Longauerov kánon – základ dejín úžitkovej grafiky na Slovensku

Nekrológ riaditeľa Slovenského centra dizajnu Maroša Schmidta v treťom minuloročnom čísle časopisu Designum dal síce bodku za životom grafického dizajnéra, pedagóga a historika dizajnu Ľubomíra Longauera, ale stal sa impulzom pre dôkladnejšie skúmanie jeho odkazu. Po mapovaní jeho dominantného podielu na vzniku Slovenského múzea dizajnu a analýze prác v oblasti typografie a nižnej tvorby sa v našom časopise tentoraz zameriame na jeho zakladateľské počiny v dejinách úžitkovej grafiky.

Široko pôsobiace aktivity Ľubomíra Longauera siahali od riešenia detailných problémov vizuálnej komunikácie  po občiansku angažovanosť, pričom sa rôznym spôsobom prelínali, ale v jednotlivých etapách života na nekládol rôzny akcent. Do novembra 1989 sa etabloval ako špičkový grafický dizajnér a v tejto kariére  kontinuálne pokračoval. Po úspešnom konkurze na pedagóga Vysokej školy výtvarných umení v Bratislave sa však, postupne ako prvý slovenský profesor grafického dizajnu, sústredil aj na oblasť vzdelávania. Významne ovplyvnil profil súčasnej strednej generácie našich grafických dizajnérov. Často spomínal, že v deväťdesiatych  rokoch sa práve v debatách so študentmi, ktorých dobroprajne nazýval „machríkmi“, v reakcii na názor, že „tu nič nie je, nie je tradícia“1, formoval jeho záujem o výskum histórie slovenského grafického dizajnu. „Nevychádza slovenská odborná literatúra… Je dôležité zmapovať históriu nášho fachu na Slovensku, aby sa pocit kontinuity mohol o niečo oprieť,“2 konštatoval v rozhovore na začiatku roku 1999 a začal sa tejto oblasti intenzívne venovať.

 

Grafickí dizajnéri zameriavajúci sa popri praxi aj na dejiny odboru nie sú vo svete zvláštnosťou. Ľubomír Longauer bol však výnimočný v tom, že sa venoval základnému výskumu. Zatiaľ čo v iných krajinách  sa píšuci dizajnéri môžu opierať o akvizície špecializovaných inštitúcií, suploval aktivity umeleckopriemyselného múzea. Verejnosti je ostatne známy ako bojovný  zástanca zriadenia takejto inštitúcie, ktorá napokon s jeho zásadným prispením vznikla.3

Prvý plod výskumov reprezentovala na prelome rokov 2001/2002 výstava Od Benku po súčasnosť. Príbeh typografie a tvorby písma v 20. storočí na Slovensku v rámci bienále knižného umenia v Martine. Už tu predstavil kostru „Longauerovho kánonu“ dejín slovenskej úžitkovej grafiky. Východiskovým bodom sa stali dlho prehliadané „amatérske“ pokusy Martina Benku o autorské písma, významným vývojovými míľnikmi potom polygraficky nerealizované sadzbové písma Juraja Linzbotha a napokon tvorba prvého profesionálneho slovenského dizajnéra písma Andreja Krátkeho. Tento model postupne vypĺňal ďalšími grafickými dizajnérmi, ale aj výtvarníkmi z okruhu voľnej tvorby, ktorí sa venovali typografii alebo písmu. V rámci spomenutej výstavy išlo o tridsaťpäť tvorcov, pričom priestor dostala aj najmladšia generácia. Kurátorský komentár konštatoval „pozoruhodný rozvoj napriek diskontinuite“.4

Z materiálu martinskej výstavy vychádzal prvý významný publikačný počin Ľubomíra Longauera – Občasník pre dizajn informácií a kultúru Grif Graf.5 V úvode upozorňuje na to, že napriek prezieravým postojom isté tradície na Slovensku máme. Napríklad časopisy Slovenská grafika, Slovenská grafia, Slovenský typograf, Výtvarný život a tiež Designum. Pre seriózny výskum bude potrebné oprášiť históriu, pretože zistíme, že „mnohé revolučné nové, až také nové nie je a je len cyklickou inováciou… a vedomie kontinuity je presne to, čo nám tu dnes chýba.“6 Grafický dizajn, resp. dizajn informácií či úžitkovú grafiku vidí Ľubomír Longauer ako  podhubie, najdynamickejšiu a najväčšiu súčasť celej vizuálnej kultúry a zacielenie svojich výskumov „v hľadaní vzťahov medzi starým a novým, medzi národným a  internacionálnym, medzi masovosťou a výlučnosťou, medzi módnym a nadčasovým, servilitou a morálkou.“7

Grif Graf sa sústredil najmä na oblasť tvorby písma a popri vyššie spomínanej trojici pilierov slovenskej grafickodizajnérskej histórie hlbšiu pozornosť venoval konzervatívne ukotvenému Jaroslavovi Vodrážkovi a  modernistom Mikulášovi Galandovi a Ľudovítovi Fullovi. Vývojovú líniu potiahol až k vtedajšej produkcii katedry grafického dizajnu VŠVU. Do výberu v súlade s martinskou výstavou zaradil aj „obojživelníkov“ prevažne pracujúcich v oblasti voľného umenia, pričom pod termín typografia nie celkom ortodoxne zahrnul aj tlačou množenú ručnú tvorbu písma vrátane kaligrafie. Pre Longauerove písanie je charakteristický šťavnatý, niekedy aj expresívne ladený jazyk s osobnou  zainteresovanosťou, ktorý možno nekonvenuje metodologickému puristovi. Dozvieme sa napríklad to, o čom sa v čase písania Grif Graf-u bavili jeho študenti, alebo skutočnosť, že Jozef Dóka bol jeho spolužiak a mal v ateliéri na VŠVU stôl vedľa neho.

Ľubomír Longauer podľa podtitulu zamýšľal Grif Graf vydávať ako občasný titul na spôsob časopisu, ale údajne to bol jeho mladší kolega Julo Nagy, ktorý ho naviedol na posun k písaniu kníh. Nerezignoval ani na písanie kratších textov, ale tie potom publikoval najmä v časopise Designum. V ňom napríklad komentoval dvojicu výstav vychádzajúcich zo štruktúry občasníka Grif Graf priebežne obohacovanej o materiál od ďalších autorov dohľadávaný v knižniciach, archívoch, múzeách a antikvariátoch. Výstava Príbeh slovenskej typografie 1918-1970 sa konala v Galérii mesta Bratislavy na prelome rokov 2004/2005, Slovenská typografia  II.

70. a 80. roky potom v bratislavskom Dome umenia v roku 2006. Obe boli na rôznych miestach veľakrát reprízované. Opäť sa sústreďovali na grafický dizajn, teda plagát, knižnú úpravu a tvorbu písma, ale aj voľnú tvorbu, v ktorej základným vyjadrovacím prostriedkom alebo súčasťou bolo písmo.

Celý článok nájdete v časopise Designum 2/2026 na s. 72. Kliknite pre viac informácií o predaji časopisu Designum.