Záležalo jej na tom, aby vychádzala z faktov. O Ive Mojžišovej s Adrienou Pekárovou

Škola umeleckých remesiel v Bratislave (1928 – 1939) patrila dlhé desaťročia k tým témam našej histórie, o ktorých sa mnoho nepísalo. Na jej recepcii sa podpísali dve totality, postupne sa strácali artefakty a dokumenty, časom bledli spomienky, zomierali pamätníci. Ani po roku 1989 sa výskumu ŠUR-ky neujala žiadna inštitúcia a zostávala skôr v záujme jednotlivých bádateľov. Medzi nimi vynikala Iva Mojžišová (1939 – 2014), pre ktorú sa bratislavská škola stala celoživotnou témou. Od konca šesťdesiatych rokov systematicky zhromažďovala dokumenty, oslovovala bývalých pedagógov a žiakov a hneď, ako to bolo možné, začala publikovať články doma i v zahraničí. Publikácia, ktorá by na základe dôsledného výskumu predstavila odbornej aj širokej verejnosti túto jedinečnú školu v celej jej komplexnosti, čakala na svoje vydanie až do roku 2013.

V roku 2010 v časopise Slovenského centra dizajnu Designum začala od Ivy Mojžišovej vychádzať séria článkov o ŠUR-ke, ktorá sa stala základom pre knihu Škola moderného videnia. Bratislavská ŠUR 1928 – 1939. Od prvého článku v Designum-e až po vydanie ju ako zodpovedná redaktorka sprevádzala Adriena Pekárová, v tom čase zástupkyňa riaditeľky Slovenského centra dizajnu pre výskumnú, výstavnú a publikačnú činnosť.

KP: Ako vznikla myšlienka vydávať v časopise Designum články o Škole umeleckých remesiel? Začala sa tvoja spolupráca s Ivou Mojžišovou práve vtedy alebo ste sa spoznali už skôr? Ako prišlo k tomu, že z článkov v Designum-e vznikla kniha?

AP: S menom Ivy Mojžišovej som sa zoznámila samozrejme oveľa skôr, ešte v deväťdesiatych rokoch, keď som ako šéfredaktorka viedla časopis Designum. Vedela som o jej dlhodobej práci na dejinách Školy umeleckých remesiel a videla som aj jej výstavu dokumentov vo foyeri starej ŠUP-ky na Palisádach. A to ma priviedlo k myšlienke, že by o ŠUR-ke mohla napísať článok do nášho časopisu. Zavolala som jej a poprosila som ju, či by teda  pre nás nepripravila príspevok na túto tému, keďže som vedela, že sa ňou už dlhší čas zaoberá. Ten rozhovor bol veľmi krátky. Povedala, že ešte zďaleka nie je hotová. Poďakovala som sa a spýtala, či jej môžem znova zavolať. Súhlasila, ale keď som sa jej znova ozvala, odpoveď bola rovnaká, že ešte nie je na to čas… Na tretí raz mi povedala, že to síce ešte stále nie je dokončené, ale navrhla, že by sme pre Designum mohli urobiť aspoň nejaký rozhovor. S tým som súhlasila, pripravila som otázky a v treťom čísle v roku 2000 skutočne vyšiel rozhovor, ktorý si aj ona uvádzala vo svojej bibliografii. Volal sa Od misky z rúk k „thonetke“. Bol to vlastne akýsi úvod k téme ŠUR-ky – o tom, z akých zdrojov čerpala moderná koncepcia vzdelávania, ktorú Gropius začal realizovať na Bauhause a ako súvisí Bauhaus so ŠUR-kou. Venovala sa spoločným historickým koreňom umenia, remesla a dizajnu a obhajovala svoj názor, že nemáme robiť rozdiely medzí vysokým a nízkym umením, kde tvorba predmetu je rovnako náročná a vychádza z rovnakých základov kreativity a umenia. Bolo to v poslednom čísle Designum-u, ktoré som pripravovala ako jeho šéfredaktorka. Potom som musela odísť z SCD a začala som externe pracovať pre časopis Remeslo, umenie, dizajn, čo bola príležitosť na ďalšiu spoluprácu s Ivou. Pripravovala som časť o súčasnom umení a dizajne, ktoré čerpali zo zdrojov ľudového umenia. Prvé čísla časopisu sa venovali výlučne ľudovému umeniu. Josef Vydra, riaditeľ ŠUR-ky, bol veľký znalec slovenského ľudového umenia a prišli sme na to, že by sme mohli urobiť cyklus venovaných práve Vydrovi, jeho publikáciám o slovenskom ľudovom umení a názorom na vzdelávanie. Vznikol z toho seriál šiestich častí Úvahy o umení a remesle. V druhom čísle časopisu RUD v roku 2002 vyšiel prvý článok, ktorý napísala s Ladislavom Foltynom. Bol to krátky profil Waltera Gropiusa doplnený výberom z jeho textov. Nasledujúce diely sa venovali Josefovi Vydrovi a jeho publikáciám o slovenskom ľudovom umení. Iva vybrala časti textov, ktoré nestratili na aktuálnosti, dokonca aj z knihy o ľudovej keramike na Slovensku a na Morave, ktorú Vydra napísal s etnografom Ludvíkom Kunzom, a ktorá v slovenčine nikdy nevyšla. Išlo síce o malý, ale veľmi dobrý cyklus, lebo tam si aj Iva ozrejmila niektoré aspekty jeho názorov a činností. A hlavne – podarilo sa nám upozorniť na osobnosť Josefa Vydru, jeho významné dielo a miesto v slovenskej kultúre, dodnes stále nedocenené.

