Emil Bačík

Emil Bačík (1929 – 1999) je v dejinách slovenského výtvarného umenia známy najmä voľnou maliarskou a grafickou tvorbou. Veľkú časť svojej kariéry intenzívne venoval úžitkovej grafike, hlavne navrhovaniu knižných obálok, tvorbe značiek a plagátov. Slovenskému múzeu dizajnu venoval jeho syn Peter Bačík graficko-dizajnérsku pozostalosť. Vďaka tomuto štedrému daru získalo múzeum zbierku, ktorá predstavuje základ pre ďalší výskum jeho tvorby.

Maľby a grafiky Emila Bačíka sú typické hlbokým expresívnym rázom vo figurálnych motívoch z prostredia cirkusov a klaunov či v tematike dedinského života a spomienok z detstva. Maľoval a kreslil aj kvetinové zátišia a portréty, kde sa snažil zachytiť a vyjadriť (aj pomocou farieb) psychický stav portrétovaného.¹ Tvary zjednodušoval a minimalizoval, rád využíval tmavú obrysovú linku a silné farby. Z grafických techník mu bol blízky drevorez, ktorý vďaka svojej hrubej jednoduchosti dovoľoval autorovi zachytiť iba to najpodstatnejšie.

Emil Bačík pochádzal z Piešťan a už ako šestnásťročný išiel študovať do Prahy. V rokoch 1945 až 1948 to bolo na pražskej Štátnej grafickej škole a v štúdiu voľnej aj úžitkovej grafiky pokračoval na Vysokej umeleckopriemyselnej škole v Prahe u profesora Antonína Pelca.² Štúdium v roku 1950 však z rôznych dôvodov musel ukončiť. Vrátil sa späť na Slovensko do Bratislavy, kde pôsobil celý život ako maliar, grafik, úžitkový grafik, ilustrátor a pedagóg. Bol členom výtvarnej skupiny Život a členom Zväzu slovenských výtvarných umelcov, kde bol veľmi aktívny v organizovaní výtvarného života v Bratislave.³ Vyučoval na Škole umeleckého priemyslu⁴ a na Pedagogickej fakulte Univerzity Komenského.⁵ Úžitková grafika a ilustrácia, ktorým sa venoval od samého začiatku svojej kariéry, boli preňho jedným zo spoľahlivých zdrojov živobytia. Aj keď Vysokú umeleckopriemyselnú školu v Prahe nedokončil, české prostredie v ňom zanechalo viditeľné vplyvy viacerých významných českých typografov a grafikov. Vďaka tomu bola jeho práca v oblasti typografie a úžitkovej grafiky o niečo kvalitnejšia než bežný priemer. Emil Bačík robil hlavne knižnú grafiku – navrhoval prebaly, obálky a väzby kníh, layouty časopisov a výstavných katalógov, a tvoril aj plagáty a značky. Najčinnejší v úžitkovej grafike bol v päťdesiatych a šesťdesiatych rokoch. Knihy, návrhy značiek aj výstavné katalógy sa v zbierkach múzea dizajnu postupne rozširujú. Plagáty, ktoré tvoril najmä v päťdesiatych rokoch, sa bohužiaľ stratili alebo boli zničené. Niekoľko exemplárov je však zachovaných v zbierkach úžitkového umenia Slovenskej národnej galérie.⁶

