Brejle a okuliare z Československa. Pozvánka na výstavu do Satelitu

Výstava Brejle a Okuliare, Design brýlí v Československu bola prvýkrát uvedená v januári v Retromuzeu v Chebe, potom v máji v Galerii UM na VŠUP v Prahe. Jej hlavný iniciátor a kurátor Ondřej Vicena (1988) v roku 2021 získal na Designbloku Praha ocenenie v kategórii Mimoriadny počin práve za projekt Brejle a okuliare, Design brýlí v Československu. Absolvent Ateliéru nových médií I. na Akadémii výtvarných umení v Prahe je v súčasnosti doktorandom v Ateliéri produktového dizajnu na pražskej VŠUP u Jana Němečka. Je spoluzakladateľom štúdia Optiqa, kde sa vyrábajú okuliare na mieru a ktoré zároveň spolupracuje s podnikom OKULA v Nýrsku. Ondřej Vicena sa naďalej venuje aj voľnému umeniu a hudobným projektom. Pre galériu GASK v Kutnej Hore tento rok pripravil inštaláciu PINK BRÝLE, v ktorej čerpal z českej barokovej literatúry, konkrétne z diela Jána Ámosa Komenského.

V súčasnosti jeho projekt, ktorý vznikal viac rokov a sú za ním rôznorodé aktivity – od zbierania a výberu exponátov, návštev archívov, múzeí, podnikov, cez cielenú propagáciu, až po vznik prvého knižného a výstavného obrazu dejín špecifického odboru – dizajnu okuliarov, môžete od začiatku augusta vidieť v Galérii dizajnu Satelit až do 25. septembra. Všetci, ktorí majú radi múzeá a radi sa prechádzajú popri vitrínach a stenách s neopozeranými exponátmi, novými obrazovými a textovými informáciami, sa na výstave nájdu.  

Stretneme sa tu s portrétmi osobností, ku ktorým okuliare neodmysliteľne patria – od Tomáša G. Masaryka, ktorý uprednostňoval cviker amerického typu, Josefa Čapka s okuliarmi typu Windsor, Milady Horákovej v transparentných okuliaroch typu panto, až po tvár Lubomíra Štrougala v okuliaroch z osemdesiatych rokov v štýle televíznej obrazovky… Na spomínaných tvárach je vidieť, ako niektoré typy okuliarov dokážu splynúť s konkrétnou postavou a dobou, v ktorej pôsobila, pocítime, prečo aj nás v súvislosti s týmito relatívnymi drobnosťami tak často oslovuje pozitívna či negatívna skúsenosť, respektíve prečo mnohí tak obľubujú a vyhľadávajú retro štýl. Exponáty pochádzajú predovšetkým z malého múzea v Nýrsku – Muzea královského hvozdu, ale aj z rôznych súkromných zbierok, podnikových archívov, alebo archívov časopisov, filmového ústavu.

Ondřej Vicena sa samozrejme osobne zúčastnil realizácie výstavy v priestoroch Satelitu a pri tej príležitosti sme s ním pripravili nasledujúci rozhovor.

Prečo ste sa vlastne začali zaujímať o dizajn okuliarov a jeho dejiny?

Samozrejmým impulzom bola skutočnosť, že som od malička nosil okuliare. Sám pre seba som si začal zbierať okuliarové rámy, keď som na kamarátoch a vo svojom okolí videl, akej obľube sa tešia vintage okuliare, ako mnohí spokojne používajú rôzne staršie modely z minulosti. Asi pred 10 rokmi, keď som na jednom blšom trhu objavil zaujímavé obrúčky, zistil som, že ich za socializmu vyrábali v podniku OKULA Nýrsko a vtedy som sa začal o tento podnik zaujímať. Vycestoval som teda priamo na juh Šumavy do Nýrska a tam som s veľkým prekvapením zistil, aké množstvo rámov sa v miestnej fabrike vyrábalo. Postupne som sa čoraz viac začal zaoberať s myšlienkou usporiadať o jej histórii výstavu. Neskôr som sa prihlásil na VŠUP na doktorandské štúdium so zameraním na túto tému.