Potom, keď som sa v roku 2004 vrátila do Slovenského centra dizajnu, tak veci dospeli už tak ďaleko, že sme sa dohodli na publikovaní príspevkov o ŠUR-ke v časopise Designum. Myšlienka, že z nich bude kniha, sa rodila postupne. Články vytvorili základnú štruktúru, ako hodnotiť a poznať ŠUR-ku, a to sa ukázalo ako veľmi dobrá kostra pre budúcu publikáciu. Keď sa už blížil koniec seriálu, ukázalo sa, že stačí len niektoré veci doplniť, aby vznikla knižka.

KP: Ako zodpovedná redaktorka a priateľka si Ivu Mojžišovú sprevádzala až po vydanie publikácie Škola moderného videnia. Bratislavská ŠUR 1928 – 1939. Mala si pritom možnosť bezprostredne spoznať jej spôsob práce. Čo bolo preň typické? Na čom jej pri písaní knihy obzvlášť záležalo?

PK: Pri akejkoľvek práci, ktorú robila, jej vždy záležalo na tom, aby vychádzala z faktov, dokumentov. A bola veľmi dôsledná. Keď vedela, že sa ešte niečo dá dohľadať, urobila to. Tak pracovala celý život. Mala množstvo poznámok, drobným písmom zapísané detaily, na ktoré niekde natrafila, alebo ktoré sa dozvedela od ľudí, ktorí poznali či už priamo učiteľov alebo študentov na ŠUR-ke. Každú drobnosť si zaznamenala a dokázala zapojiť do svojho poznávania alebo výsledného názoru. Veľmi jej záležalo na tom, aby texty neboli banálne, nebolo v nich zbytočných slov. Nedala sa unášať nejakými svojimi predstavami alebo domnienkami či dokonca niečím, čo by mohlo vyzerať ako pekný príbeh. Veci nedotvárala, ale vždy sa držala striktne toho rámca, ktorý jej dovolili dokumenty. Ja som mala možnosť poznať aj jej druhého manžela, pána Foltyna, a viem, že bol pre ňu veľká morálna autorita. Záležalo jej na jeho názore. Vo svojej práci si nikdy nedovolila nejako uhnúť alebo byť nedôsledná, aj keď by na to nikto nikdy neprišiel. Vždy k týmto veciam pristupovala veľmi čestne, veľmi dôsledne. Nič si nezľahčovala. V tom bola úžasná. 

Iva tiež vždy chcela, aby sa kniha čítala. Často, keď sme sa spolu rozprávali, tak sa neubránila pochybnostiam, že veď načo to celé robíme, veď to aj tak nikto nečíta. Vždy som sa ju snažila presvedčiť, že určite áno, že aj keby to bolo len pre pár ľudí, musí písať, musí pokračovať. Samozrejme, chcela tomu veriť. Tá kniha by sa skutočne mala čítať. V jej závere Iva oslovuje mladých ľudí, kolegov, historikov, bádateľov, aby pokračovali v jej práci. Ja by som ju dala ako povinné čítanie, pretože je to kniha nielen o istej kultúrnej oblasti, o remesle, umení, o metódach vyučovania, ale aj o živote Bratislavy a jej intelektuálnom zázemí, o histórii Slovenska a Československa. Je to nesmierne zaujímavé, a som presvedčená, že stále vieme málo o vlastnej histórii a zdrojoch, z ktorých vyrástla táto spoločnosť. Bola by som rada, keby akákoľvek publikovaná zmienka o tejto knihe viedla k tomu, že sa bude čítať. 