Päťdesiate roky – začiatky kariéry

V rokoch 1952 – 1957 pracoval Emil Bačík ako výtvarný redaktor v redakcii módneho časopisu Móda – textil⁷ a popritom sa venoval navrhovaniu a grafickej úprave knižných obálok pre viaceré vydavateľstvá. Pri knižnej grafike často kombinoval viaceré výtvarné techniky, najmä fotomontáž, lepenie písma, koláž, kresbu aj maľbu. Úzko spolupracoval so Slovenským vydavateľstvom krásnej literatúry (SVKL), ktoré bolo neskôr premenované na vydavateľstvo Tatran. V roku 1953 pre nich navrhol logo a layout edície Hviezdoslavova knižnica.⁸ Na prebaloch kníh tejto edície navrhol v spodnej časti hrubý farebný pás (pri každom titule sa farba obmieňala) a rad piatich tenkých nerovných čiar, na ktoré posadil logo edície. Do hornej časti obálky navrhol sádzať farebný názov publikácie vycentrovaný na stred a nad ním zas mierne doľava meno autora. Stred plochy ponechal voľný pre ilustráciu. Obálky jednotlivých titulov Emil Bačík striedavo navrhoval s rôznymi výtvarníkmi. Medzi najlepšie príklady Bačíkovej práce na tejto edícii patrí napríklad román Demokrati od Janka Jesenského, Krakatit od Karla Čapka, Slovenské ľudové balady alebo Bašovci na muránskom zámku od Sama Tomášika, všetky vydané v roku 1958. V druhej polovici päťdesiatych rokov Bačík spolupracoval aj so Slovenským fondom výtvarných umení, Zväzom slovenských výtvarných umelcov a Slovenskou národnou galériou a robil pre nich grafické úpravy výstavných katalógov a plagátov. Pri ich navrhovaní postupoval veľmi minimalisticky – často použil iba jednoduchú jedno, prípadne dvojfarebnú plochu a nechal vyniknúť samotné písmo a dobre čitateľné informácie. S textom narábal decentne na vysokej typografickej úrovni. Pracoval s farbami, rôznymi kompozíciami, jemnými zväčšeniami či zmenšeniami alebo jednoduchými symbolmi. V niektorých prípadoch doplnil text reprodukciou umeleckého diela z výstavy. Navrhoval plagáty k výstavám Maximiliána Schurmanna, Ľudovíta Križana, Júliusa Jakobyho, k výstave Súčasné slovenské umenie 20. storočia či Tradície českej modernej maľby. V roku 1959 sa Emil Bačík na chvíľu vrátil k časopiseckému dizajnu a navrhol obálky prvých čísel novovzniknutej, resp. obnovenej architektonickej revue Projekt. ⁹

Najtvorivejšie obdobie

Najtvorivejším obdobím Emila Bačíka v grafickom dizajne však boli práve šesťdesiate roky. Upevnil si svoju pozíciu knižného grafika a na spoluprácu ho prizvali ďalšie vydavateľstvá. Navrhoval výtvarné riešenia prebalov a väzieb kníh, a mnohé knižky aj ilustroval. Začiatkom šesťdesiatych rokov Bačík navrhol obálky a väzby viacerých odborných publikácií, ako napríklad knižného vydania umeleckohistorického výskumu umenia 19. storočia na Slovensku s názvom K počiatkom realizmu v slovenskom maliarstve od Anny Petrovej-Pleskotovej z roku 1961 (Vydavateľstvo Slovenskej akadémie vied). V roku 1963 vytvoril jednoduchú geometrickú obálku s čierno-modrým kruhom predeleným v polovici pre publikáciu Dejiny svetovej literatúry (vydavateľstvo Osveta) a v roku 1964 obálku z veselých farebných výstrižkov rozložených na čiernej ploche knihy Estetická výchova mládeže (Slovenské pedagogické nakladateľstvo). Pre vydavateľstvo Smena robil Bačík aj knižné ilustrácie, a to hlavne pre poéziu. Medzi najúspešnejšie ilustrátorské počiny Emila Bačíka patrí napríklad zbierka básní Vojtecha Mihálika z roku 1964 Tri rapsódie o láske smrti (za ktorú dostal v roku 1964 výročnú cenu vydavateľstva Smena¹⁰), Osem dervišových piesní z toho istého roku od Háfiza alebo slovenské vydanie zbierok básní Obrana vlkov od Hansa Magnusa Enzensbergera z roku 1966. V tom roku získal aj cenu v súťaži Najkrajšie knihy Slovenska za grafickú úpravu a ilustrácie do básnickej zbierky O láske neláskavej od Emila Boleslava Lukáča.¹¹