Kde všade ste hľadali dokumenty pre svoj projekt?

Najviac som ich samozrejme našiel priamo v Nýrsku a vlastne až tam som si uvedomil, že je to úplne neprebádaná oblasť dizajnu. Hoci móde sa venuje množstvo štúdií, okuliare doteraz akoby neboli z hľadiska dizajnu považované za dôležitý odbor. Ako som spomínal, veľa dokladov som objavil v Nýrsku, okrem samotného podniku aj v miestnom Muzeu královského hvozdu Nýrsko. Tu sa nachádza množstvo dôležitých písomných a obrazových materiálov, ako aj produktov, a to vďaka dvom zanieteným múzejníkom Karlovi Velkoborskému a Janovi Burghauserovi, ktorí ich v podstate v minulosti zachránili. Aj na výstave v Galérii dizajnu Satelit sú z tohto múzea vystavené prototypy okuliarov od kmeňového dizajnéra podniku Jaroslava Trubača, ktoré existujú iba ako jeden unikátny kus, keďže neboli určené do výroby. Našiel som tu aj viacero cudzojazyčných katalógov, ktoré boli doslova naplnené množstvom vzorov, ktoré podniky zahraničného obchodu ponúkali na export.

Takže prvý väčším výstupom vášho doterajšieho výskumu je táto putovná výstava.

Áno, ale mojím ďalším splneným cieľom je aj vydaná publikácia Brejle a okuliare, design brýlí v Československu 1918-1993. Je to prvá publikácia, ktorá sa v rámci Československa zaoberá dizajnom okuliarov. Kniha vyšla v spolupráci s Retromuseom Cheb pri príležitosti výstavy v jeho priestoroch tento rok v januári.

Nachádzajú sa na výstave v Satelite aj exponáty zo zbierky Viléma Rudolfa, o ktorom je známe, že vlastní jednu z najkvalitnejších zbierok na svete?

Na predchádzajúcich výstavách v Retromuseu v Chebe a v Galerii UM Prahe, rovnako ako aj v uvedenej publikácii, som sa zaoberal dejinami okuliarov viac detailnejšie. V Satelite je starších exponátov menej, keďže exponáty zo zbierky pána Viléma Rudolfa, člena Medzinárodného klubu zberateľov optických a oftalmologických starožitností so sídlom v Londýne, nie sú, keďže ich zapožičal na výstavu v zahraničí. Výstava by mala začínať inuitskými okuliarmi, čo sú vlastne eskimácke obrúčky, akési štrbinové okuliare, ktoré chránili zrak pred slnečným žiarením odrážajúcim sa od snehu. Na tomto mieste by som chcel upozorniť na zaujímavú tvarovú paralelu zo šesťdesiatych rokov, kedy OKULA Nýrsko vyrábala rámy Retina podľa návrhu Jaroslava Trubača v štýle Space Age, ktoré mali slúžiť ako okuliare na opaľovanie a ktoré sú vystavené na tejto výstave.

Ktorý exponát na výstave je najstarší?

Bohužiaľ, ako som už spomínal, v Satelite nie sú exponáty zo zbierky Viléma Rudolfa. Najstarší je model okuliarov na parochňu, pravdepodobne z 18. storočia, ktorý je zapožičaný zo Strednej zdravotníckej školy na Alšovom nábreží v Prahe. Od pána Rudolfa sme na minulých výstavách mali zapožičané obrúčky, ktoré pochádzali z rokov okolo 1600.

Najznámejšou dizajnérskou osobnosťou z tohto odboru z éry Československa je spomínaný Jaroslav Trubač, ktorý v rokoch 1964-1988 pracoval pre podnik OKULA v Nýrsku. 

