Pozvánka do Satelitu – Miroslav Debnár 92xxx22 medium vitae

Tento rozhovor s Mirom Debnárom sa uskutočnil postupne, v rámci série našich spoločných stretnutí k príprave retrospektívnej autorskej výstavy Miroslav Debnár 92xxx22 medium vitae.

Jubileum je v živote človeka akosi zákonite momentom poobhliadnutia sa dozadu, bilancovania a hodnotenia. Pri tejto príležitosti vznikol aj výstavný výber, ktorý je zameraný na uplynulé tri desaťročia tvojej aktívnej tvorivej činnosti, prevažne v oblasti interiérového dizajnu. Názov výstavy tiež našepkáva,  že tieto tri dekády zároveň predstavujú presne polovicu tvojho života…

Áno, je to zaujímavá časová korelácia, ktorá sa vyskytne len raz za života autora.

Na profesionálnej dizajnérskej scéne si začal pôsobiť na začiatku deväťdesiatych rokov, v období odznievajúcej postmoderny. Toto obdobie bolo charakteristické prebiehajúcou zmenou politického a hospodárskeho systému. Návrat k trhovému fungovaniu hospodárstva bol pomerne komplikovaný proces. Transformácia sociálno-ekonomických aj kultúrnych vzťahov sa nezaobišla bez turbulencií. Tieto faktory ovplyvnil aj vývoj v oblasti interiérového dizajnu a determinovali jeho vtedajšie možnosti v slovenskom kontexte. Tvoja tvorba z tohto obdobia je príkladom kreatívneho prispôsobenia sa daným podmienkam. Aké sú tvoje spomienky na tieto roky?

Dizajnér sa vtedy na Slovensku v porovnaní s ostatným svetom bežne stretával s dnes nepredstaviteľnými problémami. Napríklad so zúženou škálou, respektíve nedostupnosťou technológií a materiálov, z trhu mizli/transformovali sa tradiční výrobcovia alebo sa ešte len etablovali tí noví. Touto situáciou boli poznamenané aj dodávateľsko-odberateľské vzťahy. Prácu vtedajšieho interiérového dizajnéra je možné s odstupom času charakterizovať ako výtvarnú hru s tým, čo bolo dostupné, príznačnú úsilím vyťažiť maximálny benefit pre klienta. Od začiatku som preferoval cestu hľadania určitej výnimočnosti interiéru, a to cez skúšanie rôznych možností navrhovania a hlavne prostredníctvom tvorby atypických prvkov. Spočiatku som pracoval na projektoch prevažne sám, o čosi neskôr som začal spolupracovať s Viktorom Oravcom na výrobe atypov zo skla, ktoré boli vtedy žiadané. Svojím spôsobom deväťdesiate roky začínajúcemu interiérovému dizajnérovi priali, nakoľko novovzniknutá podnikateľská vrstva mala pocit, že sa navonok treba prezentovať všetkými možnými spôsobmi. Interiér bol jednou z možností ako na to a tak pomerne veľkoryso investovali do svojich rezidencií.

Často si v tom čase teda vystupoval nielen v úlohe návrhára, ale aj producenta a organizátora, čo je pre tvoju činnosť príznačné až dodnes.

Samotné navrhovanie alebo „vymýšľanie“ je mizivé percento – možno päť percent mojej práce na projekte v porovnaní s ostatnými manažérskymi aktivitami. To ostatné je hlavne komunikácia a realizačné zabezpečenie. Inými slovami servis, odsledovanie, ustráženie a nepretržitá rozprava.

Tvoje projekty po prelome milénia sú už odrazom oživenia ekonomiky a vývoja životného štýlu na Slovensku. V tematickom spektre tvorby z tohto obdobia rezonuje rozmach v oblasti služieb, obchodného sektora, cestovného ruchu, verejného stravovania, administratívy a kultúry. Na rozdiel od predchádzajúcej etapy, kedy si sa prevažne venoval privátnym interiérom, pribúdajú projekty komerčného charakteru.