KP: V roku 2015, krátko po smrti Ivy Mojžišovej, získalo Slovenské centrum dizajnu do 10-ročnej úschovy jej osobný archív venovaný Škole umeleckých remesiel. Obsahuje množstvo originálnych dokumentov a publikácií priamo zo ŠUR, korešpondenciu s profesormi a žiakmi, kópie a fotografie, sekundárnu literatúru a aj poznámky a rukopisy samotnej Mojžišovej. Dnes práve tento archív predstavuje základný zdroj pre ďalší výskum ŠUR. Ako sa dostal do Slovenského centra dizajnu? 

AP: S Ivou sme spolupracovali skoro 15 rokov a za ten čas získala dôveru k inštitúcii, to bolo dôležité a rozhodujúce. Už v posledných dvoch rokoch života uvažovala o tom, čo s tým archívom, lebo bol naozaj rozsiahly. Hovorili sme o tom a vedela, že SCD by uvítalo, keby  ho mohlo prevziať a spravovať. Naša spolupráca vyvrcholila vydaním knižky. Ja aj moje kolegyne sme urobili všetko preto, aby videla výsledok svojej dlhoročnej práce v podobe publikácie. Držala v rukách jej obťahy, videla ako kniha bude vyzerať, opísala som jej, ako bude vyzerať obálka. Páčilo sa jej to, bola s tým spokojná, ale vydania sa, bohužiaľ, už nedožila. 

Samozrejme, rozhodnutie o archíve nechala na svoje deti. No a tie sa rozhodli, že archív múzeu dizajnu zveria, nie natrvalo, ale na desať rokov. Uvidíme, ako posúdia jeho ďalšie odborné využitie a pokračovanie výskumu o ŠUR-ke. Hádam to bude priaznivé a archív v SCD aj naďalej zostane. Inak Ivina vytrvalosť v zbieraní všetkých materiálov bola obdivuhodná. Videla som, ako mala všetky rukou písané záznamy a dokumenty, poznámky, myšlienky prehľadne uložené. Zbierala ich desaťročia a presne vedela, kde sa ktorý nachádza. Jej pamäť bola skvelá, mala celú tú knižnicu, všetky tie zložky v hlave. Často mi popisovala aj okolnosti stretnutia s tým alebo oným. Dnes by to všetko bolo v počítači. Papiere síce zaberajú priestor, ale zase sú oveľa osobnejšie. Tam vás osloví aj osobnosť Ivy. Keď vidíš jej písmo, spôsob, ako si veci zaznamenávala, čo ukladala, ako uvažovala… Je to oveľa intímnejšie a zaujímavejšie a empatický človek, myslím si, má z toho väčší pôžitok, viac ho chytí spoznávať isté veci cez autentické záznamy.

KP: Čo teba osobne zaujalo najviac na ŠUR-ke? Máš nejakú srdcovú tému? 

AP: Nemám srdcovú tému. Celý ten príbeh je úžasný. Vždy ma veľmi zaujímali začiatky republiky. ŠUR-ka vznikla len desať rokov po tom, ako vzniklo Československo a Bratislava sa stala hlavným mestom Slovenska, slovenským mestom. Ako sa začalo meniť prevažne nemecké a trochu maďarské mesto, kde bolo asi len 20 percent slovenského obyvateľstva na slovenské – toto obdobie je pre mňa mimoriadne z mnohých pohľadov. 