Medzi moje prvé zistenia patril pre mňa – a nielen pre mňa – prekvapivý fakt, že takmer všetky okuliare pre podnik OKULA navrhoval jeden človek, a to práve Jaroslav Trubač. Teda všetky okuliare, ktoré sa v Československu v období od roku 1964 objavili, pochádzali od neho, on bol autorom ich dizajnu.

Ktoré jeho vlastnosti dizajnéra by ste si chceli osvojiť? Cit pre tvar, materiál, technológie alebo hľadanie nových inšpirácií?

Jaroslav Trubač tým, že nastúpil do nýrskeho podniku v šesťdesiatych rokoch, mohol veľa cestovať na rôzne veľtrhy do zahraničia. Napríklad aj do francúzskeho mestečka Oyonnax, kde sa stretávali výrobcovia okuliarov každé dva roky, alebo priamo do Paríža, kde predajcovia ponúkali už produkty, ktoré vznikli vďaka impulzom, ktoré získali v Oyonnax.  Jaroslav Trubač sa snažil tieto najnovšie trendy prenášať aj ku nám, ale samozrejme často narážal na prekážky, ktoré prinášalo centralizované hospodárstvo. Vieme, že plánované hospodárstvo nedovoľovalo pružne reagovať na inovácie vo svete technológií ale aj dizajnu. I tak však môžeme hodnotiť jeho tvorbu ako nadčasovú a vtedy, skutočne najmä vďaka nemu, vznikalo množstvo zaujímavých modelov. Aj okuliare so slovenským názvom Ďumbier. V sedemdesiatych rokoch Trubač pracoval napríklad s odvetrateľnými prieduchmi v okuliaroch, čo je zaujímavé aj z hľadiska technologického kontextu. Dizajnérsky podnetné sú aj jedny z jeho posledných obrúčok vo farbách trikolóry, ktoré sa zachovali iba vo forme prototypu, keďže nešli do výroby.

V akých najväčších množstvách sa za socializmu vyrábali jednotlivé série takýchto produktov? A ktorý typ obrúčok bol najdlhšie vyrábaný?

Keďže Nýrsko vyrábalo série produktov aj pre bývalý Sovietsky zväz, ktorý bol obrovským trhom a vyvážali sa tam teda veľké množstvá – v stotisícových objemoch, niekedy to boli až miliónové série, ťažko odhadnúť celkové počty. Zaujímavý faktom, ktorý sa viaže k exportu na východ je to, že v Sovietskom zväze mali v tých časoch malé brúsky na šošovky, čo znamenalo, že Jaroslav Trubač musel dizajn svojich okuliarov pre túto krajinu upravovať tak, aby boli obrúčky menšie – aby sa do nich dali umiestniť šošovky podľa miestnych výrobných možností. Ktoré obrúčky boli najdlhšie vyrábané, presne neviem – dodnes však OKULA vyrába model okuliarov Okula OA 390 z prelomu sedemdesiatych a osemdesiatych rokov z dielne Jaroslava Trubača, ktoré sú zdobené kožou.

Ako by ste charakterizovali vzťah dizajnér – výrobca – zákazník vtedy a dnes?

V minulosti bolo najväčším problémom centralizované hospodárstvo a jeho zákony. Keďže predchádzajúci režim potreboval valuty, väčšina najkvalitnejších modelov išla na export. Dnes už máme v porovnaní s minulosťou veľký výber, okuliare dávno neberieme iba ako korekčnú pomôcku ale aj ako módny doplnok. V minulosti však existovali firmy, ktoré vyrábali okuliare aj na mieru. Dnes sa už rámy na okuliare väčšinou dovážajú a táto služba takmer neexistuje, čo je veľká škoda. Ja by som tento neosobný prístup chcel vo svojej tvorbe v budúcnosti zmeniť.

Odlišuje sa produkcia jednotlivých desaťročí minulého storočia, ako sa menili trendy, materiály?