Od roku 2008 som začal spolupracovať s Danou Mušecovou. Táto spolupráca mi umožnila prijať aj odvážnejšie zadania, ktoré jeden človek neutiahne. Dovtedy som pracoval na veľkom množstve menších projektov. V posledných rokoch naopak pracujeme na menšom množstve „veľkých“ projektov, ktoré sú náročnejšie svojím rozsahom aj časovo. Napríklad projekt komplexnej rekonštrukcie pôvodnej socialistickej stavby hotela Chemez (dnes Alibaba) v Humennom trval dva a pol roka.

Vaše spoločné riešenia sú charakteristické vyváženosťou mužského a ženského pohľadu, čo sa prejavuje nielen vo funkčných aspektoch, ale i vo voľbe výrazových prostriedkov. Významne je to cítiť napríklad na voľbe farebnosti, kde v porovnaní s tvojou predchádzajúcou tvorbou dochádza k určitému ukľudneniu (mám na mysli najmä bytový interiér). To ma navádza na ďalšiu otázku. Vedeli by sme podľa určitých indícií rozpoznať tvoj interiér? Opakuješ niečo v tvorbe nezávisle na tom pre koho a na akom zadaní pracuješ?

Mal som dávnejšie dva znaky, ktoré som si vymyslel a snažil sa ich vložiť – a v mnohých interiéroch sa mi to aj podarilo. Jedným z nich bol tvar štvorca alebo obdĺžnika, ktorý nebol do priestoru osadený staticky. Bol naklonený, teda išlo o prvok, ktorý kompozíciu zdynamizoval. Použil som ho viackrát zámerne. Ak sa vyskytol na krbe, v okne, v tvarovaní nábytku alebo na inom mieste, tak to nebola v žiadnom prípade náhoda. Ďalším typickým znakom bolo uplatnenie červenej farby. Samozrejme nie vždy a všade – ale ak to malo zmysel, snažil som sa presadiť ju u klienta. V poslednom období už tieto znaky nepoužívam, dá sa povedať, že som sa ukľudnil, farebnosť už nie je taká výrazná, je skôr tajomnejšia, hĺbavejšia. Ale líši sa to od prípadu k prípadu a v závislosti od zadania. Napríklad wellnessy a sauny – tam najčastejšie tvorím výrazné, expresívne kompozície, kde je všetko prehnané, zámerne zveličené, aby to umocnilo určitú atmosféru a moment prekvapenia u návštevníka. V privátnom priestore to nie je štandardný prístup, ale vo verejnom interiéri si to možno dovoliť, dokonca sa to vyžaduje. Aj v hotelových izbách neočakávaš štandard, ale určité ozvláštnenie či prekvapenie. Tam idem do odvážnejšej farebnosti, ale v bytových priestoroch sa to už farebne upokojilo, červená sa vytráca, uplatňujem skôr tmavšie farby, napr. antracitovú, šedú. Súvisí to samozrejme aj s preferenciami spoluautorky riešení, ale aj s určitým generačným vývojom a premenou vkusu – je prirodzené, že sa to za tých tridsať rokov mení.

Zaujímavosťou tvojich tvorivých postupov je, že ako jeden z mála interiérových dizajnérov si neupustil od tvorby modelov. V dnešnom digitálnom svete, dobe ilúzií a klamu „navoňaných“ vizualizácií je práve v pravdivosti tvojich riešení cítiť, že vznikajú modelovaním reálnej hmoty a komponovaním reálneho priestoru. 

