Ivica Vidrová

Patrí k silnej generácii slovenských keramikov, ktorí od 60. rokov minulého storočia absolvovali v Ateliéri porcelánu a keramiky Vysokej školy umeleckopriemyselnej v Prahe u Otta Eckerta. Zaraďujú sa k nim Imrich Vanek (študoval tu v rokoch 1956–1962), Jozef Sušienka (1958–1964), Juraj Marth (1959–1964), Ilja Holešovský (1960–1966), Richard Langer (1963–1969), Gabriela Luptáková (1965–1971), neskôr Rudolf Malacký (1971–1977), Vladimír Oravec (1973–1979), Jaroslav Košš (1978–1984), alebo Elena Kárová (1980–1985). Tieto silné individuality priniesli do slovenského úžitkového umenia výrazné autorské programy v rôznych oblastiach, či už v tvorbe pre architektúru, voľnej tvorbe, ale aj dizajne. Ich počet dopĺňali aj ďalšie osobnosti, ktoré síce v tomto ateliéri neabsolvovali, ale keramike sa programovo venovali (Marián Polonský, Eva Trachtová a ďalší).

Po ukončení štúdií sa Ivica Vidrová vrátila do Bratislavy, kde po určitom čase, keď učila na Ľudovej škole umenia, získala v roku 1971 vďaka ponuke Jozefa Brimicha možnosť pedagogicky pôsobiť na bratislavskej Strednej škole umeleckého priemyslu. Učila spolu s Teodorom Lugsom a Ambrózom Pajdlhauserom, neskôr na oddelenie nastúpili Gabriela Luptáková a Michal Zdravecký. Táto činnosť jej zaberala podstatne viac času ako pôvodne predpokladala, ale napriek tomu sa venovala aj „tvorbe z ateliéru“. V roku 1995 vyhrala konkurz na miesto vedúcej ateliéru keramiky na Katedre úžitkového umenia VŠVU:

O škole

„Moje štrnásťročné pôsobenie v Ateliéri keramiky na VŠVU nadviazalo na prácu Jaroslava Košša. Ten ho začal v roku 1991 budovať technicky a v daných podmienkach pedagogicky a koncepčne napĺňať. Spolu s Rudom Malackým zariaďovali tri pridelené miestnosti, študenti riešili úlohy primerané daným podmienkam a myslím si, že táto prvá generácia sviežo naštartovala i takú disciplínu, ako je koncepčné „hlinené“ myslenie.

Môj program bol jednoducho definovaný slovami „od hrnčeka po sochu“ a indikoval nielen celú kompletnú škálu vyučovania keramickej tvorby, ale symbolicky charakterizoval aj ciele ateliéru keramiky. Bol vytvorený pre obdobie, v ktorom som nastupovala na VŠVU. V susedných Čechách v Prahe fungoval Ateliér keramiky a porcelánu na VŠUP s dlhou tradíciou, a čo bolo podstatné, nielen s možnosťou pracovať s porcelánom, ale aj realizovať semestrálne práce v najlepších českých manufaktúrach. To sme my nepoznali. Našťastie, univerzitná spolupráca nás priviedla do Dubí, k môjmu spolužiakovi Pavlovi Jarkovskému. Vedie Ateliér keramiky a porcelánu na Univerzite J. E. Purkyně v Ústí nad Labem a treba povedať, že naše spoločné aktivity (až po súčasnosť) boli na intenzívnej, vysoko profesionálnej úrovni a dnes sa rozvíjajú za vedenia súčasného vedúceho ateliéru Daniela Piršča. Postupne naši stážisti dostali prístup k práci s porcelánom aj v pražskom ateliéri. Preto považujem za úspech súčasnej mladej slovenskej keramiky skutočnosť, že autori ako Simona Janišová alebo Linda Viková sa dokážu presadiť aj v práci s týmto ušľachtilým materiálom, aj napriek komplikáciám so zabezpečovaním jeho výroby.²

V intenciách našej koncepcie sme na škole hľadali pre študentov všetky prístupné možnosti overenia technológií. V Žiaromate Kalinovo, vo fabrike na vysoký výpal šamotu sme v roku 1997 usporiadali sympózium s následnou výstavou.³  Zúčastnili sa na ňom aj študenti a pedagógovia z Čiech, Poľska a Turecka. Kontakt s Tureckom, Akadémiou Dokuz Eylul Universitesi v Izmire, ktorý sme tu nadviazali, neskôr vyústil do obojstrannej výmeny poslucháčov a učiteľov. Vzácnou hosťujúcou profesorkou bola Sevim Cizer, vďaka ktorej sme mohli spoznať tradičnú mediteránnu kultúru výpalu keramík. Naši poslucháči mali možnosť stáží aj mnohých ďalších európskych krajinách.

