúry, umenia a dizajnu. Jedným takýmto príbehom bol vzťah československých tvorcov k nemeckému Bauhausu, ktorý podrobne prebádala česká historička umenia Markéta Svobodová vo svojej knihe Bauhaus a Československo 1919 – 1938, studenti / koncepty / kontakty.

Bauhaus vznikol roku 1919, teda takmer pred sto rokmi vo Weimare. Neskôr sa presťahoval do Dessau a do Berlína, kde ho národní socialisti v roku 1933 definitívne zatvorili. Táto škola, ktorá sa rozhodla ísť proti tradičnej akademickej výučbe, sa stala ešte počas svojej existencie azda najznámejšou predstaviteľkou reformného hnutia umeleckej výchovy, ako aj symbolom medzinárodnej moderny a avantgardy. Na sláve tejto školy sa podpísali mnohé osobnosti – veľkú úlohu zohrávali riaditelia Walter Gropius, Hannes Mayer a Ludwig Mies van der Rohe, ako aj pedagógovia, medzi ktorých patril napríklad László Moholy-Nagy, Josef Albers, Wassilij Kandinsky či Paul Klee. Nemalú zásluhu mali aj študenti pochádzajúci z rôznych krajín, z ktorých sa síce iba malá časť výraznejšie preslávila, avšak rozniesli zvesť o tejto výnimočnej inštitúcii do celého sveta.

Za to, že odkaz Bauhausu ostal aktuálny až dodnes, vďačíme rôznym okolnostiam. Mnohí jeho príslušníci museli pre politickú situáciu emigrovať z Nemecka a usadili sa v rôznych krajinách po celom svete. Založili tu nové školy a stali sa uznávanými umelcami, vďaka čomu sa idey Bauhausu pevne ukotvili aj mimo Európy. Tento vývoj mal za následok, že Bauhaus sa stal pevnou súčasťou kánonu dejín západného moderného umenia. Zaslúžili sa o to najmä Walter Gropius a nemecký historik umenia Hans M. Wingler, ktorí roku 1960 založili Bauhaus-Archiv, umiestnený najskôr v Darmstadte a neskôr v Západnom Berlíne. Vďaka živým kontaktom s mnohými bauhauslermi sa im podarilo vytvoriť obsiahlu zbierku pôvodných dokumentov či diel príslušníkov tejto školy, ktorá sa aj naďalej rozrastá. Bauhaus-Archiv sa stal jedným z najdôležitejších archívov medzivojnovej moderny vôbec a študovať sem prichádzajú bádatelia z celého sveta.

V súčasnosti patrí Bauhaus k dôležitým exportným artiklom Nemecka, keďže predstavuje jeden z mála dobrých príbehov histórie 20. storočia tejto krajiny. Pri príležitosti nastávajúceho stého výročia od založenia tejto školy vznikol projekt bauhaus100.

Tvoria ho inštitúcie Bauhaus-Archiv Berlin, Bauhaus Stiftung Dessau a Klassische Stiftung Weimar a jeho niekoľkomiliónový rozpočet pochádza z verejných peňazí Nemeckej spolkovej republiky.¹ bauhaus100 financuje stavbu troch nových múzeí Bauhausu vo Weimare, v Dessau a Berlíne, ako aj iniciatívu Bauhaus Agenten, ktorá si položila neskromný cieľ, aby po roku 2019 poznalo Bauhaus každé dieťa v Nemecku. Okrem toho podporuje bauhaus100 finančne rôzne nezávislé (aj medzinárodné) projekty, ktoré viac či menej súvisia s touto školou.