Rád tomu hovorím, že „chodím za klientom s betlehemom“. Samozrejme, ak si to klient žiada, pripravíme mu tiež vizualizácie, ale mojou osobitou metódou tvorby je vizualizovať problém a jeho riešenie prostredníctvom modelu. S reálnym modelom (niekedy i viacerými modelmi) prichádzam na stretnutie a počas konzultácie priamo pred očami klienta mením podľa požiadaviek realitu. Uľahčuje to komunikáciu a porozumenie situáciám. Do modelu možno nahliadnuť, pootočiť ho, klient vidí priestor, ktorý môže uchopiť z viacerých uhlov pozorovania, nielen naaranžovaný pohľad, zredukovaný na 2D. Zo skúsenosti viem, že klient, ktorý očakáva interiér na základe predloženej páčivej vizualizácie, je na konci celého procesu často sklamaný, pretože reálny interiér nedisponuje efektmi, ktoré nám umožňuje použiť virtuálne prostredie. Realita je potom mnohokrát menej atraktívna.

Na čom staviaš spoluprácu s klientom?

Celá moja práca je postavená na komunikácii a dôvere. Je to praktická psychológia. Najmä čo sa týka privátneho interiéru, najčastejšie vstupujem do situácie ako mediátor, ktorý ponúka tretiu cestu tam, kde sa dvaja nevedia dohodnúť. Profesia interiérového dizajnéra je založená na práci s ľuďmi a na konkrétnej situácii, ktorá sa vždy mení. Každý projekt vždy začínam od nuly. Na začiatku nič neviem a nemám predstavu o riešení. Za tie roky som si vypracoval metódu veľmi úzkej spolupráce s klientom v celom procese tvorby. Zatiahnem ho do spolupráce, spoluutvára so mnou riešenie. Ide zároveň o spoznávanie, ktoré sa v konečnom dôsledku prenesie do výsledného riešenia. Zásadne chodím na stretnutia ku klientovi. Držím sa hesla ukáž mi svoj interiér a ja ti poviem kto si. Naše bývanie je naše zrkadlo. Niekto by mohol povedať, že aj to, ako sa obliekame, aj to o nás veľa prezrádza. Ale to môže i nemusí celkom platiť, nakoľko rôzne zamestnania, činnosti či príležitosti majú svoje ustálené vzorce odievania a niekedy je výsledok týmito skutočnosťami veľmi ovplyvnený. Ale bývanie je privátne, veľmi súkromné a intímne a je naozaj zrkadlom ľudí. Ukazuje, čo preferujú a na čo naopak nedbajú. Ak človek niekde dlhšie pobýva, v tom priestore sa o ňom zapisuje všetko a šikovný pozorovateľ to vie prečítať. Preto rád idem k ľuďom domov a „načítam“ si čo preferujú, aké sú ich hodnoty a pokiaľ je to možné, tak sa toho snažím v ďalšom procese nejakým spôsobom pridržať. Ale platí aj to, že čo sa nepáči mne, nerobím klientovi. Priťahujú ma také výzvy, ktoré sú už na hranici nemožnosti, anomálie, napríklad minimálny priestor verzus maximálne požiadavky. Veľkorysý priestor sa rieši pomerne ľahko. Ale malé byty, malé priestory sú vždy o vynaliezaní ako tam vložiť všetky požiadavky klienta. Čím viac tam toho chcú mať, tým viac vzniká otáznikov ako to urobiť.

Práce, prezentované na výstave v Satelite, sú nielen obrazom tvojho autorského profesionálneho vývoja, ale aj situácie z nedávnej minulosti. Demonštrujú vývoj požiadaviek a kritérií na interiér, dostupnosť a vývoj nových materiálov či technológií v danom čase. Sprostredkúvajú pocit a ducha doby, zároveň podchycujú súčasnosť, ktorá vychádza z tohto kontinua. Keďže celá výstava je retrospektívna, ponúka pohľad do minulosti, chcem obrátiť pozornosť aj opačným smerom, k tomu, čo ešte len bude. Ako vidíš interiér budúcnosti?