Pri ilustrovaní týchto básnických zbierok úplne upustil od akejkoľvek preňho typickej geometrie a pracoval iba čistým voľným maliarskym štýlom. Aj vzhľadom na námet týchto kníh jeho ilustrácie pôsobia veľmi abstraktne a tajomne. V šesťdesiatych rokoch pokračoval naďalej v spolupráci s vydavateľstvom Tatran, pre ktoré začal robiť aj niektoré obálky z edícií Slovenská tvorba a Svetová tvorba. Edícia Hviezdoslavova knižnica vychádzala naďalej a v jej layoute nastali menšie kompozičné zmeny. Všetky textové prvky boli presunuté do spodnej polovice obálky a celá horná plocha, ktorá tak získala tvar štvorca, zostala vyhradená pre väčšiu plnofarebnú ilustráciu. Medzi výtvarne najzaujímavejšie príklady Bačíkovej práce zo šesťdesiatych rokov patria napríklad obálky k publikáciám Uhorský nabob od Móra Jókaiho (1966), Hriech pána Moureta od Émila Zolu (1967) alebo Prútené kreslá od Dominika Tatarku (1967). Na prelome šesťdesiatych a sedemdesiatych rokov Emil Bačík spracovával pre vydavateľstvo Obzor obálky edície vysoko odbornej literatúry s názvom Malá moderná encyklopédia. V nich jednoduchú typografiu dopĺňal tajomnými, psychedelickými, takmer až surrealistickými ilustráciami na tmavej ploche, ako napríklad publikácie Sny a mýty od Ericha Fromma (1970) alebo Stvorenie sa ešte neskončilo od Boschkeho (1971). Začiatkom sedemdesiatych rokov pribudli do Bačíkovho portfólia aj návrhy knižných obálok vydavateľstiev Pravda a Epocha. Pre Epochu vytvoril v roku 1970 obálky pre knihy zamerané na prevažne špecifické odborné témy. Najvýraznejším príkladom je odborná publikácia (1970) Georga Wilhelma Friedricha Hegela Estetika, kde Emil Bačík vytvoril kontrastnú čierno-bielu kompozíciu zo základných geometrických tvarov. Pre vydavateľstvo Pravda spracovával prevažne obálky beletrie a edíciu s názvom Filozofické odkazy. Za grafickú úpravu tejto edície získal v roku 1973 ocenenie v celoštátnej súťaži o najkrajšiu knihu Slovenska.¹² Spolupracoval aj s Vydavateľstvom politickej literatúry, k obálkam kníh pristupoval opäť veľmi minimalisticky – využíval jednoliatu farebnú plochu, kde nakomponoval jednoduchý text, prípadne malú ilustráciu. Ak by sme mali nájsť jednotnú charakteristiku Bačíkovej graficko-dizajnérskej tvorby, v jednej línii je typická používaním čistých geometrických tvarov, ktoré Bačík niekedy narúšal farebnými štruktúrami a harmonizoval jednoduchou typografiou. Ak mal v zadaní použiť ilustráciu (prípadne fotografiu), tak ich nechal vo výsledku vyniknúť. V druhej línii graficko-dizajnérskej tvorby poukázal viac na svoju voľnú maliarsku a kresliarsku orientáciu, typografiu však nechával stále veľmi decentnú a dobre čitateľnú. S písmom narábal relatívne konzervatívne, nemal potrebu s ním výrazne experimentovať.

Posledné zákazky

Aj v sedemdesiatych rokoch pokračoval Emil Bačík v navrhovaní obálok knižnej edície Hviezdoslavova knižnica, prišlo tam však k väčším zmenám. Logo edície zmenilo svoj základný tvar na obdĺžnik a po novom bolo sádzané na horný pravý roh obálky. Prebaly sa robili bez ilustrácie, zostali iba veľké farebné plochy, ktoré Bačík využil na zväčšenie písma. Obálky niektorých kníh navrhoval čisto biele s reprodukciou umeleckého diela (napríklad Evina dcéra od Honoré de Balzaca) alebo používal pozlátený pás, kam sádzal meno autora aj s jeho faksimíliou (napr. Mark Twain alebo Victor Hugo). V polovici sedemdesiatych rokov navrhoval jemné minimalistické biele obálky básnických zbierok pre vydavateľstvo Slovenský spisovateľ s drobnou ozdobnou ilustráciou (napr. zbierka básní Aj most som ja od Viliama Turčányho vydaná v roku 1977). Emil Bačík v sedemdesiatych rokoch pracoval aj na grafických úpravách časopisu Revue svetovej literatúry a časopisu Slovenské pohľady z roku 1972. Pre Revue svetovej literatúry upravoval čísla z rokov 1973, 1975 a neskôr aj 1981. Čísla zo sedemdesiatych rokov spracovával svojím typickým geometrickým štýlom so štruktúrou – na čistú čiernu plochu nasadil veľký kruh vytvorený z rôznorodo usporiadanými drobnými farebnými čiarami, líniami, kruhmi, škvrnami či elipsami. Dopĺňal ich veľmi jednoduchou bielou typografiou. Pri číslach Revue svetovej literatúry z roku 1981 však postupoval celkom inak – typografiu ponechal identickú, no namiesto čiernej farby a geometrie použil plnú maliarsku plochu poskladanú z koláže rôznych tvarov, predmetov, figúr a maliarskych škvŕn. Vytvoril tak napoly abstraktnú, hmlisto pôsobiacu kompozíciu. Rovnakým spôsobom spracovával aj obálky knižnej série z edície SPKK pre vydavateľstvo Slovenský spisovateľ z roku 1982, ako napríklad knihy 3x mimo zákona (Ed McBain), Tisícročná včela (Peter Jaroš) alebo Parník (James Barlow). Bola to Bačíkova posledná väčšia knižná séria. Po polovici osemdesiatych rokov robil grafický dizajn už len zriedkavo.