Okrem veľkej popularity v Nemecku sa Bauhaus teší už mnoho rokov výraznému záujmu medzinárodného umeleckohistorického a teoretického výskumu. Ako píše Iva Mojžišová, každá krajina má svoju knihu o Bauhause (a mnohokrát nie len jednu), ktorá hľadá vlastné prepojenia s touto inštitúciou.² Vzťahu Československa k Bauhausu sa venovalo relatívne mnoho čiastkových štúdií, ktoré sa však sústreďovali prevažne iba na formálne vplyvy a Bauhaus predstavoval pre skúmanú tému skôr kontext. Otázku, akú konkrétnu podobu mali vzťahy Československa k Bauhausu, si prvý raz položila Markéta Svobodová, ktorá sa výskumu tejto témy venovala niekoľko rokov, pričom publikovala aj niekoľko štúdií.³ Kniha Bauhaus a Československo 1919 – 1938 z roku 2016 je zavŕšením Svobodovej dlhodobého projektu a odzrkadľuje autorkinu hlbokú znalosť témy, jej rôznych kontextov a najmä pramenného materiálu.

Úloha, ktorú si Svobodová položila, nebola jednoduchá, keďže sa vzťahy medzi Bauhausom a Československom vyvíjali v rôznych podobách. Veľmi dôležité boli osobné kontakty, na ktorých sa výrazne podieľali československí študenti na Bauhause. Okrem nich pestovali s príslušníkmi Bauhausu profesionálne i priateľské vzťahy aj rôzni architekti, dizajnéri, umelci či teoretici, ktorí pôsobili na rôznych miestach v Československu. Vedľa osobných kontaktov zohrávala významnú úlohu pre vývoj lokálnej výtvarnej kultúry aj cirkulácia informácií, ideí, trendov či politických názorov medzi Československom a Nemeckom prostredníctvom časopisov, výstav či prednášok.

• 

• 

Svobodová si vybrala niekoľko kľúčov, pomocou ktorých vniesla do tejto komplikovanej problematiky poriadok. Autorka sa rozhodla venovať nielen obdobiu 1919 – 1933, kedy Bauhaus existoval, ale aj nasledujúcim rokom až po začiatok druhej svetovej vojny. Demokratické zriadenie Československa totiž poskytlo mnohým nemeckým utečencom azyl a umožnilo rozvíjať idey Bauhausu aj po roku 1933, čo nebolo v hitlerovskom Nemecku viac možné.

Ďalej je dôležité spomenúť Svobodovej chápanie Československa. Prívlastok československý v tejto publikácii nevystupuje ako národná, ale ako štátna kategória, keďže československé štátne občianstvo mali aj príslušníci iných národností, ktorí tvorili podstatnú časť obyvateľstva tejto krajiny v medzivojnovom období. Väčšina staršej odbornej literatúry zameranej na československú modernu sa zaoberala výlučne tvorbou Čechov a Slovákov, čo však neznamená ignoráciu autorov iných národností, ale je dôsledkom toho, že sa nezachovali ich diela či pramene. Svobodovej sa napriek tomu podarilo zhromaždiť pozoruhodný materiál o jednotlivých osobnostiach, prostredníctvom ktorého vytvorila živý obraz nielen o vzťahoch Československa k Bauhausu, ale aj o dynamike lokálnej výtvarnej scény.

Jadro publikácie je členené podľa jednotlivých oborov, aby, ako Svobodová sama píše, priblížila radikálnu premenu disciplín, na ktorej sa československí študenti Bauhausu v medzivojnovom období aktívne podieľali.⁴ Venuje sa architektúre, scénografii a výstavníctvu, typografii a reklame, fotografii a textilu. V rámci jednotlivých kapitol stručne predstavuje dianie v danom obore na Bauhause i v Československu a ďalej sa podrobnejšie venuje dôležitým osobnostiam, dielam či udalostiam. Tomuto celému predchádza niekoľko úvodných kapitol, v ktorých zoznamuje autorka svojho čitateľa s Bauhausom, ako aj s kultúrno-politickou situáciou v Československu. Svobodová ponúka všetky základné informácie o Bauhause, zároveň však neopakuje dobre známy príbeh tejto inštitúcie. Namiesto toho predstavuje Bauhaus ako súčasť širšieho hnutia, ktoré sa od konca 19. storočia snažilo o reformu umeleckého (i všeobecného) školstva. V tomto kontexte vznikli aj viaceré československé školy, ako napríklad školy umeleckých remesiel v Bratislave a v Brne, Státní grafická škola v Prahe či Škola umění v Zlíne. Zasadenie Bauhausu do tohto hnutia mu neuberá na význame, zároveň nedochádza ani k jeho preceňovaniu, čo autorke umožňuje objektívny pohľad na dianie v Československu, ktoré bolo v staršej literatúre v porovnaní so Západom často podhodnocované ako neoriginálne či oneskorené.