Ťažšiu otázku nemáš? Asi si si všimla, že nie som až taký optimista. Všetko so všetkým súvisí a toto je tiež závislé od toho, kam sa bude uberať spoločenský vývoj. Ak to pôjde tým pesimistickejším smerom, ako je nám to už v súčasnosti nielen naznačované, ale sa to už aj začína diať, teda, že schudobnieme, že budeme disponovať obmedzenými prostriedkami, že dôjde k zdražovaniu životných nákladov – najmä bývania, energií a potravín, tak predpokladám, že ľudia nebudú až tak investovať do vecí, do ktorých investovať nemusia a budú do nich investovať len vtedy, keď na to budú mať. A to sa odzrkadlí s najväčšou pravdepodobnosťou aj v interiéri. Ale to neznamená, že to vo výsledku nemôže byť dobré. Predpokladám, že to bude dobré primerane vynaloženým financiám a možnostiam ľudí. Drahý interiér samozrejme neznamená, že je dobrý interiér. Takáto rovnica nie je zárukou kvality, ale do určitej miery podmieňuje kvalitu vstupov a vo výsledku to, či je priestor možné zrealizovať remeselne, technologicky, materiálovo a profesionálne na určitej úrovni. Čarovať z ničoho sa nedá. Ak teda bude vývoj takto nasmerovaný, v oblasti bývania možno očakávať určité uskromnenie a trend zmenšovania alebo tiež zdieľania životných priestorov.

Vyzerá to tak, že roky rokúce ideme v navrhovaní obytného prostredia na vlne minimalizmu – doslova vyprázdňovania interiéru. V interiéri zostávajú len základné prvky, ktoré nemožno odbúrať a to má za následok, že vznikajú rôzne miestnosti – šatníky, sklady, komory atď., kde napokon sú uložené všetky tie nami dizajnérmi odstránené veci. Lebo niekde musia byť, pretože v byte potrebujeme mať aj veci, nakoľko ich používame – len sú skryté. V hlavnom priestore sú v súčasnosti naozaj len tie elementárne minimá. Ale ľudia majú aj ďalšie veci. Nazdávam sa, že z budúceho vývoja, ktorý som už naznačil, vyplynie to, že sa ľudia vrátia k určitej skromnosti, zmenšovaniu priestorov a tým pádom nebude k dispozícii súčasný nadbytok miesta. Takže dôjde k tomu, že veci budú opäť okolo ľudí v „hlavnom“ priestore, ako kedysi. Nie v tom zmysle, že budú vystavené, ale stanú sa súčasťou priestoru, tak ako to historicky poznáme. V minulosti tam bolo všetko – od šiat cez predmety každodennej potreby, náradie až – keď to preženiem – po zvieratá. Takže ekonomickým tlakom vlastne ľudia budú prinútení mať toto všetko opäť vedľa seba.

Myslím si, že utrpí aj trend prezentácie spoločenského statusu prostredníctvom luxusného interiéru a ten tiež zaznamená uskromnenie. Predpokladám, že to do budúcna už nebude také veľkorysé a okázalé. Aj keď tieto špekulácie môžu byť relatívne, uvidíme, aký vplyv budú mať očakávané zmeny na sociálnu stratifikáciu.

Priemyselná revolúcia 4.0, materiálový a technologický vývoj… Čo nás môže už o takých desať rokov podľa teba prekvapiť v interiéri? Čo môže byť už úplne inak ako sme zvyknutí?

