Stanislav Koreň

Stanislav Koreň, sochár a dizajnér, sa tohto roku dožíva deväťdesiat rokov. Jeho hlavným prínosom ku kultúrnemu dedičstvu je jeho dizajnérska tvorba, ktorá je verejnosti známa vďaka nespočetným výstavám úžitkovej tvorby do roku 1989, ako aj prezentácii v ostatných rokoch. Voľné sochárske diela sa nachádzajú v architektúre do roku 1989. Ako väčšina interiérových monumentálnych diel zostali v úzadí. Autor sa dodnes venuje dizajnu aj komornej tvorbe vo svojom ateliéri na bratislavskej Kolibe.

Stanislav Koreň sa narodil vo Svätom Antone v roku 1935. Štúdium začal na Štátnej priemyselnej škole v Banskej Štiavnici u profesora Antona Drexlera¹. V roku 1951 sa rezbárske oddelenie presunulo do Bratislavy, kde sa stalo súčasťou Strednej školy umeleckého priemyslu. Naďalej ho viedol Karol Drexler. Stanislav Koreň štúdium ukončil v roku 1954 a stal sa výtvarníkom ÚĽUV-u, kde pôsobil tridsať rokov (1954 – 1984), na vedúcej pozícii od roku 1969. Bol dlhoročným členom Komisie pre úžitkové umenie pri Slovenskom fonde výtvarných umení.

Tvorba Stanislava Koreňa je nezameniteľná vďaka jeho prístupu k hmote a princípom jej tvarovania. Jeho voľbou sa stal materiál dreva a cielené využitie jeho vlastností. Nadväzoval na tradíciu ľudovej tvorby, kde rešpekt k materiálu a sama podstata dreva, jeho farba a štruktúra mali estetickú funkciu. Stanislav Koreň využíva aj morenie, avšak stále zachováva prirodzenú krásu materiálu. Základom tvarovania, či už úžitkového predmetu alebo sochy, sa stáva minimalizmus a geometrická skladba hmoty v priestore.

Ťažiskom jeho tvorby je dizajn drobných predmetov, ktoré používame v každodennom živote. Zameral na stolovacie súpravy, pozostávajúce z viacerých súčastí, ktoré vzájomne komunikujú a dopĺňajú sa v priestore, teda na ploche stola pri každodennom používaní. Ich rozmiestnenie je dialógom, prepojením rôzne vysokých objektov vo variabilnej priestorovej kompozícii.

Lopáriky, dosky určené stolovanie, príbory, misky, vázičky a dózy na koreniny a iné drobné predmety vynikajú maximálne jednoduchým tvarom a eleganciou línií. V jeho poňatí sa stali objektmi na stole, ktoré svojou hmotou a tvarom dopĺňali interiér nielen ako úžitkový objekt, ale ako drobná socha či kompozícia z predmetov-objektov.

Pre tieto predmety autor volil základné jednoduché tvary, kubické či s kruhovým pôdorysom. Jednotlivé detaily, konvexné alebo konkávne tvary mali taktiež geometrický obrys, napríklad koncentrické kruhy boli častým motívom s dekoratívnou aj praktickou funkciou. Niekedy autor siahne aj po organických tvaroch misiek, ale aj tu je prioritou maximálne zjednodušenie tvaru a elegancia línií. Zaužívaný základný tvar maximálne zjednodušoval, napríklad pri príboroch. Elegancia obrysu čepele sa spájala s hapticky príjemnou rúčkou z dreva.

Na zdôraznenie detailov používal meď, napríklad pri miskách na prstene v sobášnych sieňach. Jeho návrh sa ujal ako sériovo vyrábaný predmet určený pre tieto priestory. Dodnes sa nachádzajú v mnohých obciach a naďalej slúžia svojmu účelu. Jednoduchý drevený terč s mierne zdvihnutým okrajom a dvoma okrúhlymi meďou vyloženými priehlbinkami v strede má minimalistický, nadčasový dizajn. Tmavé drevo sa prirodzene stane súčasťou interiéru bez narušenia konceptu architekta.

Celý článok nájdete v časopise Designum 3/2025 na s. 56. Viac informácií o predaji časopisu Designum.