Svobodová vo svojej publikácii nepredstavuje Bauhaus ako vzorovú inštitúciu, ku ktorej československí tvorcovia nekompromisne vzhliadali. Namiesto toho hľadá idey, ktoré tieto dve prostredia spájali. Sústredí sa pritom na konkrétne procesy prepájania, šírenia a rozvoja jednotlivých myšlienkových či tvorivých prúdov, pričom sa opiera o podrobný pramenný výskum. Vďaka tomu ponúka táto publikácia odpovede na otázky, akým spôsobom sa jednotlivé impulzy šírili, prečo sa niektoré uchytili a iné nie, kto a akým spôsobom sa na týchto procesoch podieľal. Svobodovej sa podarilo vystopovať pozoruhodne veľa takýchto príbehov, jeden z najzaujímavejších a zároveň relatívne neznámych je príbeh Františka Kalivodu. Tento brniansky architekt, grafický dizajnér, fotograf a organizátor kultúrnych aktivít síce nikdy na Bauhause priamo nepôsobil, no vďaka svojim kontaktom a priateľstvám s mnohými príslušníkmi tejto školy zohral dôležitú úlohu pri šírení jej odkazu. Kalivoda sa významne podieľal napríklad na propagácii Lászla Moholy-Nagya, jedného z najznámejších pedagógov dessauského Bauhausu. Organizoval niekoľko premietaní experimentálnych filmov Moholy-Nagya v Brne a Bratislave, v roku 1935 pripravil výstavu jeho obrazov, ktorá bola prezentovaná v Škole umeleckých remesiel v Bratislave, v brnianskom Künstlerhause a v Ústavě pro zvelebení živností v Českých Budějoviciach. Okrem toho reflektoval Kalivoda tvorbu Moholy-Nagya aj v rôznych periodikách, pričom jeho najpozoruhodnejším počinom bolo vydanie prvého (a posledného) čísla časopisu Telehor, venovaného tomuto umelcovi. Rozhodne nie je prehnané tvrdenie, že László Moholy-Nagy vďačil za svoju popularitu v Československu práve rôznorodým propagačným aktivitám Františka Kalivodu.⁵

Dôraz na konkrétne vzťahy a procesy šírenia jednotlivých ideí umožnil Svobodovej formulovať vývoj recepcie Bauhausu československým prostredím. Program tejto inštitúcie sa totiž v priebehu rokov vyvíjal, pričom pre dianie v Československu boli niektoré fázy a s nimi spojené osobnosti zaujímavé viac, iné menej. Ako sa dozvedáme od Svobodovej, rezonoval weimarský Bauhaus výraznejšie iba medzi československými Nemcami, medzi ktorými bola rozšírená tradícia vzdelávať sa v Nemecku.⁶ Širšia československá výtvarná obec začala Bauhaus vo väčšej miere reflektovať až po jeho presťahovaní do Dessau.

Predovšetkým menovanie Hannesa Mayera za riaditeľa školy našlo širokú podporu medzi ľavicovou inteligenciou v Československu, ktorá ho po odvolaní z funkcie výrazne obhajovala na stránkach rôznych novín a časopisov. Záujem o dianie na tejto nemeckej škole opadol s vymenovaním Ludwiga Miesa van der Roheho za riaditeľa a po jej presťahovaní do Berlína.7