Na ceste k hľadaniu možností sme natrafili na ochotu prijať našich študentov na stáž aj do podniku Ceram – elektroporcelánky v Čábe, kde vznikli diela, ktoré sa dokonca stali zaujímavými objektmi bakalárskej práce a úspešne sme ich prezentovali na výstavách.⁴

Hosťovanie amerických profesorov (najmä pôsobenie Nicka J. de Vriesa a Georgette Zirbesovej), ale aj zahraničných študentov, alebo moje stáže v Houstone, Michigane a New Yersey priniesli na školu nové poznatky o spôsoboch výučby keramiky na tomto kontinente. Zameranie alebo doznievanie tvarov indiánskej kultúry sa v americkej keramike neraz prejavuje v prírodnom pálení, obľúbenom „raku“, s dôrazom na technologickú perfektnosť a v experimentovaní s materiálmi. V Spojených štátoch amerických je keramika nesmierne populárna. Je remeselne dokonalá, technológia výroby je na vysokej úrovni. Podľa mojej mienky stojí však invenčne na nižšej priečke  ako európska, kam radím aj mladých slovenských keramikov. Napriek obťažnejším podmienkam doma sa vedia inšpirovať a sú životaschopní v inom prostredí. Jedna z dvoch súčasných doktorandských poslucháčok Veronika Selingerová (druhou je Markéta Nováková), po pobyte v Houstone a následne v Izmire vo svojej magisterskej práci zaujímavo spracovala tému „východ – západ.“⁵

Kvalita výučby v ateliéri sa vyvíjala a posúvala ruka v ruke so zveľaďovaním technického zázemia ateliéru a s príchodom nových odborných učiteľov (Gabriela Godová, Rasťo Klúčár, Ivan Chocholoušek). Veľkým zadosťučinením pre našu pedagogickú prácu bol obrat od malého záujmu niektorých kolegov o ateliér keramiky v prvých rokoch až po veľkorysé financovanie nových pecí zo strany vedenia školy. To sme už mali absolventov, ktorí sa úspešne umiestňovali na mladej výtvarnej scéne, prezentovali sa na medzinárodných sympóziách, výstavách a súťažiach.⁶ Medzi prvých, ktorí sa od začiatku aktívnejšie presadzovali, patria Andrea Čepiššáková, Pavla Hoššová, originálna Edita Balážová. Ján Ševčík, Lucia Hučková alebo Eva Srníková sú pedagógmi na školách umeleckého priemyslu, Ľubo Michalko bol asistentom na STU v Bratislave, Veronika Selingerová vedie ateliér keramiky na Pedagogickej fakulte UP v Olomouci, Markéta Nováková je asistentkou na VŠVU. Mnohí učia deti na výtvarných školách. Dvaja dnes už úspešní umelci skončili u nás bakalársky stupeň: Martin Bu, ktorý pokračoval v štúdiách v ateliéri produkt dizajnu u Františka Buriana a Jarmila Mitríková (katedra maľby a iných médií, Ivan Csudai), ktorá spolu s Dávidom Demjanovičom získala v roku 2011 víťazstvo v súťaži Maľba – Cena nadácie VÚB.

Keramický dizajn je disciplína, pre ktorú sa ľudia musia narodiť. Už iba vytvoriť dizajn hrnčeka si dnes, keď takmer neexistuje možnosť získať objednávku na vytvorenie súpravy, vyžaduje takmer sizyfovské úsilie. Hrnček môže byť indikátorom sociálneho a spoločenského zázemia rodiny, jej spôsobu života, poznatkov návykov rodiny, toho, aké má rodina úložné priestory včlenené do architektúry, ktorá tvorí domov… Dizajn okrem úžitkovosti a ergonómie má priniesť pohodu alebo aj vtip. Až po takýchto úvahách príde remeselná časť. Znamená to donekonečna upravovať model, sústavne skúšať tektoniku, vlastnosti materiálov, skúmať jeho vzhľad. Z našich absolventov si zvolil túto cestu Miloš Němec, ktorý sa v tejto práci našiel. A je v nej aj úspešný.⁷

Z fungovania na škole mám pocit zadosťučinenia, ateliér bol dobre pripravený na zmenu, ktorou sa stala dôslednejšia orientácia na porcelán a dizajn (keď pominie hlad po tejto u nás novej disciplíne, som presvedčená, že nastane návrat aj ku klasickej hlinenej tvorbe). Slovenská keramika „novej“ mladej generácie na výtvarnej, hlavne európskej scéne nadobudla rovnocenné postavenie. Výrazná zmena, ktorá sa udiala asi pred ôsmimi rokmi, bola spôsobená veľkou migráciou študentov, ktorí takto získali možnosť medzinárodnej komunikácie pobytmi v keramických komunitách. Musím zdôrazniť, že fungovanie ateliéru v posledných rokoch mohlo byť zabezpečené vďaka spolupráci mojich dvoch kolegov, Rudolfa Malackého a asistenta Michala Kušíka. Jeho invenčný, mimoriadny prístup k novým technológiám priviedol študentov k úspechu, ktorý som zažívala pri prezentáciách ich prác doma a hlavne v cudzine.“

O tvorbe

Ivica Vidrová od začiatkov svojej tvorby nerešpektovala hranice medzi úžitkovým a voľným umením. Hovorí: „V minulosti, začiatkoch, som mala veľmi rada farbu, považovala som ju za svoj osobný výrazový prostriedok najmä v maľbe na tanieroch. Dokonalý výpal glazúr mi však postupne prestal vyhovovať, naopak – začala ma fascinovať vyhorená glazúra, nenatrený črep, až z mojich prác farba postupne mizla. Z objektov, ktoré som modelovala, považujem najmä vázy za živé bytosti a inšpiráciu, s ktorou sa dá stále pracovať. Prečo? Váza môže byť veľmi dôstojná, môže mať rôzne komunikačné funkcie, neschováva sa do kredenca, ale stále slúži, rôzne sa obmieňa – a je tu aj rastlina, ktorá jej dáva iné výrazy.