Pri detailnejšom spätnom pohľade do histórie brejlí/okuliarov vidíme jednu zákonitosť vo vývoji obrúčok – to, ako od najmenších rástli do väčších rozmerov, a to až do deväťdesiatych rokov. Bolo to spôsobené tým, že stále kvalitnejšie prístroje dovoľovali vybrúsiť presnejšie – väčšie šošovky. Zo začiatku vidíme, že okuliare boli chápané najmä ako pomôcka na zlepšenie videnia. Napríklad v päťdesiatych rokoch boli produkované okuliare s nitovanými pántmi, vyrábané z celuloidu a v podstate niesli malú šošovku. Keď v šesťdesiatych rokoch nastúpila doba plastová, s tvarom obrúčok sa experimentovalo stále viac a začali sa na nich uplatňovať módne trendy. Okuliare už mohli charakterizovať osobný vkus ich nositeľa, začali sa hľadať tvary pre konkrétny typ tváre. V sedemdesiatych rokoch a v podstate aj v osemdesiatych rokoch boli módne opulentné hranatejšie tvary, napríklad aj s priznaním použitých súčiastok. Z deväťdesiatych rokov je možné na výstave nájsť produkty od Simony Kafkovej, absolventky VŠUP, ktorá ich vo vývojovom stredisku OKULY Nýrsko dizajnovala v zmysle čistej postmoderny, navrhovala napríklad ručne vyrezávané okuliare.

Súčasťou výstavy je aj množstvo dobových propagačných materiálov…                         

Svedčia o tom, aký význam bol tomuto vývoznému artiklu v celom období pripisovaný. Podnik OKULA Nýrsko spolupracoval v tejto oblasti napríklad s Bohumilom Konečným, autorom viacerých známych komiksov. Okrem katalógov som však zozbieral aj portréty mnohých známych osobností, ku ktorým neodmysliteľne okuliare patria, a to zo sveta československej politiky a kultúry od dvadsiatych až po začiatok deväťdesiatych rokov.

Naplnil váš doterajší výskum predstavy, s ktorými ste do projektu vstupovali?

Ešte pred pandémiou som uvažoval o výskume okuliarov nielen v Československu, ale aj v ďalších krajinách východného bloku, o tom, čo vznikalo v podnikoch Opta Katowice, Granvisus Budapest, Carl Zeiss Jena alebo Optik Rathenow v bývalej NDR… COVID-19 moje cestovateľské plány zrušil, nakoniec som však pochopil, že tieto plány by sa aj tak v mojich podmienkach nedali realizovať, pripraviť takúto veľkú výstavu by som ja sám nezvládol…

Ktoré materiály a technológie sú v súčasnosti najviac využívané?

Väčšina ľudí, ktorí nosia okuliare, zrejme netuší, ako vlastne vznikajú. Ľudia nevedia, čo je to a ako vyzerá acetát celulózy, z ktorého sa vyrábajú. Sú to vlastne akési dosky s náhodne vzniknutou štruktúrou, ktorá vzniká valcovaním. V istom zmysle by sme mohli tento proces prirovnať ku sklárstvu. Je to materiál a technológia, ktoré dnes patria k tým najbežnejším. Samozrejme, že sa experimentuje aj s 3D tlačou a inými postupmi, ale v skutočnosti väčšina produktov vzniká spomínanou technológiou. 

Poznáte produkty crafting plastics!, respektíve posledné produkty firmy IOKO, ktoré vznikli v spolupráci s Anastáziou Kahotski Aleinikavou?

Samozrejme, crafting plastics! u nás dokonca vystavovali, keď som si v Prahe otvoril svoj vlastný obchod s vintage okuliarmi Optiqa. Čo mňa osobne zaujalo a potešilo, že ako prvý svoj produkt z biodegradovateľného materiálu si dizajnéri z crafting plastics! zvolili práve obrúčky okuliarov. A firma IOKO sa v minulosti prezentovala na pražskom Designbloku, takže ich produkty dobre poznám a rovnako som zaregistroval jej ocenenie v súťaži Národná cena za produktový dizajn 2021 v kategórii Umenie & dizajn & remeslo.