Asi jediné, čo sa tejto publikácii dá vytknúť, je, že na viacerých miestach ide do príliš veľkých podrobností a čitateľ môže miestami stratiť prepojenie s hlavnou témou knihy. Neznižuje to však nijakým spôsobom kvalitu tohto diela, keďže sa Svobodovej nakoniec vždy podarí premostiť späť a vysvetliť, prečo sú dané informácie dôležité. Toto je však iba okrajový komentár k inak výborne spracovanej knihe, či už po obsahovej alebo vizuálnej stránke. Bauhaus a Československo 1919 – 1939 zapĺňa mnohé biele miesta v dejinách nielen československej, ale aj stredoeurópskej medzivojnovej moderny. Ponúka mnoho nových informácií, čo je celkom prekvapivé vzhľadom na fakt, že Bauhaus je v súvislosti s modernou výtvarnou produkciou z Československa v odbornej literatúre často skloňovaný. Svobodovej sa to podarilo najmä vďaka formulácii otázok, ktoré si pred ňou ešte nik nepoložil, a vďaka jej podrobnému pramennému výskumu. Práve dôsledné spracovanie prameňov je jedným z najväčších prínosov tejto knihy, lebo nie je iba pevným základom Svobodovej argumentácie, ale aj dobrým východiskom pre všetky budúce výskumy zaoberajúce sa príbuznou tematikou. Publikácia Bauhaus a Československo 1919 – 1938 by mala byť povinnou literatúrou pre každého, kto sa zaujíma o lokálnu medzivojnovú modernu.

Simona Bérešová je historička umenia, venuje sa dejinám fotografie a umeleckého školstva v medzivojnovom období. Študovala v Bratislave a vo Viedni, v súčasnosti pôsobí ako doktorandka dejín umenia na Humboldtovej univerzite v Berlíne. Od roku 2015 spolupracuje so Slovenským múzeom dizajnu v Bratislave.

Markéta Svobodová: Bauhaus a Československo 1919 – 1938, studenti / koncepty / kontakty. The Bauhaus and Czechoslovakia 1919 – 1938, Students / Concepts / Contacts. Praha : Kant, 2016, 256 s.

Poznámky

¹Podrobné informácie o projekte je možno nájsť na stránke www.bauhaus100.de.

²Mojžišová, Iva: Škola moderného videnia. Bratislavská ŠUR 1928 – 1939. Bratislava : Slovenské centrum dizajnu, Artforum, 2013, s. 9.

³Svobodová, Markéta: Fotograf Jindřich (Heinrich) Koch. In: Slovácko XLVII / 2005. Společenskovědní sborník pro Moravsko-Slezské pomezí, Slovácké muzeum Uherské Hradiště 2006, s. 311 – 320; Markéta Svobodová: Českoslovenští studenti architektury na Bauhausu, Umění, r. LIV, 2006, č. 5, s. 406 – 419; Markéta Svobodová: Studentky z Československa na Bauhausu 1919 – 1933: Výmar – Desava – Berlin. In: Žena Umělkyně na přelomu 19. a 20. století. Sborník příspěvků z mezinárodní odborné konference ve Středočeském muzeu v Roztokách u Prahy ve dnech 11. a 12. října 2005, Roztoky u Prahy 2005, s. 333 – 344.

⁴Svobodová, Markéta: Bauhaus a Československo 1919 – 1938, studenti / koncepty / kontakty. The Bauhaus and Czechoslovakia 1919 – 1938, Students / Concepts / Contacts. Praha : Kant, 2016, s. 8.

⁵Svobodová, Markéta: Bauhaus a Československo 1919 – 1938, s. 174 – 182. Výskumu činnosti Františka Kalivodu sa Svobodová venuje dlhodobo a na túto tému vydala aj niekoľko samostatných štúdií: Svobodová, Markéta: František Kalivoda, László Moholy-Nagy and the Left Front in Prague and Brno. Umění, roč. LXII, 2014, č. 2, s. 141 – 153; Svobodová: „Mein lieber Ka“. Letters from László Moholy-Nagy to František Kalivoda, 1933 – 1946. Umění, roč. LXII, 2014, č. 2, s. 154 – 160; Svobodová, Markéta: Užitá typografie a knižní grafika v díle architekta Františka Kalivody. Umění, roč. LIX, 2011, č. 5, s. 426 – 436.

⁶Svobodová, Markéta: Bauhaus a Československo 1919 – 1938, s. 72. 7 Svobodová, Markéta: Bauhaus a Československo 1919 – 1938, s. 76.