Technológie. Tie sa už teraz nepretržite posúvajú, používajú sa už dnes a pôjdu vo vývoji ešte oveľa ďalej. Inteligentný dom/byt bude už asi naplno inteligentný. Dnes si veľa vecí vieme riadiť cez telefón a tento trend bude pochopiteľne len pokračovať. Evidentne je tu snaha, aby sa všetko dalo na diaľku zapnúť, vypnúť, regulovať. Chladnička, ktorá hlási exspiráciu, recepty, požiadavky na doplnenie zásob – to všetko už tu je, to už všetko poznáme, aj keď nie je to ešte v našich podmienkach samozrejmosťou, ale už sa to objavuje aj u nás. Od televízorov cez všetky systémy, ktoré majú uľahčovať ľuďom život. Či naozaj uľahčujú, to je relatívne. Na jednej strane sú príjemné a nápomocné, na druhej strane sa my, ľudia stávame otrokmi technológií, obmedzujú nás, diktujú, nielen dávajú, ale aj generujú nový typ problémov. Pravdupovediac, zase až tak rýchle zmeny za desať rokov neočakávam. Ale zdá sa, že existuje snaha zdieľať všetko, všetky prostriedky, ktoré máme k dispozícii, a to sa môže/má týkať aj bývania. V praxi to však nevidím až také jednoduché, lebo ľudia majú radi veci, radi ich vlastnia a lipnú na tom, čo celý život budovali.

Viem, že podobnej futurologickej téme bývania v budúcnosti si venoval aj uplynulý semester práce so svojimi študentmi. To mi pripomína zmieniť sa nielen o tvojom tohtoročnom tvorivom, ale aj o pedagogickom výročí. Za tridsať rokov pôsobenia na VŠVU v Bratislave si významne svojím vkladom prispel z pozície pedagóga aj vedúceho Katedry dizajnu k reorganizácii a smerovaniu dizajnérskeho vzdelávania. Okrem iného si tu v roku 2018 založil Ateliér interiérového dizajnu.

Predchádzalo tomu najskôr otvorenie Laboratória interiérového dizajnu a až po roku došlo k založeniu Ateliéru interiérového dizajnu. Považujem to za určité vyvrcholenie môjho snaženia v pozícii vedúceho Katedry dizajnu. Usiloval som sa o to dlhšiu dobu, ale okolnosti tomu nepriali. Napokon nastala priaznivá konštelácia podmienok a myšlienka sa mohla uskutočniť. Prínosom je nielen rozšírenie ponuky pre študentov, ale zároveň sa tým vyjasnila profilácia ateliérov. V našom ateliéri sa venujeme interiéru v spojení s nábytkom. Zámerom je, aby študenti nielen navrhovali interiér, ale aby prešli aj skúsenosťou tvorby nábytkových solitérov vo forme funkčných prototypov. Kresliť a tvoriť vizualizácie je relatívne ľahké, ale keď študent vytvorí prototyp v M 1 : 1, tak sa pravda o danom riešení ukáže ihneď.

Vernisáž tvojej autorskej výstavy 92xxx22 medium vitae bola pre mňa premostením medzi rokom 1999 a súčasnosťou, kedy som sa s tebou po prvýkrát osobne stretla. Bolo to na vernisáži tvojej autorskej výstavy v lučeneckom Dizajn štúdiu v priestoroch D-nábytku – teda v budove a v interiéri, ktoré si sám navrhol v spolupráci s Jurajom Temelom. Tento projekt, spolu s ďalšími, reprezentuje na výstave v Satelite prvú dekádu tvojej tvorby. Od spomínanej vernisáže ťa delí podstatná časť profesionálnej kariéry, počas ktorej si sa stal významnou súčasťou slovenskej dizajnérskej scény, nielen ako etablovaný tvorca s bohatým portfóliom realizácií, ale aj ako pedagóg dizajnu, mentor, garant, hodnotiteľ či iniciátor diania v oblasti interiérovej tvorby.

Na poli dizajnérskej tvorby ťa vnímam ako vytrvalého hľadača nekonformných riešení a skrytých významov, ako dizajnéra príčinológa, ktorý rád hľadá odpovede na otázku prečo, a ktorého silnou stránkou je argumentácia pri obhajobe svojich riešení. Zároveň tiež ako tvorcu, za ktorého viac ako jeho slová, hovorí jeho práca. V súvislosti s tvojim jubilejným rokom ti chcem popriať veľa ďalších úspechov v tvorbe.