Logá a značky

Pri graficko-dizajnérskej práci Emila Bačíka nemožno opomenúť jeho návrhy log a značiek. Väčšina z nich ešte nemá presné datovanie a je vo fáze výskumu, no všetky vznikli zrejme v rozmedzí rokov 1950 a 1975. V päťdesiatych rokoch, krátko po ukončení štúdia, Bačík svoje značky viac ornamentizoval. Jeho prvé známe logo pre už viackrát vyššie spomenutú knižnú edíciu Hviezdoslavova knižnica je datované do roku 1953. Presnejšie išlo o redizajn pôvodnej značky z roku 1950. Podľa nového návrhu od Bačíka boli v oválnom tvare loga vertikálne na sebe poskladané písmenká H a k, s ozdobne predĺženými pätkami a doplnené symbolom listu. Pravdepodobne súčasne s ním Emil Bačík navrhol aj logo edície Česká tvorba (tiež pre SVKL), ktoré mu je svojím tvarom, ozdobnosťou aj písmom veľmi podobné. V oboch prípadoch je zjavné ovplyvnenie tvorbou českého typografa Oldřicha Menharta.¹³ Neskôr bolo logo Hviezdoslavova knižnica zmenené do tvaru obdĺžnika a tvary písem a listu boli zjednodušené. V roku 1954 Emil Bačík navrhol logo vydavateľstva Osveta a v roku 1958 značku pre medzinárodnú konferenciu First international conference for insect pathology, ktorá sa konala v Prahe. Najviac zaujímavé, a to aj pre dejiny produktového dizajnu a módy na Slovensku, sú Bačíkove logá Elektrosvit Nové Zámky a Makyta Púchov. V oboch prípadoch viditeľne upustil od ozdobnosti. Pri značke Elektrosvit Nové Zámky sa sústredil na čistú typografiu, v minimalizovanej forme vloženú do tvaru kruhu. V logu Makyta Púchov úplne absentujú akékoľvek jemné tvary a celá značka je silno geometrická. Medzi ďalšie logá a značky od Emila Bačíka patria napríklad Rok slovenskej hudby, Slovenská štátna sporiteľňa, Slovenské ústredie knižnej kultúry či Agroprogres Zlaté Klasy. Pri výskume sa objavujú stále nové súvislosti, takže portfólio Bačíkových značiek bude zrejme stále narastať.

Gabriela Ondrišáková je historička umenia, pracuje v Slovenskom múzeu dizajnu SCD ako kurátorka zbierky grafického dizajnu.

Poznámky

¹Emil Bačík – Cirkus svet, koncepcia: Jarmila Gallová. Balneologické múzeum v Piešťanoch, MsKS Piešťany, Piešťany, 2004. Brožúra k výstave, [nestránkované].

²Longauer, Ľubomír a kol.: Emil Bačík. In: Typografia a dizajn písma na Slovensku. Začalo to Cyrilom a Metodom. Bratislava : Slovart a Vysoká škola výtvarných umení, 2013, s. 120.

³Emil Bačík – Cirkus svet, cit. v pozn. 1.

⁴V rokoch 1957 – 1959. Longauer, Ľubomír a kol.: Emil Bačík. In: Typografia a dizajn písma na Slovensku. Začalo to Cyrilom a Metodom, cit. v pozn. 2, s. 120.

⁵Emil Bačík – Cirkus svet [nestránkované], cit. v pozn. 1.

⁶UP-P 401, UP-P 403, UP-P 412, UP-P 418, UP-P 427, UP-P 431, UP-P 436, UP-P 642, UP-P 652, UP-P 655, UP-P 673 a UP-P 845. Zdroj: webumenia.sk

⁷Emil Bačík – Cirkus svet, cit. v pozn. 1.

⁸Longauer, Ľubomír a kol.: Emil Bačík, in: Typografia a dizajn písma na Slovensku. Začalo to Cyrilom a Metodom, cit. v pozn. 2, s. 120.

⁹Konkrétne obálku dvojčísla 1-2 a čísla 3 z roku 1959. Droppová, Zoja: Architektonická revue Projekt – polstoročie vizuálu. In: Designum 3/2009, s. 44

¹⁰Emil Bačík – Cirkus svet, cit. v pozn. 1.

¹¹Tamtiež.

¹²Tamtiež.

¹³Longauer, Ľubomír a kol.: Emil Bačík. In: Typografia a dizajn písma na Slovensku. Začalo to Cyrilom a Metodom, cit. v pozn. 2, s. 120.