Je mi však ľúto, že sme sa nedočkali toho, čo si Iva sľubovala od publikovania textov aj knižky – a ja tiež – že budeme mať väčšiu spätnú väzbu. Že sa objavia nejaké zabudnuté dokumenty, spomienky, čokoľvek z rodinných archívov. Ale to sa nestalo. Všetko už je asi príliš dávno. Vojna a prevraty, celé tie naše „pretržité“ dejiny spôsobili zničenie množstva archívov. Archív ŠUR sa asi dostal na Technickú univerzitu, a tam čo s ním bolo, neviem. Kam sa to všetko stratilo? Veď po ŠUR-ke muselo zostať mnoho materiálov a len veľmi málo z nich sa zachovalo. Napríklad otec jednej mojej kamarátky študoval na ŠUR-ke. Nestal sa z neho výtvarník, ale celý život maľoval, fotil a rezal z dreva. Takých bolo veľa. Kde to všetko je? Ako sa rozptýlili tie znalosti, tá kultivácia povolaní, rodinného prostredia a spoločnosti? Iva zhodnotila význam ŠUR pre modernizáciu hmotnej kultúry a životného štýlu či uplatnenie avantgárd, mňa veľmi zaujíma aj iná rovina – príbehy „obyčajných“ životov, ktoré táto škola ovplyvnila. 

Je tu aj osobnosť Josefa Vydru, ktorý by si zaslúžil oveľa viac pozornosti – myslím tým spektrum jeho bohatej publikačnej činnosti, to je stále dostupné a dá sa čítať. Bol schopný sa vyjadrovať k rôznym aspektom materiálneho života, všetko dokázal hodnotiť, mať na veci názor, samozrejme aj kritický…  Konzekventná osobnosť, ktorá presvedčí každého v zmysle toho, čo robí. Josef Vydra je pre mňa bol taká osobnosť. 

Výskum Školy umeleckých remesiel v Slovenskom centre dizajnu, časť. 1

Odkazy na články Ivy Mojžišovej v časopise Designum

• Od misky z rúk k „thonetke. Rozhovor s Ivou Mojžišovou, Designum VII, 2000, č. 3, s.
• Iva Mojžišová, Škola ako stredobod myslenia a tvorby I., Designum XVI, 2010, č. 1, s. 46 – 59. 
• Iva Mojžišová, Škola ako stredobod myslenia a tvorby II., Designum XVI, 2010, č. 2, s. 56 – 67.
• Iva Mojžišová, Škola ako stredobod myslenia a tvorby III., Designum XVI, 2010, č. 3, s. 56 – 67.
• Iva Mojžišová, Škola ako stredobod myslenia a tvorby IV., Designum XVI, 2010, č. 4, s. 56 – 67.
• Iva Mojžišová, Škola ako stredobod myslenia a tvorby V., Designum XVI, 2010, č. 5, s. 58 – 69.
• Iva Mojžišová, Škola ako stredobod myslenia a tvorby VI., Designum XVI, 2010, č. 6, s. 60 – 69.
• Iva Mojžišová, Škola ako stredobod myslenia a tvorby VII., Designum XVII, 2011, č. 3, s. 60 – 69.
• Iva Mojžišová, Škola ako stredobod myslenia a tvorby VIII., Designum XVII, 2011, č. 5, s. 52 – 62.
• Iva Mojžišová, Škola ako stredobod myslenia a tvorby IX., Designum XVIII, 2012, č. 1, s. 50 – 59.

Vybrané články Ivy Mojžišovej pre časopis Remeslo, Umenie, Dizajn
http://www.uluv.sk/sk/web/casopis-rud/archiv/

• Walter Gropius. Ladislav Foltyn , Iva Mojžišová. Úvahy o umení a remesle. Pripravili Iva Mojžišová a Ladislav Foltyn. Remeslo, umenie, dizajn 3, 2002,  č.2, s. 34 – 35.  
• Josef Vydra, Úvahy o umení a remesle, Remeslo,  umenie, dizajn 3, 2002, č. 4,  s. 30 – 31.
• Josef Vydra – Ľudová modrotlač na Slovensku, vybrala Iva Mojžišová,  Remeslo, umenie, dizajn 3, 2003, č. 1, s. 32 – 33.
• Josef Vydra – Maľba na skle, vybrala Iva Mojžišová, Remeslo, umenie, dizajn 3, 2003, č. 2, s. 26 – 27.
• Josef Vydra – Maľba na ľudovej keramike, vybrala Iva Mojžišová, Remeslo,  umenie, dizajn 3, 2003, č. 3, s. 26 – 27. 
• Josef Vydra pedagóg, Umenie, remeslo, dizajn 3, 2003, č. 4, s. 26 – 27. 
• Josef Vydra, Mechanizovaný manufakturní a kreslířský  projev, vybrala Iva Mojžišová, Umenie, remeslo, dizajn 3, 2003, č. 4, s. 26 – 27.