Práca s hlinou je pre mňa spoluprácou so živým organizmom, objavovaním a skúmaním, dialógom s rovnocennou obojstrannou participáciou, najdôležitejší pre mňa je proces vzniku. A najviac ma baví. Témy – zem, hlina a všetko, čo sa s ňou deje. Skaly, útvary, odtlačky, stopy a rany, drsná štruktúra na nekonečnej ploche, ktorú si ohraničujem , približujem a povyšujem svojím spôsobom. Ale aj opačný pól – v mojich keramikách, trojrozmerných objektoch, si našli miesto vizuálne štruktúry, konštrukcie a geometrické zoskupenia, ktoré vznikli ako výsledok ľudskej činnosti. Napodobňujem ich drsným šamotom, farbením kysličníkmi, kombináciou s ušľachtilým porcelánom. Teším sa neočakávaným efektom – defekty, ktoré niekedy povyšujem diskrétnym zlátením linkou. V poslednom období zameriavam svoj fókus na plochu, a s keramikou Terrou sigillatou narábam technikami tlače hliny na hlinu.“

Poznámky

¹Ivica Vidrová k tomu hovorí: „Po 90. roku sa táto generácia, ktorá vo svojom období priniesla mnohé nové myšlienky, prestala postupne výraznejšie prezentovať – akoby pozvoľna a dobrovoľne ustúpila zo svojich pozícií. Stretávanie výtvarníkov, diskusie, vzájomné motivácie, spoločné veľké výstavy, sympóziá, sa samozrejme až na výnimky pomaly stávajú nostalgickou spomienkou. V súčasnosti už ani nevznikajú také silné komunity keramikov, aké sme poznali v minulosti. Vidím, že teraz spolupracujú menšie zoskupenia autorov, ktorých vekovo delí rozdiel maximálne troch rokov. Majú rôzne výhody, ktoré sme my nemali, ale v porovnaní s nami pracujú v mnohých ohľadoch v ťažších podmienkach ako my.“

²Simona Janišová a Linda Viková spolupracujú v rámci Občianskeho Združenia Denamit.

³Výsledky 9. Medzinárodného Keramického sympózia, Novohradská Galéria, Lučenec, 1997.

⁴Hry s umením – Keramické Konfrontácie (VŠVU Bratislava, VŠUP Praha, UJEP Ústí N/L., ASP Varšava, Univerzita 9. Septembra Izmir-narlidere (Turecko), ŠÚV Bratislava, ŠÚV Košice), Elektráreň Tatranskej Galérie v Poprade, 2000.

⁵Veronika Selingerová, Súbor Nádob Západovýchod. Magisterská práca bola obhájená v roku 2007.

⁶Podnetným výstupom o práci katedry bola výstava absolventov Ateliéru keramiky VŠVU pod názvom „Viac ako hlina“ v múzeu mincí a medailí NBS v Kremnici v roku 2007. Pri tejto príležitosti sa konala na túto tému prednáška a workshop.

⁷Miloš Nemec pracuje ako dizajnér vývoja firmy Rako v Českej republike, ktorá sa zaoberá výrobou obkladov a dlažieb. V jeho dizajne je čitateľná jednoduchosť a vtip spojené s funkciou. Pracuje s porcelánom, sadrou, plastmi, drevom alebo kovmi. V poslednom období vyvíja novú kolekciu autorského porcelánu a profil vlastnej značky.

Ivica Vidrová študovala v rokoch 1958–1962 na strednej škole umeleckého priemyslu v Bratislave (Oddelenie propagácie a aranžérstva pod vedením F. Moravčíka, P. Bleya a R. Filu). Jej prvý pokus o prijatie na VŠUP do Prahy, do ateliéru úžitkového sochárstva k Janovi Kavanovi bol z kádrových dôvodov neúspešný. Vďaka tomu, že ako zamestnankyňa Slovenského Technického skla videla v Prahe v roku 1962 medzinárodnú výstavu keramiky, rozhodla sa pre tento odbor. Ateliér Otta Eckerta navštevovala v rokoch 1963–1969. Po škole nastúpila ako pedagogička na Strednú školu umeleckého priemyslu v Bratislave, odkiaľ v roku 1995 prešla učiť na Vysokú školu výtvarných umení, kde pôsobila do roku 2009. Celý život sa aktívne prezentuje formou výstav a účasti na sympóziách doma a v zahraničí.